Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 151/09
PDF · 322.19 KB
No categories available
IV. ÚS 151/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., B.,
a JUDr. A. D., B., zastúpenej advokátkou Mgr. L. P., B., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sž-o-KS 56/2005 z 23. januára 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. T. a JUDr. A. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2007
doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) a JUDr. A. D. (ďalej len
„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 z 23. januára 2007 (ďalej
aj „namietaný rozsudok“).
Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd porušil v ich právnej veci označené základné
práva tým, že „aplikoval podzákonnú normu (vyhlášku), ktorá bola v rozpore so zákonom“.
V spojitosti s tým zastávajú názor, „že je nie len právom, ale aj povinnosťou
všeobecného súdu (vyplývajúcou z článku 144 Ústavy SR), aby v prípade, ak je podzákonná
právna norma v rozpore so zákonom, súd túto podzákonnú normu neaplikoval, ale aby
konanie prerušil a otázku súladu podzákonnej normy so zákonom učinil predmetom konania
na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Tým, že v prípade sťažovateľov aplikoval Najvyšší súd SR na skutkový stav
podzákonnú právnu normu, ktorá bola v rozpore so zákonom (bez toho, aby konanie
prerušil za účelom predloženia veci Ústavnému súdu), porušil právo sťažovateľov
na poskytnutie súdnej ochrany.
Rozpor podzákonnej normy so zákonom spočíva v danom prípade v tom, že vyhláška
vymedzuje predmet dane širšie ako zákon, dôsledkom toho vzniká aplikáciou vyhlášky
väčšia daňová povinnosť, ako by vznikla iba aplikáciou zákona. Tým, že všeobecný súd
aplikoval vyhlášku (hoci ňou v zmysle článku 144 Ústavy SR nie je viazaný), porušil
zároveň aj základné právo sťažovateľov, aby povinnosti boli ukladané iba zákonom alebo
na základe zákona (článok 13 ods. 1 Ústavy SR). Aplikáciou vyhlášky na prípad
sťažovateľov bola totiž daňová povinnosť sťažovateľov určená vo vyššej výške, ako ukladá
zákon.
V danom prípade je ústavný príkaz ukladať povinnosť iba zákonom a na jeho základe
umocnený ústavným príkazom ukladať dane výlučne zákonom alebo na jeho základe (článok
59 ods. 2 Ústavy SR).“.
Ku skutkovému stavu veci sťažovatelia uviedli, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
4 Sž-o-KS 56/2005 z 22. januára 2007 «potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým sa
zamietla žaloba sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Ústredného daňového
riaditeľstva SR. Sťažovatelia žalobou namietali nezákonnosť rozhodnutia Ústredného
daňového riaditeľstva, ktoré nevyhovelo ich odvolaniu proti výške dane z nehnuteľností
určenej Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto.
Sťažovatelia v žalobe namietali, že pri určení výšky dane došlo k nesprávnemu
výkladu pojmu „stavebný pozemok“. Žalovaný považoval za stavebný pozemok aj pozemok,
ktorý bol záhradou, čím došlo k nesprávnemu, vyššiemu určeniu daňovej povinnosti.
Zákon č. 317/1992 Z. z. o dani z nehnuteľností definuje stavebný pozemok ako
pozemok uvedený v povolení o umiestnení stavby - alebo v stavebnom povolení (§ 3 ods. 2).
Právny poriadok SR, ako aj právna teória a judikatúra súdov rozlišujú medzi pojmami
pozemok a parcela. Tieto pojmy nie sú totožné. Pozemok je vecou v právnom zmysle,
parcela je zakreslením pozemku na mape. Nie je však vylúčené, že viacero pozemkov je
v katastrálnom operáte zakreslených ako jedna parcela. Napríklad, faktickou držbou
pozemku, ktorý tvorí časť určitej parcely, možno tento pozemok vydržať, pričom súdna
judikatúra je plne stotožnená s tým, že vydržaný pozemok je predmetom právneho vzťahu
bez ohľadu na to, že tvorí súčasť určitej parcely spolu s iným pozemkom. Ďalším príkladom
môže byť samotná právna úprava reštitúcií, kde predmetom vydania môže byť vec
(pozemok) bez ohľadu na to, či je vedený v katastrálnom operáte ako parcela samostatne
alebo spolu s inými pozemkami. Je preto logickým výkladom zákonného ustavenia § 3 ods. 2
zákon č. 317/1992 Z. z., že ak povolenie o umiestnení stavby uvádza (napríklad), že stavba
má byť zhotovená na presne vymedzených 100 m2 parcely číslo x o výmere 1000 m2, je
stavebným pozemkom predmetných 100 m2. Stavebný pozemok je v povolení vymedzený
tým, že je zakreslený polohovo náčrtom a slovným určením jeho polohy a výmery. Naviac,
ak je zvyšných 900 m2 záhradou (dokonca počas výstavby užívaných ako záhrada), nie je
možné dospieť výkladom zákona k záveru, že aj 900 m2 je stavebným pozemkov (k takémuto
výkladu je možné dospieť až aplikáciou vykonávacieho predpisu).
Vykonávacia vyhláška č. 58/1993 Z. z. (platná v čase vzniku daňovej povinnosti
sťažovateľov) určovala v § 2 ods. 2, že celkovú výmeru stavebného pozemku tvoria parcely,
ktorých parcelné čísla sú uvedené v povolení o umiestnení stavby alebo v stavebnom
povolení. Vyhláška teda vymedzovala predmet dane širšie, ako ho vymedzoval zákon.
Za stavebný pozemok považuje nie len „pozemok uvedený v povolení“, ale celú parcelu
uvedenú v povolení. V hore uvedenom príklade by teda predmetom dane bolo nielen oných
100 m2, ale celých 1000 m2, teda aj časť 900 m2, na ktorej sa vôbec nemá stavať.
Podstatné pre právne posúdenie veci je to, či vyhláška vymedzuje pojem „stavebný
pozemok“ širšie ako zákon. V dôsledku širšieho vymedzenia tohto pojmu dochádza totiž
k stanoveniu väčšej daňovej povinnosti. Je neprípustné, aby v dôsledku aplikácie vyhlášky
došlo k výpočtu väčšej daňovej povinnosti, ako by bola určená iba aplikáciou zákonnej
normy. Takáto podzákonná norma je potom v rozpore so zákonom.
Pri posúdení, či je predmetná vyhláška v rozpore so zákonom, je potrebné skúmať
aj to, či zákon splnomocnil MF SR na vydanie podzákonnej normy, ktorá vymedzuje
zákonnú povinnosť širšie, ako ju vymedzuje zákon (išlo by o uloženie povinnosti na základe
zákona). Zákonná norma, na základe ktorej je vyhláška vydaná, oprávňuje MF SR iba
na úpravu „podrobností“ (§ 21 ods. 4 zákona č. 317/1992 Z. z.). Pokiaľ by zákon v súlade
s článkom 59 ods. 2 Ústavy SR splnomocňoval na vydanie podzákonnej normy, ktorou by
mala byť uložená (de facto aj rozšírená) daňová povinnosť, musel by tak zákon urobiť
expressis verbis. Odkaz na úpravu „podrobností“ nie je postačujúci, ak by aplikáciou
vyhlášky mala byť daňová povinnosť určená vyššie, ako je určená iba aplikáciou zákona.
Zo slov „upraviť podrobnosti“ nevyplýva, že by vyhláška mohla určiť väčšiu daňovú
povinnosť ako zákon.
Sťažovatelia majú zato, že vykonávacia vyhláška určuje pojem „stavebný pozemok“
širšie ako zákon. Výkladom zákona (bez zohľadnenia právnej normy vo vyhláške)
dochádzame k inému, pre sťažovateľov priaznivejšiemu, vymedzeniu pojmu stavebný
pozemok.»
Na základe citovaného a ďalších skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia
navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 1. 2007, spis. zn.
4 Sž-o-KS 56/2005, došlo k porušeniu práva sťažovateľov na poskytnutie súdnej ochrany
zákonom ustanoveným postupom (článok 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR) a práva sťažovateľov,
aby povinnosti boli ukladané iba zákonom alebo na základe zákona (článok 13 ods. 1
Ústavy SR).
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 1. 2007, spis. zn.
4 Sž-o-KS 56/2005 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi 1) trovy právneho zastúpenia (2 úkony
právnej pomoci - prevzatie veci a spísanie ústavnej sťažnosti) k rukám jeho právnej
zástupkyne.“
Stanovisko najvyššieho súdu k sťažnosti doručené ústavnému súdu 28. apríla 2008
na základe jeho vyžiadania sa najskôr venuje rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 240/04, 1 S 242/04 z 10. februára 2005, ktorým zamietol
žalobu sťažovateľov podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
domáhajúcich sa preskúmania a zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) č. II/256/7950/2004 a č. II/256/7949/2004 z 21. júla 2004.
Uvedenými rozhodnutiami žalovaný potvrdil platobný výmer vydaný Mestskou časťou
Bratislava - Staré Mesto 3. júna 2004 pod č. 180417838, ktorým bola sťažovateľovi
vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2004 v sume 5 531 Sk, a platobný výmer vydaný
Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto 24. mája 2004 pod č. 180407619, ktorým bola
sťažovateľke vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2004 v sume 9 908 Sk.
Krajský súd tak rozhodol potom, ako preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup
žalovaného „v zmysle § 244 a nasl. OSP s poukazom na § 249 ods. 2, § 250 ods. 2
a § 250b ods. 2 OSP, § 3 ods. 2, § 3 ods. 1, písm. g/ a § 2 1 ods. 2 zákona č. 317/1992 Zb.
o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov a § 2 ods. 2 vyhlášky č. 58/1993 Z. z.,
keď dospel k záveru, že v žalobe absentujú konkrétne vymedzenia, ktoré ustanovenia
a ktorého zákona mali byť postupom a rozhodnutím žalovaného porušené, a prisvedčil
názoru žalovaného, že rozhodnutie o umiestnení stavby je pre správcu dane záväzné
v zmysle § 26 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Krajský súd konštatoval, že
v zmysle príslušných zákonných ustanovení všetky pozemky vzniknuté z pozemkov
uvedených v právoplatnom rozhodnutí o umiestnení stavby vo vlastníctve žalobcov sa
považujú za stavebné pozemky.
Uviedol, že ak sa v priebehu výstavby na základe vyhotoveného geometrického plánu
alebo rozhodnutia o vyňatí pôdy z PPF za účelom výstavby vykoná nové zameranie
pozemku, predmetné zmeny vykonané v katastri nehnuteľností nemajú vplyv na zmenu
kultúry pozemku, pretože nastali až po právoplatnosti rozhodnutia o umiestnení stavby.
Vzhľadom na túto skutočnosť stavebný pozemok vymedzený zákonom o dani z nehnuteľností
sa bude zdaňovať až do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Krajský súd takto potom
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom.“.
K svojmu postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 najvyšší súd
uviedol, že vychádzal „z ustanovení § 247 ods. 1 a § 249 ods. 2 OSP, § 2 ods. 3 veta prvá
a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1 a ods. 3 zákona, § 26 ods. 1 veta prvá
a § 29 ods. 1 a ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 1, 2 a § 5
ods. 3 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov účinného
do 31.10.2004.; až v poslednom rade prihliadol i na § 2 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Vyhlášky
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 58/1993 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon
Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností, v znení neskorších
predpisov (účinnej do 31.10.2004).
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho spisu,
najmä listov vlastníctva, geometrického plánu a rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného
Okresným úradom Bratislava I, odborom životného prostredia č. ZP 17029/UR/2002/KS
dňa 29. novembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 7. januára 2003, ako aj
z citovaných zákonných ustanovení a zásad zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že
námietky žalobcov, týkajúce sa nesprávnosti právneho názoru daňových orgánov
v daňovom konaní neobstoja a neobstoja ani námietky týkajúce sa formálnosti odvolaním
napadnutého súdneho rozhodnutia a nesprávnosti právneho názoru krajského súdu.“.
Najvyšší súd ďalej zdôrazňuje, že posúdenie otázky, v akej výmere má byť zdanený
stavebný pozemok, nemôže byť ponechané na ľubovôli orgánu štátnej správy ani súdu.
Podľa najvyššieho súdu «Z dikcie zákona (§ 3 ods. 1, písm. g/ a ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona
č. 317/1992 Zb. a § 26 ods. 1 veta prvá zákona č. 511/1992) pri jazykovom a logickom
výklade jednoznačne vyplýva predmet i základ dane zo stavebného pozemku. Názor
žalobcov, že stavebným pozemkom je iba tá časť parcely uvedenej v územnom rozhodnutí,
ktorá má byť podľa tohto rozhodnutia zastavaná, nemá v zákone oporu, a preto je právne
irelevantný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil ani s názorom žalobcov, že
ustanovenie § 2 ods. 2 vyhlášky č. 58/1993 Z. z. je protizákonné, lebo podľa žalobcov
určuje rozsah daňovej povinnosti nad rámec stanovený zákonom. V odôvodnení svojho
rozhodnutia k tomuto uviedol, že uvedené ustanovenie vyhlášky ako vykonávacieho
predpisu, ktorý obsahuje podrobnejšiu úpravu niektorých zákonných ustanovení, stanovuje,
v akom rozsahu a z akých parciel je tvorená celková výmera stavebného pozemku,
neprekračuje rámec príslušného zákonného ustanovenia (§ 3 zákona č. 317/1992 Zb.), iba
ho podrobnejšie vymedzuje.
Pokiaľ ide o žalobcami uvádzaný „právny argument“, že výklad použitý žalovaným
by znamenal absurdné situácie, že stavebník ako vlastník parcely o výmere 4.000 m2,
ak bude stavať dom na ploche 100 m2, bude platiť daň zo stavebného pozemku o výmere
4.000 m2, zatiaľ čo stavebník, ktorý parcelu o tejto výmere pred žiadosťou o územné
rozhodnutie rozdelí na dve parcely o výmere 100 m2 a 3.900 m2, bude platiť daň
zo stavebného pozemku o výmere 100 m2, s ktorým sa podľa žalobcov krajský súd náležite
nevyporiadal, odvolací súd poznamenáva, že v každom konkrétnom prípade treba vychádzať
z územného rozhodnutia a príslušných zákonných ustanovení, a preto tento „argument“
žalobcov je z hľadiska predmetu preskúmavanej veci bez právneho významu.».
Najvyšší súd na základe uvedeného zastáva názor, že ako odvolací súd sa
v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľov
uplatnenými v ich odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 240/04, 1 S 242/04
z 10. februára 2005, a preto odmieta ich tvrdenie, že napadnutým rozsudkom bolo porušené
ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Sťažovatelia v reakcii z 12. mája 2008 na stanovisko najvyššieho súdu k sťažnosti
vyjadrili nesúhlas s jeho názormi a uviedli:
«Ak by Najvyšší súd aplikoval iba text zákona (iba zákonnú normu), nemohol by
dospieť k rovnakému právnemu záveru, ako aplikáciou vyhlášky (podzákonnej normy).
Trváme na tom, že vyhláška vymedzuje základ dane širšie, ako ho vymedzuje zákon.
Nie je pravdou, že Najvyšší súd postupoval pri aplikácii tak, že aplikoval zákonnú
normu a na podzákonnú normu iba „prihliadol“. Naopak, k právnemu záveru dospel práve
na základe podzákonnej právnej normy. Dôkaz tohto postupu možno vykonať tak, že
od existencii vyhlášky abstrahujeme a výklad právnej normy vykonáme iba na podklade
zákonného textu (výklad zákona uvádzame ďalej).
Najvyšší súd tvrdí, že jazykový aj logický výklad zákonného textu je jednoznačný.
Najvyšší súd však žiadny logický ani gramatický výkladový postup neuvádza. V čom vidí
Najvyšší súd túto jednoznačnosť jeho záveru? Práve naopak, o tom, že ním prijatý výklad
jednoznačný nie je, svedčí nasledovné:
- Ak by bol zákonný text jednoznačný v zmysle výkladu zaujatého súdom, potom by
normotvorca nemal potrebu spresňovať zákonný text vyhláškou.
- Ak by bol zákonný text jednoznačný v zmysle výkladu zaujatého súdom, potom by
zákonodarca nemal potrebu v zákone č. 582/2004 Z. z., ktorý nahrádza pôvodný zákon
č. 317/1192 Z. z. spresňovať dovtedy použitý text tak, že textáciu vyhlášky č. 58/1993
de facto preniesol do zákona.
Najvyšší súd uvádza, že k výkladu, ktorý zaujal, možno dospieť gramatickým
výkladom zákona. Práve opak je pravdou. Zákon uvádza, že za stavebný pozemok sa
považuje pozemok uvedený v stavebnom rozhodnutí. Gramatický výklad je ten, že má ísť
o pozemok, na ktorom má byť podľa povolenia zhotovená stavba. Vzhľadom na existenciu
legálnej definície pojmov pozemok a parcela, nemôže z gramatického výkladu vyplývať, že
by za stavebné pozemky mali byť považované aj tie pozemky, na ktorých stavba podľa
stavebného povolenia nemá byť zhotovená, a to ani vtedy, ak by tieto pozemky tvorili
s pozemkom určeným na zastavanie jednu parcelu.
Najvyšší súd uvádza, že k výkladu, ktorý zaujal, možno dospieť logickým výkladom
zákona. Práve opak je pravdou. Podotýkame, že Najvyšší súd, hoci sa na logický výklad
odvoláva, neuviedol ani jeden argument právnej logiky (argumentum per analogiam,
ad absurdum, a contrario, a eliminatione, etc).»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia
súdnej ochrany sťažovateľov v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 240/04, 1 S 242/04
z 10. februára 2005.
Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozhodnutím z hľadiska
kompetencií daných mu ústavou vychádzajúc z konštantnej judikatúry, podľa ktorej nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého
ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov, bolo
v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu
vo veci sťažovateľov, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o ich odvolaní proti označenému
rozsudku krajského súdu, sú zlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym
názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho
interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového
stavu vo veci.
Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že
rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom. Poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení
napadnutých rozhodnutí v súlade s § 30 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pri jeho rozhodovaní,
akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval a tiež sa vyrovnal s námietkami žalobcov.
V relevantnej časti namietaného rozsudku najvyšší súd uviedol:
«Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších
predpisov účinného do 31. 10. 2004 (ďalej len „zákon č. 327/1992 Zb.“) predmetom dane
z pozemkov sú pozemky na území Slovenskej republiky v tomto členení:
a) orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady,
b) trvalé trávne porasty,
c) záhrady,
d) lesné pozemky, na ktorých sú hospodárske lesy,
e) rybníky s chovom rýb a ostatné hospodársky využívané vodné plochy,
f) zastavané plochy a nádvoria,
g) stavebné pozemky,
h) ostatné plochy s výnimkou stavebných pozemkov.
Na účely tohto zákona sa za stavebný pozemok považuje pozemok uvedený
v právoplatnom rozhodnutí o umiestnení stavby alebo v právoplatnom stavebnom povolení
vydanom v spojenom územnom a stavebnom konaní až do právoplatnosti kolaudačného
rozhodnutia na stavbu (§ 3 ods. 2 cit. zák.).
Základom dane z pozemkov podľa § 3 ods. 1 písm. c), f), g) a h) je celková výmera
2
dani podliehajúcich pozemkov v m(§ 5 ods. 3 cit. zákona).
Pre zaradenie pozemku do príslušnej skupiny podľa § 3 ods. 1 zákona č. 317/1992
Zb. je určujúce zaradenie pozemku podľa katastra, evidencie nehnuteľností a pri stavebných
pozemkoch rozhodnutie o umiestnení stavby alebo stavebné povolenie (§ 2 ods. 1 veta prvá
Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 58/1993 Z. z., ktorou sa vykonáva
zákon Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších
predpisov (účinnej do 31. 10. 2004, ďalej len „vyhláška č. č. 58/1993 Z. z.“).
Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 58/1993 Z. z. celkovú výmeru stavebného pozemku,
tvoria parcely, ktorých parcelné čísla sú uvedené v rozhodnutí o umiestnení stavby alebo
v stavebnom povolení, a to až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia.
Vychádzajúc z obsahu pripojeného administratívneho spisu, najmä listov vlastníctva,
geometrického plánu a rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného Okresným úradom
Bratislava I, odborom životného prostredia č. ŽP 17029/UR/2002/KŠ dňa 29. novembra
2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 7. januára 2003, ako aj z citovaných zákonných
ustanovení a zásad, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
námietky žalobcu, týkajúce sa nesprávnosti právneho názoru daňových orgánov v daňovom
konaní neobstoja. Ani námietky týkajúce sa formálnosti odvolaním napadnutého súdneho
rozhodnutia a nesprávnosti právneho názoru krajského súdu nemohol odvolací súd
zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho preskúmavacieho konania.
Podľa názoru odvolacieho súdu posúdenie otázky, v akej výmere má byť zdanený
stavebný pozemok, nemôže byť na ľubovôli ani orgánu štátnej správy ani súdu. Z dikcie
zákona (§ 3 ods. 1, písm. g/ a ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 317/1992 Zb. a § 26 ods. 1 veta
prvá zákona č. 511/1992) pri jazykovom a logickom výklade jednoznačne vyplýva predmet
i základ dane zo stavebného pozemku. Názor žalobcov, že stavebným pozemkom je iba tá
časť parcely uvedenej v územnom rozhodnutí, ktorá má byť podľa tohto rozhodnutia
zastavaná, nemá v zákone oporu, a preto je právne irelevantný.»
Ťažisko sťažnosti sťažovateľov spočíva v kritike právnych záverov najvyššieho súdu
vo vzťahu k interpretácii § 3 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani
z nehnuteľností v znení neskorších predpisov [v súčasnosti už neplatného (ďalej len „zákon
č. 317/1992 Zb.“)] v spojení s § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej
republiky č. 58/1993 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 317/1992
Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov [taktiež už v súčasnosti neplatnej
(ďalej len „vyhláška“)]. Tieto námietky sťažovatelia uplatnili už v odvolacom konaní
a najvyšší súd sa s nimi podľa názoru ústavného súdu vysporiadal ústavne aprobovateľným
spôsobom. Takto koncipovaná sťažnosť stavia ústavný súd do pozície kvázi ďalšej
prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však vzhľadom
na čl. 124 ústavy neprislúcha. Ústavný súd nemôže spôsobom požadovaným sťažovateľmi
zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a podrobne preskúmavať
v sťažnosti tvrdené nesprávnosti, ktoré v podstate spočívajú vo vytýkanej interpretácii
zákonov a podzákonných úprav. Vzhľadom na to ani skutočnosť, že najvyšší súd vyslovil
právny názor, resp. interpretoval zákon č. 317/1992 Zb. a vyhlášku spôsobom, s ktorým
sťažovatelia nesúhlasia, neznamená bez ďalšieho, že by ich sťažnosti muselo byť vyhovené.
Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzali
v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery
najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil
prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného), alebo by sa inak
javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Sťažovateľmi spochybňovaný výklad
právnych predpisov nemožno označiť ako svojvoľný alebo taký, ktorý by bol v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti, a taktiež ho nemožno považovať za výraz
neprimeraného formalizmu, ktorý by zakladal vyslovenie protiústavnosti spochybnených
záverov namietaného rozsudku. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňujú, napádajú v okolnostiach daného prípadu vecnú nesprávnosť,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru, ak navyše sťažovatelia ničím nepreukázali, že prípadná vecná nesprávnosť by bola
i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľmi najvyšším (odvolacím) súdom takéto
nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných
v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať
účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (najvyššieho súdu),
ktorý dospel k zhodným záverom, ako pred ním krajský súd.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia spochybňujú aj súlad § 2 ods. 2 vyhlášky
so zákonom č. 317/1992 Zb. V spojitosti s tým považuje ústavný súd predovšetkým
za potrebné uviesť, že sťažovatelia mali možnosť ešte v konaní pred krajským súdom
navrhnúť s poukazom na § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušenie konania a postúpenie návrhu
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je § 2 ods. 2 vyhlášky aplikovanej pri
rozhodovaní vo veci v rozpore so zákonom č. 317/1992 Zb. O takomto návrhu sťažovateľov
by bol povinný krajský súd rozhodnúť, avšak sťažovatelia, ako to vyplýva z obsahu
vyžiadaného súdneho spisu, túto možnosť nevyužili.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľom v podstate ide aj o to, aby bolo
v konaní o ich sťažnosti posúdené, či relevantné ustanovenie vyhlášky aplikovanej
najvyšším súdom v ich právnej veci určujúce podľa nich daňovú povinnosť nad rámec
ustanovený zákonom č. 317/1992 Zb. bez toho, aby tento zákon expressis verbis
„splnomocňoval na vydanie podzákonnej normy, ktorou by mala byť uložená (de facto
aj rozšírená) daňová povinnosť“, je v súlade so zákonom č. 317/1992 Zb. Na podanie
takéhoto návrhu im však chýba aktívna legitimácia, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy
a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f) ústavy (najmenej
jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej
republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, generálny prokurátor Slovenskej republiky
a verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich
ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva
a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom). Ústavný súd
v súvislosti s uvedeným napokon poznamenáva, že v tejto časti je sťažnosť navyše podaná
vo veci, ktorá sa prerokováva v konaní o súlade právnych predpisov, t. j. v inom type
konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv a slobôd. Z toho
dôvodu by zároveň prichádzalo do úvahy aj odmietnutie tejto časti sťažnosti ako podanej
zjavne neoprávnenými osobami a bez náležitostí vyžadovaných zákonom o ústavnom súde
pre takýto návrh.
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli zo zadováženého
súvisiaceho súdneho spisu a z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, z jeho právnych
východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv,
t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení týchto základných práv v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy.
Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov
na rozhodnutie ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2009