Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 166/09
PDF · 262.29 KB
No categories available
IV. ÚS 166/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., Česká republika, a akad. maliarky a
sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., a akad. maliarky a sochárky M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2008
doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a akad.
maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom
JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007.
Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 11 C 638/02 bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľov o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 2531 v k. ú. Š. Predmetom
odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 30/2007 bolo
rozhodovanie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 638/02-229
z 30. novembra 2004 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 11 C 638/02-275 z 21. februára
2005.
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že «rozsudkami, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti
bol porušený zákon vo viacerých ustanoveniach. Z procesného hľadiska možno oba
rozsudky označiť ako procesné zmätky.
Dôvodom zmätočnosti rozsudkov je skutočnosť, že oba súdy nevykonali dokazovanie
v tom smere ako navrhovali žalobcovia, čím neumožnili žalobcom zákonným spôsobom
konať pred súdom a domáhať sa svojho vlastníckeho práva. Daným postupom súdov bol
porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru, „Právo na spravodlivé súdne konanie“.
Poukazujeme na to, že listiny a to rozsudky NS SR sp. zn. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5.
1997 a sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 na základe ktorých súd prvého stupňa
žalobný návrh zamietol a odvolací súd rozsudok v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil, oba tieto
rozsudky sú v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkami nespravodlivými.
Predmetná nehnuteľnosť o ktorej súdy rozhodovali, nie je označená vo výrokoch
rozsudkov č. k. 2 Obo 170/96 a č. k. 6 Obo 62/03 to značí, že oba rozsudky nie sú listinami
spôsobilými na zmenu alebo potvrdenie vlastníctva. Opakujeme, že daným postupom súdov
bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru a následne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Rovnako poukazujeme na to, že ani „Dodatok spoločenskej zmluvy“ č. 1 spoločnosti
Ž., s. r. o. zo dňa 23. 11. 1992 registrovaný Štátnym notárstvom Bratislava I záznamom pod
č. I RI 587/92 dňa 28. 12. 1992, nie je listinou spôsobilou na zmenu vlastníctva!
Predmetom tejto spoločenskej zmluvy nie je ani jedna nehnuteľnosť, ktorá by mala
byť právne účinným spôsobom prevedená na žalovaného v 1. rade t. j. Ž., s. r. o.!
Aj keď sú všetky potrebné návrhy a dôkazy opísané v nižšie uvedených rozhodnutiach
a našich podaniach nedá nám, aby sme sa nevyjadrili k základným skutočnostiam, ktoré oba
súdy pri rozhodovaní neakceptovali a sme toho názoru, že hrubo porušili zákon!
1) V dobe podania žaloby dňa 2. 10. 1997 výlučným vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti bol žalobca v 1. rade a v rámci BSM aj žalobkyňa v 2. rade.
2) Žalovaný v 1. rade, nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v dobe pred
vyhlásením konkurzu v zmysle ust. § 6 ods. 2 zák. č. 328/91 Zb.
3) Vlastníkom sa stal (nezákonným spôsobom) až v roku 1999 a to na základe
„Uznesenia 3 Co 344/98-65“ zo dňa 17. 9. 1998, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
4) Predmetná nehnuteľnosť nikdy nebola registrovaná Štátnym notárstvom, čo sme
dostatočne vysvetlili aj v odvolaní zo dňa 25. 1. 2005.
5) Rozsudkom NS SR č. 2 Obo 170/96, otázka vlastníctva riešená nebola a nemohla
byť riešená, čoho dôkazom je výrok rozsudku, ako aj Uznesenie dovolacieho senátu NS SR
č. k. Obdo V 13/99 (pozri príloha č. 5, 6 a 8).
6) Rovnako ani rozsudok č. 6 Obo 62/03 nie je rozsudkom, ktorým bolo možné riešiť
otázku vlastníctva. Riešiť otázku vlastníctva prináleží do rozhodovacej právomoci iba
v zmysle Občianskeho zákonníka v registri „C“ a nie do rozhodovacej právomoci v zmysle
zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní. To malo byť rozhodujúcim súdom naprosto
zrejmé.
7) Súdy nerešpektovali ust. § 135 ods. 1 O. s. p. a to „o zápise základného imania“,
ktoré ustanovenie má právnu silu „Nálezu ÚS“ a je jednou zo základných ust. zákona, ktoré
súdy boli povinné rešpektovať!».
Podľa názoru sťažovateľov tým, že okresný súd aj krajský súd neskúmali
„registračný spis týkajúci sa registrácie ŠN máme za to, že týmto postupom súd neumožnil
žalobcom konať pred súdom a domáhať sa svojich zákonných vlastníckych práv“.
Sťažovatelia argumentujú, že „odvolávať sa na rozsudky č. k. 2 Obo 170/96
a 6 Obo 62/03 je z pohľadu zákonných ustanovení hlavne § 159 ods. 2 O. s. p.
neakceptovateľné, nakoľko vo výrokoch týchto rozsudkov nie je označená ani jedna
nehnuteľnosť, na ktorú by sa mohol vzťahovať výkon rozhodnutia. O vlastníctve týmito
rozsudkami nebolo rozhodnuté.“.
Podľa sťažovateľov „súd v danej veci porušil všetky ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku zakotvujúce práva účastníkov Občianskeho súdneho konania, nakoľko
návrhy, listinné dôkazy a podania žalobcov nevyhodnotil, čím neumožnil žalobcom v konaní
vystupovať ako účastníkom konania“.
Sťažovatelia namietajú aj bezdôvodné prieťahy v označenom konaní, keď „od
podania žalobného návrhu zo dňa 2. 10. 1997 uplynulo viac ako 10 rokov, keď vo veci
rozhodol odvolací súd až dňa 17. 12. 2007“.
Sťažovatelia taktiež tvrdia, že „vplyvom nespravodlivých rozhodnutí a bezdôvodných
prieťahov v súdnom konaní došlo k situácii, že sťažovatelia nemohli nehnuteľnosť ako
vlastníci nerušene užívať, pričom boli aj ukrátený na zisku z podnikateľskej činnosti
prípadne z prenájmu nehnuteľnosti“.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby
ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:
„Rozhodnutím Okresného súdu v Poprade v konaniach sp. zn. 11 C 638/02 zo dňa
30. 11. 2004 a Krajským súdom v Prešove sp. zn. 1 Co 30/2007 zo dňa 17. 12. 2007 bol
porušený zákon ako aj ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu.
Okresný súd v Poprade v konaní sp. zn. 11 C 638/02 zo dňa 30. 11. 2004 a Krajský
súd v Prešove v konaní sp. zn. 1 Co 30/2007 zo dňa 17. 12.2007 porušili právo sťažovateľa
v 1. rade:
JUDr. Ing. D. Ď. – S. a sťažovateľky v 2. rade:
Akad. mal. a soch. M. T. B., zaručené v čl. 20 ods. 1 a 3 (právo vlastniť majetok) čl.
48 ods. 2 Ústavy SR aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na
prejednanie ich záležitosti v spravodlivom súdnom procese zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľom JUDr. Ing. D. Ď. a Akad. mal. a soch. M. T. priznáva primerané
finančné zadosťučinenie každému vo výške 250 000 Sk, ktoré Okresný súd v Poprade
a Krajský súd v Prešove sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľom do
jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu ÚS na ich adresy.
Náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11.762,- Sk je Okresný súd v Poprade
a Krajský súd v Prešove sú povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokáta
JUDr. J. H... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 13. októbra 2008 sa k sťažnosti sťažovateľov
vyjadril predseda kolégia krajského súdu prípisom sp. zn. Spr 10159/2008 z 21. októbra
2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Prvostupňový súd zásadne správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne
rozhodol. Je treba predovšetkým uviesť, že žalobcovia môžu mať naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá v katastri nehnuteľností je evidovaná na
LV ako vlastníctvo iného subjektu. Ak prvostupňový súd poukázal vo svojom rozsudku na
rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. 7.
1997 a ktorým súd určil, že žalovaný v 1. rade JUDr. Ing. D. Ď. – S., zmenou spoločenskej
zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, Ž., vniesol
majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj poukazujúc na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 62/2003, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, t. j. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 81 Cb 80/97-859, ktorým
bola zamietnutá žaloba žalobcu na vylúčenie veci (aj nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
tohto konania) z konkurznej podstaty úpadcu Ž. spol. s r. o., B., aj odvolací súd
v predmetnej veci je toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že žalobca v 1. rade
majetok (vrátane nehnuteľnosti - chaty evidovanej na LV č. 2531 Katastrálne územie Š.,
okrem nehnuteľnosti a to rekreačné stredisko S. evidované na LV č. 58 a lodenice S.
evidované na LV č. 867), ktorý žalobca získal „zmluvou o predaji časti podniku“ z 30. 4.
1992, od Federálneho fondu Národného majetku ČSFR, platne a účinne vniesol ako
nepeňažný vklad do spoločnosti Ž., s. r. o., B. Na právnom úkone tejto zmeny, či zmien
spoločenskej zmluvy firmy Ž., s. r. o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy.
Štátne notárstvo Bratislava 1 túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom 28. 12.
1992 pod č. RI 587/92. Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla
právoplatnosť a stala sa právne účinnou. Stala sa vkladu schopnou listinou, nakoľko
registráciou zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná
požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992.
Teda vlastníctvo k celému vnesenému majetku tak hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na
úpadcu, teda žalovaného v 1. rade v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, dňom
registrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti Ž., s. r. o., B. Odvolací súd preto sa
stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom poukazuje na rozsudky
Najvyššieho súdu SR č. 2 Obo 170/96 a 6 Obo 62/03, v ktorých bolo jednoznačne
konštatované, že žalobca v 1. rade platne vniesol okrem iného aj majetok, ktorý je
predmetom tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku Ž., spol. s r. o., B. Žalobca v 1.
rade tým stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná nehnuteľnosť preto
nemôže patriť ani do vlastníctva žalobcu v 1. rade ani do podielového, prípadne
bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.
K odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd ešte dodáva, že v konaní nebolo
potrebné preskúmavať registračný spis, týkajúci sa registrácie Štátneho notárstva pod
č. RI 587/92 z dôvodu, že Najvyšší súd vo svojich rozsudkoch v konaniach 2 Obo 170/96
a 6 Obo 62/03 jednoznačne konštatoval, že okrem iných aj predmetná nehnuteľnosť bola
riadne vložená ako nepeňažný vklad do majetku Ž., spol. s r. o., čo znamená, že mohlo sa
tak udiať iba platnou registráciou zmeny spoločenskej zmluvy. Aj keď odvolateľmi sú
namietané oba uvedené rozsudky Najvyššieho súdu SR, rozsudkom Najvyššieho súdu 2 Obo
170/1996, ktorým vo výroku bolo určené, že JUDr. Ing. D. Ď. – S., B., vniesol zmenou
spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 do spoločnosti Ž., okrem iného aj nehnuteľný
majetok, ktorý je predmetom tohto konania. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť
9. 7. 1997, preto je od uvedeného dňa záväzný. Na veci nemôže nič zmeniť ani to, že JUDr.
Ing. D. Ď. stále podnikajúci ako fyzická osoba zmenil svoje obchodné meno prípadne sídlo,
lebo stále ide o tú istú osobu, a teda toho istého účastníka konania. Čo sa týka označenia
účastníkov predmetného konania je treba uviesť aj to, že žalobca v 1. rade, ktorý je
označený ako fyzická osoba podnikateľ s označením IČO sa nejaví byť najsprávnejšie
označený, ak žalobou sa domáha určenia majetku do BSM so žalobkyňou v 2. rade. Na veci
nič nemení ani žalobcami namietaná skutočnosť, že zmluva registrovaná Štátnym
notárstvom Bratislava I pod RI 587/1992 dňa 28. 12. 1992 nebola včas doručená
príslušnému katastrálnemu úradu za účelom vykonania zmeny vlastníctva v evidencii
nehnuteľností.
Preto navrhujeme sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Zdravotné problémy sťažovateľov, ktoré sú taktiež popísané v sťažnosti nemajú žiadnu
spojitosť so súdnym konaním.»
Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov na
zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľov prípisom doručeným ústavnému súdu
20. novembra 2008 zopakoval to, «na čo sme v celom spore poukazovali, že v priebehu
celého súdneho sporu oboch súdov došlo k takým závažným pochybeniam, že pri
spravodlivom hodnotení všetkých dôkazov opísaných v sťažnosti a v tomto vyjadrení, ÚS SR
by mal sťažovateľom vyhovieť a oba napadnuté rozsudky „Nálezom ÚS“ zrušiť».
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd mohol rozhodovať len
o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na
rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 47
ods. 3 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie
sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom
sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali
proti JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ž., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný v
1. rade“), Ing. A. F., P. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), M. K. a E. K., obaja bytom Š.
(ďalej len „žalovaní v 3. a 4. rade“), určenia, že nehnuteľnosť – rekreačná chata zapísaná na
LV č. 2531 v kat. území Š. patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Žaloba bola
odôvodnená tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol sťažovateľ na základe zmluvy
uzavretej s Federálnym fondom národného majetku ČSFR z 30. apríla 1992, a pretože
v uvedenom čase trvalo medzi sťažovateľmi bezpodielové spoluvlastníctvo, žiadali určiť
uvedenú nehnuteľnosť do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 bol vyhlásený konkurz na obchodnú
spoločnosť Ž., s. r. o., B. (ďalej len „úpadca“), a ustanovený správca konkurznej podstaty
zahrnul do konkurznej podstaty aj uvedenú nehnuteľnosť. Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997
(ktorý nadobudol právoplatnosť 9. júla 1997) určil, že sťažovateľ zmenou spoločenskej
zmluvy z 23. novembra 1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným Ž. vniesol
majetok do tejto spoločnosti v rozsahu podľa čl. IV bodu 5 zmeny spoločenskej zmluvy.
Rozsudkom sp. zn. 6 Obo 62/2003 z 24. septembra 2003 najvyšší súd potvrdil prvostupňový
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002, ktorým bola
zamietnutá žaloba sťažovateľa na vylúčenie veci vrátane dotknutej nehnuteľnosti
z konkurznej podstaty úpadcu. V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd jednoznačne
konštatoval, že sťažovateľ platne vniesol do majetku úpadcu ako nepeňažný vklad okrem
iného aj majetok, ktorý je predmetom napadnutého konania. V okolnostiach prípadu tak
okresný súd, ako aj odvolací krajský súd z tejto skutočnosti vychádzali a došli k právnemu
záveru, že označená sporná nehnuteľnosť nemôže patriť ani do vlastníctva sťažovateľa, ani
do podielového, prípadne bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov. Z uvedeného
dôvodu krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007 potvrdil ako
vecne správny rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004.
1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľov, že označenými
rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti
sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 638/02 a jeho
rozsudku z 30. novembra 2004, nie je daná právomoc ústavného súdu. Z citovaného
ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že
právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov mal krajský súd
v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú porušenie označených
práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007. Podstata ich
námietok spočíva v tom, že im opísaným postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní
v ich veci bola odňatá možnosť konať pred súdom (podľa ich tvrdenia „súd neumožnil
žalobcom konať pred súdom... neumožnil žalobcom v konaní vystupovať ako účastníkom
konania“). Preto aj v sťažnosti uviedli, že «proti predmetnému rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 1 Co 30/2007 zo dňa 17. 12. 2007 sme podali „Dovolanie“ na NS SR»,
v ktorom uplatnili argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzujú sťažovatelia
z § 237 písm. a), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Namietajú aj
skutočnosti podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.
Podľa informácie získanej ústavným súdom zo spisu najvyššieho súdu vedeného pod
sp. zn. 3 Cdo 249/2008 najvyšší súd o dovolaní sťažovateľov dosiaľ nerozhodol.
Ústavný súd rešpektuje právny názor sťažovateľov, že v ich prípade je prípustné
dovolanie, ktorý sťažovatelia vyjadrili jeho podaním. Dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP je
nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného porušenia ich základných
práv, ktorých vyslovenia sa domáhajú prostredníctvom sťažnosti doručenej ústavnému
súdu.
Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke
sťažovateľov založenej na argumentácii, že im v konaní o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam bola odňatá možnosť konať súdom, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný
súd, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje, že ak by akceptoval sťažnostnú
námietku sťažovateľov, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci
rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08). Ide o stav
v právnom štáte neakceptovateľný. Zároveň ústavný súd uvádza, že ak by podľa názoru
sťažovateľov podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom
neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo
arbitrárnym, nič im nebráni v tom, aby podali sťažnosť ústavnému súdu, ktorou by
namietali prípadné porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
2. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 638/02 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Co 30/2007 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že rozsudok odvolacieho krajského
súdu zo 17. decembra 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 30. novembra
2004, bol sťažovateľom doručený 28. januára 2008.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom
a krajským súdom) trvalo.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľov
objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v ich veci, pretože len v takom prípade
možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
obsah a účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru základom rozhodujúcim pre
posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľov
doručená ústavnému súdu, t. j. 31. marca 2008, už bol odstránený stav právnej neistoty,
v ktorom sa sťažovatelia nachádzali po celý čas trvania súdneho konania o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 638/02,
ako aj odvolacím krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 30/2007. Sťažovatelia sa teda obrátili na
ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď okresný súd ani krajský súd už svojím
postupom nemohli porušovať ich označené práva (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).
Ak boli sťažovatelia toho názoru, že v označenom konaní okresného súdu
a krajského súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mali možnosť domáhať sa ochrany
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
podaním sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v ich veci konali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za
zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009