Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 448/08
PDF · 250 KB
No categories available
II. ÚS 448/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť T., K., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 p o r u š i l
právo T., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom
dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý
vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. M. V., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 448/08-10 z 27. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj
„okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Dňa 17. 05. 1994 podala A. H., bytom
K., Ťahanovská č. 32 ako žalobkyňa a spol. na Obvodnom súde Košice I proti sťažovateľovi
T., K. ako žalovanému žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby. (...) Neskôr žalobkyňa
zmenou návrhu žiadala event. zriadiť vecné bremeno v prospech žalovaného za peňažnú
náhradu. (...)
Čo sa týka samotnej podstaty vzniku zbytočných prieťahov v tomto konaní(...)
sťažovateľ sa domnieva, že prieťahy vznikli v dôsledku postupu okresného (predtým
obvodného) súdu v tejto veci. Okresný súd vo veci v dlhšom časovom úseku, a to od
14. 06. 1995, kedy vykonal jednoduchý úkon vo veci, do uskutočnenia prvého pojednávania
vo veci dňa 04. 10. 2000, t. j. takmer 5 rokov nevykonal žiaden úkon. Okresný súd v tomto
období svojím postupom v konaní, teda svojou absolútnou nečinnosťou porušil základné
právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. (...)
V ďalšom časovom období, t. j. od prvého pojednávania vo veci až do 28. 02. 2002,
kedy sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci, bez toho, aby postupu súdu bránila
zákonná prekážka, nebol realizovaný žiaden úkon vo veci takmer 1,5 roka. (...)
Obdobie nečinnosti a neefektívnej práce okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov považuje sťažovateľ za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho
aspektu netolerovateľné, pretože k uvedeným zbytočným prieťahom podľa názoru
sťažovateľa nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale
v dôsledku postupu okresného súdu.
Po právnej stránke podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne zložitá, ako to už aj
skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 200/05-19 zo dňa 15. 03. 2006 vo
veci skutkovo a právne identickej - „(...) pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy
sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“
Po skutkovej stráne vzhľadom k potrebe rozsiahlejšieho dokazovania (vypracovanie
znaleckého posudku) možno vec považovať za fakticky zložitejšiu. (...)
Sťažovateľ sa domnieva, že konanie vedené pod sp. zn. 18 C 417/1994 na Okresnom
súde Košice I prebieha neprimerane dlho, t. j. už 14 rokov, a to hlavne v dôsledku
absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 5 rokov od vykonania jednoduchého úkonu v roku 1995
až do uskutočnenia pojednávania v roku 2000 a v dôsledku neefektívnej práce a ďalšej
nečinnosti súdu až do roku 2003, čo možno už len na základe týchto skutočností považovať
za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. (...)
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ požaduje v dôsledku
neukončeného, už 14 rokov trvajúceho súdneho konania (s výnimkou obdobia od
13. 09. 2002, kedy súd zastavil konanie proti sťažovateľovi až do 02. 03. 2004, kedy súd
opätovne pripustil, aby do konania sťažovateľ pristúpil) a na základe neodôvodnených
pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní (konkrétne do roku 2003) v súlade
s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného
zadosťučinenia vo výške 200.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch. Túto svoju žiadosť sťažovateľ odôvodňuje ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku
konania okresného súdu, ktorý svojim postupom mu vytvoril právnu neistotu a ani po 14
rokoch trvania súdneho sporu nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania. V medziobdobí
sťažovateľ bol nútený z ekonomických dôvodov previesť predmetné stavby na žalovaného
v 3. rade, hoci nevedel predpovedať výsledok súdneho sporu a vyhnúť sa tak prípadným
sankciám zo strany kupujúceho za predpokladu vyhovenia žalobe. (...)»
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C
417/1994 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/1994
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk(...), ktorú
mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. T. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,- Sk (za dva úkony
právnej služby á 3.176,- Sk + 190,- Sk paušál), ktoré je Okresný súd Košice I povinný
vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. A. M., listom z 20. januára 2009
sp. zn. 1SprV/282/08 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 27. januára 2009.
2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov
vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie
vecného bremena podala na Obvodnom súde Košice 1 dňa 17. 5. 1994 podala A. H.
Sťažovateľ vystupuje v predmetnom konaní na procesnej strane žalovaného.
(...) Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po
právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.
V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania
niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne
zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť niekoľkokrát znalecké dokazovanie. Tieto
skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.
Od roku 2004 súd vo veci koná bez zbytočných prieťahov. Žiadame upustiť od
ústneho prejednania sťažnosti, pretože od tohto prejednania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedu okresného súdu uviedol:
„(...) oznamujeme, že sme vzali na vedomie stanovisko predsedu Okresného súdu
Košice I, z ktorého vyplýva opodstatnenosť ústavnej sťažnosti navrhovateľky.
Zároveň Vám oznamujeme, že na ústnom prejednaní veci netrváme.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 417/94:
Dňa 17. mája 1994 podala A. H. (ďalej len „navrhovateľka“) proti sťažovateľke na
súčasnom Okresnom súde Košice I žalobný návrh na odstránenie neoprávnenej stavby.
Dňa 20. apríla 1995 súd vyzval navrhovateľku, aby predložila listinné dôkazy,
a požiadal sťažovateľku, aby sa vyjadrila k žalobe.
Dňa 3. mája 1995 sa sťažovateľka vyjadrila k predmetnej veci.
Dňa 8. mája 1995 navrhovateľka zaslala súdu požadované listinné dôkazy.
Dňa 17. mája 1995 súd požiadal archív O. K. (ďalej len „archív“) o zapožičanie
vyvlastňovacieho spisu sp. zn. 5882/83/84.
Dňa 14. júna 1995 súd opätovne vyzval archív o zapožičanie spisu sp. zn.
5882/83/84.
Dňa 13. júla 1995 O. K. zaslal súdu požadovaný spisový materiál.
Dňa 10. októbra 1995 bol spis predložený do senátu 15 C z dôvodu spojenia veci
s ďalšou vecou navrhovateľky.
Dňa 4. októbra 2000 bola vec vylúčená z konania sp. zn. 15 C 806/94 na samostatné
konanie pod pôvodnú sp. zn. 18 C 417/1994.
Dňa 5. októbra 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu upresnenia okruhu účastníkov. Súd uznesením č. k. 18 C 417/94-48
pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpil ďalší účastník – M. K.
Dňa 11. októbra 2000 Mgr. M. H. oznámil súdu, že dedičmi navrhovateľky sa stali
A. M., M. B., F. H., M. H., C. Š., E. M., P. H. a R. H. Zároveň predložil súdu
splnomocnenie dedičov na ich zastupovanie v napadnutom konaní.
Dňa 27. februára 2002 sťažovateľka splnomocnila na zastupovanie v predmetnej veci
JUDr. M. V. V ten istý deň podala navrhovateľka súdu návrh na zriadenie vecného bremena
k neoprávnenej stavbe.
Dňa 28. februára 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
21. marec 2002.
Dňa 1. marca 2002 súd vyzval S. v K., aby oznámila, na ktorú adresu a akým
spôsobom bol doručovaný starobný dôchodok pôvodnej navrhovateľke.
Dňa 4. marca 2002 súd vyzval O. Ť., aby oznámila údaje o pôvodnej navrhovateľke.
Dňa 7. marca 2002 M. K. sa písomne vyjadrilo k predmetnej veci.
Dňa 14. marca 2002 O. Ť. odpovedala súdu na výzvu.
Dňa 18. marca 2002 S. v K. odpovedala súdu na výzvu.
Dňa 21. marca 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania.
Dňa 10. apríla 2002 súd uznesením č. k. 18 C 417/94-84 ustanovil vo veci znalca Ing.
J. P.
Dňa 10. mája 2002 navrhovateľka zložila zálohu na znalecké dokazovanie.
Dňa 28. mája 2002 bol zaslaný znalcovi znalecký posudok č. 1/96.
Dňa 11. septembra 2002 súd vyzval znalca, aby mu predložil znalecký posudok.
Dňa 20. septembra 2002 znalec požiadal súd o predĺženie lehoty na vypracovanie
znaleckého posudku.
Dňa 5. decembra 2002 znalec oznámil súdu skutočnosti týkajúce sa predmetnej veci
a označil, že vo vypracovaní posudku mu bránia rôzne okolnosti, hlavne odmietnutie
súčinnosti zo strany K. ú. (ďalej len „k. ú.“).
Dňa 28. júla 2003 súd predvolal znalca Ing. J. P. na výsluch na 29. júl 2003 a vyzval
navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 24. júla 2003 znalec Ing. Ján P. oznámil súdu aktuálne informácie o predmetnej
veci a označil, že vo vypracovaní posudku mu bránia rôzne okolnosti, hlavne odmietnutie
súčinnosti zo strany k. ú.
Dňa 25. júla 2003 súd vyzval k. ú., aby sa vyjadril k predmetnej veci.
Dňa 12. augusta 2003 bol súdu doručený znalecký posudok.
Dňa 14. augusta 2003 navrhovateľka zaplatila súdny poplatok.
Dňa 20. augusta 2003 k. ú. sa vyjadril k predmetnej veci.
Dňa 16. septembra 2003 súd nariadil termín pojednávania na 16. október 2003
a zaslal účastníkom konania znalecký posudok s výzvou, aby sa k nemu písomne vyjadrili.
Dňa 8. októbra 2003 sa M. K. vyjadrilo k predmetnej veci.
Dňa 15. októbra 2003 navrhovateľka podala návrh na zriadenie vecného bremena
k neoprávnenej stavbe.
Dňa 16. októbra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu výsluchu JUDr. H. J.
Dňa 25. novembra 2003 navrhovateľka urobila podanie v predmetnej veci.
Dňa 26. novembra 2003 ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 209/03-24 rozhodol, že
došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a zároveň prikázal súdu konať vo veci.
Dňa 9. februára 2004 súd nariadil termín pojednávania na 2. marec 2004.
Dňa 1. marca 2004 M. K., ako aj navrhovateľka sa vyjadrili k predmetnej veci.
Dňa 2. marca 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
4. máj 2004. Súd uznesením č. k. 18 C 417/94-169 opätovne pripustil, aby do konania na
strane odporcu pristúpil ďalší účastník T.
Dňa 5. apríla 2004 sa navrhovateľka vyjadrila k predmetnej veci.
Dňa 13. apríla 2004 sťažovateľka predložila súdu listinné dôkazy.
Dňa 4. mája 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito. Súd uznesením č. k. 18 C 417/94-186 pripustil, aby do konania na strane odporcu
pristúpil ďalší účastník T. Š.
Dňa 11. novembra 2004 súd uznesením č. k. 15 C 289/94-150 vec vedenú pod sp. zn.
18 C 417/1994 spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 pre účely
znaleckého dokazovania.
Dňa 23. novembra 2004 súd vyzval k. ú. na oznámenie skutočností týkajúcich sa
predmetnej veci.
Dňa 2. decembra 2004 k. ú. odpovedal na výzvu súdu.
Dňa 29. decembra 2005 bol súdu zaslaný znalecký posudok znalcom Ing. M. H.
Dňa 25. mája 2006 súd uznesením č. k. 15 C 289/94-261 ustanovil znalkyňu Ing.
Ľ. L.
Dňa 3. októbra 2006 Ing. Ľ. L. zaslala súdu znalecký posudok.
Dňa 5. apríla 2007 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 3. máj 2007.
Dňa 24. apríla 2007 navrhovateľka a M. K. sa vyjadrili k predmetnej veci.
Dňa 3. mája 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito.
Dňa 22. októbra 2007 súd vyzval znalca Ing. M. H., aby doplnil svoj znalecký
posudok z 29. decembra 2005.
Dňa 22. novembra 2007 bol doplnený znalecký posudok Ing. M. H.
Dňa 12. februára 2008 sa navrhovateľka vyjadrila k predmetnej veci.
Dňa 16. mája 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
3. jún 2008.
Dňa 18. júna 2008 súd nariadil termín pojednávania na 25. júl 2008.
Dňa 10. júla 2008 súd odročil nariadený termín pojednávania na 11. august 2008.
Dňa 11. augusta 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania.
Dňa 30. septembra 2008 súd vyzval znalca Ing. M. H., aby sa vyjadril k predmetnej
veci.
Dňa 1. októbra 2008 súd nariadil termín pojednávania na 16. október 2008.
Dňa 16. októbra 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
4. november 2008. Na tento termín bol predvolaný aj znalec Ing. M. H.
Dňa 4. novembra 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu doplnenia znaleckého dokazovania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od právnej zložitosti veci. Ústavný súd však
nepopiera, že rozhodovanie „o odstránenie neoprávnenej stavby, event. o zriadení vecného
bremena“ v okolnostiach danej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci
najmä s ustálením skutkového stavu opakovaným znaleckým dokazovaním a najmä veľkým
počtom (a meniacich sa) účastníkov konania, na túto skutočnosť nemohol neprihliadnuť pri
priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého
konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej
veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a predovšetkým poukazuje na to, že dosiaľ takmer 15-ročné trvanie preskúmavaného
konania (od podania návrhu 17. mája 1994) bez právoplatného rozhodnutia je už samo
osebe neprimerané. Ústavný súd pritom konštatuje, že okresný súd bol v určitých obdobiach
v posudzovanej veci opakovane krátkodobo, ale aj dlhodobo bez akýchkoľvek zákonných
alebo iných ospravedlniteľných dôvodov nečinný, konkrétne napr. od 17. mája 1994 do
20. apríla 1995 (desať mesiacov), od 10. októbra 1995 do 4. októbra 2000 (päť rokov),
od 11. októbra 2000 do 27. februára 2002 (šestnásť mesiacov) atď., a jeho postup
nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania (napr. pri vypracovaní prvého
znaleckého posudku), jeho úkony nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľka v napadnutom konaní nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedeným zbytočným prieťahom
došlo síce aj v dôsledku faktickej zložitosti veci, ale predovšetkým v dôsledku postupu
súdu, pritom ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
200 000 Sk, teda 6 638,18 €. „Túto svoju žiadosť(...) odôvodňuje ujmou, ktorá(...) vznikla
v dôsledku konania okresného súdu, ktorý svojim postupom(...) vytvoril právnu neistotu a
ani po 14 rokoch trvania súdneho sporu nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania.“
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na celkovo neobyčajne dlhé
trvanie napadnutého konania, ale aj s prihliadnutím na skutkovú zložitosť veci považuje za
primerané v sume 3 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva
účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti
z 23. júna 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po
105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 223,46 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2009