Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 74/09
PDF · 282.8 KB
No categories available
IV. ÚS 74/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 74/09-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M., všetci bytom B.,
zastúpených advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným
súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 C 210/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod
sp. zn. 26 C 210/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 210/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. M., D. M. a O. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po
500 € [slovom päťsto eur (15 063 Sk)], ktoré im j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Maloletému M. A. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
[slovom päťsto eur (15 063 Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý
zaplatiť k rukám jeho zákonných zástupcov J. M. a D. M. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy konania
J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M. v sume 1 196,04 € [slovom tisícstodeväťdesiatšesť eur
a štyri centy (36 031,90 Sk)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. T., K., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
1 196,04 € [slovom tisícstodeväťdesiatšesť eur a štyri centy (36 031,90 Sk)] na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej
pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2009
doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M., všetci bytom B. (ďalej spolu len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. T., K., ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 210/2006.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v postavení žalobcov podali 30. júna
2006 proti žalovanej Slovenskej republike na okresnom súde žalobu „o základné práva
a slobody, ochranu osobnosti a zodpovednosti za škodu“. Vec je okresným súdom vedená
pod sp. zn. 26 C 210/2006.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
«Obsahom žaloby bolo aj porušenie základných ľudských práv a následné príčinné
súvislosti viedli k nenapraviteľným nevýhodám rodiny s dvomi deťmi, a preto sťažovatelia
očakávali, že súd nebude robiť prieťahy v konaní a vo veci bude urýchlene konať.
Po niekoľkých výzvach súdu a následných odpovediach súd ďalej nekonal
a sťažovatelia podali 21. 01. 2008 návrh na zmenu petitu žaloby o náhradu škody podľa
Zákona 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, a podľa Dohovoru o ochrane
ľudských práv...
Okresný súd opäť nekonal, a preto dňa 24. 6. 2008 sťažovatelia podali sťažnosť na
prieťahy v konaní...
Dňa 16. 7. 2008 bola sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná a zároveň sa predsedníčka
Okresného súdu Bratislava I ospravedlnila za prieťahy v konaní a prisľúbila zjednať
nápravu...
Okresný súd opäť nekonal, a preto dňa 6. 11. 2008 sťažovatelia podali sťažnosť na
prieťahy v konaní...
Dňa 25. 11. 2008 bola sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná a zároveň sa podpredseda
Okresného súdu Bratislava I ospravedlnil za prieťahy v konaní a prisľúbil zjednať nápravu
„Zároveň Vám oznamujem, že som vyzval zákonného sudcu a vyššieho súdneho úradníka,
aby neodkladne prijali opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu. Vo veci budem
priebežne sledovať, tak aby k zbytočným prieťahom v konaní so strany súdu
nedochádzalo.“...
Meritom sporu je ochrana osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka právo na
bývanie, právo na dávku v nezamestnanosti a právo na účinnú sociálnu pomoc pre
štvorčlennú rodinu. Orgány verejnej moci po vyše 4 ročnom azylovom konaní vo
Švajčiarsku odmietli navrhovateľom priznať uvedené práva z dôvodov, že navrhovatelia sa
za posledné 4 roky nezdržiavali na území Slovenskej republiky.»
Sťažovatelia poukazujú na to, že od podania žaloby uplynuli už viac ako 2 roky,
pričom okresný súd i napriek prísľubu, že prieťahy v konaní budú odstránené, naďalej vo
veci nekoná, a preto zastávajú názor, že postupom okresného súdu v namietanom konaní
bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom o ich sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo J. M., D. M., O. M. a M. A. M. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 C 210/2006 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 210/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. M., D. M., O. M. a M. A. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000
Sk (slovom jedenmilión slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právneho
zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti), do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe žiadosti sťažovateľov im ústavný súd ustanovil uznesením
č. k. IV. ÚS 74/09-17 z 5. marca 2009 za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
advokáta JUDr. M. T., K.
Následne ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 74/09-22 z 5. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčku
okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 3265/2009 z 9. apríla 2009, ktoré
bolo ústavnému súdu doručené 20. apríla 2009, okrem chronologického prehľadu úkonov
okresného súdu a účastníkov konania uviedla:
«Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za
objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení
vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym
obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu. Vzhľadom na vysoký nápad
v oddelení „26C“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 26C sa
jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.
Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala
som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní
nedochádzalo. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých obchodných
sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi
avšak objektívneho charakteru. Ide o spor, ktorým sa účastník domáha vypratania
nebytových priestorov.
V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že
zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom
na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného
zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.»
Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku z 5. mája 2009, ktorým reagoval na
vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 9. apríla 2009, uviedol:
„Okresný súd vo svojom podaní chronologicky uvádza úkony súdu a sťažovateľov,
ktoré boli vykonané v konaní, ktoré vedie pod sp. zn. 26 C 210/2006. Tieto úkony sú
vymenované tak, aby vyvolávali dojem, že v danom konaní súd riadne a bez zbytočných
prieťahov koná.
Zo spisu vedeného v tomto konaní vyplýva, že Okresný súd od podania návrhu na
začatie konania do dňa podania sťažnosti sťažovateľov bez zavinenia jeho účastníkov
nevykonal žiadne úkony, ktorými by smeroval k rozhodnutiu vo veci. Skutočnosť, že v tomto
konaní dochádza k bezdôvodným prieťahom priznal aj samotný Okresný súd vo svojich
dvoch podaniach doručovaných sťažovateľom, ktoré boli vypracované ako reakcia na ich
sťažnosť na prieťahy. Napriek prísľubu uvedeného v týchto listoch, že tak predseda ako aj
podpredseda súdu zabezpečia zjednanie nápravy a odstránenie prieťahov, k takejto náprave
do dňa podania sťažnosti sťažovateľov nedošlo.
V danom konaní dochádzalo k prieťahom najmä z dôvodov na strane vyššieho
súdneho úradníka, ktorý nestíha spracovať svoju agendu. Okresný súd po tom čo túto
skutočnosť zistil nevykonal opatrenia na prerozdelenie agendy pridelenej tomuto vyššiemu
súdnemu úradníkovi ako ani iné opatrenia tak, aby bolo zabezpečené základné právo
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv.
Zo spisu vedeného v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 74/09 vyplýva, že sa v ňom
nachádzajú dôkazy preukazujúce porušenie vyššie uvedeného základného práva
sťažovateľov.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie
veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou konštantnou judikatúrou (napr. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľov.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri
rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je
rozhodovanie o žalobe sťažovateľov, ktorou sa pôvodne domáhali vyslovenia porušenia
svojich základných ľudských a občianskych práv Slovenskou republikou. Po zmene petitu
z 30. júna 2006, ktorú okresný súd pripustil uznesením č. k. 26 C 210/2006-161
z 29. októbra 2008, sa sťažovatelia domáhajú zaplatenia sumy 19 819,95 € (597 096 Sk)
voči žalovaným 1. Slovenskej republike – Úradu vlády Slovenskej republiky, 2. Slovenskej
republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny a 3. Hlavnému mestu Slovenskej
republiky Bratislave, ako aj vyslovenia porušenia svojich základných práv. Vychádzajúc
z predmetu napadnutého konania, ako aj obsahu spisovej dokumentácie a doterajšieho
priebehu konania ústavný súd konštatoval, že doterajšia dĺžka konania nie je ovplyvnená
právnou a ani faktickou zložitosťou veci. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal na vedomie, že
ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení neargumentovala zložitosťou
napadnutej veci.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd po analýze spisovej dokumentácie konštatoval, že správanie sťažovateľov
v predmetnom konaní pred okresným súdom čiastočne ovplyvnilo jeho doterajšiu dĺžku
tým, že sťažovatelia opakovane dopĺňali návrh na vydanie predbežného opatrenia
a špecifikovali okruh žalovaných (podania z 26. júla 2006, 31. júla 2006 a 3. októbra 2006),
ako aj opakovane menili žalobný petit (podania z 25. januára 2008 a zo 7. novembra 2008).
Ide o procesné úkony, na ktoré majú sťažovatelia právo, okresný súd sa musel nimi
zaoberať, čo objektívne vplývalo na jeho procesný postup, a preto možno sťažovateľom
pričítať čiastočný podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
nachádzala.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu.
Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 26 C 210/06 ústavný súd
zistil, že sťažovatelia ako žalobcovia podali 30. júna 2006 okresnému súdu proti žalovanej
Slovenskej republike žalobu o zaplatenie 250 000 Sk a návrh na vydanie predbežného
opatrenia, ktorým sa domáhali, aby nedošlo k ich vyhosteniu z ubytovne F., resp. uloženia
povinnosti Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy strpieť ich zotrvanie
v ubytovni F. Zároveň sťažovatelia požiadali o priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov.
Okresný súd uznesením č. k. 26 C 210/2006-86 z 18. júla 2006 vyzval sťažovateľa J.
M. na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Podaniami z 26. júla 2006
a z 31. júla 2006 sťažovatelia doplnili návrh na vydanie predbežného opatrenia
a špecifikovali žalovaných tak, že za žalovaných označili 1. Slovenskú republiku - Úrad
vlády Slovenskej republiky, 2. Slovenskú republiku - Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky a 3. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu. Okresný
súd vyzval 1. augusta 2006 sťažovateľov na vyplnenie formuláru o majetkových a osobných
pomeroch. Sťažovateľ J. M. podaním zo 16. augusta 2006 upresnil skutočnosti potrebné na
rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a sťažovateľka D. M. tak
urobila podaním z 21. augusta 2006. Sťažovatelia dopĺňali svoj návrh vo veci samej, ako aj
návrh na vydanie predbežného opatrenia podaniami z 2. augusta 2006, 30. augusta 2006
a z 3. októbra 2006. Žalovaný - Magistrát hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy,
doručil okresnému súdu 7. septembra 2006 vyjadrenie k žalobe.
Okresný súd uznesením č. k. 26 C 210/06-131 z 25. septembra 2006 priznal
sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní o predbežnom opatrení, následne
uznesením č. k. 26 C 210/06-142 z 27. novembra 2006 návrh na vydanie predbežného
opatrenia zamietol. Dňa 15. februára 2007 dala zákonná sudkyňa kancelárii pokyn na
predloženie spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o oslobodení sťažovateľov
od súdnych poplatkov pre celé konanie. O oslobodení od súdnych poplatkov na celé konanie
rozhodol okresný súd až uznesením č. k. 26 C 210/06-195 z 26. januára 2009. Sťažovatelia
podaním z 25. januára 2008 podali návrh na pripustenie zmeny žaloby, pričom zároveň
týmto podaním vzali žalobu sčasti späť. Okresný súd uznesením č. k. 26 C 210/06-161
z 29. októbra 2008 pripustil zmenu žalobného petitu.
Na základe skutočností zistených zo spisu ústavný súd konštatoval, že okresný súd
bol v napadnutom konaní najmä v období od 27. novembra 2006 do 29. októbra 2008 bez
ospravedlniteľného dôvodu nečinný, čím došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
v súvislosti s týmto svojím záverom poukázal na skutočnosť, že rovnakú dĺžku nečinnosti
okresného súdu akceptoval aj podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť
sťažovateľov obsiahnutej v liste sp. zn. Spr. 2187/08 z 25. novembra 2008.
Ústavný súd na základe svojich zistení zhodnotil postup okresného súdu
v napadnutom konaní aj ako nesústredený a neefektívny. V tejto súvislosti poukázal na
skutočnosť, že sťažovatelia spolu s podaním žaloby 30. júna 2006 požiadali okresný súd
o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v celom konaní. Napriek tomu im okresný
súd uznesením č. k. 26 C 210/06-131 z 25. septembra 2006 priznal oslobodenie od súdnych
poplatkov len v konaní o predbežnom opatrení, pričom o ich oslobodení od súdnych
poplatkov pre celé konanie okresný súd rozhodol až uznesením č. k. 26 C 210/2006-195
z 26. januára 2009, teda viac ako 2 a pol roka od podania žiadosti. Aj v dôsledku uvedených
skutočností nebol vo veci po takmer troch rokoch od podania žaloby dosiaľ nariadený
termín pojednávania.
Námietku predsedníčky okresného súdu, že „... Nakoľko zaťaženosť súdneho
oddelenia resp. jednotlivých obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva
účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné
konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.“, ústavný súd
neakceptoval s poukazom na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej skutočnosť, že
okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na
ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu,
ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri
napr. I. ÚS 156/02). Rovnako zaťaženosť súdneho oddelenia, ako aj ďalšie zbytočné
prieťahy objektívneho charakteru nemôžu ísť na ťarchu účastníka konania a nevylučujú
zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana,
ktorý sa naň obrátil.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím doterajším postupom
v napadnutom konaní porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa
čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovatelia žiadali, aby im bolo
priznané finančné zadosťučinenie v sume spolu 1 000 000 Sk (33 193,92 €), poukazujúc
najmä na to, že «... v tomto konkrétnom prípade ide o dlhotrvajúce „prenasledovanie“
nezákonnosťou s následkom bezdomovstva a ohrozovania na živote a zdraví nielen
dospelých osôb, ale aj dvoch detí a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní sa prehlbuje ich
utrpenie...».
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,
ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych
poplatkov a tiež správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre každého zo
sťažovateľov v sume 500 € (15 063 Sk) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu
(§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho
zastupovania advokátom JUDr. M. T. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania
vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk (695,41 €), keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal každému zo sťažovateľov za tri úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, štúdium spisu 4. mája 2009 a podanie
vyjadrenia z 5. mája 2009), pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil o 20 %, keďže
išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb, v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,
§ 13 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 92,72 €,
t. j. spolu u každého zo sťažovateľov 278,16 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 6,95
€ (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje u každého zo sťažovateľov sumu 299,01 € a spolu
všetkým sťažovateľom úhradu v sume 1 196,04 €. Priznanú úhradu trov konania je okresný
súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote uvedenej vo výrokovej
časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. mája 2009