Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 106/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., V., zastúpenej advokátom

Mgr. M. U., Z., ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS

132/2006 zo 17. mája 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2008

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. mája 2007.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka si na

Daňovom úrade v N. (ďalej len „daňový úrad“) uplatnila nárok na náhradu podľa § 72

ods. 10 o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení noviel (ďalej len „zákon

o správe daní a poplatkov“). Daňový úrad rozhodnutiami č. /Vat zo

17. januára 2003 (ďalej len „rozhodnutie č. I“), č. /Vat z 20. decembra

2002 (ďalej len „rozhodnutie č. II“) a č. /Vat z 27. februára 2003 (ďalej

len „rozhodnutie č. III“) priznal sťažovateľke nárok na náhradu v sumách 9 097 075 Sk,

5 773 707 Sk a 44 745 488 Sk. V častiach, v ktorých nebola sťažovateľka pred daňovým

úradom úspešná (v sumách 102 704 489,63 Sk, 106 027 857,63 Sk a 67 056 076,63 Sk),

podala odvolanie, na základe ktorého Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„daňové riaditeľstvo“) rozhodnutiami č. I/221/12674-84914/2005/994088-r z 24. januára

2006, č. I/221/12675-84929/2005/994088-r z 24. januára 2006 a č. 1/221/12428-

83015/2005/994088-r z 24. januára 2006 zrušilo v zmysle ustanovenia § 48 ods. 5 zákona

o správe daní a poplatkov rozhodnutia daňového úradu č. I, č. II a č. III (o priznaní súm

9 097 075 Sk, 5 773 707 Sk a 44 745 488 Sk).

Pretože sťažovateľka s rozhodnutiami daňového riaditeľstva nesúhlasila, podala na

Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) celkom tri návrhy na

preskúmanie zákonnosti predmetných rozhodnutí. Predmetné konania krajský súd spojil na

spoločné konanie s tým, že boli vedené pod sp. zn. .

Krajský súd rozsudkom č. k. -36 z 31. mája 2006 žaloby zamietol, preto

sťažovateľka podala odvolanie na najvyššom súde, ktorý rozsudkom sp. zn.

zo 17. mája 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v ďalšom podrobným spôsobom zo svojho pohľadu interpretovala

ustanovenia § 63 a § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov (poukazovala na

rozhodnutie českého krajského súdu a občianskoprávne rozhodnutie najvyššieho súdu) a na

základe tejto interpretácie potom namietala právne závery krajského súdu a najvyššieho

súdu. Podľa jej názoru sa „všeobecné súdy... nevyporiadali s našou právnou

argumentáciou, a preto považujeme rozhodnutie najvyššieho súdu za rozhodnutie, ktoré je v

rozpore s uvedenými ustanoveniami a dohovoru... rozhodnutím najvyššieho súdu

došlo k porušeniu našich ústavných práv, pretože tento sa obmedzil len na... konštatovanie,

že sa pri posudzovaní našej veci plne stotožnil s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 SžoKS

22/2005 zo dňa 30. 08. 2005 a jeho vysloveným právnym názorom o aplikácii ustanovenia

§ 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov“.

Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. zo

dňa 17. 05. 2007, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. sp. zn. 4 SžoKS

132/2006 zo dňa 17. 05. 2007 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk, ktoré

mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 23.347,- Sk na účet jeho právneho zástupcu...“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žiadala sťažovateľka priznať

„... napriek tomu, že ani takáto suma nemôže odčiniť útrapy a všetku našu ujmu, ktorú sme

podstúpili nezákonným rozhodovaním správnych orgánov a všeobecných súdov, čím došlo

k poškodeniu našej spoločnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv konečným rozhodnutím

vo veci jej žalôb o preskúmanie zákonnosti už označených rozhodnutí daňového úradu

a daňového riaditeľstva, t. j. rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. mája 2007.

Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata ňou namietaného porušenia jej základných práv a slobôd spočíva

predovšetkým v namietanej nesprávnosti právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých

v napádanom rozhodnutí sp. zn. zo 17. mája 2007, čo sa týka nesprávnej

interpretácie § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov.

Najvyšší súd v odvolacom konaní označeným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd... napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd zistil, že zákonnosť napadnutých rozhodnutí a ich aplikácia predmetnej

právnej veci závisí od výkladu ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov

v znení účinnom do 31. 08. 1999, ktoré ustanovenie bolo právnym základom na priznanie

náhrady neoprávnené vymáhanie. Výklad k uvedenému ustanoveniu v danej právnej veci

zaujal najvyšší súd vo svojom rozsudku č. k. právnymi názormi, ktorého

rozsudku boli žalované správne orgány viazané i pri vydaní napadnutých rozhodnutí, ktorú

skutočnosť i vyjadrili vo výroku napadnutých rozhodnutí.

Najvyšší súd SR konštatuje, že v rozsudku najvyššieho súdu č. k. zo

dňa 30. 08. 2005 bol vyslovený záväzný právny názor, aplikácii ustanovenia § 72 ods. 10

zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. 08. 1999 tak, že „k priznaniu tejto

náhrady nestačí vykonanie akéhokoľvek úkonu zo strany správcu dane, ak tento nemal za

následok vymoženie dane prikázaním pohľadávky z účtu daňovníka na účet správcu dane, či

jej vymoženie ako pohľadávky štátu iným spôsobom. Keď nič nebolo exekúciou vymožené

celkom logicky neprichádza do úvahy nič vracať či istinu nahrádzať, a ak istina je nulovou

hodnotou, túto neznenia žiadne úroky. Aj 200% úroky z nuly sú nulou“.

Z uvedeného výkladu vyplýva, že najvyšší súd považoval za predpoklad aplikácie

ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom k 31. 08. 1999

reálne vymoženie určitej sumy. Najvyšší súd sa v tomto súdnom konaní s týmto vysloveným

právnym názorom stotožňuje a tento právny názor potvrdzuje.

Podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom ku dňu

31.08.1999, ak sa ukáže v priebehu ďalšieho vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené,

patrí daňovému dlžníkovi alebo ručiteľovi za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada

v dvojnásobnej výške, ako sa poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63). Ak ešte

exekúcia trvá, správca dane ju z úradnej moci zruší rozhodnutím.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že konštrukcia

uvedeného ustanovenia má odkazujúci charakter, čo znamená, že ju nemožno nielen

samostatne použiť, ale ani vykladať teda bez väzby na ustanovenie § 63 zákona o správe

daní a poplatkov a to z hľadiska jeho zmyslu a účelu. Účelom uvedeného ustanovenia je

vrátiť daňovému dlžníkovi sumu, ktorá bola od neho nútene vymožená. Ak sa nemá čo vrátiť

nie je možné, ani náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať a už vôbec nie cez

rozhodnutia, ktoré daňovú povinnosť ukladajú. Uvedené vyplýva i z kontextu prvej a druhej

vety ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov. Ak exekúcia trvá, teda

nedošlo k reálnemu vymoženiu pohľadávky od dlžníka správca dane ju z úradnej moci zruší.

Prvá veta ustanovenia § 72 ods. 10 sa aplikuje v prípade, že došlo k reálnemu

neoprávnenému vymoženiu daňovej pohľadávky.»

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým

do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného

práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom,

prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v

konaní pred všeobecnými súdmi ().

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v... tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje

Európsky súd pre ľudské práva so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc

konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti

Holandsku, 1997, Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Po oboznámení sa s obsahom napádaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. mája 2007 (tiež s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu

č. k. -36 z 31. mája 2006, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel

ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou

krajského súdu a jeho závery možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného

hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno

rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Výrok každého rozhodnutia všeobecného súdu konajúceho v civilnom procese

vyjadruje záväzný a zásadne nezmeniteľný názor súdu na predmet jeho rozhodovania.

Výrok súdneho rozhodnutia však nemožno vnímať oddelene od odôvodnenia súdneho

rozhodnutia, a to najmä v prípadoch, v ktorých je s určitosťou preukázané, z akých

skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia prijatý, pričom tieto skutkové

a právne dôvody sú jedinými dôvodmi, na ktorých je výrok založený.

Z výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol potvrdený

napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -36 z 31. mája 2006, ktorým bola

zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti

a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,

ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených (vrátane na vec sa vzťahujúcich

rozhodnutí daňových orgánov, krajského súdu a najvyššieho súdu) vyplýva, že

sťažovateľkou napádané rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva boli na

základe žalôb sťažovateľky podrobené dvojinštančnej súdnej kontrole.

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že tak krajský súd

(v prvostupňovom konaní), ako aj najvyšší súd (v rámci preskúmania prvostupňového

rozsudku krajského súdu) sa námietkami sťažovateľky v súvislosti s interpretáciou

ustanovenia § 63 a § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov vecne zaoberali.

Vychádzajúc z interpretácie ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov najvyšším (ale tiež krajským) súdom, podľa ktorej predpokladom aplikácie

ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom k 31. 08. 1999

je reálne vymoženie určitej sumy, ústavný súd vyslovený právny záver najvyššieho súdu

nemohol považovať za arbitrárny, t. j. popierajúci znenie, účel či význam uvedenej právnej

normy.

Závery najvyššieho súdu (ktorý sa v podstate stotožnil so závermi súdu prvého

stupňa) možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych

noriem aplikovateľných v danej veci.

V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in

abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu

a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej

otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než

ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu. Navyše, bol to práve

namietaný najvyšší súd, ktorý v rámci svojho rozhodnutia poukazoval na iné rozhodnutie

najvyššieho súdu (sp. zn. z 30. augusta 2005), z ktorého vychádzal a ktoré

práve potvrdzovalo stabilne používanú interpretáciu dotknutého zákonného ustanovenia

správnymi súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na to nedospel k názoru, že by závery najvyššieho súdu

v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami a dohovoru. Samotná

skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Takýmto rozhodnutím nebolo možné porušiť sťažovateľkou označené základné

práva. Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne

neopodstatnená ( ), a preto ju ústavný súd v tejto časti

odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009