Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., Česká republika, a akad. maliarky a

sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a 3 a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. z 30. novembra 2004 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 17. decembra 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., a akad. maliarky a sochárky M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2008

doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a akad.

maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom

JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. z 30. novembra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2007.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľov o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 2531 v k. ú. Š. Predmetom

odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. -229

z 30. novembra 2004 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. -275 z 21. februára

2005.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že «rozsudkami, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti

bol porušený zákon vo viacerých ustanoveniach. Z procesného hľadiska možno oba

rozsudky označiť ako procesné zmätky.

Dôvodom zmätočnosti rozsudkov je skutočnosť, že oba súdy nevykonali dokazovanie

v tom smere ako navrhovali žalobcovia, čím neumožnili žalobcom zákonným spôsobom

konať pred súdom a domáhať sa svojho vlastníckeho práva. Daným postupom súdov bol

porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru, „Právo na spravodlivé súdne konanie“.

Poukazujeme na to, že listiny a to rozsudky NS SR sp. zn. zo dňa 14. 5.

1997 a sp. zn. zo dňa 24. 9. 2003 na základe ktorých súd prvého stupňa

žalobný návrh zamietol a odvolací súd rozsudok v zmysle potvrdil, oba tieto

rozsudky sú v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkami nespravodlivými.

Predmetná nehnuteľnosť o ktorej súdy rozhodovali, nie je označená vo výrokoch

rozsudkov č. k. a č. k. to značí, že oba rozsudky nie sú listinami

spôsobilými na zmenu alebo potvrdenie vlastníctva. Opakujeme, že daným postupom súdov

bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru a následne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Rovnako poukazujeme na to, že ani „Dodatok spoločenskej zmluvy“ č. 1 spoločnosti

Ž., s. r. o. zo dňa 23. 11. 1992 registrovaný Štátnym notárstvom Bratislava I záznamom pod

č. I RI 587/92 dňa 28. 12. 1992, nie je listinou spôsobilou na zmenu vlastníctva!

Predmetom tejto spoločenskej zmluvy nie je ani jedna nehnuteľnosť, ktorá by mala

byť právne účinným spôsobom prevedená na žalovaného v 1. rade t. j. Ž., s. r. o.!

Aj keď sú všetky potrebné návrhy a dôkazy opísané v nižšie uvedených rozhodnutiach

a našich podaniach nedá nám, aby sme sa nevyjadrili k základným skutočnostiam, ktoré oba

súdy pri rozhodovaní neakceptovali a sme toho názoru, že hrubo porušili zákon!

1) V dobe podania žaloby dňa 2. 10. 1997 výlučným vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti bol žalobca v 1. rade a v rámci BSM aj žalobkyňa v 2. rade.

2) Žalovaný v 1. rade, nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v dobe pred

vyhlásením konkurzu v zmysle ust. § 6 ods. 2 zák. č. 328/91 Zb.

3) Vlastníkom sa stal (nezákonným spôsobom) až v roku 1999 a to na základe

„Uznesenia -65“ zo dňa 17. 9. 1998, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

4) Predmetná nehnuteľnosť nikdy nebola registrovaná Štátnym notárstvom, čo sme

dostatočne vysvetlili aj v odvolaní zo dňa 25. 1. 2005.

5) Rozsudkom NS SR č. , otázka vlastníctva riešená nebola a nemohla

byť riešená, čoho dôkazom je výrok rozsudku, ako aj Uznesenie dovolacieho senátu NS SR

č. k. Obdo V 13/99 (pozri príloha č. 5, 6 a 8).

6) Rovnako ani rozsudok č. nie je rozsudkom, ktorým bolo možné riešiť

otázku vlastníctva. Riešiť otázku vlastníctva prináleží do rozhodovacej právomoci iba

v zmysle v registri „C“ a nie do rozhodovacej právomoci v zmysle

zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní. To malo byť rozhodujúcim súdom naprosto

zrejmé.

7) Súdy nerešpektovali ust. a to „o zápise základného imania“,

ktoré ustanovenie má právnu silu „Nálezu ÚS“ a je jednou zo základných ust. zákona, ktoré

súdy boli povinné rešpektovať!».

Podľa názoru sťažovateľov tým, že okresný súd aj krajský súd neskúmali

„registračný spis týkajúci sa registrácie ŠN máme za to, že týmto postupom súd neumožnil

žalobcom konať pred súdom a domáhať sa svojich zákonných vlastníckych práv“.

Sťažovatelia argumentujú, že „odvolávať sa na rozsudky č. k.

a je z pohľadu zákonných ustanovení hlavne

neakceptovateľné, nakoľko vo výrokoch týchto rozsudkov nie je označená ani jedna

nehnuteľnosť, na ktorú by sa mohol vzťahovať výkon rozhodnutia. O vlastníctve týmito

rozsudkami nebolo rozhodnuté.“.

Podľa sťažovateľov „súd v danej veci porušil všetky ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku zakotvujúce práva účastníkov Občianskeho súdneho konania, nakoľko

návrhy, listinné dôkazy a podania žalobcov nevyhodnotil, čím neumožnil žalobcom v konaní

vystupovať ako účastníkom konania“.

Sťažovatelia namietajú aj bezdôvodné prieťahy v označenom konaní, keď „od

podania žalobného návrhu zo dňa 2. 10. 1997 uplynulo viac ako 10 rokov, keď vo veci

rozhodol odvolací súd až dňa 17. 12. 2007“.

Sťažovatelia taktiež tvrdia, že „vplyvom nespravodlivých rozhodnutí a bezdôvodných

prieťahov v súdnom konaní došlo k situácii, že sťažovatelia nemohli nehnuteľnosť ako

vlastníci nerušene užívať, pričom boli aj ukrátený na zisku z podnikateľskej činnosti

prípadne z prenájmu nehnuteľnosti“.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby

ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Rozhodnutím Okresného súdu v Poprade v konaniach sp. zn. zo dňa

30. 11. 2004 a Krajským súdom v Prešove sp. zn. zo dňa 17. 12. 2007 bol

porušený zákon ako aj ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu.

Okresný súd v Poprade v konaní sp. zn. zo dňa 30. 11. 2004 a Krajský

súd v Prešove v konaní sp. zn. zo dňa 17. 12.2007 porušili právo sťažovateľa

v 1. rade:

JUDr. Ing. D. Ď. – S. a sťažovateľky v 2. rade:

Akad. mal. a soch. M. T. B., zaručené v čl. 20 ods. 1 a 3 (právo vlastniť majetok) čl.

48 ods. 2 SR aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na

prejednanie ich záležitosti v spravodlivom súdnom procese zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľom JUDr. Ing. D. Ď. a Akad. mal. a soch. M. T. priznáva primerané

finančné zadosťučinenie každému vo výške 250 000 Sk, ktoré Okresný súd v Poprade

a Krajský súd v Prešove sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľom do

jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu ÚS na ich adresy.

Náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11.762,- Sk je Okresný súd v Poprade

a Krajský súd v Prešove sú povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokáta

JUDr. J. H... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 13. októbra 2008 sa k sťažnosti sťažovateľov

vyjadril predseda kolégia krajského súdu prípisom sp. zn. Spr 10159/2008 z 21. októbra

2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Prvostupňový súd zásadne správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne

rozhodol. Je treba predovšetkým uviesť, že žalobcovia môžu mať naliehavý právny záujem

na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá v katastri nehnuteľností je evidovaná na

LV ako vlastníctvo iného subjektu. Ak prvostupňový súd poukázal vo svojom rozsudku na

rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť 9. 7.

1997 a ktorým súd určil, že žalovaný v 1. rade JUDr. Ing. D. Ď. – S., zmenou spoločenskej

zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, Ž., vniesol

majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj poukazujúc na

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, t. j. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -859, ktorým

bola zamietnutá žaloba žalobcu na vylúčenie veci (aj nehnuteľnosti, ktorá je predmetom

tohto konania) z konkurznej podstaty úpadcu Ž. spol. s r. o., B., aj odvolací súd

v predmetnej veci je toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že žalobca v 1. rade

majetok (vrátane nehnuteľnosti - chaty evidovanej na LV č. 2531 Katastrálne územie Š.,

okrem nehnuteľnosti a to rekreačné stredisko S. evidované na LV č. 58 a lodenice S.

evidované na LV č. 867), ktorý žalobca získal „zmluvou o predaji časti podniku“ z 30. 4.

1992, od Federálneho fondu Národného majetku ČSFR, platne a účinne vniesol ako

nepeňažný vklad do spoločnosti Ž., s. r. o., B. Na právnom úkone tejto zmeny, či zmien

spoločenskej zmluvy firmy Ž., s. r. o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy.

Štátne notárstvo Bratislava 1 túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom 28. 12.

1992 pod č. RI 587/92. Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla

právoplatnosť a stala sa právne účinnou. Stala sa vkladu schopnou listinou, nakoľko

registráciou zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná

požiadavka v zmysle v platnom znení z roku 1992.

Teda vlastníctvo k celému vnesenému majetku tak hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na

úpadcu, teda žalovaného v 1. rade v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, dňom

registrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti Ž., s. r. o., B. Odvolací súd preto sa

stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom poukazuje na rozsudky

Najvyššieho súdu SR č. a , v ktorých bolo jednoznačne

konštatované, že žalobca v 1. rade platne vniesol okrem iného aj majetok, ktorý je

predmetom tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku Ž., spol. s r. o., B. Žalobca v 1.

rade tým stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná nehnuteľnosť preto

nemôže patriť ani do vlastníctva žalobcu v 1. rade ani do podielového, prípadne

bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.

K odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd ešte dodáva, že v konaní nebolo

potrebné preskúmavať registračný spis, týkajúci sa registrácie Štátneho notárstva pod

č. RI 587/92 z dôvodu, že Najvyšší súd vo svojich rozsudkoch v konaniach

a jednoznačne konštatoval, že okrem iných aj predmetná nehnuteľnosť bola

riadne vložená ako nepeňažný vklad do majetku Ž., spol. s r. o., čo znamená, že mohlo sa

tak udiať iba platnou registráciou zmeny spoločenskej zmluvy. Aj keď odvolateľmi sú

namietané oba uvedené rozsudky Najvyššieho súdu SR, rozsudkom Najvyššieho súdu 2 Obo

170/1996, ktorým vo výroku bolo určené, že JUDr. Ing. D. Ď. – S., B., vniesol zmenou

spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 do spoločnosti Ž., okrem iného aj nehnuteľný

majetok, ktorý je predmetom tohto konania. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť

9. 7. 1997, preto je od uvedeného dňa záväzný. Na veci nemôže nič zmeniť ani to, že JUDr.

Ing. D. Ď. stále podnikajúci ako fyzická osoba zmenil svoje obchodné meno prípadne sídlo,

lebo stále ide o tú istú osobu, a teda toho istého účastníka konania. Čo sa týka označenia

účastníkov predmetného konania je treba uviesť aj to, že žalobca v 1. rade, ktorý je

označený ako fyzická osoba podnikateľ s označením IČO sa nejaví byť najsprávnejšie

označený, ak žalobou sa domáha určenia majetku do BSM so žalobkyňou v 2. rade. Na veci

nič nemení ani žalobcami namietaná skutočnosť, že zmluva registrovaná Štátnym

notárstvom Bratislava I pod RI 587/1992 dňa 28. 12. 1992 nebola včas doručená

príslušnému katastrálnemu úradu za účelom vykonania zmeny vlastníctva v evidencii

nehnuteľností.

Preto navrhujeme sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zdravotné problémy sťažovateľov, ktoré sú taktiež popísané v sťažnosti nemajú žiadnu

spojitosť so súdnym konaním.»

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov na

zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľov prípisom doručeným ústavnému súdu

20. novembra 2008 zopakoval to, «na čo sme v celom spore poukazovali, že v priebehu

celého súdneho sporu oboch súdov došlo k takým závažným pochybeniam, že pri

spravodlivom hodnotení všetkých dôkazov opísaných v sťažnosti a v tomto vyjadrení, ÚS SR

by mal sťažovateľom vyhovieť a oba napadnuté rozsudky „Nálezom ÚS“ zrušiť».

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd mohol rozhodovať len

o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (

ods. 3 ), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľov (, ).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 30. novembra 2004 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali

proti JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ž., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný v

1. rade“), Ing. A. F., P. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), M. K. a E. K., obaja bytom Š.

(ďalej len „žalovaní v 3. a 4. rade“), určenia, že nehnuteľnosť – rekreačná chata zapísaná na

LV č. 2531 v kat. území Š. patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Žaloba bola

odôvodnená tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol sťažovateľ na základe zmluvy

uzavretej s Federálnym fondom národného majetku ČSFR z 30. apríla 1992, a pretože

v uvedenom čase trvalo medzi sťažovateľmi bezpodielové spoluvlastníctvo, žiadali určiť

uvedenú nehnuteľnosť do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 1. februára 1996 bol vyhlásený konkurz na obchodnú

spoločnosť Ž., s. r. o., B. (ďalej len „úpadca“), a ustanovený správca konkurznej podstaty

zahrnul do konkurznej podstaty aj uvedenú nehnuteľnosť. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 1997

(ktorý nadobudol právoplatnosť 9. júla 1997) určil, že sťažovateľ zmenou spoločenskej

zmluvy z 23. novembra 1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným Ž. vniesol

majetok do tejto spoločnosti v rozsahu podľa čl. IV bodu 5 zmeny spoločenskej zmluvy.

Rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2003 najvyšší súd potvrdil prvostupňový

rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 9. decembra 2002, ktorým bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa na vylúčenie veci vrátane dotknutej nehnuteľnosti

z konkurznej podstaty úpadcu. V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd jednoznačne

konštatoval, že sťažovateľ platne vniesol do majetku úpadcu ako nepeňažný vklad okrem

iného aj majetok, ktorý je predmetom napadnutého konania. V okolnostiach prípadu tak

okresný súd, ako aj odvolací krajský súd z tejto skutočnosti vychádzali a došli k právnemu

záveru, že označená sporná nehnuteľnosť nemôže patriť ani do vlastníctva sťažovateľa, ani

do podielového, prípadne bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov. Z uvedeného

dôvodu krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. decembra 2007 potvrdil ako

vecne správny rozsudok okresného súdu sp. zn. z 30. novembra 2004.

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľov, že označenými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa

a 3 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti

sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 30. novembra 2004, nie je daná právomoc ústavného súdu. Z citovaného

ustanovenia totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že

právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov mal krajský súd

v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa .

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú porušenie označených

práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2007. Podstata ich

námietok spočíva v tom, že im opísaným postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní

v ich veci bola odňatá možnosť konať pred súdom (podľa ich tvrdenia „súd neumožnil

žalobcom konať pred súdom... neumožnil žalobcom v konaní vystupovať ako účastníkom

konania“). Preto aj v sťažnosti uviedli, že «proti predmetnému rozsudku Krajského súdu

v Prešove č. k. zo dňa 17. 12. 2007 sme podali „Dovolanie“ na NS SR»,

v ktorom uplatnili argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzujú sťažovatelia

z , a (ďalej aj „OSP“). Namietajú aj

skutočnosti podľa , a .

Podľa informácie získanej ústavným súdom zo spisu najvyššieho súdu vedeného pod

sp. zn. najvyšší súd o dovolaní sťažovateľov dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd rešpektuje právny názor sťažovateľov, že v ich prípade je prípustné

dovolanie, ktorý sťažovatelia vyjadrili jeho podaním. Dovolanie podľa a nasl. je

nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného porušenia ich základných

práv, ktorých vyslovenia sa domáhajú prostredníctvom sťažnosti doručenej ústavnému

súdu.

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke

sťažovateľov založenej na argumentácii, že im v konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam bola odňatá možnosť konať súdom, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný

súd, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje, že ak by akceptoval sťažnostnú

námietku sťažovateľov, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci

rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (, ). Ide o stav

v právnom štáte neakceptovateľný. Zároveň ústavný súd uvádza, že ak by podľa názoru

sťažovateľov podmienky na prístup k súdu ustanovené

neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo

arbitrárnym, nič im nebráni v tom, aby podali sťažnosť ústavnému súdu, ktorou by

namietali prípadné porušenie základných práv a slobôd podľa postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

2. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že rozsudok odvolacieho krajského

súdu zo 17. decembra 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 30. novembra

2004, bol sťažovateľom doručený 28. januára 2008.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom

a krajským súdom) trvalo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľov

objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v ich veci, pretože len v takom prípade

možno uvažovať o porušení tohto základného práva ().

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

().

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

obsah a účel a dohovoru základom rozhodujúcim pre

posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľov

doručená ústavnému súdu, t. j. 31. marca 2008, už bol odstránený stav právnej neistoty,

v ktorom sa sťažovatelia nachádzali po celý čas trvania súdneho konania o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

ako aj odvolacím krajským súdom pod sp. zn. . Sťažovatelia sa teda obrátili na

ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď okresný súd ani krajský súd už svojím

postupom nemohli porušovať ich označené práva (obdobne , ).

Ak boli sťažovatelia toho názoru, že v označenom konaní okresného súdu

a krajského súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mali možnosť domáhať sa ochrany

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

podaním sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v ich veci konali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za

zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009