Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 107/09
PDF · 231.71 KB
No categories available
I. ÚS 107/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 107/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť D. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou
namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 79/07
z 27. septembra 2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2008 doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní
vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
28 Cb 2/02 domáhal, aby súd zaviazal V., a. s., na zaplatenie finančnej náhrady za
poškodenie jeho obchodného mena vo výške 50 000 000 Sk. Podaním zo 14. marca 2005
sťažovateľ požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Listom z 3. marca krajský
súd vyzval sťažovateľa, aby preukázal, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od platenia
súdneho poplatku. Na uvedenú výzvu krajského súdu sťažovateľ odpovedal svojím podaním
zo 4. apríla 2006. Krajský súd uznesením z 28. februára 2007 sťažovateľovi oslobodenie od
platenia súdneho poplatku nepriznal. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007 prvostupňové uznesenie krajského súdu ako
vecne správne potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom krajského súdu.
S poukazom na obsah čl. 6 ods. 1 dohovoru, zdôrazňujúc slovo „spravodlivo“,
sťažovateľ vyslovil názor, že „neakceptovanie splnenia podmienok pre oslobodenie od
platenia súdneho poplatku len z dôvodu, že sťažovateľ je podnikateľ... neznamenajú nič iné
ako odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Navyše, z odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu z 27. septembra 2007 (v spojení s odôvodnením prvostupňového
uznesenia) „má sťažovateľ dojem, že ako podnikateľ je občanom 2. kategórie, nakoľko ako
na podnikateľa sú na neho kladené prísnejšie podmienky ako na iných občanov, ktorí
podnikateľmi nie sú. Nie je predsa mysliteľné, aby v prípade, že osobné pomery sťažovateľa
odôvodňujú oslobodenie od platenia súdneho poplatku, tento len preto, že je podnikateľom,
od jeho platenia oslobodený nebol, naviac, pokiaľ sa sťažovateľ do svojho súčasného
postavenia nedostal svojím zavinením, ale v dôsledku správania sa žalovaného.“.
Okrem už uvedeného čl. 6 ods. 1 dohovoru boli podľa názoru sťažovateľa porušené
§ 1, § 2 a § 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález:
„Základné právo sťažovateľa podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na spravodlivé
súdne konanie, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 09. 2007,
sp. zn. 6 Obo 79/07, porušené bolo.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 09. 2007, sp. zn.
6 Obo 79/07 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť sťažovateľovi
do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia.
Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohoto konania do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“
Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že „keďže
spravodlivosť súdneho konania a rozhodovanie súdov v súlade s ústavou a zákonmi je
jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľa v právnu
istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak vznikla morálna ujma spočívajúca
tiež v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v konaní pred krajským
súdom uplatnil voči V., a. s., nárok na zaplatenie sumy 50 000 000 Sk z titulu finančnej
náhrady za poškodenie jeho obchodného mena. Sťažovateľ podanou sťažnosťou na
ústavnom súde namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007, ktorý
potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov. Podstata namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových
a právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom rozhodnutí sp. zn.
6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007.
Najvyšší súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca žalobou sa
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu finančnú náhradu za poškodenie
obchodného mena vo výške 50 000 000,- Sk, pričom požiadal o priznanie oslobodenia od
platenia súdnych poplatkov.
Súd prvého stupňa vyzval žalobcu na preukázanie pomerov odôvodňujúcich
oslobodenie od súdnych poplatkov.
Žalobca predložil potvrdenie čistého príjmu zamestnania (september až december
2005 vo výške 66 472,- Sk a za mesiac január a február 2006 vo výške 32 445,- Sk),
prehlásenie, že nemá príjmy z iných zdrojov, nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností ani
iných majetkových hodnôt. Zároveň predložil Čestné vyhlásenie, že jeho podnikateľský účet
v Č., a. s. bol k 21. 12. 2005 zrušený, a že v Č., a. s. má k 13. marcu 2006 na sporožírovom
účte zostatok 35 710,- Sk. Žalobca tiež uviedol, že voči jeho osobe eviduje: 1/ súkromný
podnik S. na U. pohľadávku vo výške 1 850 000,- USD,
2/ Sociálna poisťovňa pohľadávku vo výške 23 528,- Sk, 3/ Daňový úrad K. pohľadávku vo
výške 23 202,- Sk, 4/ firma S. pohľadávku vo výške 205 000,- Sk a 5/ prepravná firma K. M.
– K. pohľadávku vo výške 289 170,- Sk.
Súd prvého stupňa po preskúmaní žiadosti žalobcu s listinami dospel k záveru,
že tu nie sú dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobca je podnikateľ, ktorý
vykonáva činnosť na vlastnú zodpovednosť, pričom pri vykonávaní svojej podnikateľskej
činnosti znáša podnikateľské riziko. Dôsledky podnikateľskej činnosti nemožno prenášať
formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát. V opačnom prípade by totiž dochádzalo
k zvýhodňovaniu neúspešných podnikateľov voči podnikateľom úspešným.
Skutočnosť, že žalobca sa nachádza v platobnej neschopnosti sama o sebe
neodôvodňuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca v zákonom stanovenej lehote
a uviedol, že namieta výšku stanoveného poplatku, keďže v spore sp. zn.: 27 C 753/2001
o zaplatenie 100 000 000,- Sk stanovil súd súdny poplatok na 202 000,- Sk.
Súd prvého stupňa nebol schopný rozhodnúť o oslobodení od súdneho poplatku
niekoľko rokov (od 23. 10. 2003 do 20. 2. 2007).
Poukazuje na rozhodnutia Okresného súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktorými bol oslobodený od súdneho poplatku. Žalobca ďalej uviedol, že
požiadal súd prvého stupňa o pridelenie právneho zástupcu ex offo, o čom nebolo
rozhodnuté. Má zato, že pomery podnikateľa sú dôvodom pre oslobodenie od súdnych
poplatkov. Žalovaná strana odvolateľovi zadržiava doklady potrebné na jeho podnikateľskú
činnosť.
Najvyšší súd ... prejednal odvolanie žalobcu ... a dospel k názoru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť.
Podľa ust. § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo
sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.
Ako vyplýva z cit. ust. § 138 ods. 1 OSP predpokladom pre oslobodenie sú:
a) pomery účastníka.
b) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.
Obe tieto podmienky musia byť splnené ak má súd priznať oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový sud skúmal pomery účastníka - žalobcu,
ako jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov a stotožnil sa s právnym
názorom súdu prvého stupňa, že skutočnosť, že žalobca sa nachádza v platobnej
neschopnosti sama o sebe neodôvodňuje oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože ak by
takáto situácia ako dôsledok neúspechu v podnikaní bol dôvod pre oslobodenie od súdnych
poplatkov, išlo by o prenesenie časti rizika spojeného s podnikaním na štát.
Odvolateľ poukazuje na rozhodnutia... súdu, ktorým bol oslobodený od súdnych
poplatkov. Tieto rozhodnutia nie sú záväzné pre iné súdy prvého stupňa, a preto nie sú
dôvodom nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...
Žalobca je podnikateľom a ako vyplýva z jeho žaloby ide o konanie v obchodnej veci,
preto súdny poplatok sa stanovuje podľa položky 2 Sadzobníka písm. a/ - spor o peňažnú
pohľadávku. Súdny poplatok je stanovený percentuálnou sadzbou platnou v čase podania
žaloby...
Odvolací súd má zato, prvostupňový súd postupoval správne, keď vyzval žalobcu na
zaplatenie súdneho poplatku... Či súdny poplatok v konaní pod sp. zn.: 27 C 753/01 vedený
Okresným súdom Košice II bol vyrubený správne, nie je oprávnený Najvyšší súd Slovenskej
republiky skúmať, keďže tento spor nie je predmetom odvolania.“
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
(kvalifikovane zastúpený advokátom) domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci
občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo
slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného
práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom,
prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v
konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).
Otázku, či súdne konanie rešpektovalo právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (iba ktorý článok namieta sťažovateľ, pozn.), posudzuje Európsky súd
pre ľudské práva so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako
celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997,
Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007 (tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia krajského súdu
sp. zn. 28 Cb 2/02 z 28. februára 2007, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané)
dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že povinnosť zaplatiť súdne poplatky
nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva,
preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu
neprichádza do úvahy. Sťažovateľ porušenie iných základných práv alebo slobôd
nenamietal, preto ústavný súd bol viazaný sťažovateľovým návrhom.
Z obsahu sťažnosti, príloh k nej pripojených a obsahu dotknutého súdneho spisu
ďalej vyplýva, že sťažovateľova žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov bola
podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole.
Pokiaľ sťažovateľ namietal skutočnosť, že v iných konaniach bolo jeho žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovené, ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že
mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo
vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných
predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.
Ústavný súd vzhľadom na to nedospel ani k názoru, že by závery najvyššieho súdu
v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako arbitrárne, a tak nezlučiteľné so
sťažovateľom označeným článkom dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Takýmto rozhodnutím nebolo možné porušiť sťažovateľom označené práva. Z toho
vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na sťažovateľovu procesnú situáciu po
vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá mu umožňovala v ďalšom priebehu
súdneho konania účinne namietať v sťažnosti namietané skutočnosti pre prípad, že by kvôli
nezaplateniu súdneho poplatku malo dôjsť k zastaveniu konania, a tým aj k faktickému
odmietnutiu žaloby sťažovateľa z procesných dôvodov (princíp subsidiarity). Sťažovateľ
v takomto prípade (t. j. ak by súdny poplatok nezaplatil a konanie by bolo z tohto dôvodu
zastavené) disponoval nielen riadnym (odvolanie), ale aj mimoriadnym (dovolanie)
opravným prostriedkom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009