Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 141/09
PDF · 214.94 KB
No categories available
III. ÚS 141/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. T. R.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2009
doručená sťažnosť Ing. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 485/2008 z 8. novembra 2008 vzatý do väzby, pričom v tomto rozhodnutí
okresný súd v súvislosti s útekovou väzbou uviedol, že sťažovateľ sa odmietol dostaviť
k znalcovi a je daná obava, že v prípade ponechania na slobode sa bude vyhýbať ďalej
trestnému stíhaniu, znemožňovať vykonanie jednotlivých úkonov a mariť ďalšie
vyšetrovanie.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Tpo 12/2009 z 18. februára 2009 bolo konštatované, že väzobné dôvody u sťažovateľa
síce trvajú, ale vzhľadom na porušenie sťažovateľových práv garantovaných ústavou
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 485/2009 zo 4. februára 2009) bol sťažovateľ z väzby prepustený a boli mu
súčasne uložené nasledujúce obmedzenia: zákaz vycestovania do zahraničia, povinnosť
dostaviť sa raz za dva týždne k probačnému a mediačnému úradníkovi, zákaz styku vrátane
telefonického kontaktu s poškodenou.
Sťažovateľ predložil 25. februára 2009 okresnému súdu návrh, ktorým žiadal zmenu
zákazu styku s poškodenou výhradne pre situáciu, keď by sa chcel skontaktovať so svojím
maloletým synom či už priamo, alebo prostredníctvom tretej osoby, pretože o zverení
dieťaťa do opatery jednému z rodičov nebolo dosiaľ rozhodnuté. V návrhu zároveň
požadoval aj zrušenie zákazu vycestovania do zahraničia. Okresný súd uznesením sp. zn.
0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009 rozhodol, že povinnosti a obmedzenia uložené
rozhodnutím krajského súdu zostávajú nezmenené. Okresný súd svoje rozhodnutie
vo vzťahu k zákazu kontaktu s poškodenou odôvodnil tým, „že sudca mal za preukázané,
že na príslušnom súde sa vedie súdne konanie o zverenie maloletého dieťaťa do opatery
sťažovateľa, pričom spis sa nachádza u znalca a teda sa s ním súd nemohol oboznámiť
a teda vzhľadom na závažnosť stíhaných skutkov a štádium trestného stíhania je potrebné
ponechať obmedzenie bezo zmeny“. Vo vzťahu k zákazu vycestovania do zahraničia
okresný súd uviedol, „že termín ukončenia vyšetrovania (t.j. záverečné preštudovanie spisu)
sa presunul na iný termín, než bolo uvádzané a že je nutné rešpektovať ust. § 252 ods. 3 Tr.
poriadku a teda zákaz vycestovania je dôvodný“.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd v súvislosti s ním navrhovanou zmenou výroku
o zákaze kontaktu s poškodenou úplne bezdôvodne zaoberal prebiehajúcim konaním
o zverení maloletého syna do opatery sťažovateľa a nevysvetlil, aký vplyv by malo
na rozhodnutie o sťažovateľovom návrhu preštudovanie predmetného spisu. Dôsledkom
rozhodnutia krajského súdu „odobreného“ napadnutým uznesením okresného súdu sa
sťažovateľ nachádza v situácii, keď napriek tomu, že je rodičom disponujúcim
rodičovskými právami v plnom rozsahu, nemôže sa so synom stretávať v dôsledku
stanoveného obmedzenia – zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou. Ak by sa
sťažovateľ chcel stretnúť so svojím synom, musel by poškodenú kontaktovať z dôvodu
„vyzdvihnutia si syna alebo jeho vrátenia“, týmto kontaktom by však porušil stanovené
obmedzenie, čím by bol daný dôvod na jeho opätovné vzatie do väzby. Stanovené
obmedzenie mu podľa jeho názoru zakazuje aj kontakt s poškodenou prostredníctvom tretej
osoby. Z uznesenia krajského súdu, ktoré bolo okresným súdom v plnej miere potvrdené,
totiž nevyplýva záver, že zákaz neplatí v prípade kontaktu týkajúceho sa výhradne
maloletého syna.
V argumentácii sťažovateľ pokračuje a uvádza, že okresný súd výrok uznesenia
týkajúceho sa zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou nezmenil a ani
nevysvetlil, či by v prípade kontaktu s poškodenou výlučne pre účely stretnutia sa so svojím
synom takýto prípad nepovažoval za porušenie stanoveného zákazu. Sťažovateľ takýto
postup okresného súdu považuje za neprípustný zásah do svojich rodičovských práv, ako aj
práva maloletého syna na rodičovskú starostlivosť a výchovu dieťaťa podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, keďže sa zásah týka tak jeho, ako aj jeho syna.
Obmedzenie týkajúce sa zákazu vycestovania do zahraničia mal okresný súd
odôvodniť tým, že termín „záverečného naštudovania spisu“ sa presunul na iný termín,
z čoho možno vyvodiť, že sťažovateľ má stále priestor na marenie vyšetrovania. Sťažovateľ
však uvádza, že ak by okresný súd zodpovedne zisťoval aktuálny stav spisového materiálu,
zistil by, že všetky úkony trestného konania (pri ktorých sa vyžadovala prítomnosť
sťažovateľa) potrebné na zistenie skutkového stavu už boli vykonané. Dôvod, pre ktorý sa
„záverečné štúdium“ oddialilo, nebol na strane sťažovateľa, ale poškodenej, ktorá požiadala
o nový neskorší termín. Podľa sťažovateľa posunutie termínu „záverečného preštudovania
spisu“ ako dôvod na zamietnutie návrhu na zrušenie predmetného zákazu neobstojí, pretože
preštudovanie spisu je právom sťažovateľa, ktoré v prípade, že ho obvinený nevyužije,
nebráni podaniu obžaloby. Marenie vyšetrovania v tomto štádiu nemá opodstatnenie,
pretože vyšetrovanie je v tomto štádiu už skončené. Okresný súd odôvodnenie ponechania
zákazu vycestovania do zahraničia oprel aj o ustanovenie § 252 ods. 3 zákona č. 301/2005
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) týkajúce sa
hlavného pojednávania. Na tomto mieste je sťažovateľova argumentácia takáto:
„Jurisdikcia súdu pre prípravné konanie (konkrétneho sudcu) končí podaním
obžaloby. Súd pre prípravné konanie môže pri argumentácii ohľadne existencie dôvodov
na určité obmedzenia a povinnosti aplikovať v danom štádiu trestného konania jedine
ustanovenia týkajúce sa prípravného konania. Môže eventuálne poukázať na hrozbu
zmarenia niektorej časti prípravného konania -t. j. pred podaním obžaloby.
Až po prípadnej podanej obžalobe môže zákonný sudca (pokiaľ bude zároveň
rozhodovať o návrhu na zrušenie resp. zmenu obmedzení) eventuálne poukázať na hrozbu
marenia hlavného pojednávania. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd - ako súd pre
prípravné konanie - použil ust. § 252 ods. 3 Tr. poriadku nad rámec svojej rozhodovacej
právomoci.“ Podľa sťažovateľa dôvod týkajúci sa § 252 ods. 3 Trestného poriadku nebol
uvedený ani v rozhodnutí o vzatí sťažovateľa do väzby, ani v rozhodnutí krajského súdu
o prepustení sťažovateľa z väzby. Okresný súd mal preto v namietanom uznesení uviesť,
aké skutkové zmeny týkajúce sa väzobných dôvodov oproti pôvodnému rozhodnutiu
nastali.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci
rozhodol týmto nálezom:
„ 1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 17. marca 2009, sp. zn.
OTp 485/2008, a to výrokom, ktorým zostali povinnosti uložené sťažovateľovi nezmenené,
porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 17. marca 2009, sp. zn. OTp
485/2008, a to výrokom, ktorým zostali povinnosti uložené sťažovateľovi nezmenené sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu vo Zvolene na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených
čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe
zákona.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01, I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaným uznesením
okresného súdu, ktorým boli potvrdené primerané obmedzenia a povinnosti uložené
krajským súdom v zmysle § 82 Trestného poriadku v rozhodnutí o prepustení z väzby, došlo
k zásahu do jeho rodičovských práv, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života a práva na slobodu pohybu a pobytu. Podľa mienky
sťažovateľa sa okresný súd v uznesení nevysporiadal s bližšou špecifikáciou zákazu
kontaktu s poškodenou a vo vzťahu k obmedzeniu zákazu pobytu tento oprel podľa
sťažovateľa o dôvod, ktorý v danom štádiu konania už neexistoval, rovnako tiež
o aplikáciu dôvodu, ktorá prekračuje „rozhodovaciu právomoc“ okresného súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 485/2008 z 8. novembra 2008 bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku.
Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp/485/2008 zo 4. februára 2009 neprijal písomný
sľub sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
a súčasne zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 12/2009
z 18. februára 2009, ktorým sťažovateľa z väzby prepustil a zároveň mu uložil podľa § 82
ods. 1 Trestného poriadku tieto obmedzenia a povinnosti: zákaz vycestovania do zahraničia,
povinnosť dostaviť sa raz za dva týždne k probačnému a mediačnému úradníkovi a zákaz
styku vrátane telefonického s poškodenou. Krajský súd v uznesení konštatoval, že dôvody
väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, no reálny výkon väzby možno nahradiť dohľadom
probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností
a obmedzení, ktoré budú kontrolované týmto úradníkom.
Sťažovateľ predložil okresnému súdu 25. februára 2009 návrh na zrušenie a zmenu
stanovených povinností a obmedzení, v ktorom dôvodil tým, že rozhodnutie krajského súdu
v súvislosti so stanoveným zákazom styku s poškodenou nepočíta so skutočnosťou, že ako
otec maloletého syna (ktorý nebol zatiaľ zverený do starostlivosti ani jedného z rodičov)
má rovnaké právo byť so synom v kontakte a mať ho u seba minimálne v takom rozsahu
ako jeho matka – poškodená. Vzhľadom na skutočnosť, že maloletý syn navštevuje
základnú školu v mieste prechodného bydliska poškodenej, nemá inú možnosť sa s ním
skontaktovať, ako prostredníctvom poškodenej. V takom prípade sa však vystavuje riziku,
že v prípade kontaktu (výlučne pre účely kontaktu s maloletým synom) s poškodenou či už
telefonicky, alebo prostredníctvom tretej osoby bude takýto kontakt považovaný
za porušenie stanoveného zákazu a ako taký bude dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby.
Sťažovateľ v tomto podaní navrhol, aby bol výrok o zákaze kontaktu s poškodenou
upravený tak, že sa za porušenie stanoveného zákazu nebude považovať prípad, keď sa
s poškodenou skontaktuje jedine pre potrebu oznámenia, že si príde vyzdvihnúť syna,
a zároveň pre potrebu oznámenia poškodenej, kedy a kde si ona môže následne syna
vyzdvihnúť, a to všetko prostredníctvom tretej osoby. Výrok upravujúci zákaz
vycestovania do zahraničia navrhol sťažovateľ úplne zrušiť a na tomto mieste cituje
ustanovenie § 82 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého povinnosti alebo obmedzenia
môžu byť súdom zrušené aj bez návrhu a na ich trvanie má vplyv vždy aktuálny stav
trestného konania, preto v prípade zistenia, že vyšetrovanie je už ukončené, resp. sa
vyšetrovanie nachádza v štádiu, keď prípadná neprítomnosť sťažovateľa nebráni skončeniu
veci, malo by byť povinnosťou súdu príslušné obmedzenie zrušiť. V tejto súvislosti
sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ naplánoval so sťažovateľom záverečné preštudovanie
vyšetrovacieho spisu, sú síce naplánované ešte dva úkony – výsluchy svedkov, avšak na ich
vykonanie nemá vplyv sťažovateľova neprítomnosť.
O predloženom návrhu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 485/2008
zo 17. marca 2009, ktorým povinnosti uložené sťažovateľovi uznesením krajského súdu
ponechal nezmenené. Okresný súd odkázal vo svojom rozhodnutí aj na čas vydania
uznesenia krajského súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že dôvody väzby
u sťažovateľa sú dané aj v dobe jeho rozhodovania. Okresný súd poukázal na závažnosť
skutkov, pre ktoré je sťažovateľ stíhaný a ktoré majú priamy vzťah k poškodenej, preto bol
toho názoru, že v danom štádiu trestného konania je potrebné príslušné obmedzenie
ponechať bezo zmeny. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na zrušenie zákazu vycestovania
do zahraničia okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ je stíhaný pre zločiny, pri ktorých
je v konaní pred súdom potrebné „rešpektovať“ ustanovenie § 252 ods. 3 Trestného
poriadku. Pokiaľ boli nadriadeným súdom v tomto čase konštatované dôvody väzby, je
okresný súd toho názoru, že aj povinnosť vo forme zákazu vycestovania do zahraničia bola
dôvodná a je dôvodná, preto okresný sú rozhodol, že príslušné obmedzenie zostáva
v platnosti.
Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv
hmotného charakteru, v danom prípade základných práv na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na slobodu
pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41
ods. 4 ústavy treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Sťažovateľ
porušenie tohto práva v petite sťažnosti nenamietal a rovnako sa o ňom nezmienil ani
v odôvodnení sťažnosti. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon
právomoci okresného súdu a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy,
ktoré by sa priamo dotklo aj posúdenia dodržania garancií obsiahnutých v čl. 19 ods. 2,
čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy, a preto sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše, ústavný súd podotýka, že medzi rozhodnutím okresného súdu (v spojení
s predchádzajúcim rozhodnutím krajského súdu) neexistuje relevantná vecná ani právna
súvislosť. Je totiž vylúčené, aby rozhodnutím, ktorým dochádza k legitímnemu výkonu
súdnej právomoci, v danom prípade v trestnoprávnych veciach podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, došlo zároveň k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte uvádza, že predmetom rozhodnutia
okresného súdu – uznesenia sp. zn. 0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009 v časti týkajúcej
sa zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou bola ochrana osobnej integrity
účastníka konania – poškodenej pre existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Uložené konkrétne obmedzenie malo splniť účel, ktorý by sa
inak dosiahol väzbou. Predmetom uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia okresného
súdu nebolo obmedzenie ani rodičovských práv sťažovateľa a ani práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Pokiaľ existuje, čo i len
jediná možnosť styku s maloletým synom sťažovateľa pri súčasnom nepochybnom dodržaní
stanoveného obmedzenia – zákazu kontaktu (vrátane telefonického) s poškodenou,
nemožno hovoriť o zásahu do práv garantovaných čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu takýmto spôsobom, ktorý by sťažovateľovi umožnil kontakt
s maloletým synom popri súčasnom rešpektovaní stanoveného obmedzenia, je styk
s maloletým synom za spoluúčasti nestranného subjektu – príslušného štátneho orgánu
zameraného na starostlivosť o deti a rodiny. Túto možnosť bez toho, aby sa o nej okresný
súd vo svojom uznesení zmieňoval, možno bez akýchkoľvek pochybností považovať
za takú, ktorá dodržiava stanovený zákaz v plnom rozsahu.
Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností sťažnosť v plnom rozsahu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009