Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009

prerokoval sťažnosť G. P., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009

doručená sťažnosť G. P., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo, že: „Dňa 15. 02. 2008 podal bývalý

manžel sťažovateľky M. P. na Okresný súd Prešov návrh, ktorým sa domáhal, aby súd určil,

že on a sťažovateľka sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 6 na 2. poschodí bytového

domu v L. na Ul. ..., súp. č. bytového domu 352 v podiele 1/1, zapísaného na LV č. 2292,

k. ú. L. . (...)

Sťažovateľka predložila súdu zmluvu o prevode vlastníctva k bytu zo dňa 01. 06.

1998 uzavretú medzi predávajúcim Slovenská republika - Okresný úrad S. (...)

a sťažovateľkou ako kupujúcim. Predmetom tejto kúpnej zmluvy bol vyššie uvedený byt

a podiel na spoločných častiach bytového domu a na zastavanom pozemku. (...)

O návrhu M. P. rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 27. 10. 2008, sp. zn.

tak, že vyhovel návrhu a určil že predmetný byt je v bezpodielovom

spoluvlastníctve navrhovateľa M. P. a sťažovateľky.

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku podala odovolanie, ktoré odôvodnila tým, že

peniaze na kúpu predmetného bytu jej poskytli jej rodičia ako dar, čo uviedla aj pred

okresným súdom. Táto skutočnosť je uvedená aj v rozsudku zo dňa 27. 10. 2008. (...)

Podľa vyhodnotenia Najvyššieho súdu ČSR uverejneného pod sp. zn. R 42/1972 veci

získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola v osobnom vlastníctve jedného

z manželov sú naďalej v osobnom vlastníctve tohto manžela. Nejde tu totiž v takom prípade

o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania

manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu osobného

vlastníctva ().

Sťažovateľka získala peniaze na kúpu predmetného bytu darom od svojich rodičov

a tieto peňažné prostriedky boli teda v jej výlučnom vlastníctve. Byt nadobudla žalovaná za

tieto darované peňažné prostriedky, a preto byt naďalej zostáva v jej výlučnom vlastníctve.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd Prešov rozsudkom zo dňa 25. 02.

2009, sp. zn. , ktorý bol doručený sťažovateľke dňa 06. 03. 2009 tak, že

potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

Sťažovateľke namieta, že bolo porušené jej základné právo na to, aby jej záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jej občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nej podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Sťažovateľke namieta, že bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa

. (...)

Sťažovateľka nepodala podnet na mimoriadne dovolanie. Podľa uznesenia

Ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľka

nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu na Ústavný súd

Slovenskej republiky, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,

ktoré sú jej priamo dostupné.“

Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo G. P. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok

podľa bolo postupom a rozsudkom Krajského

súdu Prešov, sp. zn. z 25. 02. 2009 porušené.

Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. z 25. 02. 2009 zrušuje a vec

vracia Krajského súdu Prešov na ďalšie konanie.

G. P. priznáva náhradu trov konania.“

Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2009.

Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je

predovšetkým poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu,

že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je

nielen umožniť každému prístup k súdu, ale čl. 6 ods. 1 dohovoru priznáva aj právo na

určitú kvalitu súdneho konania, teda spravodlivý proces.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svojím rozsudkom vo veci sp. zn. z 25. februára 2009 ako

súd odvolací zamietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 27. októbra 2008, pričom z odôvodnení napadnutého rozhodnutia

najmä uviedol:

«(...) Po(...) preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu

predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené.

Odvolací súd sa pritom v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku

a len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s § 219 ods. 2

dodáva:

Podľa ustanovenia

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva

a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných

dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe

alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov

o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred

uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného

vlastníka.

Je pravdou, že v zmysle žalovanou uvedenej judikatúry (R 42/1972) aj veci získané

výmenou za vec alebo z výťažku z predaja veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného

z manželov, sú naďalej vo vlastníctve toho manžela. Ide o tzv. transformáciu veci. V tomto

prípade ale predmetný byt nebol získaný výmenou za vec patriacu do vlastníctva žalovanej

a ani z výťažku z predaja takejto veci Aj keď podľa právnej teórie občianskeho práva sú

vecou aj peniaze (ide o zastupiteľnú vec), odvolací súd má za to, že v tomto prípade nie je

možné vykladať právnu vetu uvedeného judikátu až natoľko extenzívne, ako to uviedla

žalovaná v odvolaní. Takýto extenzívny výklad by bol totiž spôsobilý absolútne rozvrátiť

význam a obsah inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Je nepochybné, že predmetný byt bol prevedený v čase, keď boli obaja účastníci

konania manželmi a v čase, keď ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov trvalo. Pokiaľ

žalovaná tvrdí, že na odkúpenie bytu použila peniaze, ktoré jej osobne darovali jej rodičia,

tak toto jej tvrdenie je pre nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu bezvýznamné. Preto

odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov tak, ako to

navrhla žalovaná. Uvedené tvrdenie by mohlo mať význam (v prípade jeho preukázania) pri

vyporiadavaní BSM, pri ktorom sa podľa prihliada na to, čo

zo svojho majetku manžel vynaložil na spoločný majetok. (...)»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym posúdením a názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov

všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou všeobecných

súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tomto smere odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa ,

pretože vzhľadom na okolnosti danej veci k porušeniu tohto základného práva ani nemohlo

dôjsť (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009