Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 165/09
PDF · 213.01 KB
No categories available
III. ÚS 165/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., so sídlom P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných práv, základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 33/2008 a jeho
rozhodnutím z 24. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2009
doručená sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných práv (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, zákazu diskriminácie podľa
čl. 12 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 33/2008 a jeho rozhodnutím z 24. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v súdnom konaní vedenom
Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 307/2004 sa žalobkyňa
domáhala voči žalovaným v 1. až 3. rade určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby.
Sťažovateľka mala v predmetnom súdnom konaní postavenie žalovanej v 3. rade.
Okresný súd rozsudkom z 5. februára 2007 sp. zn. 9 C 307/2004 zamietol jej žalobu
a žalobkyňu zaviazal sťažovateľke zaplatiť náhradu trov konania v sume 179 827 Sk.
Proti rozsudku okresného súdu v merite veci i v časti výroku o povinnosti žalobkyne
zaplatiť sťažovateľke trovy konania podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 33/08 z 24. novembra 2008 potvrdil rozsudok
okresného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobkyne v merite veci a v časti napadnutého
výroku o trovách konania vo vzťahu k sťažovateľke ho zmenil tak, že sťažovateľke priznal
náhradu trov prvostupňového konania v sume 9 846 Sk a náhradu trov odvolacieho konania
v sume 3 941 Sk.
Sťažovateľka vyslovene tvrdí, že „pri vyčísľovaní trov konania prvostupňový súd
správne vychádzal z určenia hodnoty sporu, keďže za predmet sporu nepovažoval akýsi
abstraktný inštitút určenia neplatnosti právneho úkonu (dražby), ale určil hodnotu sporu na
základe predmetu dražby. Predmetom posúdenia totiž bola platnosť resp. neplatnosť
zmluvy o vykonaní dražby, na základe posúdenia splnenia podmienok podľa zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov. Uvedený postup
určenia základu pre tarifnú hodnotu úkonu právnej pomoci je plne v súlade s citovaným
§ 10 ods. 2 vyhlášky. Nie je pritom namieste, posudzovať konanie o neplatnosť takejto
dražby za výsostne právno-teoretické, keďže prípadné vyslovenie neplatnosti dražby
ma priamy vplyv na uspokojenie veriteľa, ktoré je hlavným účelom zabezpečenia
pohľadávky. Iný výklad posudzovania hodnoty sporu predstavuje absurdný postup nemajúci
oporu v relevantnej právnej úprave. Zároveň v konaní nebolo problematické určiť tarifnú
hodnotu veci, ktorou bola hodnota draženej nehnuteľnosti v sume 6 150 000 Sk...
Odvolací súd však náhradu trov konania žalovanému v 3. rade priznal len vo výške
9 846 Sk, a to z dôvodu, že hodnotu tarifnej odmeny za úkon právnej služby v konaní určil
len vo výške 1/13 výpočtového základu, aplikujúc ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Prešove postupom a rozhodnutím sp. zn. 2 Co 33/08 zo dňa
24. novembra 2008 porušil základné právo spoločnosti F., spol. s r. o. P. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na
právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku
podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 33/08 zo dňa 24. novembra 2008
v časti, v ktorej tento súd zmenil výrok Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 9 C 307/04,
zo dňa 5. februára 2007 o trovách konania medzi žalobkyňou a F., spol. s r. o. P. ako
žalovaným v 3. rade tak, že žalovanému v 3. rade sa priznáva náhrada trov prvostupňového
konania vo výške 9.846, Sk a žalobkyňa je povinná ju zaplatiť Mgr. I. I., advokátovi,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Spoločnosti F., spol. s r. o. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
292,38 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu
do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a právomocí všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti
výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity),
alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (obdobne napr. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05, III. ÚS 356/06).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
Sťažovateľka videla porušenie ňou označených základných a iných práv (čl. 20,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu najmä v tom, že krajský súd
nevychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov konania z predmetu sporu (jeho hodnoty),
ako to urobil okresný súd v prvostupňovom rozhodnutí, ktorý postupoval podľa § 9 ods. 1
a § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), ale na daný prípad aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1
vyhlášky. Sťažovateľka ďalej namieta nesprávnosť a arbitrárnosť právnych záverov
krajského súdu.
Krajský súd označeným rozhodnutím sp. zn. 2 Co 33/2008 z 24. novembra 2008
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 307/2004 z 5. februára 2007 v napadnutej
časti týkajúcej sa výroku o priznaní náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľke
v sume 179 827 Sk tak, že jej priznal náhradu trov prvostupňového konania iba v sume
9 846 Sk. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil takto:
„Odvolací súd mal ďalej za to, že odvolanie žalobkyne pokiaľ ide o priznané trovy
prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanému v 1. a 3. rade je dôvodné. Predovšetkým je
potrebné uviesť, že súd prvého stupňa postupoval správnym spôsobom, keď v nadväznosti
na výsledok konania a podľa zásady úspechu v konaní zaviazal žalobkyňu na zaplatenie
vzniknutých trov konania týmto žalovaným účastníkom podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Trovy
prvostupňového konania na strane žalovaného v 1. aj 3. rade pozostávajú z odmeny
právnych zástupcov za poskytnutú právnu pomoc.
Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Zb., základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví
podľa tarifnej hodnoty vecí alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej
služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa
za tarifou hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna
služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby: za cenu práva sa považuje
aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Predmetom konania v prejednávanej veci bolo určenie neplatnosti dobrovoľnej
dražby, ktorá je vo svojej podstate právnym úkonom, na základe ktorého dochádza
k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veciam, ktoré môžu byť predmetom tejto dražby.
V takom prípade a pri tomto druhu konania je preto nutné pri určovaní výšky tarifnej
odmeny právneho zástupcu za poskytnutú právnu pomoc v súdnom konaní vychádzať
z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Zb., podľa ktorého základná sadzba tarifnej
odmeny za úkon právnej pomoci je 1/13-tina výpočtového základu ak nie je možné hodnotu
veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami...
Pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania žalovaného v 3. rade, aj v tomto prípade
tieto trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za poskytnutú právnu pomoc, kde
konkrétne boli poskytnuté úkony právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia 25. 2.
2005, vyjadrenie k žalobe 3. 3. 2005, za tieto úkony mu patri odmeny 1.154,- Sk x 2 =
2.308,- Sk. Za účasť na pojednávaniach v dňoch 12. 4. 2006, 6. 11. 2006 a 11. 12. 2006 mu
patrí odmeny 1.260,- Sk x 3, spolu 3.780,- Sk a za účasť na pojednávaní dňa 5. 2. 2007 mu
patrí odmena vo výške 1.371,- Sk. Spolu tak odmena za poskytnuté úkony právnej pomoci
dosahuje sumu 7.459,- Sk, ku ktorej sa pripočítava aj 19 % DPH vo výške 1.417,- Sk,
čo spolu dáva sumu 8.876,- Sk. Právnemu zástupcovi patrí aj tzv. režijný paušál vo výške
2 x 150,- Sk, spolu 300,- Sk, 3 x 164,- Sk, spolu 492,- Sk a 1 x 178,- Sk, spolu 970,- Sk.
Celková výška trov prvostupňového konania na strane tohto účastníka tak dosahuje v
zmysle uvedeného sumu 1.846,- Sk.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania medzi
žalobkyňou a žalovaným... v 3. rade zmenil (§ 220 O. s. p.) tak, že... žalovanému v 3. rade
náhrada týchto trov vo výške 9.846,- Sk s tým, že žalobkyňa je povinná tieto trovy zaplatiť
na účet právnych zástupcov menovaných účastníkov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 33/2008
z 24. novembra 2008, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 307/2004
z 5. februára 2007 v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o priznaní náhrady trov
prvostupňového konania (ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané na základe
odvolania žalobkyne), dospel ústavný súd k záveru, že z rozhodnutia krajského súdu
nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd vychádzal pri určení
odmeny právneho zástupcu (náhrady trov konania) z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky
[predmetom uvedeného konania je určenie neplatnosti právneho úkonu (dobrovoľnej
dražby)], a v takýchto typoch konania je potrebné postupovať podľa citovaného ustanovenia
vyhlášky, pretože hodnotu veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch, alebo
je to možné zistiť s nepomernými ťažkosťami.
Ústavný súd zároveň zistil, že okresný súd v konaní o určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby vyrubil ešte 30. decembra 2004 žalobkyni súdny poplatok z návrhu
v sume 1 000 Sk (33,14 €), za podané odvolania (16. marca 2005 a 16. februára 2008)
po 500 Sk (16,59 €) a podané dovolanie v sume 1 988 Sk (66 €), teda pri vyberaní súdneho
poplatku nepostupoval v zmysle ustanovenia položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov platného v relevantnom čase, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ale podľa
ustanovenia položky 1 písm. b) tohto sadzobníka, z čoho vyplýva, že okresný súd viedol
celé konanie od začiatku ako také, v ktorom nemožno predmet konania oceniť v peniazoch,
hoci pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2
vyhlášky, ktorá časť rozhodnutia bola rozhodnutím krajského súdu zmenená.
Prihliadajúc na tieto zistenia a okolnosti prípadu, preto nemožno konštatovať,
že by interpretáciu a aplikáciu normatívneho textu ustanovenia vyhlášky použitej krajským
súdom v posudzovanom rozhodnutí bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnenú
alebo arbitrárnu a naopak tvrdenie sťažovateľky za správne a legitímne. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s rozsudkom krajského súdu v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov
konania, nestotožňuje, nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
Keďže ústavný súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (a tiež
pri výpočte odmeny a hotových výdavkov) nezistil také dôvody, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu, odmietol sťažnosť sťažovateľky z uvedených dôvodov podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uvedených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2009