Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 32/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti P. J., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Košice I, takto

rozhodol:

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e konať vo veci sp. zn.

bez zbytočných prieťahov.

3. P. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € [slovom päťtisíc eur

(150 630 Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. J. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 438,55 €

[slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatpäť centov (13 212 Sk)], ktoré mu j e Okresný

súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2008 doručená sťažnosť P. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I.

R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 17. marca 1994 podal na Obvodnom súde

Košice 1 návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 100 647 Sk s príslušenstvom proti

žalovanému – U. Toto konanie sa vedie na okresnom súde pod sp. zn.

a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Vo veci sa rozhodlo 29. novembra 1999 rozsudkom

tak, že okresný súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti

tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. -72 z 27. novembra 2000 tak, že zrušil

označený rozsudok okresného súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvtedy sa vec nachádza na okresnom súde.

Sťažovateľ podal 19. júna 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného

súdu, ktorý sa k nej vyjadril listom zo 7. júla 2008, v ktorom uviedol, že sťažnosť

je dôvodná a že „možno konštatovať, že súd bol v určitom období nečinný (od 12. 7. 2006

do 10. 3. 2008)“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 300.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a uznesením č. k. -16 z 5. februára 2009 ju prijal na ďalšie

konanie.

Na výzvy ústavného súdu po prijatí na ďalšie konanie obaja účastníci konania

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu k sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17. 3. 1994 podal

návrh na zaplatenie sumy 100.647,- Sk s prísl.

Dňa 13. 4. 1994 bol tunajším súdom vydaný platobný rozkaz č. k. -5.

Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 6. 5. 1994 č. k.

bol podaný voči platobnému rozkazu odpor.

Dňa 29. 11. 1999 bol tunajším súdom vydaný rozsudok č. k. -47.

Dňa 5. 9. 2000 bol tunajším súdom vydaný doplňujúci rozsudok pod č. k.

-64.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 11. 2000, č. k. -72

Krajský súd predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 17. 5. 2002 č. k. -101 bolo

nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru pozemné stavby a oceňovanie

pozemných prác Ing. J. B.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 20. 7. 2005 bolo nariadené znalecké dokazovanie

znalcom z odboru pozemné stavby a oceňovanie pozemných prác Ing. J. B.

V čase od 18. 9. 2001 do 12. 7. 2006 sa uskutočnilo vo veci 9 súdnych pojednávaní.

V čase od 12. 7. 2006 do 1. 12. 2008 sa uskutočnili vo veci 3 súdne pojednávania.

Dňa 9. 3. 2009 Okresný súd Košice I rozhodol vo veci rozsudkom, avšak vec nie je

právoplatne skončená.“

K tomuto vyjadreniu pripojil aj vyjadrenie t. č. v poradí tretieho zákonného sudcu,

ktorý okrem prehľadu spisu korešpondujúceho v zásade s prehľadom úkonov uvedených

v sťažnosti k vecnej stránke uviedol:

«Uznesením zo dňa 22. 11. 2000 č. k. -72 Krajský súd v Košiciach zrušil

rozsudok Okresného súdu Košice I a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem

iného uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní doplniť dokazovanie

a to zabezpečiť projektovú dokumentáciu a zistiť skutočný stav rozsah predmetu zmluvy,

uzavretej medzi účastníkmi konania a či žalobcom vykonané práce, uvedené ako vada č. 5

v prílohe zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby, zaplatenia ktorých sa v tomto konaní

žalobca domáha, boli zahrnuté v predmete hospodárskej zmluvy a v projektovej

dokumentácii aj v dohode o cene prác. Ak ide o práce naviac je potrebné zistiť, či bola

dohoda medzi účastníkmi konania o týchto prácach naviac a ak dohoda uzavretá nebola,

bude žalovaný povinný uhradiť žalobcovi skutočné náklady na prevedenie týchto prác

a to podľa dohody, ktorú uzavrú účastníci konania v priebehu ďalšieho konania.

Ak k takejto dohode nedôjde, bude potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na preukázanie

skutočnej výšky nákladov na vykonanie prác zo strany žalobcu pre žalovaného.

V ďalšom priebehu konania účastníci zhodne uviedli, že projektová dokumentácia

ani stavebný denník nie je k dispozícii.

Účastníci ďalej uviedli, že nedošlo k dohode účastníkov v zmysle odôvodnenia

odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie.

Súd nariadil vo veci dva - krát znalecké dokazovanie. Súdny znalec predložil súd dva

znalecké posudky a to č. 058/2003 a č. 69/2005.

V znaleckom posudku č. 058/2003 znalec v závere okrem iného uviedol:

„Pre stanovenie rozsahu, stavebných prác vykonaných žalovaným bol použitý súpis prác

a dodávok dodaný žalobcom prostredníctvom súdu“. Tieto súpisy vykonaných prác nie sú

potvrdené odporcom. Pokiaľ by mal odporca výhrady je potrebné stanoviť rozsah prác

v jednotlivých položkách z jeho strany, aby bolo možné posúdiť dopad na vyčíslenú hodnotu

prác.

V znaleckom posudku č. 69/2005 v závere znalec konštatuje, že stanoviť všeobecnú

hodnotu stavebných prác vykonaných žalovaným podľa uznesenia súdu nie je možné,

nakoľko od účastníkov konania neboli predložené doklady s vyšpecifikovaním stavebných

prác, ktoré zmluvné strany považujú za naviac práce. Ďalej píše, že „Keďže žalovaný tohto

súpisu neuznal niektoré práce je potrebné preukázať, či práce boli vykonané a či ich

realizoval žalobca“.

Voči uzneseniu OS KE I, č. k. -217, ktorým súd priznal znalcovi

odmenu za vyprac. č- 69/2005 podal žalobca odvolanie.

V zaslaní stanoviska zo dňa 10. 4. 2006 súdny znalec uviedol: „Pre zabezpečenie

podkladov som oboch účastníkov konania pozval na pracovné stretnutie na ktorom som

vysvetlil, že rozsah „naviac“ prác nemôže určiť znalec, ktorý nebol v čase realizácie

na stavbe. Preto bolo dohodnuté, že navrhovateľ spracuje súpis vykonaných prác, ktorý

odsúhlasí odporca a na takýto rozsah prác bude stanovená ich všeobecná hodnota. Takýto

doklad mi nebol predložený.“ Ďalej znalec uviedol: „Pokiaľ znalec nemá k dispozícii

podklad, v ktorom je uvedený druh a rozsah uvedených prác, ktoré vykonal navrhovateľ

a prevzal odporca, nie je možné stanoviť ich hodnotu.“

KS v Košiciach uznesením zo dňa 29. 5. 2006 toto uznesenie OS KE I potvrdil.

V odôvodnení uviedol, že znalec si svoju úlohu splnil vtom, že podal posudok na základe

tých skutočností, ktoré boli preukázané a ktoré ako znalec mohol posúdiť. Znalec totiž môže

posúdiť iba odborné skutočnosti a nemôže zisťovať skutočnosti, ktoré musí zistiť súd a ktoré

musia preukazovať účastníci konania.

Účastníci konania však do vytýčenia termínu pojednávania dňa 8. 1. 2008

nepredložili súdu ani ich vzájomnú dohodu, ani súpis vykonaných prác, ktorý odsúhlasí

žalovaný a na takýto rozsah prác bude stanovená i všeobecná hodnota, ani žiadne ďalšie

dôkazy, na preukázanie skutočnej výšky nákladov na vykonanie prác zo strany žalobcu pre

žalovaného. Nepredložili ani žiadne dôkazy, ktoré uvádza znalec v znaleckých posudkoch

Na pojednávaní dňa 1. 12. 2008 bol vypočutý znalec, ktorý uviedol:

„Po doručení uznesenia súdu a doručenia spisu som vypísal stretnutie účastníkov

konania, na ktorom som požadoval predložiť rozhodujúce dokumenty. Ku spracovaniu

posudku na stanovenie hodnoty stavebných prác je potrebné predovšetkým poznať dohodu

o cene vzhľadom na to, že ceny stavebných prác podľa zákona o cenách sa stanovujú

dohodou. Ďalej je potrebná projektová dokumentácia, zmluva medzi zhotoviteľom

a objednávateľom a potvrdenie prevzatia prác zo strany objednávateľa. V spise tieto

kompletné dokumenty neboli, resp. zo strany objednávateľa, teda žalovaného boli

spochybňované práce, za ktorých si úhradu nárokoval zhotoviteľ, teda navrhovateľ.

Vzhľadom na dosť veľký časový odstup je veľmi problematické požadovať odo mňa, aby

som určil rozsah prác vykonaných žalobcom pre žalovaného. Prvý znalecký posudok

reflektoval na tie doklady, ktoré mi boli predložené účastníkmi konania. Tieto doklady, ale

neboli súhlasné tak z jednej ako aj z druhej strany. Odlišnosť dokladov predložených

žalobcom a žalovaným spočívala v rozsahu vykonaných prác.

Pri druhom posudku, ktorý som vypracoval som sa znovu stretol s účastníkmi

konania a v podstate mi potvrdili, že doklady predložené zo spisu - v spise a to zmluva

o vykonaní prác nie je medzi nimi sporná. Zmluvy o vykonaní prác nie sú medzi nimi

sporné. Nemohol som sa odvolávať na predmet jednotlivých zmlúv, pretože zmluvy

obsahujú ustanovenie, ktoré sa odvoláva na projektovú dokumentáciu. Zo strany

žalovaného teda objednávateľa mi nebol predložený doklad o tom, že predmet zmluvy nie je

naplnený. Potom som prípad posudzoval podľa . Znalec ďalej uviedol:

Plne pridržiavam svojho vyjadrenia zo dňa 10. 04. 2006, že na pracovnom stretnutí

sa účastníci dohodli resp. opravujem ja som požadoval, aby navrhovateľ spracoval súpis

vykonaných prác, ktorý odsúhlasí žalovaný a na takýto rozsah prác bude stanovená

i všeobecná hodnota. Takýto podklad mi nebol predložený, resp. nebol mi predložený

doklad, ktorý by nebol rozporný ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného. Práce mali

byť vykonávané na základe projektovej dokumentácie aj kolaudačné konanie resp.

preberacie konanie malo sa uskutočniť tak, že sa mal kontrolovať projekt a vykonané práce,

či sú v súlade s vykonaným projektom. Prevzatie prác je dokladom o tom, že objednávateľ

preberá práce, keďže takýto doklad neexistuje, tak sa na tom preberacom konaní resp.,

kolaudačnom konaní skonštatovalo, že práce sú vykonané podľa projektovej dokumentácie

a má sa tým za to, že došlo k naplneniu predmetu zmluvy.

V posudzovanom prípade nebol položkovite zdokumentovaný rozsah predmetu

zmluvy a preto nie je možné stanoviť rozsah prác, ktoré boli vykonané naviac. Najmä keď

chýba potvrdenie prevzatia týchto prác zo strany objednávateľa - žalovaného.

Vzhľadom na to, že medzi spornými stranami došlo k vykonaniu prác podľa

viacerých zmlúv, predpokladal som, že dôjde k odsúhlaseniu všetkých vykonaných prác bez

rozporov a tým, že bude stanovený konečný rozsah realizovaných prác. Úloha z uznesenia

súdu nebola tak špecifikovaná, aby som sa mal zaoberať iba jednou zmluvou lebo v spise mi

boli predložené všetky tri zmluvy.

Doklady mi zo strany žalovaného predložené boli. Problém celý vidím v tom,

že zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného mi neboli predložené také doklady, ktoré boli

podpísané oboma zmluvnými stranami, teda tak žalobcom ako aj žalovaným. Zo strany

žalobcu mi boli predložené doklady a dôkazy podpísané žalobcom, zo strany žalovaného mi

boli predložené doklady a dôkazy podpísané žalovaným a jediný doklad podpísaný oboma

zmluvnými stranami a teda z tohoto pohľadu nesporný je kolaudačné rozhodnutie,

resp. zápis preberacieho konania, kde konštatujú, že práce boli vykonané podľa projektu.

Jediným dôkazom, ktorý je nesporný je zápis o odovzdaní a prevzatí č. 02/1992,

kde poukazujem na vyjadrenie účastníkov konania, že dodávateľ dnešným dňom odovzdáva

a investor s užívateľom preberá vykonané práve podľa uzatvorenej hospodárskej zmluvy.»

Sťažovateľ sa vyjadril k vyjadreniu okresného súdu 27. marca 2009 takto:

«Priložené vyjadrenie Okresného súdu Košice I obsahuje stručnú chronológiu

vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že konanie vo veci od

roku 1994, v roku 2009 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá 15 rokov, počas ktorých

úkony Okresného súdu Košice I nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa,

ktorá sa s každým rokom zvyšovala.

Pokiaľ Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení uvádza uznesenia zo dňa 17. 5.

2002 a 20. 7. 2005, ktorými nariadil znalecké dokazovanie vo veci, považuje sťažovateľ

opätovne dať do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, že v prvom prípade bol

znalecký posudok vypracovaný až 13 mesiacov po vydaní uznesenia a v druhom prípade

po 5 mesiacoch od vydania uznesenia.

Neúmerne dlho trvalo okresnému súdu doručovanie vyjadrení odporcu

v predmetnom konaní, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal.

Okresný súd sťažovateľovi spôsoboval prieťahy v konaní aj tým, že mu nedoručoval

prílohy podaní odporcu v súlade s ustanovením ,

o ktoré bol nútený sťažovateľ Okresný súd Košice I žiadať.

Sťažovateľ mal snahu riadne a včas sa vyjadrovať k podaniam odporcu, avšak

ako vyplýva z jeho podania zo dňa 13. 10. 2008, v ktorom žiadal Okresný súd

Košice I o doručenie príloh k vyjadreniu odporcu zo dňa 21. 7. 2008, ktoré mu bolo

doručené až 26. 9. 2008, ešte pred pojednávaním nariadeným na deň 1. 12. 2008, boli mu

tie doručené až na predmetnom pojednávaní spolu s ďalším podaním odporcu – U. zo dňa

7. 11. 2008.

Pokiaľ Okresný súd Košice I vo vyjadrení poukazuje na to, že v čase od 12. 7. 2006

do 1. 12. 2008 sa vo veci uskutočnili 3 súdne pojednávania, je potrebné uviesť že v liste

zo dňa 7. 7. 2008, teda v odpovedi na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní,

predseda Okresného súdu Košice I, uvádza: „možno konštatovať, že súd bol v určitom

období nečinný (od 12. 7. 2006 do 10. 3. 2008)“

Sťažovateľ sa domnieva, že len samotné nariaďovanie pojednávaní vo veci, nie je

úkonom súdu, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci. Zo sťažnosti sťažovateľa,

aj z chronológie konania uvádzanej v sťažnosti vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného

súdu Košice I, aj pojednávania, ktoré boli odročované na neurčito, skutočnosť,

že sťažovateľ v priebehu konania sám žiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

Dňa 9. 3. 2009 Okresný súd Košice I rozhodol vo veci rozsudkom, avšak len

z dôvodu, že zamietol návrh sťažovateľa na vykonanie dokazovania, na vykonaní ktorého

sťažovateľ trvá niekoľko rokov.

Vzhľadom na charakter sporu nevie sťažovateľ o skutočnosti, ktorá by mohla

ospravedlniť čas 15 rokov a 13 dní, v priebehu ktorého Okresný súd Košice I vo veci

právoplatne nerozhodol, a preto sťažovateľ trvajúc na podanej sťažnosti navrhuje,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza. Z doby konania, teda

z 15 rokov a 13 dní sa uvedený spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach 10 mesiacov.

V rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. sa uvádza:

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa

právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna

istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny

orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba

domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv.“»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného

v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (napr. ), pričom tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím, nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná

(, ). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri základné

kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria

ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Posudzovaná vec tvorí podľa názoru ústavného súdu štandardnú súčasť

rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, a nie je právne zložitá. Vzhľadom na nutnosť

znaleckého dokazovania možno konštatovať určitú skutkovú zložitosť veci, avšak nie do tej

miery, aby odôvodnila doterajšiu dĺžku sporu. Ústavný súd považuje tiež za potrebné

uviesť, že konanie v trvaní viac ako 15 rokov, ktoré je stále na prvom stupni súdnictva, je

z ústavného hľadiska neprimerané akémukoľvek právne a skutkovo zložitému sporu.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v súdnom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Ústavný súd v správaní sťažovateľa nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali

za následok neodôvodnené predĺženie namietaného konania.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil postup

okresného súdu v napadnutom konaní. Vychádzal pritom zo svojej judikatúry, podľa ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného

súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu

právnej neistoty účastníka konania (, ).

V namietanom konaní boli zistené dve dlhšie obdobie nečinnosti, a to od

8. novembra 1995 do 30. marca 1999, keď novoustanovený zákonný sudca zaslal žalobcovi

výzvu na vyjadrenie, a obdobie od prijatia uznesenia krajského súdu č. k.

-231 z 29. mája 2006, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -217 z 12. januára 2006 o priznaní znalečného znalcovi na vypracovanie

znaleckého posudku č. 69/2005, až do 10. marca 2008, keď bolo nariadené pojednávanie

vo veci. Celková dĺžka nečinnosti bola viac ako šesť rokov a nemožno ju kvalifikovať inak

ako zbytočné prieťahy, ktoré boli spôsobené nečinnosťou okresného súdu.

Namietané konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou, o čom nesvedčí len

potreba opakovať znalecké dokazovanie tým istým znalcom z rovnakého znaleckého

odboru, ale aj samotné nariadenie prvého znaleckého dokazovania až v roku 2002,

t. j. po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania a až po zrušení rozsudku okresného súdu

č. k. -47 z 29. novembra 1999 uznesením krajského súdu č. k. -72

z 27. novembra 2000, ktorým uložil okresnému súdu doplnenie dokazovania, avšak aj to až

po dvoch rokoch od tohto rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd spôsobil

zbytočné prieťahy v konaní aj svojou neefektívnou činnosťou.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na skutočnosť, že namietané konanie trvá

viac ako 15 rokov, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v , a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Keďže konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. nebolo právoplatne

skončené ešte pred vydaním tohto nálezu ústavného súdu, rozsudok okresného súdu

z 9. marca 2009 v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nenadobudol právoplatnosť,

ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľ si ho uplatnil v sume 300 000 Sk.

Vzhľadom na dĺžku konania, zistené obdobia zbytočných prieťahov, ako aj

so zreteľom na skutočnosť, že konanie trvá už viac ako 15 rokov, považoval ústavný súd

za spravodlivé a primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Pretože sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavný

súd podľa aj o úhrade trov konania, ktoré mu vznikli

v súvislosti s právnym zastúpením advokátkou JUDr. I. R., K. Trovy konania vyčíslila

právna zástupkyňa podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov za tri úkony právnej služby spolu v sume 368,55 € ako

základ dane + 19 % DPH 70 €, t. j. spolu v sume 438,55 € (13 212 Sk), vo svojom vyjadrení

z 27. marca 2009. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

v rozsahu, ktorý vyčíslila jeho právna zástupkyňa.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009