Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 138/09
PDF · 209.76 KB
No categories available
IV. ÚS 138/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť A. Č., J. Č. a I. Č., všetky bytom B., zastúpených
advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 12/2001 a postupom Krajského súdu
v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 292/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. Č., J. Č. a I. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2008 doručená sťažnosť A. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), J. Č. a I. Č., všetky bytom B.
(ďalej spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 12/2001 a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde 30. septembra
1999 žalobu o „deložáciu, zrušenie užívacieho práva“ proti žalovanému Ing. M. B. (ďalej
len „žalovaný“). Na základe výzvy okresného súdu sťažovateľka upresnila podaním
z 1. marca 2000 žalobu tak, že sa proti žalovanému domáha vypratania 1-izbového bytu...
v B. Konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 C 12/2001. Žalovaný od roku
1995 znemožňuje sťažovateľkám užívanie sporného bytu. Keďže sťažovateľky nemali kde
bývať, museli byť vtedy ešte maloleté sťažovateľky J. a I. Č. umiestnené v detskom
domove. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Dodnes sa sťažovateľke nepodarilo dostať sa späť do svojho obydlia so svojimi
deťmi. Napriek tomu, že Ing. B. neoprávnene obýva ich obydlie a odmieta ich do neho
vpustiť, neplatí ani nájomné. Toto musí uhrádzať sťažovateľka lebo stále dúfa a verí, že sa
dovolá spravodlivosti a že sa jej podarí získať svoje obydlie späť a že bude môcť dôstojne
bývať.
Je hanbou justície, že do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté o práve
sťažovateľky na jej obydlie. Tento spor trvá už vyše deväť rokov! Prvý návrh podala
sťažovateľka ešte v roku 1999! Do dnešného dňa však nebolo v jej prípade právoplatne
rozhodnuté a sťažovateľka aj so svojimi deťmi je nútená bývať tam, kde sa práve podarí, je
de facto na ulici aj so svojimi deťmi. O tvrdosti takéhoto zásahu snáď ani netreba
polemizovať. Právo na bývanie je úzko spojené s právom na dôstojný ľudský život.
Sťažovateľke a jej deťom sú však obe tieto práva už dlhodobo upierané práve z dôvodu
prieťahov v konaní, ktoré trvajú už viac ako deväť rokov!“
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Právo sťažovateľov na obydlie garantované v článku 21 Ústavy bolo postupom
Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.
II. Právo sťažovateľov na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na súkromie garantované
v článku 19 Ústavy bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu
v Bratislave porušené.
III. Právo sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v článku 48 Ústavy boli postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu
v Bratislave porušené.
IV. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť každému
zo sťažovateľov spoločne a nerozdielne po 500.000,- Sk náhradu nemajetkovej ujmy.
V. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť
sťažovateľom trovy konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k sťažovateľkám J. Č. a I. Č.
Ústavný súd z príloh sťažnosti, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 12/2001
a krajského súdu sp. zn. 3 Co 292/2007 zistil, že účastníkmi označených konaní boli
sťažovateľka, žalovaný a vedľajší účastník Mestská časť B.
Keďže sťažnosť ústavnému súdu podali aj sťažovateľky J. Č. a I. Č., ktoré neboli
účastníčkami konaní, v ktorých namietajú porušenie svojich základných práv, bolo ju
potrebné odmietnuť vo vzťahu k týmto sťažovateľkám ako sťažnosť podanú neoprávnenou
osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2,
čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Podľa zistení ústavného súdu okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
11 C 12/2001 z 20. apríla 2007 tak, že žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť
vypratať sporný byt v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku bez pridelenia bytovej
náhrady. Zároveň sťažovateľke nepriznal právo na náhradu trov konania. V dôsledku
odvolania podaného žalovaným okresný súd predložil spis 15. júna 2007 krajskému súdu na
rozhodnutie o odvolaní žalovaného.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Ústavný súd vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje
ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo
trvať (m. m. I. ÚS 34/99, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 285/08).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,
prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Z príloh sťažnosti, ako aj preverením spisov okresného súdu a krajského súdu
ústavný súd zistil, že vec bola od 15. júna 2007 vedená na krajskom súde, na ktorom
prebiehalo odvolacie konanie. Sťažnosť bola podaná a ústavnému súdu doručená v čase,
keď už vec bola v štádiu odvolacieho konania, t. j. vo veci už konal krajský súd.
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jedným z dôvodov
odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd
nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98,
III. ÚS 248/05, IV. ÚS 122/07). Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu okrem
iného, na prieťahy v konaní, pričom za porušovateľa svojho práva označila okresný súd,
ktorý už v sťažovateľkinej právnej veci o vypratanie bytu nekoná, a teda ústavný súd už
nemôže žiadnym spôsobom prispieť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu stavu právnej neistoty vo vzťahu
k okresnému súdu.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy, okresný súd poskytol predmetným právam sťažovateľkou
požadovanú ochranu, pretože rozsudkom sp. zn. 11 C 12/2001 z 20. apríla 2007 jej žalobe
vyhovel. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je
v časti týkajúcej sa namietaného postupu okresného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju
po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2,
čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 292/2007.
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že v dôsledku odvolania podaného žalovaným
okresný súd predložil spis 15. júna 2007 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
žalovaného. Rozsudkom č. k. 3 Co 292/2007-388 z 12. marca 2009 bol rozsudok súdu
prvého stupňa v celom rozsahu potvrdený. Krajský súd sťažovateľke náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. To znamená, že pokiaľ ide o ochranu práv sťažovateľky
podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy, bola jej ochrana poskytnutá už rozsudkom
okresného súdu a následne aj označeným rozsudkom krajského súdu, keďže sťažovateľka
bola v konaní úspešná.
Ústavnému súdu zostávalo posúdiť len námietku sťažovateľky týkajúcu sa porušenia
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 292/2007. Konanie na
krajskom súde začalo 15. júna 2007, keď bol krajskému súdu predložený spis na
rozhodnutie o odvolaní žalovaného. V čase podania sťažnosti nebolo ešte vo veci krajským
súdom rozhodnuté. Pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala sťažovateľka 21. apríla
2008 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu, v ktorej namietala aj
prieťahy v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 292/2007. V liste
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. júla 2008, ktorý je súčasťou príloh
sťažnosti a ktorý je adresovaný dipl. Ing. architektovi K., ktorý sťažovateľku v určitej fáze
konania zastupoval, sa uvádza, že „... vo veci sťažnosti pani A. Č., týkajúcej sa prieťahov
odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 292/07,
dovoľuje si Vám týmto oznámiť, že mu bol doručený list podpredsedníčky Krajského súdu
v Bratislave JUDr. E. B. číslo: Spr. 2128/08 z 26. júna 2008, v ktorom informuje o stave
predmetného odvolacieho konania...
Dôvodom na nekonanie krajského súdu je skutočnosť, že občiansko-právny úsek na
Krajskom súde v Bratislave nebol dlhodobo personálne obsadený. Bolo to spôsobené najmä
tým, že po odchode viacerých sudcov, najmä ich preložením na Najvyšší súd Slovenskej
republiky, neboli senáty riadne doplnené a vzhľadom na nápad občiansko-právnych vecí
bolo zrejmé, že predmetný úsek nemá ani dostatočný počet senátov.
V danej veci, vzhľadom na opísanú situáciu, je predpoklad určenia termínu v prvom
štvrťroku 2009. Termín bude určený ihneď, ako bude na základe rokovaní o novom rozvrhu
práce predbežne určený pojednávací deň...
Za spôsobené objektívne prieťahy v uvedenom odvolacom konaní sa Vám v mene
ústredného orgánu štátnej správy pre súdy a väzenstvo ospravedlňujeme.“. Dňa 9. februára
2009 krajský súd určil termín odvolacieho pojednávania na 12. marec 2009 a na tomto
pojednávaní aj vo veci rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Z uvedeného vyplýva, že odvolacie konanie trvalo od 15. júna 2007 do 12. marca
2009, t. j. takmer 21 mesiacov. Trvanie odvolacieho konania v dĺžke 21 mesiacov podľa
názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neprimerané. V okolnostiach prípadu
ústavný súd vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy
v konaní doručená okresnému súdu 21. apríla 2008 splnila svoj účel. Podpredsedníčka
krajského súdu totiž v odpovedi na túto sťažnosť sp. zn. Spr 2128/08 z 26. júna 2008
prisľúbila, že sa vo veci nariadi pojednávanie v prvom štvrťroku, čo bolo aj reálne naplnené.
Ústavný súd tiež vzal do úvahy, že v čase podania sťažnosti už bola základným právam,
ktorých porušenie sťažovateľka namietala, poskytnutá ochrana rozhodnutím okresného
súdu, pričom navyše sťažovateľka sa podanou sťažnosťou ani nedomáhala, aby ústavný súd
uložil krajskému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov, čo signalizuje
účelovosť sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je aj
vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju po
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateliek (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009