Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 107/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť D. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou

namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2008 doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

domáhal, aby súd zaviazal V., a. s., na zaplatenie finančnej náhrady za

poškodenie jeho obchodného mena vo výške 50 000 000 Sk. Podaním zo 14. marca 2005

sťažovateľ požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Listom z 3. marca krajský

súd vyzval sťažovateľa, aby preukázal, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od platenia

súdneho poplatku. Na uvedenú výzvu krajského súdu sťažovateľ odpovedal svojím podaním

zo 4. apríla 2006. Krajský súd uznesením z 28. februára 2007 sťažovateľovi oslobodenie od

platenia súdneho poplatku nepriznal. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 27. septembra 2007 prvostupňové uznesenie krajského súdu ako

vecne správne potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom krajského súdu.

S poukazom na obsah čl. 6 ods. 1 dohovoru, zdôrazňujúc slovo „spravodlivo“,

sťažovateľ vyslovil názor, že „neakceptovanie splnenia podmienok pre oslobodenie od

platenia súdneho poplatku len z dôvodu, že sťažovateľ je podnikateľ... neznamenajú nič iné

ako odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Navyše, z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu z 27. septembra 2007 (v spojení s odôvodnením prvostupňového

uznesenia) „má sťažovateľ dojem, že ako podnikateľ je občanom 2. kategórie, nakoľko ako

na podnikateľa sú na neho kladené prísnejšie podmienky ako na iných občanov, ktorí

podnikateľmi nie sú. Nie je predsa mysliteľné, aby v prípade, že osobné pomery sťažovateľa

odôvodňujú oslobodenie od platenia súdneho poplatku, tento len preto, že je podnikateľom,

od jeho platenia oslobodený nebol, naviac, pokiaľ sa sťažovateľ do svojho súčasného

postavenia nedostal svojím zavinením, ale v dôsledku správania sa žalovaného.“.

Okrem už uvedeného čl. 6 ods. 1 dohovoru boli podľa názoru sťažovateľa porušené

, a .

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález:

„Základné právo sťažovateľa podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na spravodlivé

súdne konanie, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 09. 2007,

sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 09. 2007, sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť sťažovateľovi

do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohoto konania do troch dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že „keďže

spravodlivosť súdneho konania a rozhodovanie súdov v súlade s a zákonmi je

jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľa v právnu

istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak vznikla morálna ujma spočívajúca

tiež v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v konaní pred krajským

súdom uplatnil voči V., a. s., nárok na zaplatenie sumy 50 000 000 Sk z titulu finančnej

náhrady za poškodenie jeho obchodného mena. Sťažovateľ podanou sťažnosťou na

ústavnom súde namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2007, ktorý

potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov. Podstata namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových

a právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom rozhodnutí sp. zn.

z 27. septembra 2007.

Najvyšší súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca žalobou sa

domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu finančnú náhradu za poškodenie

obchodného mena vo výške 50 000 000,- Sk, pričom požiadal o priznanie oslobodenia od

platenia súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa vyzval žalobcu na preukázanie pomerov odôvodňujúcich

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Žalobca predložil potvrdenie čistého príjmu zamestnania (september až december

2005 vo výške 66 472,- Sk a za mesiac január a február 2006 vo výške 32 445,- Sk),

prehlásenie, že nemá príjmy z iných zdrojov, nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností ani

iných majetkových hodnôt. Zároveň predložil Čestné vyhlásenie, že jeho podnikateľský účet

v Č., a. s. bol k 21. 12. 2005 zrušený, a že v Č., a. s. má k 13. marcu 2006 na sporožírovom

účte zostatok 35 710,- Sk. Žalobca tiež uviedol, že voči jeho osobe eviduje: 1/ súkromný

podnik S. na U. pohľadávku vo výške 1 850 000,- USD,

2/ Sociálna poisťovňa pohľadávku vo výške 23 528,- Sk, 3/ Daňový úrad K. pohľadávku vo

výške 23 202,- Sk, 4/ firma S. pohľadávku vo výške 205 000,- Sk a 5/ prepravná firma K. M.

– K. pohľadávku vo výške 289 170,- Sk.

Súd prvého stupňa po preskúmaní žiadosti žalobcu s listinami dospel k záveru,

že tu nie sú dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobca je podnikateľ, ktorý

vykonáva činnosť na vlastnú zodpovednosť, pričom pri vykonávaní svojej podnikateľskej

činnosti znáša podnikateľské riziko. Dôsledky podnikateľskej činnosti nemožno prenášať

formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát. V opačnom prípade by totiž dochádzalo

k zvýhodňovaniu neúspešných podnikateľov voči podnikateľom úspešným.

Skutočnosť, že žalobca sa nachádza v platobnej neschopnosti sama o sebe

neodôvodňuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca v zákonom stanovenej lehote

a uviedol, že namieta výšku stanoveného poplatku, keďže v spore sp. zn.:

o zaplatenie 100 000 000,- Sk stanovil súd súdny poplatok na 202 000,- Sk.

Súd prvého stupňa nebol schopný rozhodnúť o oslobodení od súdneho poplatku

niekoľko rokov (od 23. 10. 2003 do 20. 2. 2007).

Poukazuje na rozhodnutia Okresného súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu

v Banskej Bystrici, ktorými bol oslobodený od súdneho poplatku. Žalobca ďalej uviedol, že

požiadal súd prvého stupňa o pridelenie právneho zástupcu ex offo, o čom nebolo

rozhodnuté. Má zato, že pomery podnikateľa sú dôvodom pre oslobodenie od súdnych

poplatkov. Žalovaná strana odvolateľovi zadržiava doklady potrebné na jeho podnikateľskú

činnosť.

Najvyšší súd ... prejednal odvolanie žalobcu ... a dospel k názoru, že odvolaniu nie je

možné vyhovieť.

Podľa ust. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo

sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Ako vyplýva z cit. ust. predpokladom pre oslobodenie sú:

a) pomery účastníka.

b) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Obe tieto podmienky musia byť splnené ak má súd priznať oslobodenie od súdnych

poplatkov.

Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový sud skúmal pomery účastníka - žalobcu,

ako jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov a stotožnil sa s právnym

názorom súdu prvého stupňa, že skutočnosť, že žalobca sa nachádza v platobnej

neschopnosti sama o sebe neodôvodňuje oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože ak by

takáto situácia ako dôsledok neúspechu v podnikaní bol dôvod pre oslobodenie od súdnych

poplatkov, išlo by o prenesenie časti rizika spojeného s podnikaním na štát.

Odvolateľ poukazuje na rozhodnutia... súdu, ktorým bol oslobodený od súdnych

poplatkov. Tieto rozhodnutia nie sú záväzné pre iné súdy prvého stupňa, a preto nie sú

dôvodom nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...

Žalobca je podnikateľom a ako vyplýva z jeho žaloby ide o konanie v obchodnej veci,

preto súdny poplatok sa stanovuje podľa položky 2 Sadzobníka písm. a/ - spor o peňažnú

pohľadávku. Súdny poplatok je stanovený percentuálnou sadzbou platnou v čase podania

žaloby...

Odvolací súd má zato, prvostupňový súd postupoval správne, keď vyzval žalobcu na

zaplatenie súdneho poplatku... Či súdny poplatok v konaní pod sp. zn.: vedený

Okresným súdom Košice II bol vyrubený správne, nie je oprávnený Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmať, keďže tento spor nie je predmetom odvolania.“

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

(kvalifikovane zastúpený advokátom) domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušovateľa svojich práv ( ).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci

občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného

práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom,

prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v

konaní pred všeobecnými súdmi ().

Otázku, či súdne konanie rešpektovalo právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (iba ktorý článok namieta sťažovateľ, pozn.), posudzuje Európsky súd

pre ľudské práva so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako

celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997,

Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. septembra 2007 (tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 28. februára 2007, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané)

dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že povinnosť zaplatiť súdne poplatky

nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva,

preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu

neprichádza do úvahy. Sťažovateľ porušenie iných základných práv alebo slobôd

nenamietal, preto ústavný súd bol viazaný sťažovateľovým návrhom.

Z obsahu sťažnosti, príloh k nej pripojených a obsahu dotknutého súdneho spisu

ďalej vyplýva, že sťažovateľova žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov bola

podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole.

Pokiaľ sťažovateľ namietal skutočnosť, že v iných konaniach bolo jeho žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovené, ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že

mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo

vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných

predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Ústavný súd vzhľadom na to nedospel ani k názoru, že by závery najvyššieho súdu

v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako arbitrárne, a tak nezlučiteľné so

sťažovateľom označeným článkom dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Takýmto rozhodnutím nebolo možné porušiť sťažovateľom označené práva. Z toho

vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je zjavne

neopodstatnená ( ).

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na sťažovateľovu procesnú situáciu po

vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá mu umožňovala v ďalšom priebehu

súdneho konania účinne namietať v sťažnosti namietané skutočnosti pre prípad, že by kvôli

nezaplateniu súdneho poplatku malo dôjsť k zastaveniu konania, a tým aj k faktickému

odmietnutiu žaloby sťažovateľa z procesných dôvodov (princíp subsidiarity). Sťažovateľ

v takomto prípade (t. j. ak by súdny poplatok nezaplatil a konanie by bolo z tohto dôvodu

zastavené) disponoval nielen riadnym (odvolanie), ale aj mimoriadnym (dovolanie)

opravným prostriedkom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009