Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 94/09
PDF · 255.18 KB
No categories available
IV. ÚS 94/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 94/09-47
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti V. H., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. P., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.
zn. 9 Cbs 96/2003, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cbs 96/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. V. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € [slovom
dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť V. H. trovy konania v sume
278,56 € [slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov (8 391,89 Sk)] na účet
jej právneho zástupcu Mgr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára
2009 doručená sťažnosť V. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.
M. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003
(ďalej aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala krajskému súdu 31. júla
2003 proti B. (ďalej aj „žalovaný“) žalobu „na vyslovenie neplatnosti uznesenia
zhromaždenia delegátov B.“. Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003.
Sťažovateľka podala predmetnú žalobu z dôvodu, že „na predmetnom zhromaždení
delegátov B. boli odsúhlasené uznesenia hlasmi delegátov s neplatnými mandátmi.
Uznesenie zhromaždenia, ktoré nie je odsúhlasené potrebným počtom delegátov
disponujúcimi platnými mandátmi je neplatné.“.
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje doterajší priebeh napadnutého konania a poukazuje
na viacero úkonov krajského súdu, ktoré spôsobili neodôvodnené prieťahy v konaní,
a v konečnom dôsledku podľa jej tvrdenia aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd vo veci sťažovateľky prvýkrát rozhodol
rozsudkom vyhláseným na pojednávaní konanom 25. mája 2006. Proti tomuto rozsudku
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Obo 42/2007 z 29. mája 2008 tak, že
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie sa ďalšie pojednávanie vo veci na krajskom súde
konalo 27. novembra 2008, pričom podľa sťažovateľky kľúčovú otázku, ktorá tvorí podstatu
sporu, začal krajský súd „riešiť až viac ako 5 rokov od návrhu na začatie konania. Na danú
skutočnosť opakovane v priebehu konania upozorňovala sťažovateľka a je tak konštatované
aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 05. 2008.
Od začatia konania podaním návrhu zo dňa 31. 07. 2003 do dnešného dňa uplynulo
skoro 5 a pol roka, pričom vo veci nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté...
Po viac ako jednom roku, listom zo dňa 05. 02. 2008, sťažovateľka podala na
Najvyššom súde SR sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní vedenom na Najvyššom súde
SR. V odpovedi zo dňa 14. 02. 2008, sp. zn. KP 52/08 Najvyšší súd SR sťažovateľke oznámil,
že z dôvodu množstva vecí prijatých príslušnému senátu na vybavenie sa predpokladá
ukončenie veci v mesiaci máj/2008.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/03 bolo porušené.
2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cbs 96/03 konal bez zbytočných prieťahov.
3. V. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom stotisíc korún
slovenských), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. H. trovy právneho zastúpenia
v sume 278,56 EUR (slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov) na účet jej
právneho zástupcu Mgr. M. P., B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 94/09-30
z 19. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili,
či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu
ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky
a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení č. Spr 3068/2009 z 27. apríla 2009, ktoré
bolo ústavnému súdu doručené 28. apríla 2009, uviedla chronologický prehľad úkonov súdu
a na základe tohto prehľadu konštatovala, „... že v predmetnej veci sp. zn. 9 Cbs 96/2003
krajský súd nespôsobil prieťahy v konaní; vo veci konal priebežne bez zbytočných
prieťahov, vo veci pojednával (vrátane NS SR) celkom desaťkrát, pričom z dôvodov
doplnenia dôkazov vec dvakrát odročil na neurčito.
Z tohto dôvodu mám za to, že podaná sťažnosť sťažovateľky na Ústavný súd
Slovenskej republiky dňa 13. 01. 2009, je nedôvodná, tvrdenia sťažovateľky sa nezakladajú
na pravde, a preto ju navrhujem v celom rozsahu odmietnuť.“.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku z 19. mája 2009, ktorým reagoval na
vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 27. apríla 2009, uviedol:
„K veci samej iba uvádzam, že pojednávanie pôvodne vytýčené na termín 07. 05.
2009 bolo Krajským súdom v Bratislave odročené na nový termín 28. 09. 2009. Posledné
pojednávanie (ktoré však podľa môjho názoru neprinieslo žiadny skutočný posun v procese
posudzovania právnej veci sťažovateľky súdom) sa konalo dňa 28. 11. 2008, doba
nečinnosti súdu bude teda minimálne ďalších 10 mesiacov (za predpokladu, že
pojednávanie dňa 28. 09. 2009 sa bude konať). Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že súd
nekoná vo veci účinne a efektívne tak, aby vec rozhodoval v súlade so zákonom a sťažnosť
bola podaná dôvodne.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie
veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje
pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, predmetom konania pred krajským súdom je rozhodovanie o žalobe
sťažovateľky, ktorou sa domáha určenia neplatnosti uznesenia zhromaždenia delegátov B. z
29. marca 2003 a 5. júna 2003 proti žalovanému. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu
preskúmavaného na vec sa vzťahujúceho písomného materiálu a zisteného priebehu konania
konštatuje, že doterajšia dĺžka konania nie je ovplyvnená právnou a ani faktickou
náročnosťou (zložitosťou) veci. Priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub
zložitosti prerokovávanej veci. Ústavný súd vzal na vedomie, že ani predsedníčka krajského
súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na zložitosť napadnutej veci ako dôvod, kvôli
ktorému nebolo napadnuté konanie zatiaľ právoplatne skončené.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd konštatuje, že z analýzy spisovej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť, na základe
ktorej by bolo možné doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania pripísať na ťarchu
správania sťažovateľky.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
krajského súdu.
Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 ústavný
súd zistil, že sťažovateľka v pozícii žalobkyne podala 31. júla 2003 krajskému súdu žalobu
o určenie neplatnosti uznesenia zhromaždenia delegátov B. z 29. marca 2003 a 5. júna 2003.
Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 29. januára 2004. Sťažovateľka na tomto
pojednávaní vzniesla námietku zaujatosti senátu 9 Cbs. Od rozhodnutia najvyššieho súdu
o námietke zaujatosti 12. februára 2004 krajský súd vo veci konal plynulo až do 20. januára
2005, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „z dôvodu riešenia
zaujatosti senátu s tým, že účastníci budú o ďalšom termíne pojednávania informovaní.“.
Ďalšie pojednávanie, ktoré sa konalo 12. apríla 2005, bolo odročené na neurčito, keďže
„vzhľadom na posledné podanie spojené s navrhovateľkou senát dospel k záveru, že je vo
veci zaujatý. Ďalší postup senátu bude v súlade s OSP.“. Spis bol predložený najvyššiemu
súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 9. júna 2005. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2
Ndob 55/05 a sp. zn. 4 Ndob 47/05 z 28. júna 2005 rozhodol tak, že JUDr. M. M., JUDr. V.
Š. a JUDr. A. S. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veciach sp. zn.
9 Cbs 96/03 a sp. zn. 29 Cb 33/00. Spis bol krajskému súdu vrátený 1. júla 2005.
Krajský súd vo veci následne pojednával 26. januára 2006, 18. apríla 2006, 23. mája
2006 a 25. mája 2006. Na pojednávaní konanom 25. mája 2006 vyhlásil rozsudok, ktorým
žalobu v celom rozsahu zamietol a nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania.
Vo vzťahu k uzneseniu prijatému 29. marca 2003 zhromaždením delegátov krajský súd
žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľka námietky proti tomuto uzneseniu podľa jeho
názoru nevzniesla v jednomesačnej prekluzívnej lehote od konania schôdze. Vo vzťahu k
uzneseniu prijatému 5. júna 2003 zhromaždením delegátov krajský súd žalobu zamietol,
keďže podľa jeho záveru u žalovaného nedošlo k porušeniu pravidiel spravovania cudzieho
majetku. Na ďalšie námietky sťažovateľky krajský súd neprihliadal, keďže neboli
sťažovateľkou uplatnené v lehote podľa § 242 Obchodného zákonníka.
Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním doručeným krajskému
súdu 17. júla 2006. Spis bol najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní
16. augusta 2006. V dôsledku žiadosti sťažovateľky z 13. septembra 2006 o oslobodenie od
súdneho poplatku za odvolanie bol spis 26. septembra 2006 vrátený krajskému súdu na
rozhodnutie o oslobodení sťažovateľky od súdneho poplatku za odvolanie a opätovne bol
spis predložený najvyššiemu súdu po rozhodnutí o nároku sťažovateľky na oslobodenie od
súdneho poplatku za odvolanie 19. februára 2007.
Najvyšší súd na pojednávaní konanom 29. mája 2008 rozhodol uznesením sp. zn.
6 Obo 42/2007 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Spis bol krajskému súdu vrátený 14. júla 2008. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že „Podľa obsahu spisu, najmä zo zápisnice zo zhromaždenia
delegátov B., konaného 29. marca 2003, bod 6. (č. l. 99 spisu) bolo zhromaždenie
rozpustené, pretože v priebehu schôdze časť delegátov odišla z rokovacej miestnosti, čo
malo za následok, že zhromaždenie delegátov už nebolo uznášaniaschopné.
Zo zápisnice zo zhromaždenia delegátov B., konaného 5. júna 2003 (č. l. 47 spisu)
vyplýva, že zhromaždenie delegátov pokračovalo ďalej v programe začatom zhromaždením
delegátov z 29. marca 2003, a že schôdza delegátov, ktorá začala 29. marca 2003 bola po
prerušení konania ukončená 5. júna 2003. Podať námietky proti uzneseniu schôdze
delegátov potom bolo možné až po jej skutočnom ukončení a po prejednaní schváleného
programu, t. j. 5. júna 2003. Je nepochybné, že žalobkyňa v zákonnej prekluzívnej lehote do
jedného mesiaca od konania schôdze, dňa 3. júla 2003, oznámila žalovanému námietky...
Súd prvého stupňa pochybil, keď posudzoval zhromaždenie delegátov konané
29. marca 2003 ako riadne ukončené, od ktorého odvodil jednomesačnú prekluzívnu lehotu
pre oznámenie námietok predstavenstvu. Mal podľa návrhu preskúmať platnosť žalobkyňou
namietaných uznesení schôdze delegátov, vrátane uznesení prijatých na zhromaždení
delegátov 29. marca 2003, či sú v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami družstva.
Súd prvého stupňa sa v prvom rade mal zaoberať podstatnou námietkou žalobkyne,
a to právoplatnosťou mandátov osôb, ktorí sa zúčastnili pri hlasovaní o prijatých
uzneseniach v oboch termínov konania zhromaždenia delegátov. Ide o námietku, ktorú
žalobkyňa vzniesla v priebehu konania a s ktorou sa nezávisle od toho, či bola alebo nebola
predmetom námietky z 3. júla 2003 mal súd predovšetkým zaoberať pre posúdenie, či
uznesenia boli prijaté osobami s platnými mandátmi. Na otázku platnosti mandátov
delegátov žalobkyňa neustále upozorňovala žalovaného a čiastočne to naznačila aj v bode
1) a 2) podaných námietok z 3. júla 2003.
Bez náležitého zistenia skutkového stavu o platnosti mandátov delegátov je potom
predčasný záver súdu prvého stupňa o schválení uznesení nadpolovičnou väčšinou
prítomných delegátov.“.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd síce v období od
podania žaloby (31. júl 2003) do 25. mája 2006 (vyhlásenie rozsudku) konal vo veci
v zásade plynulo, avšak jeho činnosť bola nesústredená a neefektívna, čo možno vyvodiť
z dôvodov, pre ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 42/2007 z 29. mája 2008 jeho
rozsudok zrušil. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaní, ktoré nevedie
k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Navyše,
v konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd vzal na vedomie, že v dôsledku svojej
nesústrednej a neefektívnej činnosti sa krajský súd až do vrátenia spisu najvyšším súdom,
t. j. do 14. júla 2008, vôbec nezaoberal najpodstatnejšou a základnou námietkou
sťažovateľky, ktorá sa týka neplatnosti mandátov delegátov prítomných na zhromaždení
delegátov B.
Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom konal krajský súd vo
veci bez prieťahov do 27. novembra 2008, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené až na 7. máj 2009, čo vzhľadom na dovtedajší priebeh napadnutého konania
ústavný súd považoval za neprimerane dlhú dobu. Navyše zo zistení ústavného súdu
vyplynulo, že aj pojednávanie určené na 7. máj 2009 bolo z dôvodu práceneschopnosti
sudkyne zrušené a bol určený nový termín pojednávania na 17. september 2009, z čoho
vyplýva, že krajský súd je po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom v zásade
nečinný.
Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru, že v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom v konaní spôsobeným jednak neefektívnou a nesústredenou
činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou krajského súdu, a preto rozhodol, že krajský
súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 porušil základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K námietke predsedníčky krajského súdu, že „... v predmetnej veci sp. zn.
9 Cbs 96/2003 krajský súd nespôsobil prieťahy v konaní; vo veci konal priebežne bez
zbytočných prieťahov, vo veci pojednával (vrátane NS SR) celkom desaťkrát, pričom
z dôvodov doplnenia dôkazov vec dvakrát odročil na neurčito“, považoval ústavný súd za
potrebné uviesť, že početnosť úkonov všeobecného súdu vrátane počtu pojednávaní
uskutočnených v napadnutej veci nemôže postačovať na prijatie záveru, že nedošlo
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v prípade, ak sa ukáže, že tieto úkony boli neefektívne a nesmerovali k právoplatnému
skončeniu veci v primeranom čase.
Keďže napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v právnej veci
sťažovateľky konal bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia tohto
základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo
priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), poukazujúc najmä na to,
že „V dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu Krajského súdu v Bratislave je
sťažovateľka neprimerane dlho vystavená značnej právnej neistote, pretože otázka zrušenia
uznesení zhromaždenia delegátov B. má vplyv na práva a povinnosti sťažovateľky ako
členky družstva ako aj tretích osôb voči bytovému družstvu, ako aj právnu istotu
sťažovateľky ohľadom ďalšej správy jej majetku – bytu a podielu na nebytových
priestoroch. Je dôvodná obava, že B. nakladá s majetkom družstva, teda majetkom v
podielovom spoluvlastníctve sťažovateľky a ostatných členov družstva v rozpore s
princípom hospodárnosti a účelnosti, pričom na túto činnosť využíva postupy spočívajúce
v schvaľovaní uznesení delegátmi bez platných mandátov.
Táto dlhodobá stresová situácia a právna neistota zhoršuje zdravotný stav
sťažovateľky, ktorá sa lieči na diabetes 2. stupňa a vysoký krvný tlak. Stresová situácia
a uvedené zdravotné problémy sa pretrvávajúcim stavom nečinnosti súdu zhoršujú.“.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom
v napadnutom konaní, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a povahu
prerokovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 500 € (75 315 Sk) primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom
Mgr. M. P. Advokát požadoval náhradu trov právneho zastúpenia v sume 278,56 €. Keďže
suma požadovaná advokátom neprekračovala sumu vypočítanú podľa príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ústavný súd ju priznal v požadovanej sume. Priznanú úhradu trov konania je
krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2009