Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 141/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. T. R.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a uznesením Okresného

súdu Zvolen sp. zn. zo 17. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2009

doručená sťažnosť Ing. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím okresného

súdu sp. zn. z 8. novembra 2008 vzatý do väzby, pričom v tomto rozhodnutí

okresný súd v súvislosti s útekovou väzbou uviedol, že sťažovateľ sa odmietol dostaviť

k znalcovi a je daná obava, že v prípade ponechania na slobode sa bude vyhýbať ďalej

trestnému stíhaniu, znemožňovať vykonanie jednotlivých úkonov a mariť ďalšie

vyšetrovanie.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. februára 2009 bolo konštatované, že väzobné dôvody u sťažovateľa

síce trvajú, ale vzhľadom na porušenie sťažovateľových práv garantovaných

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 4. februára 2009) bol sťažovateľ z väzby prepustený a boli mu

súčasne uložené nasledujúce obmedzenia: zákaz vycestovania do zahraničia, povinnosť

dostaviť sa raz za dva týždne k probačnému a mediačnému úradníkovi, zákaz styku vrátane

telefonického kontaktu s poškodenou.

Sťažovateľ predložil 25. februára 2009 okresnému súdu návrh, ktorým žiadal zmenu

zákazu styku s poškodenou výhradne pre situáciu, keď by sa chcel skontaktovať so svojím

maloletým synom či už priamo, alebo prostredníctvom tretej osoby, pretože o zverení

dieťaťa do opatery jednému z rodičov nebolo dosiaľ rozhodnuté. V návrhu zároveň

požadoval aj zrušenie zákazu vycestovania do zahraničia. Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. marca 2009 rozhodol, že povinnosti a obmedzenia uložené

rozhodnutím krajského súdu zostávajú nezmenené. Okresný súd svoje rozhodnutie

vo vzťahu k zákazu kontaktu s poškodenou odôvodnil tým, „že sudca mal za preukázané,

že na príslušnom súde sa vedie súdne konanie o zverenie maloletého dieťaťa do opatery

sťažovateľa, pričom spis sa nachádza u znalca a teda sa s ním súd nemohol oboznámiť

a teda vzhľadom na závažnosť stíhaných skutkov a štádium trestného stíhania je potrebné

ponechať obmedzenie bezo zmeny“. Vo vzťahu k zákazu vycestovania do zahraničia

okresný súd uviedol, „že termín ukončenia vyšetrovania (t.j. záverečné preštudovanie spisu)

sa presunul na iný termín, než bolo uvádzané a že je nutné rešpektovať ust. § 252 ods. 3 Tr.

poriadku a teda zákaz vycestovania je dôvodný“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd v súvislosti s ním navrhovanou zmenou výroku

o zákaze kontaktu s poškodenou úplne bezdôvodne zaoberal prebiehajúcim konaním

o zverení maloletého syna do opatery sťažovateľa a nevysvetlil, aký vplyv by malo

na rozhodnutie o sťažovateľovom návrhu preštudovanie predmetného spisu. Dôsledkom

rozhodnutia krajského súdu „odobreného“ napadnutým uznesením okresného súdu sa

sťažovateľ nachádza v situácii, keď napriek tomu, že je rodičom disponujúcim

rodičovskými právami v plnom rozsahu, nemôže sa so synom stretávať v dôsledku

stanoveného obmedzenia – zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou. Ak by sa

sťažovateľ chcel stretnúť so svojím synom, musel by poškodenú kontaktovať z dôvodu

„vyzdvihnutia si syna alebo jeho vrátenia“, týmto kontaktom by však porušil stanovené

obmedzenie, čím by bol daný dôvod na jeho opätovné vzatie do väzby. Stanovené

obmedzenie mu podľa jeho názoru zakazuje aj kontakt s poškodenou prostredníctvom tretej

osoby. Z uznesenia krajského súdu, ktoré bolo okresným súdom v plnej miere potvrdené,

totiž nevyplýva záver, že zákaz neplatí v prípade kontaktu týkajúceho sa výhradne

maloletého syna.

V argumentácii sťažovateľ pokračuje a uvádza, že okresný súd výrok uznesenia

týkajúceho sa zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou nezmenil a ani

nevysvetlil, či by v prípade kontaktu s poškodenou výlučne pre účely stretnutia sa so svojím

synom takýto prípad nepovažoval za porušenie stanoveného zákazu. Sťažovateľ takýto

postup okresného súdu považuje za neprípustný zásah do svojich rodičovských práv, ako aj

práva maloletého syna na rodičovskú starostlivosť a výchovu dieťaťa podľa čl. 41 ods. 4

a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , keďže sa zásah týka tak jeho, ako aj jeho syna.

Obmedzenie týkajúce sa zákazu vycestovania do zahraničia mal okresný súd

odôvodniť tým, že termín „záverečného naštudovania spisu“ sa presunul na iný termín,

z čoho možno vyvodiť, že sťažovateľ má stále priestor na marenie vyšetrovania. Sťažovateľ

však uvádza, že ak by okresný súd zodpovedne zisťoval aktuálny stav spisového materiálu,

zistil by, že všetky úkony trestného konania (pri ktorých sa vyžadovala prítomnosť

sťažovateľa) potrebné na zistenie skutkového stavu už boli vykonané. Dôvod, pre ktorý sa

„záverečné štúdium“ oddialilo, nebol na strane sťažovateľa, ale poškodenej, ktorá požiadala

o nový neskorší termín. Podľa sťažovateľa posunutie termínu „záverečného preštudovania

spisu“ ako dôvod na zamietnutie návrhu na zrušenie predmetného zákazu neobstojí, pretože

preštudovanie spisu je právom sťažovateľa, ktoré v prípade, že ho obvinený nevyužije,

nebráni podaniu obžaloby. Marenie vyšetrovania v tomto štádiu nemá opodstatnenie,

pretože vyšetrovanie je v tomto štádiu už skončené. Okresný súd odôvodnenie ponechania

zákazu vycestovania do zahraničia oprel aj o ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) týkajúce sa

hlavného pojednávania. Na tomto mieste je sťažovateľova argumentácia takáto:

„Jurisdikcia súdu pre prípravné konanie (konkrétneho sudcu) končí podaním

obžaloby. Súd pre prípravné konanie môže pri argumentácii ohľadne existencie dôvodov

na určité obmedzenia a povinnosti aplikovať v danom štádiu trestného konania jedine

ustanovenia týkajúce sa prípravného konania. Môže eventuálne poukázať na hrozbu

zmarenia niektorej časti prípravného konania -t. j. pred podaním obžaloby.

Až po prípadnej podanej obžalobe môže zákonný sudca (pokiaľ bude zároveň

rozhodovať o návrhu na zrušenie resp. zmenu obmedzení) eventuálne poukázať na hrozbu

marenia hlavného pojednávania. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd - ako súd pre

prípravné konanie - použil ust. nad rámec svojej rozhodovacej

právomoci.“ Podľa sťažovateľa dôvod týkajúci sa nebol

uvedený ani v rozhodnutí o vzatí sťažovateľa do väzby, ani v rozhodnutí krajského súdu

o prepustení sťažovateľa z väzby. Okresný súd mal preto v namietanom uznesení uviesť,

aké skutkové zmeny týkajúce sa väzobných dôvodov oproti pôvodnému rozhodnutiu

nastali.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„ 1. Základné právo sťažovateľa podľa ,

podľa , ako aj podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 17. marca 2009, sp. zn.

OTp 485/2008, a to výrokom, ktorým zostali povinnosti uložené sťažovateľovi nezmenené,

porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 17. marca 2009, sp. zn. OTp

485/2008, a to výrokom, ktorým zostali povinnosti uložené sťažovateľovi nezmenené sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu vo Zvolene na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených

, a .

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe

zákona.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

, , ).

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaným uznesením

okresného súdu, ktorým boli potvrdené primerané obmedzenia a povinnosti uložené

krajským súdom v zmysle v rozhodnutí o prepustení z väzby, došlo

k zásahu do jeho rodičovských práv, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života a práva na slobodu pohybu a pobytu. Podľa mienky

sťažovateľa sa okresný súd v uznesení nevysporiadal s bližšou špecifikáciou zákazu

kontaktu s poškodenou a vo vzťahu k obmedzeniu zákazu pobytu tento oprel podľa

sťažovateľa o dôvod, ktorý v danom štádiu konania už neexistoval, rovnako tiež

o aplikáciu dôvodu, ktorá prekračuje „rozhodovaciu právomoc“ okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. novembra 2008 bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. februára 2009 neprijal písomný

sľub sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

a súčasne zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 18. februára 2009, ktorým sťažovateľa z väzby prepustil a zároveň mu uložil podľa § 82

ods. 1 tieto obmedzenia a povinnosti: zákaz vycestovania do zahraničia,

povinnosť dostaviť sa raz za dva týždne k probačnému a mediačnému úradníkovi a zákaz

styku vrátane telefonického s poškodenou. Krajský súd v uznesení konštatoval, že dôvody

väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, no reálny výkon väzby možno nahradiť dohľadom

probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností

a obmedzení, ktoré budú kontrolované týmto úradníkom.

Sťažovateľ predložil okresnému súdu 25. februára 2009 návrh na zrušenie a zmenu

stanovených povinností a obmedzení, v ktorom dôvodil tým, že rozhodnutie krajského súdu

v súvislosti so stanoveným zákazom styku s poškodenou nepočíta so skutočnosťou, že ako

otec maloletého syna (ktorý nebol zatiaľ zverený do starostlivosti ani jedného z rodičov)

má rovnaké právo byť so synom v kontakte a mať ho u seba minimálne v takom rozsahu

ako jeho matka – poškodená. Vzhľadom na skutočnosť, že maloletý syn navštevuje

základnú školu v mieste prechodného bydliska poškodenej, nemá inú možnosť sa s ním

skontaktovať, ako prostredníctvom poškodenej. V takom prípade sa však vystavuje riziku,

že v prípade kontaktu (výlučne pre účely kontaktu s maloletým synom) s poškodenou či už

telefonicky, alebo prostredníctvom tretej osoby bude takýto kontakt považovaný

za porušenie stanoveného zákazu a ako taký bude dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby.

Sťažovateľ v tomto podaní navrhol, aby bol výrok o zákaze kontaktu s poškodenou

upravený tak, že sa za porušenie stanoveného zákazu nebude považovať prípad, keď sa

s poškodenou skontaktuje jedine pre potrebu oznámenia, že si príde vyzdvihnúť syna,

a zároveň pre potrebu oznámenia poškodenej, kedy a kde si ona môže následne syna

vyzdvihnúť, a to všetko prostredníctvom tretej osoby. Výrok upravujúci zákaz

vycestovania do zahraničia navrhol sťažovateľ úplne zrušiť a na tomto mieste cituje

ustanovenie , podľa ktorého povinnosti alebo obmedzenia

môžu byť súdom zrušené aj bez návrhu a na ich trvanie má vplyv vždy aktuálny stav

trestného konania, preto v prípade zistenia, že vyšetrovanie je už ukončené, resp. sa

vyšetrovanie nachádza v štádiu, keď prípadná neprítomnosť sťažovateľa nebráni skončeniu

veci, malo by byť povinnosťou súdu príslušné obmedzenie zrušiť. V tejto súvislosti

sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ naplánoval so sťažovateľom záverečné preštudovanie

vyšetrovacieho spisu, sú síce naplánované ešte dva úkony – výsluchy svedkov, avšak na ich

vykonanie nemá vplyv sťažovateľova neprítomnosť.

O predloženom návrhu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. marca 2009, ktorým povinnosti uložené sťažovateľovi uznesením krajského súdu

ponechal nezmenené. Okresný súd odkázal vo svojom rozhodnutí aj na čas vydania

uznesenia krajského súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že dôvody väzby

u sťažovateľa sú dané aj v dobe jeho rozhodovania. Okresný súd poukázal na závažnosť

skutkov, pre ktoré je sťažovateľ stíhaný a ktoré majú priamy vzťah k poškodenej, preto bol

toho názoru, že v danom štádiu trestného konania je potrebné príslušné obmedzenie

ponechať bezo zmeny. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na zrušenie zákazu vycestovania

do zahraničia okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ je stíhaný pre zločiny, pri ktorých

je v konaní pred súdom potrebné „rešpektovať“ ustanovenie § 252 ods. 3 Trestného

poriadku. Pokiaľ boli nadriadeným súdom v tomto čase konštatované dôvody väzby, je

okresný súd toho názoru, že aj povinnosť vo forme zákazu vycestovania do zahraničia bola

dôvodná a je dôvodná, preto okresný sú rozhodol, že príslušné obmedzenie zostáva

v platnosti.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv

hmotného charakteru, v danom prípade základných práv na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa , na slobodu

pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41

ods. 4 treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (, ). Sťažovateľ

porušenie tohto práva v petite sťažnosti nenamietal a rovnako sa o ňom nezmienil ani

v odôvodnení sťažnosti. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania podľa nemohol ústavný súd preskúmať výkon

právomoci okresného súdu a jeho konformnosť s vo vzťahu k ,

ktoré by sa priamo dotklo aj posúdenia dodržania garancií obsiahnutých v čl. 19 ods. 2,

a , a preto sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd podotýka, že medzi rozhodnutím okresného súdu (v spojení

s predchádzajúcim rozhodnutím krajského súdu) neexistuje relevantná vecná ani právna

súvislosť. Je totiž vylúčené, aby rozhodnutím, ktorým dochádza k legitímnemu výkonu

súdnej právomoci, v danom prípade v trestnoprávnych veciach podľa príslušných

ustanovení , došlo zároveň k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte uvádza, že predmetom rozhodnutia

okresného súdu – uznesenia sp. zn. zo 17. marca 2009 v časti týkajúcej

sa zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou bola ochrana osobnej integrity

účastníka konania – poškodenej pre existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) . Uložené konkrétne obmedzenie malo splniť účel, ktorý by sa

inak dosiahol väzbou. Predmetom uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia okresného

súdu nebolo obmedzenie ani rodičovských práv sťažovateľa a ani práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Pokiaľ existuje, čo i len

jediná možnosť styku s maloletým synom sťažovateľa pri súčasnom nepochybnom dodržaní

stanoveného obmedzenia – zákazu kontaktu (vrátane telefonického) s poškodenou,

nemožno hovoriť o zásahu do práv garantovaných a .

Podľa názoru ústavného súdu takýmto spôsobom, ktorý by sťažovateľovi umožnil kontakt

s maloletým synom popri súčasnom rešpektovaní stanoveného obmedzenia, je styk

s maloletým synom za spoluúčasti nestranného subjektu – príslušného štátneho orgánu

zameraného na starostlivosť o deti a rodiny. Túto možnosť bez toho, aby sa o nej okresný

súd vo svojom uznesení zmieňoval, možno bez akýchkoľvek pochybností považovať

za takú, ktorá dodržiava stanovený zákaz v plnom rozsahu.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností sťažnosť v plnom rozsahu

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009