Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 151/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., B.,

a JUDr. A. D., B., zastúpenej advokátkou Mgr. L. P., B., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4 Sž-o-KS 56/2005 z 23. januára 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. T. a JUDr. A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2007

doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) a JUDr. A. D. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 z 23. januára 2007 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd porušil v ich právnej veci označené základné

práva tým, že „aplikoval podzákonnú normu (vyhlášku), ktorá bola v rozpore so zákonom“.

V spojitosti s tým zastávajú názor, „že je nie len právom, ale aj povinnosťou

všeobecného súdu (vyplývajúcou z článku 144 SR), aby v prípade, ak je podzákonná

právna norma v rozpore so zákonom, súd túto podzákonnú normu neaplikoval, ale aby

konanie prerušil a otázku súladu podzákonnej normy so zákonom učinil predmetom konania

na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Tým, že v prípade sťažovateľov aplikoval Najvyšší súd SR na skutkový stav

podzákonnú právnu normu, ktorá bola v rozpore so zákonom (bez toho, aby konanie

prerušil za účelom predloženia veci Ústavnému súdu), porušil právo sťažovateľov

na poskytnutie súdnej ochrany.

Rozpor podzákonnej normy so zákonom spočíva v danom prípade v tom, že vyhláška

vymedzuje predmet dane širšie ako zákon, dôsledkom toho vzniká aplikáciou vyhlášky

väčšia daňová povinnosť, ako by vznikla iba aplikáciou zákona. Tým, že všeobecný súd

aplikoval vyhlášku (hoci ňou v zmysle článku 144 SR nie je viazaný), porušil

zároveň aj základné právo sťažovateľov, aby povinnosti boli ukladané iba zákonom alebo

na základe zákona ( SR). Aplikáciou vyhlášky na prípad

sťažovateľov bola totiž daňová povinnosť sťažovateľov určená vo vyššej výške, ako ukladá

zákon.

V danom prípade je ústavný príkaz ukladať povinnosť iba zákonom a na jeho základe

umocnený ústavným príkazom ukladať dane výlučne zákonom alebo na jeho základe (článok

59 ods. 2 SR).“.

Ku skutkovému stavu veci sťažovatelia uviedli, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

4 Sž-o-KS 56/2005 z 22. januára 2007 «potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým sa

zamietla žaloba sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Ústredného daňového

riaditeľstva SR. Sťažovatelia žalobou namietali nezákonnosť rozhodnutia Ústredného

daňového riaditeľstva, ktoré nevyhovelo ich odvolaniu proti výške dane z nehnuteľností

určenej Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto.

Sťažovatelia v žalobe namietali, že pri určení výšky dane došlo k nesprávnemu

výkladu pojmu „stavebný pozemok“. Žalovaný považoval za stavebný pozemok aj pozemok,

ktorý bol záhradou, čím došlo k nesprávnemu, vyššiemu určeniu daňovej povinnosti.

o dani z nehnuteľností definuje stavebný pozemok ako

pozemok uvedený v povolení o umiestnení stavby - alebo v stavebnom povolení (§ 3 ods. 2).

Právny poriadok SR, ako aj právna teória a judikatúra súdov rozlišujú medzi pojmami

pozemok a parcela. Tieto pojmy nie sú totožné. Pozemok je vecou v právnom zmysle,

parcela je zakreslením pozemku na mape. Nie je však vylúčené, že viacero pozemkov je

v katastrálnom operáte zakreslených ako jedna parcela. Napríklad, faktickou držbou

pozemku, ktorý tvorí časť určitej parcely, možno tento pozemok vydržať, pričom súdna

judikatúra je plne stotožnená s tým, že vydržaný pozemok je predmetom právneho vzťahu

bez ohľadu na to, že tvorí súčasť určitej parcely spolu s iným pozemkom. Ďalším príkladom

môže byť samotná právna úprava reštitúcií, kde predmetom vydania môže byť vec

(pozemok) bez ohľadu na to, či je vedený v katastrálnom operáte ako parcela samostatne

alebo spolu s inými pozemkami. Je preto logickým výkladom zákonného ustavenia § 3 ods. 2

, že ak povolenie o umiestnení stavby uvádza (napríklad), že stavba

má byť zhotovená na presne vymedzených 100 m2 parcely číslo x o výmere 1000 m2, je

stavebným pozemkom predmetných 100 m2. Stavebný pozemok je v povolení vymedzený

tým, že je zakreslený polohovo náčrtom a slovným určením jeho polohy a výmery. Naviac,

ak je zvyšných 900 m2 záhradou (dokonca počas výstavby užívaných ako záhrada), nie je

možné dospieť výkladom zákona k záveru, že aj 900 m2 je stavebným pozemkov (k takémuto

výkladu je možné dospieť až aplikáciou vykonávacieho predpisu).

Vykonávacia (platná v čase vzniku daňovej povinnosti

sťažovateľov) určovala v § 2 ods. 2, že celkovú výmeru stavebného pozemku tvoria parcely,

ktorých parcelné čísla sú uvedené v povolení o umiestnení stavby alebo v stavebnom

povolení. Vyhláška teda vymedzovala predmet dane širšie, ako ho vymedzoval zákon.

Za stavebný pozemok považuje nie len „pozemok uvedený v povolení“, ale celú parcelu

uvedenú v povolení. V hore uvedenom príklade by teda predmetom dane bolo nielen oných

100 m2, ale celých 1000 m2, teda aj časť 900 m2, na ktorej sa vôbec nemá stavať.

Podstatné pre právne posúdenie veci je to, či vyhláška vymedzuje pojem „stavebný

pozemok“ širšie ako zákon. V dôsledku širšieho vymedzenia tohto pojmu dochádza totiž

k stanoveniu väčšej daňovej povinnosti. Je neprípustné, aby v dôsledku aplikácie vyhlášky

došlo k výpočtu väčšej daňovej povinnosti, ako by bola určená iba aplikáciou zákonnej

normy. Takáto podzákonná norma je potom v rozpore so zákonom.

Pri posúdení, či je predmetná vyhláška v rozpore so zákonom, je potrebné skúmať

aj to, či zákon splnomocnil MF SR na vydanie podzákonnej normy, ktorá vymedzuje

zákonnú povinnosť širšie, ako ju vymedzuje zákon (išlo by o uloženie povinnosti na základe

zákona). Zákonná norma, na základe ktorej je vyhláška vydaná, oprávňuje MF SR iba

na úpravu „podrobností“ ( ). Pokiaľ by zákon v súlade

s článkom 59 ods. 2 SR splnomocňoval na vydanie podzákonnej normy, ktorou by

mala byť uložená (de facto aj rozšírená) daňová povinnosť, musel by tak zákon urobiť

expressis verbis. Odkaz na úpravu „podrobností“ nie je postačujúci, ak by aplikáciou

vyhlášky mala byť daňová povinnosť určená vyššie, ako je určená iba aplikáciou zákona.

Zo slov „upraviť podrobnosti“ nevyplýva, že by vyhláška mohla určiť väčšiu daňovú

povinnosť ako zákon.

Sťažovatelia majú zato, že vykonávacia vyhláška určuje pojem „stavebný pozemok“

širšie ako zákon. Výkladom zákona (bez zohľadnenia právnej normy vo vyhláške)

dochádzame k inému, pre sťažovateľov priaznivejšiemu, vymedzeniu pojmu stavebný

pozemok.»

Na základe citovaného a ďalších skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia

navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 1. 2007, spis. zn.

4 Sž-o-KS 56/2005, došlo k porušeniu práva sťažovateľov na poskytnutie súdnej ochrany

zákonom ustanoveným postupom ( a 2 SR) a práva sťažovateľov,

aby povinnosti boli ukladané iba zákonom alebo na základe zákona (článok 13 ods. 1

SR).

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 1. 2007, spis. zn.

4 Sž-o-KS 56/2005 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi 1) trovy právneho zastúpenia (2 úkony

právnej pomoci - prevzatie veci a spísanie ústavnej sťažnosti) k rukám jeho právnej

zástupkyne.“

Stanovisko najvyššieho súdu k sťažnosti doručené ústavnému súdu 28. apríla 2008

na základe jeho vyžiadania sa najskôr venuje rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. , z 10. februára 2005, ktorým zamietol

žalobu sťažovateľov podľa (ďalej len „OSP“),

domáhajúcich sa preskúmania a zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“) č. II/256/7950/2004 a č. II/256/7949/2004 z 21. júla 2004.

Uvedenými rozhodnutiami žalovaný potvrdil platobný výmer vydaný Mestskou časťou

Bratislava - Staré Mesto 3. júna 2004 pod č. 180417838, ktorým bola sťažovateľovi

vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2004 v sume 5 531 Sk, a platobný výmer vydaný

Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto 24. mája 2004 pod č. 180407619, ktorým bola

sťažovateľke vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2004 v sume 9 908 Sk.

Krajský súd tak rozhodol potom, ako preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup

žalovaného „v zmysle a nasl. s poukazom na ,

a , , , a 1 ods. 2

o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov a vyhlášky č. ,

keď dospel k záveru, že v žalobe absentujú konkrétne vymedzenia, ktoré ustanovenia

a ktorého zákona mali byť postupom a rozhodnutím žalovaného porušené, a prisvedčil

názoru žalovaného, že rozhodnutie o umiestnení stavby je pre správcu dane záväzné

v zmysle o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Krajský súd konštatoval, že

v zmysle príslušných zákonných ustanovení všetky pozemky vzniknuté z pozemkov

uvedených v právoplatnom rozhodnutí o umiestnení stavby vo vlastníctve žalobcov sa

považujú za stavebné pozemky.

Uviedol, že ak sa v priebehu výstavby na základe vyhotoveného geometrického plánu

alebo rozhodnutia o vyňatí pôdy z PPF za účelom výstavby vykoná nové zameranie

pozemku, predmetné zmeny vykonané v katastri nehnuteľností nemajú vplyv na zmenu

kultúry pozemku, pretože nastali až po právoplatnosti rozhodnutia o umiestnení stavby.

Vzhľadom na túto skutočnosť stavebný pozemok vymedzený zákonom o dani z nehnuteľností

sa bude zdaňovať až do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Krajský súd takto potom

dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom.“.

K svojmu postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 najvyšší súd

uviedol, že vychádzal „z ustanovení a , veta prvá

a ods. 2 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1 a ods. 3 zákona, § 26 ods. 1 veta prvá

a a o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 1, 2 a § 5

ods. 3 o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov účinného

do 31.10.2004.; až v poslednom rade prihliadol i na § 2 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Vyhlášky

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonáva zákon

Slovenskej národnej rady č. o dani z nehnuteľností, v znení neskorších

predpisov (účinnej do 31.10.2004).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho spisu,

najmä listov vlastníctva, geometrického plánu a rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného

Okresným úradom Bratislava I, odborom životného prostredia č. 17029/UR/2002/KS

dňa 29. novembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 7. januára 2003, ako aj

z citovaných zákonných ustanovení a zásad zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že

námietky žalobcov, týkajúce sa nesprávnosti právneho názoru daňových orgánov

v daňovom konaní neobstoja a neobstoja ani námietky týkajúce sa formálnosti odvolaním

napadnutého súdneho rozhodnutia a nesprávnosti právneho názoru krajského súdu.“.

Najvyšší súd ďalej zdôrazňuje, že posúdenie otázky, v akej výmere má byť zdanený

stavebný pozemok, nemôže byť ponechané na ľubovôli orgánu štátnej správy ani súdu.

Podľa najvyššieho súdu «Z dikcie zákona (§ 3 ods. 1, písm. g/ a ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona

č. a veta prvá ) pri jazykovom a logickom

výklade jednoznačne vyplýva predmet i základ dane zo stavebného pozemku. Názor

žalobcov, že stavebným pozemkom je iba tá časť parcely uvedenej v územnom rozhodnutí,

ktorá má byť podľa tohto rozhodnutia zastavaná, nemá v zákone oporu, a preto je právne

irelevantný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil ani s názorom žalobcov, že

ustanovenie vyhlášky č. je protizákonné, lebo podľa žalobcov

určuje rozsah daňovej povinnosti nad rámec stanovený zákonom. V odôvodnení svojho

rozhodnutia k tomuto uviedol, že uvedené ustanovenie vyhlášky ako vykonávacieho

predpisu, ktorý obsahuje podrobnejšiu úpravu niektorých zákonných ustanovení, stanovuje,

v akom rozsahu a z akých parciel je tvorená celková výmera stavebného pozemku,

neprekračuje rámec príslušného zákonného ustanovenia ( ), iba

ho podrobnejšie vymedzuje.

Pokiaľ ide o žalobcami uvádzaný „právny argument“, že výklad použitý žalovaným

by znamenal absurdné situácie, že stavebník ako vlastník parcely o výmere 4.000 m2,

ak bude stavať dom na ploche 100 m2, bude platiť daň zo stavebného pozemku o výmere

4.000 m2, zatiaľ čo stavebník, ktorý parcelu o tejto výmere pred žiadosťou o územné

rozhodnutie rozdelí na dve parcely o výmere 100 m2 a 3.900 m2, bude platiť daň

zo stavebného pozemku o výmere 100 m2, s ktorým sa podľa žalobcov krajský súd náležite

nevyporiadal, odvolací súd poznamenáva, že v každom konkrétnom prípade treba vychádzať

z územného rozhodnutia a príslušných zákonných ustanovení, a preto tento „argument“

žalobcov je z hľadiska predmetu preskúmavanej veci bez právneho významu.».

Najvyšší súd na základe uvedeného zastáva názor, že ako odvolací súd sa

v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľov

uplatnenými v ich odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

z 10. februára 2005, a preto odmieta ich tvrdenie, že napadnutým rozsudkom bolo porušené

ich základné právo podľa a 2 .

Sťažovatelia v reakcii z 12. mája 2008 na stanovisko najvyššieho súdu k sťažnosti

vyjadrili nesúhlas s jeho názormi a uviedli:

«Ak by Najvyšší súd aplikoval iba text zákona (iba zákonnú normu), nemohol by

dospieť k rovnakému právnemu záveru, ako aplikáciou vyhlášky (podzákonnej normy).

Trváme na tom, že vyhláška vymedzuje základ dane širšie, ako ho vymedzuje zákon.

Nie je pravdou, že Najvyšší súd postupoval pri aplikácii tak, že aplikoval zákonnú

normu a na podzákonnú normu iba „prihliadol“. Naopak, k právnemu záveru dospel práve

na základe podzákonnej právnej normy. Dôkaz tohto postupu možno vykonať tak, že

od existencii vyhlášky abstrahujeme a výklad právnej normy vykonáme iba na podklade

zákonného textu (výklad zákona uvádzame ďalej).

Najvyšší súd tvrdí, že jazykový aj logický výklad zákonného textu je jednoznačný.

Najvyšší súd však žiadny logický ani gramatický výkladový postup neuvádza. V čom vidí

Najvyšší súd túto jednoznačnosť jeho záveru? Práve naopak, o tom, že ním prijatý výklad

jednoznačný nie je, svedčí nasledovné:

- Ak by bol zákonný text jednoznačný v zmysle výkladu zaujatého súdom, potom by

normotvorca nemal potrebu spresňovať zákonný text vyhláškou.

- Ak by bol zákonný text jednoznačný v zmysle výkladu zaujatého súdom, potom by

, ktorý nahrádza pôvodný zákon

č. 317/1192 Z. z. spresňovať dovtedy použitý text tak, že textáciu vyhlášky č. 58/1993

de facto preniesol do zákona.

Najvyšší súd uvádza, že k výkladu, ktorý zaujal, možno dospieť gramatickým

výkladom zákona. Práve opak je pravdou. Zákon uvádza, že za stavebný pozemok sa

považuje pozemok uvedený v stavebnom rozhodnutí. Gramatický výklad je ten, že má ísť

o pozemok, na ktorom má byť podľa povolenia zhotovená stavba. Vzhľadom na existenciu

legálnej definície pojmov pozemok a parcela, nemôže z gramatického výkladu vyplývať, že

by za stavebné pozemky mali byť považované aj tie pozemky, na ktorých stavba podľa

stavebného povolenia nemá byť zhotovená, a to ani vtedy, ak by tieto pozemky tvorili

s pozemkom určeným na zastavanie jednu parcelu.

Najvyšší súd uvádza, že k výkladu, ktorý zaujal, možno dospieť logickým výkladom

zákona. Práve opak je pravdou. Podotýkame, že Najvyšší súd, hoci sa na logický výklad

odvoláva, neuviedol ani jeden argument právnej logiky (argumentum per analogiam,

ad absurdum, a contrario, a eliminatione, etc).»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia

súdnej ochrany sťažovateľov v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. ,

z 10. februára 2005.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozhodnutím z hľadiska

kompetencií daných mu vychádzajúc z konštantnej judikatúry, podľa ktorej nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého

ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov, bolo

v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

vo veci sťažovateľov, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o ich odvolaní proti označenému

rozsudku krajského súdu, sú zlučiteľné s a 2 .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym

názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho

interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového

stavu vo veci.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že

rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom. Poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení

napadnutých rozhodnutí v súlade s

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pri jeho rozhodovaní,

akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval a tiež sa vyrovnal s námietkami žalobcov.

V relevantnej časti namietaného rozsudku najvyšší súd uviedol:

«Podľa o dani z nehnuteľností v znení neskorších

predpisov účinného do 31. 10. 2004 (ďalej len „“) predmetom dane

z pozemkov sú pozemky na území Slovenskej republiky v tomto členení:

a) orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady,

b) trvalé trávne porasty,

c) záhrady,

d) lesné pozemky, na ktorých sú hospodárske lesy,

e) rybníky s chovom rýb a ostatné hospodársky využívané vodné plochy,

f) zastavané plochy a nádvoria,

g) stavebné pozemky,

h) ostatné plochy s výnimkou stavebných pozemkov.

Na účely tohto zákona sa za stavebný pozemok považuje pozemok uvedený

v právoplatnom rozhodnutí o umiestnení stavby alebo v právoplatnom stavebnom povolení

vydanom v spojenom územnom a stavebnom konaní až do právoplatnosti kolaudačného

rozhodnutia na stavbu (§ 3 ods. 2 cit. zák.).

Základom dane z pozemkov podľa § 3 ods. 1 písm. c), f), g) a h) je celková výmera

2

dani podliehajúcich pozemkov v m(§ 5 ods. 3 cit. zákona).

Pre zaradenie pozemku do príslušnej skupiny podľa

Zb. je určujúce zaradenie pozemku podľa katastra, evidencie nehnuteľností a pri stavebných

pozemkoch rozhodnutie o umiestnení stavby alebo stavebné povolenie (§ 2 ods. 1 veta prvá

Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonáva

o dani z nehnuteľností v znení neskorších

predpisov (účinnej do 31. 10. 2004, ďalej len „vyhláška č. č. “).

Podľa vyhlášky č. celkovú výmeru stavebného pozemku,

tvoria parcely, ktorých parcelné čísla sú uvedené v rozhodnutí o umiestnení stavby alebo

v stavebnom povolení, a to až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia.

Vychádzajúc z obsahu pripojeného administratívneho spisu, najmä listov vlastníctva,

geometrického plánu a rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného Okresným úradom

Bratislava I, odborom životného prostredia č. ŽP 17029/UR/2002/KŠ dňa 29. novembra

2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 7. januára 2003, ako aj z citovaných zákonných

ustanovení a zásad, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že

námietky žalobcu, týkajúce sa nesprávnosti právneho názoru daňových orgánov v daňovom

konaní neobstoja. Ani námietky týkajúce sa formálnosti odvolaním napadnutého súdneho

rozhodnutia a nesprávnosti právneho názoru krajského súdu nemohol odvolací súd

zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho preskúmavacieho konania.

Podľa názoru odvolacieho súdu posúdenie otázky, v akej výmere má byť zdanený

stavebný pozemok, nemôže byť na ľubovôli ani orgánu štátnej správy ani súdu. Z dikcie

zákona (, a a a veta

prvá ) pri jazykovom a logickom výklade jednoznačne vyplýva predmet

i základ dane zo stavebného pozemku. Názor žalobcov, že stavebným pozemkom je iba tá

časť parcely uvedenej v územnom rozhodnutí, ktorá má byť podľa tohto rozhodnutia

zastavaná, nemá v zákone oporu, a preto je právne irelevantný.»

Ťažisko sťažnosti sťažovateľov spočíva v kritike právnych záverov najvyššieho súdu

vo vzťahu k interpretácii o dani

z nehnuteľností v znení neskorších predpisov [v súčasnosti už neplatného (ďalej len „zákon

č. “)] v spojení s vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej

republiky č. , ktorou sa vykonáva

Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov [taktiež už v súčasnosti neplatnej

(ďalej len „vyhláška“)]. Tieto námietky sťažovatelia uplatnili už v odvolacom konaní

a najvyšší súd sa s nimi podľa názoru ústavného súdu vysporiadal ústavne aprobovateľným

spôsobom. Takto koncipovaná sťažnosť stavia ústavný súd do pozície kvázi ďalšej

prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však vzhľadom

na neprislúcha. Ústavný súd nemôže spôsobom požadovaným sťažovateľmi

zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a podrobne preskúmavať

v sťažnosti tvrdené nesprávnosti, ktoré v podstate spočívajú vo vytýkanej interpretácii

zákonov a podzákonných úprav. Vzhľadom na to ani skutočnosť, že najvyšší súd vyslovil

právny názor, resp. interpretoval a vyhlášku spôsobom, s ktorým

sťažovatelia nesúhlasia, neznamená bez ďalšieho, že by ich sťažnosti muselo byť vyhovené.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzali

v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery

najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil

prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného), alebo by sa inak

javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Sťažovateľmi spochybňovaný výklad

právnych predpisov nemožno označiť ako svojvoľný alebo taký, ktorý by bol v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti, a taktiež ho nemožno považovať za výraz

neprimeraného formalizmu, ktorý by zakladal vyslovenie protiústavnosti spochybnených

záverov namietaného rozsudku. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňujú, napádajú v okolnostiach daného prípadu vecnú nesprávnosť,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru, ak navyše sťažovatelia ničím nepreukázali, že prípadná vecná nesprávnosť by bola

i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľmi najvyšším (odvolacím) súdom takéto

nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných

v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s a 2 . V takom prípade ústavný súd nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (najvyššieho súdu),

ktorý dospel k zhodným záverom, ako pred ním krajský súd.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia spochybňujú aj súlad § 2 ods. 2 vyhlášky

so V spojitosti s tým považuje ústavný súd predovšetkým

za potrebné uviesť, že sťažovatelia mali možnosť ešte v konaní pred krajským súdom

navrhnúť s poukazom na prerušenie konania a postúpenie návrhu

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je § 2 ods. 2 vyhlášky aplikovanej pri

rozhodovaní vo veci v rozpore so O takomto návrhu sťažovateľov

by bol povinný krajský súd rozhodnúť, avšak sťažovatelia, ako to vyplýva z obsahu

vyžiadaného súdneho spisu, túto možnosť nevyužili.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľom v podstate ide aj o to, aby bolo

v konaní o ich sťažnosti posúdené, či relevantné ustanovenie vyhlášky aplikovanej

najvyšším súdom v ich právnej veci určujúce podľa nich daňovú povinnosť nad rámec

ustanovený bez toho, aby tento zákon expressis verbis

„splnomocňoval na vydanie podzákonnej normy, ktorou by mala byť uložená (de facto

aj rozšírená) daňová povinnosť“, je v súlade so Na podanie

takéhoto návrhu im však chýba aktívna legitimácia, pretože podľa

a môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

podať len osoby taxatívne uvedené v až písm. f) (najmenej

jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej

republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, generálny prokurátor Slovenskej republiky

a verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich

ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom). Ústavný súd

v súvislosti s uvedeným napokon poznamenáva, že v tejto časti je sťažnosť navyše podaná

vo veci, ktorá sa prerokováva v konaní o súlade právnych predpisov, t. j. v inom type

konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv a slobôd. Z toho

dôvodu by zároveň prichádzalo do úvahy aj odmietnutie tejto časti sťažnosti ako podanej

zjavne neoprávnenými osobami a bez náležitostí vyžadovaných

pre takýto návrh.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli zo zadováženého

súvisiaceho súdneho spisu a z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, z jeho právnych

východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv,

t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení týchto základných práv v spojení s .

Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov

na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009