Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 94/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti V. H., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. P., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.

zn. , za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € [slovom

dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť V. H. trovy konania v sume

278,56 € [slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov (8 391,89 Sk)] na účet

jej právneho zástupcu Mgr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2009 doručená sťažnosť V. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.

M. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala krajskému súdu 31. júla

2003 proti B. (ďalej aj „žalovaný“) žalobu „na vyslovenie neplatnosti uznesenia

zhromaždenia delegátov B.“. Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľka podala predmetnú žalobu z dôvodu, že „na predmetnom zhromaždení

delegátov B. boli odsúhlasené uznesenia hlasmi delegátov s neplatnými mandátmi.

Uznesenie zhromaždenia, ktoré nie je odsúhlasené potrebným počtom delegátov

disponujúcimi platnými mandátmi je neplatné.“.

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje doterajší priebeh napadnutého konania a poukazuje

na viacero úkonov krajského súdu, ktoré spôsobili neodôvodnené prieťahy v konaní,

a v konečnom dôsledku podľa jej tvrdenia aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd vo veci sťažovateľky prvýkrát rozhodol

rozsudkom vyhláseným na pojednávaní konanom 25. mája 2006. Proti tomuto rozsudku

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 29. mája 2008 tak, že

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie sa ďalšie pojednávanie vo veci na krajskom súde

konalo 27. novembra 2008, pričom podľa sťažovateľky kľúčovú otázku, ktorá tvorí podstatu

sporu, začal krajský súd „riešiť až viac ako 5 rokov od návrhu na začatie konania. Na danú

skutočnosť opakovane v priebehu konania upozorňovala sťažovateľka a je tak konštatované

aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 05. 2008.

Od začatia konania podaním návrhu zo dňa 31. 07. 2003 do dnešného dňa uplynulo

skoro 5 a pol roka, pričom vo veci nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté...

Po viac ako jednom roku, listom zo dňa 05. 02. 2008, sťažovateľka podala na

Najvyššom súde SR sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní vedenom na Najvyššom súde

SR. V odpovedi zo dňa 14. 02. 2008, sp. zn. KP 52/08 Najvyšší súd SR sťažovateľke oznámil,

že z dôvodu množstva vecí prijatých príslušnému senátu na vybavenie sa predpokladá

ukončenie veci v mesiaci máj/2008.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom stotisíc korún

slovenských), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. H. trovy právneho zastúpenia

v sume 278,56 EUR (slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov) na účet jej

právneho zástupcu Mgr. M. P., B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -30

z 19. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili,

či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu

ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky

a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení č. Spr 3068/2009 z 27. apríla 2009, ktoré

bolo ústavnému súdu doručené 28. apríla 2009, uviedla chronologický prehľad úkonov súdu

a na základe tohto prehľadu konštatovala, „... že v predmetnej veci sp. zn.

krajský súd nespôsobil prieťahy v konaní; vo veci konal priebežne bez zbytočných

prieťahov, vo veci pojednával (vrátane NS SR) celkom desaťkrát, pričom z dôvodov

doplnenia dôkazov vec dvakrát odročil na neurčito.

Z tohto dôvodu mám za to, že podaná sťažnosť sťažovateľky na Ústavný súd

Slovenskej republiky dňa 13. 01. 2009, je nedôvodná, tvrdenia sťažovateľky sa nezakladajú

na pravde, a preto ju navrhujem v celom rozsahu odmietnuť.“.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku z 19. mája 2009, ktorým reagoval na

vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 27. apríla 2009, uviedol:

„K veci samej iba uvádzam, že pojednávanie pôvodne vytýčené na termín 07. 05.

2009 bolo Krajským súdom v Bratislave odročené na nový termín 28. 09. 2009. Posledné

pojednávanie (ktoré však podľa môjho názoru neprinieslo žiadny skutočný posun v procese

posudzovania právnej veci sťažovateľky súdom) sa konalo dňa 28. 11. 2008, doba

nečinnosti súdu bude teda minimálne ďalších 10 mesiacov (za predpokladu, že

pojednávanie dňa 28. 09. 2009 sa bude konať). Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že súd

nekoná vo veci účinne a efektívne tak, aby vec rozhodoval v súlade so zákonom a sťažnosť

bola podaná dôvodne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie

veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva

z (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základných práv podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť

sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie a

dohovoru, predmetom konania pred krajským súdom je rozhodovanie o žalobe

sťažovateľky, ktorou sa domáha určenia neplatnosti uznesenia zhromaždenia delegátov B. z

29. marca 2003 a 5. júna 2003 proti žalovanému. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu

preskúmavaného na vec sa vzťahujúceho písomného materiálu a zisteného priebehu konania

konštatuje, že doterajšia dĺžka konania nie je ovplyvnená právnou a ani faktickou

náročnosťou (zložitosťou) veci. Priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub

zložitosti prerokovávanej veci. Ústavný súd vzal na vedomie, že ani predsedníčka krajského

súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na zložitosť napadnutej veci ako dôvod, kvôli

ktorému nebolo napadnuté konanie zatiaľ právoplatne skončené.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd konštatuje, že z analýzy spisovej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť, na základe

ktorej by bolo možné doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania pripísať na ťarchu

správania sťažovateľky.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol postup samotného

krajského súdu.

Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že sťažovateľka v pozícii žalobkyne podala 31. júla 2003 krajskému súdu žalobu

o určenie neplatnosti uznesenia zhromaždenia delegátov B. z 29. marca 2003 a 5. júna 2003.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 29. januára 2004. Sťažovateľka na tomto

pojednávaní vzniesla námietku zaujatosti senátu 9 Cbs. Od rozhodnutia najvyššieho súdu

o námietke zaujatosti 12. februára 2004 krajský súd vo veci konal plynulo až do 20. januára

2005, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „z dôvodu riešenia

zaujatosti senátu s tým, že účastníci budú o ďalšom termíne pojednávania informovaní.“.

Ďalšie pojednávanie, ktoré sa konalo 12. apríla 2005, bolo odročené na neurčito, keďže

„vzhľadom na posledné podanie spojené s navrhovateľkou senát dospel k záveru, že je vo

veci zaujatý. Ďalší postup senátu bude v súlade s .“. Spis bol predložený najvyššiemu

súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 9. júna 2005. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2

Ndob 55/05 a sp. zn. z 28. júna 2005 rozhodol tak, že JUDr. M. M., JUDr. V.

Š. a JUDr. A. S. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veciach sp. zn.

a sp. zn. . Spis bol krajskému súdu vrátený 1. júla 2005.

Krajský súd vo veci následne pojednával 26. januára 2006, 18. apríla 2006, 23. mája

2006 a 25. mája 2006. Na pojednávaní konanom 25. mája 2006 vyhlásil rozsudok, ktorým

žalobu v celom rozsahu zamietol a nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania.

Vo vzťahu k uzneseniu prijatému 29. marca 2003 zhromaždením delegátov krajský súd

žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľka námietky proti tomuto uzneseniu podľa jeho

názoru nevzniesla v jednomesačnej prekluzívnej lehote od konania schôdze. Vo vzťahu k

uzneseniu prijatému 5. júna 2003 zhromaždením delegátov krajský súd žalobu zamietol,

keďže podľa jeho záveru u žalovaného nedošlo k porušeniu pravidiel spravovania cudzieho

majetku. Na ďalšie námietky sťažovateľky krajský súd neprihliadal, keďže neboli

sťažovateľkou uplatnené v lehote podľa .

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním doručeným krajskému

súdu 17. júla 2006. Spis bol najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní

16. augusta 2006. V dôsledku žiadosti sťažovateľky z 13. septembra 2006 o oslobodenie od

súdneho poplatku za odvolanie bol spis 26. septembra 2006 vrátený krajskému súdu na

rozhodnutie o oslobodení sťažovateľky od súdneho poplatku za odvolanie a opätovne bol

spis predložený najvyššiemu súdu po rozhodnutí o nároku sťažovateľky na oslobodenie od

súdneho poplatku za odvolanie 19. februára 2007.

Najvyšší súd na pojednávaní konanom 29. mája 2008 rozhodol uznesením sp. zn.

tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol krajskému súdu vrátený 14. júla 2008. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že „Podľa obsahu spisu, najmä zo zápisnice zo zhromaždenia

delegátov B., konaného 29. marca 2003, bod 6. (č. l. 99 spisu) bolo zhromaždenie

rozpustené, pretože v priebehu schôdze časť delegátov odišla z rokovacej miestnosti, čo

malo za následok, že zhromaždenie delegátov už nebolo uznášaniaschopné.

Zo zápisnice zo zhromaždenia delegátov B., konaného 5. júna 2003 (č. l. 47 spisu)

vyplýva, že zhromaždenie delegátov pokračovalo ďalej v programe začatom zhromaždením

delegátov z 29. marca 2003, a že schôdza delegátov, ktorá začala 29. marca 2003 bola po

prerušení konania ukončená 5. júna 2003. Podať námietky proti uzneseniu schôdze

delegátov potom bolo možné až po jej skutočnom ukončení a po prejednaní schváleného

programu, t. j. 5. júna 2003. Je nepochybné, že žalobkyňa v zákonnej prekluzívnej lehote do

jedného mesiaca od konania schôdze, dňa 3. júla 2003, oznámila žalovanému námietky...

Súd prvého stupňa pochybil, keď posudzoval zhromaždenie delegátov konané

29. marca 2003 ako riadne ukončené, od ktorého odvodil jednomesačnú prekluzívnu lehotu

pre oznámenie námietok predstavenstvu. Mal podľa návrhu preskúmať platnosť žalobkyňou

namietaných uznesení schôdze delegátov, vrátane uznesení prijatých na zhromaždení

delegátov 29. marca 2003, či sú v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami družstva.

Súd prvého stupňa sa v prvom rade mal zaoberať podstatnou námietkou žalobkyne,

a to právoplatnosťou mandátov osôb, ktorí sa zúčastnili pri hlasovaní o prijatých

uzneseniach v oboch termínov konania zhromaždenia delegátov. Ide o námietku, ktorú

žalobkyňa vzniesla v priebehu konania a s ktorou sa nezávisle od toho, či bola alebo nebola

predmetom námietky z 3. júla 2003 mal súd predovšetkým zaoberať pre posúdenie, či

uznesenia boli prijaté osobami s platnými mandátmi. Na otázku platnosti mandátov

delegátov žalobkyňa neustále upozorňovala žalovaného a čiastočne to naznačila aj v bode

1) a 2) podaných námietok z 3. júla 2003.

Bez náležitého zistenia skutkového stavu o platnosti mandátov delegátov je potom

predčasný záver súdu prvého stupňa o schválení uznesení nadpolovičnou väčšinou

prítomných delegátov.“.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd síce v období od

podania žaloby (31. júl 2003) do 25. mája 2006 (vyhlásenie rozsudku) konal vo veci

v zásade plynulo, avšak jeho činnosť bola nesústredená a neefektívna, čo možno vyvodiť

z dôvodov, pre ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2008 jeho

rozsudok zrušil. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaní, ktoré nevedie

k odstráneniu právnej neistoty (, , ). Navyše,

v konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd vzal na vedomie, že v dôsledku svojej

nesústrednej a neefektívnej činnosti sa krajský súd až do vrátenia spisu najvyšším súdom,

t. j. do 14. júla 2008, vôbec nezaoberal najpodstatnejšou a základnou námietkou

sťažovateľky, ktorá sa týka neplatnosti mandátov delegátov prítomných na zhromaždení

delegátov B.

Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom konal krajský súd vo

veci bez prieťahov do 27. novembra 2008, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo

odročené až na 7. máj 2009, čo vzhľadom na dovtedajší priebeh napadnutého konania

ústavný súd považoval za neprimerane dlhú dobu. Navyše zo zistení ústavného súdu

vyplynulo, že aj pojednávanie určené na 7. máj 2009 bolo z dôvodu práceneschopnosti

sudkyne zrušené a bol určený nový termín pojednávania na 17. september 2009, z čoho

vyplýva, že krajský súd je po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom v zásade

nečinný.

Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru, že v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom v konaní spôsobeným jednak neefektívnou a nesústredenou

činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou krajského súdu, a preto rozhodol, že krajský

súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľky podľa , ako aj jej právo podľa dohovoru.

K námietke predsedníčky krajského súdu, že „... v predmetnej veci sp. zn.

krajský súd nespôsobil prieťahy v konaní; vo veci konal priebežne bez

zbytočných prieťahov, vo veci pojednával (vrátane NS SR) celkom desaťkrát, pričom

z dôvodov doplnenia dôkazov vec dvakrát odročil na neurčito“, považoval ústavný súd za

potrebné uviesť, že početnosť úkonov všeobecného súdu vrátane počtu pojednávaní

uskutočnených v napadnutej veci nemôže postačovať na prijatie záveru, že nedošlo

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

v prípade, ak sa ukáže, že tieto úkony boli neefektívne a nesmerovali k právoplatnému

skončeniu veci v primeranom čase.

Keďže napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v právnej veci

sťažovateľky konal bez zbytočných prieťahov [ a

].

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia tohto

základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

a jej právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo

priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), poukazujúc najmä na to,

že „V dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu Krajského súdu v Bratislave je

sťažovateľka neprimerane dlho vystavená značnej právnej neistote, pretože otázka zrušenia

uznesení zhromaždenia delegátov B. má vplyv na práva a povinnosti sťažovateľky ako

členky družstva ako aj tretích osôb voči bytovému družstvu, ako aj právnu istotu

sťažovateľky ohľadom ďalšej správy jej majetku – bytu a podielu na nebytových

priestoroch. Je dôvodná obava, že B. nakladá s majetkom družstva, teda majetkom v

podielovom spoluvlastníctve sťažovateľky a ostatných členov družstva v rozpore s

princípom hospodárnosti a účelnosti, pričom na túto činnosť využíva postupy spočívajúce

v schvaľovaní uznesení delegátmi bez platných mandátov.

Táto dlhodobá stresová situácia a právna neistota zhoršuje zdravotný stav

sťažovateľky, ktorá sa lieči na diabetes 2. stupňa a vysoký krvný tlak. Stresová situácia

a uvedené zdravotné problémy sa pretrvávajúcim stavom nečinnosti súdu zhoršujú.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom

v napadnutom konaní, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a povahu

prerokovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 500 € (75 315 Sk) primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom

Mgr. M. P. Advokát požadoval náhradu trov právneho zastúpenia v sume 278,56 €. Keďže

suma požadovaná advokátom neprekračovala sumu vypočítanú podľa príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, ústavný súd ju priznal v požadovanej sume. Priznanú úhradu trov konania je

krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009