Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 32/09
PDF · 266.95 KB
No categories available
IV. ÚS 32/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 32/09-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava
Orosza o sťažnosti P. J., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 Cb 901/94, za účasti Okresného súdu Košice I, takto
rozhodol:
1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 28 Cb 901/94 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e konať vo veci sp. zn. 28 Cb 901/94
bez zbytočných prieťahov.
3. P. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € [slovom päťtisíc eur
(150 630 Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. P. J. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 438,55 €
[slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatpäť centov (13 212 Sk)], ktoré mu j e Okresný
súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2008 doručená sťažnosť P. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I.
R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 17. marca 1994 podal na Obvodnom súde
Košice 1 návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 100 647 Sk s príslušenstvom proti
žalovanému – U. Toto konanie sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 28 Cb 901/94
a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Vo veci sa rozhodlo 29. novembra 1999 rozsudkom
tak, že okresný súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti
tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. 1 Cob 69/00-72 z 27. novembra 2000 tak, že zrušil
označený rozsudok okresného súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvtedy sa vec nachádza na okresnom súde.
Sťažovateľ podal 19. júna 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného
súdu, ktorý sa k nej vyjadril listom zo 7. júla 2008, v ktorom uviedol, že sťažnosť
je dôvodná a že „možno konštatovať, že súd bol v určitom období nečinný (od 12. 7. 2006
do 10. 3. 2008)“.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto
rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 28 Cb 901/94 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 28 Cb 901/94 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 300.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a uznesením č. k. IV. ÚS 32/09-16 z 5. februára 2009 ju prijal na ďalšie
konanie.
Na výzvy ústavného súdu po prijatí na ďalšie konanie obaja účastníci konania
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu k sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17. 3. 1994 podal
návrh na zaplatenie sumy 100.647,- Sk s prísl.
Dňa 13. 4. 1994 bol tunajším súdom vydaný platobný rozkaz č. k. 1 Rob/923/1994-5.
Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 6. 5. 1994 č. k. 28 Cb/901/94
bol podaný voči platobnému rozkazu odpor.
Dňa 29. 11. 1999 bol tunajším súdom vydaný rozsudok č. k. 28 Cb/901/94-47.
Dňa 5. 9. 2000 bol tunajším súdom vydaný doplňujúci rozsudok pod č. k.
28 Cb/901/94-64.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 11. 2000, č. k. 1 Cob/69/00-72
Krajský súd predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 17. 5. 2002 č. k. 28 Cb/901/94-101 bolo
nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru pozemné stavby a oceňovanie
pozemných prác Ing. J. B.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 20. 7. 2005 bolo nariadené znalecké dokazovanie
znalcom z odboru pozemné stavby a oceňovanie pozemných prác Ing. J. B.
V čase od 18. 9. 2001 do 12. 7. 2006 sa uskutočnilo vo veci 9 súdnych pojednávaní.
V čase od 12. 7. 2006 do 1. 12. 2008 sa uskutočnili vo veci 3 súdne pojednávania.
Dňa 9. 3. 2009 Okresný súd Košice I rozhodol vo veci rozsudkom, avšak vec nie je
právoplatne skončená.“
K tomuto vyjadreniu pripojil aj vyjadrenie t. č. v poradí tretieho zákonného sudcu,
ktorý okrem prehľadu spisu korešpondujúceho v zásade s prehľadom úkonov uvedených
v sťažnosti k vecnej stránke uviedol:
«Uznesením zo dňa 22. 11. 2000 č. k. 1 Cob 69/00-72 Krajský súd v Košiciach zrušil
rozsudok Okresného súdu Košice I a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem
iného uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní doplniť dokazovanie
a to zabezpečiť projektovú dokumentáciu a zistiť skutočný stav rozsah predmetu zmluvy,
uzavretej medzi účastníkmi konania a či žalobcom vykonané práce, uvedené ako vada č. 5
v prílohe zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby, zaplatenia ktorých sa v tomto konaní
žalobca domáha, boli zahrnuté v predmete hospodárskej zmluvy a v projektovej
dokumentácii aj v dohode o cene prác. Ak ide o práce naviac je potrebné zistiť, či bola
dohoda medzi účastníkmi konania o týchto prácach naviac a ak dohoda uzavretá nebola,
bude žalovaný povinný uhradiť žalobcovi skutočné náklady na prevedenie týchto prác
a to podľa dohody, ktorú uzavrú účastníci konania v priebehu ďalšieho konania.
Ak k takejto dohode nedôjde, bude potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na preukázanie
skutočnej výšky nákladov na vykonanie prác zo strany žalobcu pre žalovaného.
V ďalšom priebehu konania účastníci zhodne uviedli, že projektová dokumentácia
ani stavebný denník nie je k dispozícii.
Účastníci ďalej uviedli, že nedošlo k dohode účastníkov v zmysle odôvodnenia
odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie.
Súd nariadil vo veci dva - krát znalecké dokazovanie. Súdny znalec predložil súd dva
znalecké posudky a to ZP č. 058/2003 a ZP č. 69/2005.
V znaleckom posudku č. 058/2003 znalec v závere okrem iného uviedol:
„Pre stanovenie rozsahu, stavebných prác vykonaných žalovaným bol použitý súpis prác
a dodávok dodaný žalobcom prostredníctvom súdu“. Tieto súpisy vykonaných prác nie sú
potvrdené odporcom. Pokiaľ by mal odporca výhrady je potrebné stanoviť rozsah prác
v jednotlivých položkách z jeho strany, aby bolo možné posúdiť dopad na vyčíslenú hodnotu
prác.
V znaleckom posudku č. 69/2005 v závere znalec konštatuje, že stanoviť všeobecnú
hodnotu stavebných prác vykonaných žalovaným podľa uznesenia súdu nie je možné,
nakoľko od účastníkov konania neboli predložené doklady s vyšpecifikovaním stavebných
prác, ktoré zmluvné strany považujú za naviac práce. Ďalej píše, že „Keďže žalovaný tohto
súpisu neuznal niektoré práce je potrebné preukázať, či práce boli vykonané a či ich
realizoval žalobca“.
Voči uzneseniu OS KE I, č. k. 28 Cb 901/94-217, ktorým súd priznal znalcovi
odmenu za vyprac. ZP č- 69/2005 podal žalobca odvolanie.
V zaslaní stanoviska zo dňa 10. 4. 2006 súdny znalec uviedol: „Pre zabezpečenie
podkladov som oboch účastníkov konania pozval na pracovné stretnutie na ktorom som
vysvetlil, že rozsah „naviac“ prác nemôže určiť znalec, ktorý nebol v čase realizácie
na stavbe. Preto bolo dohodnuté, že navrhovateľ spracuje súpis vykonaných prác, ktorý
odsúhlasí odporca a na takýto rozsah prác bude stanovená ich všeobecná hodnota. Takýto
doklad mi nebol predložený.“ Ďalej znalec uviedol: „Pokiaľ znalec nemá k dispozícii
podklad, v ktorom je uvedený druh a rozsah uvedených prác, ktoré vykonal navrhovateľ
a prevzal odporca, nie je možné stanoviť ich hodnotu.“
KS v Košiciach uznesením zo dňa 29. 5. 2006 toto uznesenie OS KE I potvrdil.
V odôvodnení uviedol, že znalec si svoju úlohu splnil vtom, že podal posudok na základe
tých skutočností, ktoré boli preukázané a ktoré ako znalec mohol posúdiť. Znalec totiž môže
posúdiť iba odborné skutočnosti a nemôže zisťovať skutočnosti, ktoré musí zistiť súd a ktoré
musia preukazovať účastníci konania.
Účastníci konania však do vytýčenia termínu pojednávania dňa 8. 1. 2008
nepredložili súdu ani ich vzájomnú dohodu, ani súpis vykonaných prác, ktorý odsúhlasí
žalovaný a na takýto rozsah prác bude stanovená i všeobecná hodnota, ani žiadne ďalšie
dôkazy, na preukázanie skutočnej výšky nákladov na vykonanie prác zo strany žalobcu pre
žalovaného. Nepredložili ani žiadne dôkazy, ktoré uvádza znalec v znaleckých posudkoch
Na pojednávaní dňa 1. 12. 2008 bol vypočutý znalec, ktorý uviedol:
„Po doručení uznesenia súdu a doručenia spisu som vypísal stretnutie účastníkov
konania, na ktorom som požadoval predložiť rozhodujúce dokumenty. Ku spracovaniu
posudku na stanovenie hodnoty stavebných prác je potrebné predovšetkým poznať dohodu
o cene vzhľadom na to, že ceny stavebných prác podľa zákona o cenách sa stanovujú
dohodou. Ďalej je potrebná projektová dokumentácia, zmluva medzi zhotoviteľom
a objednávateľom a potvrdenie prevzatia prác zo strany objednávateľa. V spise tieto
kompletné dokumenty neboli, resp. zo strany objednávateľa, teda žalovaného boli
spochybňované práce, za ktorých si úhradu nárokoval zhotoviteľ, teda navrhovateľ.
Vzhľadom na dosť veľký časový odstup je veľmi problematické požadovať odo mňa, aby
som určil rozsah prác vykonaných žalobcom pre žalovaného. Prvý znalecký posudok
reflektoval na tie doklady, ktoré mi boli predložené účastníkmi konania. Tieto doklady, ale
neboli súhlasné tak z jednej ako aj z druhej strany. Odlišnosť dokladov predložených
žalobcom a žalovaným spočívala v rozsahu vykonaných prác.
Pri druhom posudku, ktorý som vypracoval som sa znovu stretol s účastníkmi
konania a v podstate mi potvrdili, že doklady predložené zo spisu - v spise a to zmluva
o vykonaní prác nie je medzi nimi sporná. Zmluvy o vykonaní prác nie sú medzi nimi
sporné. Nemohol som sa odvolávať na predmet jednotlivých zmlúv, pretože zmluvy
obsahujú ustanovenie, ktoré sa odvoláva na projektovú dokumentáciu. Zo strany
žalovaného teda objednávateľa mi nebol predložený doklad o tom, že predmet zmluvy nie je
naplnený. Potom som prípad posudzoval podľa § 546 ObZ. Znalec ďalej uviedol:
Plne pridržiavam svojho vyjadrenia zo dňa 10. 04. 2006, že na pracovnom stretnutí
sa účastníci dohodli resp. opravujem ja som požadoval, aby navrhovateľ spracoval súpis
vykonaných prác, ktorý odsúhlasí žalovaný a na takýto rozsah prác bude stanovená
i všeobecná hodnota. Takýto podklad mi nebol predložený, resp. nebol mi predložený
doklad, ktorý by nebol rozporný ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného. Práce mali
byť vykonávané na základe projektovej dokumentácie aj kolaudačné konanie resp.
preberacie konanie malo sa uskutočniť tak, že sa mal kontrolovať projekt a vykonané práce,
či sú v súlade s vykonaným projektom. Prevzatie prác je dokladom o tom, že objednávateľ
preberá práce, keďže takýto doklad neexistuje, tak sa na tom preberacom konaní resp.,
kolaudačnom konaní skonštatovalo, že práce sú vykonané podľa projektovej dokumentácie
a má sa tým za to, že došlo k naplneniu predmetu zmluvy.
V posudzovanom prípade nebol položkovite zdokumentovaný rozsah predmetu
zmluvy a preto nie je možné stanoviť rozsah prác, ktoré boli vykonané naviac. Najmä keď
chýba potvrdenie prevzatia týchto prác zo strany objednávateľa - žalovaného.
Vzhľadom na to, že medzi spornými stranami došlo k vykonaniu prác podľa
viacerých zmlúv, predpokladal som, že dôjde k odsúhlaseniu všetkých vykonaných prác bez
rozporov a tým, že bude stanovený konečný rozsah realizovaných prác. Úloha z uznesenia
súdu nebola tak špecifikovaná, aby som sa mal zaoberať iba jednou zmluvou lebo v spise mi
boli predložené všetky tri zmluvy.
Doklady mi zo strany žalovaného predložené boli. Problém celý vidím v tom,
že zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného mi neboli predložené také doklady, ktoré boli
podpísané oboma zmluvnými stranami, teda tak žalobcom ako aj žalovaným. Zo strany
žalobcu mi boli predložené doklady a dôkazy podpísané žalobcom, zo strany žalovaného mi
boli predložené doklady a dôkazy podpísané žalovaným a jediný doklad podpísaný oboma
zmluvnými stranami a teda z tohoto pohľadu nesporný je kolaudačné rozhodnutie,
resp. zápis preberacieho konania, kde konštatujú, že práce boli vykonané podľa projektu.
Jediným dôkazom, ktorý je nesporný je zápis o odovzdaní a prevzatí č. 02/1992,
kde poukazujem na vyjadrenie účastníkov konania, že dodávateľ dnešným dňom odovzdáva
a investor s užívateľom preberá vykonané práve podľa uzatvorenej hospodárskej zmluvy.»
Sťažovateľ sa vyjadril k vyjadreniu okresného súdu 27. marca 2009 takto:
«Priložené vyjadrenie Okresného súdu Košice I obsahuje stručnú chronológiu
vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že konanie vo veci od
roku 1994, v roku 2009 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá 15 rokov, počas ktorých
úkony Okresného súdu Košice I nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa,
ktorá sa s každým rokom zvyšovala.
Pokiaľ Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení uvádza uznesenia zo dňa 17. 5.
2002 a 20. 7. 2005, ktorými nariadil znalecké dokazovanie vo veci, považuje sťažovateľ
opätovne dať do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, že v prvom prípade bol
znalecký posudok vypracovaný až 13 mesiacov po vydaní uznesenia a v druhom prípade
po 5 mesiacoch od vydania uznesenia.
Neúmerne dlho trvalo okresnému súdu doručovanie vyjadrení odporcu
v predmetnom konaní, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal.
Okresný súd sťažovateľovi spôsoboval prieťahy v konaní aj tým, že mu nedoručoval
prílohy podaní odporcu v súlade s ustanovením § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
o ktoré bol nútený sťažovateľ Okresný súd Košice I žiadať.
Sťažovateľ mal snahu riadne a včas sa vyjadrovať k podaniam odporcu, avšak
ako vyplýva z jeho podania zo dňa 13. 10. 2008, v ktorom žiadal Okresný súd
Košice I o doručenie príloh k vyjadreniu odporcu zo dňa 21. 7. 2008, ktoré mu bolo
doručené až 26. 9. 2008, ešte pred pojednávaním nariadeným na deň 1. 12. 2008, boli mu
tie doručené až na predmetnom pojednávaní spolu s ďalším podaním odporcu – U. zo dňa
7. 11. 2008.
Pokiaľ Okresný súd Košice I vo vyjadrení poukazuje na to, že v čase od 12. 7. 2006
do 1. 12. 2008 sa vo veci uskutočnili 3 súdne pojednávania, je potrebné uviesť že v liste
zo dňa 7. 7. 2008, teda v odpovedi na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní,
predseda Okresného súdu Košice I, uvádza: „možno konštatovať, že súd bol v určitom
období nečinný (od 12. 7. 2006 do 10. 3. 2008)“
Sťažovateľ sa domnieva, že len samotné nariaďovanie pojednávaní vo veci, nie je
úkonom súdu, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci. Zo sťažnosti sťažovateľa,
aj z chronológie konania uvádzanej v sťažnosti vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného
súdu Košice I, aj pojednávania, ktoré boli odročované na neurčito, skutočnosť,
že sťažovateľ v priebehu konania sám žiadal o nariadenie pojednávania vo veci.
Dňa 9. 3. 2009 Okresný súd Košice I rozhodol vo veci rozsudkom, avšak len
z dôvodu, že zamietol návrh sťažovateľa na vykonanie dokazovania, na vykonaní ktorého
sťažovateľ trvá niekoľko rokov.
Vzhľadom na charakter sporu nevie sťažovateľ o skutočnosti, ktorá by mohla
ospravedlniť čas 15 rokov a 13 dní, v priebehu ktorého Okresný súd Košice I vo veci
právoplatne nerozhodol, a preto sťažovateľ trvajúc na podanej sťažnosti navrhuje,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza. Z doby konania, teda
z 15 rokov a 13 dní sa uvedený spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach 10 mesiacov.
V rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 41/02 sa uvádza:
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa
právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna
istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny
orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba
domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv.“»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 59/03), pričom tento účel možno dosiahnuť
zásadne až právoplatným rozhodnutím, nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná
(I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou judikatúrou (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria
ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Posudzovaná vec tvorí podľa názoru ústavného súdu štandardnú súčasť
rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, a nie je právne zložitá. Vzhľadom na nutnosť
znaleckého dokazovania možno konštatovať určitú skutkovú zložitosť veci, avšak nie do tej
miery, aby odôvodnila doterajšiu dĺžku sporu. Ústavný súd považuje tiež za potrebné
uviesť, že konanie v trvaní viac ako 15 rokov, ktoré je stále na prvom stupni súdnictva, je
z ústavného hľadiska neprimerané akémukoľvek právne a skutkovo zložitému sporu.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v súdnom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.
Ústavný súd v správaní sťažovateľa nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali
za následok neodôvodnené predĺženie namietaného konania.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil postup
okresného súdu v napadnutom konaní. Vychádzal pritom zo svojej judikatúry, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného
súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu
právnej neistoty účastníka konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04).
V namietanom konaní boli zistené dve dlhšie obdobie nečinnosti, a to od
8. novembra 1995 do 30. marca 1999, keď novoustanovený zákonný sudca zaslal žalobcovi
výzvu na vyjadrenie, a obdobie od prijatia uznesenia krajského súdu č. k.
3 Cob 17/2006-231 z 29. mája 2006, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 28 Cb 901/94-217 z 12. januára 2006 o priznaní znalečného znalcovi na vypracovanie
znaleckého posudku č. 69/2005, až do 10. marca 2008, keď bolo nariadené pojednávanie
vo veci. Celková dĺžka nečinnosti bola viac ako šesť rokov a nemožno ju kvalifikovať inak
ako zbytočné prieťahy, ktoré boli spôsobené nečinnosťou okresného súdu.
Namietané konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou, o čom nesvedčí len
potreba opakovať znalecké dokazovanie tým istým znalcom z rovnakého znaleckého
odboru, ale aj samotné nariadenie prvého znaleckého dokazovania až v roku 2002,
t. j. po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania a až po zrušení rozsudku okresného súdu
č. k. 28 Cb 901/94-47 z 29. novembra 1999 uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 69/00-72
z 27. novembra 2000, ktorým uložil okresnému súdu doplnenie dokazovania, avšak aj to až
po dvoch rokoch od tohto rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd spôsobil
zbytočné prieťahy v konaní aj svojou neefektívnou činnosťou.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na skutočnosť, že namietané konanie trvá
viac ako 15 rokov, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 Cb 901/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Keďže konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 28 Cb 901/94 nebolo právoplatne
skončené ešte pred vydaním tohto nálezu ústavného súdu, rozsudok okresného súdu
z 9. marca 2009 v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nenadobudol právoplatnosť,
ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľ si ho uplatnil v sume 300 000 Sk.
Vzhľadom na dĺžku konania, zistené obdobia zbytočných prieťahov, ako aj
so zreteľom na skutočnosť, že konanie trvá už viac ako 15 rokov, považoval ústavný súd
za spravodlivé a primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €.
Pretože sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavný
súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania, ktoré mu vznikli
v súvislosti s právnym zastúpením advokátkou JUDr. I. R., K. Trovy konania vyčíslila
právna zástupkyňa podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov za tri úkony právnej služby spolu v sume 368,55 € ako
základ dane + 19 % DPH 70 €, t. j. spolu v sume 438,55 € (13 212 Sk), vo svojom vyjadrení
z 27. marca 2009. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
v rozsahu, ktorý vyčíslila jeho právna zástupkyňa.
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009