Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 248/09
PDF · 126.97 KB
No categories available
II. ÚS 248/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci konania o jeho dovolaní z 20. apríla 2002 proti uzneseniu
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 1620/98 z 19. marca 2002 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2009 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) vo veci konania o jeho dovolaní z 20. apríla 2002 proti uzneseniu
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 1620/98 z 19. marca 2002.
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1620/98
konal vo veci „neoprávneného pozastavenia výkonu pracovnej činnosti v štátnej správe“
sťažovateľovi, pričom uznesením z 19. marca 2002 okresný súd predmetné konanie podľa
sťažovateľa „nezmyselne“ zastavil. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že proti
zastavujúcemu uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné odvolanie (riadny opravný
prostriedok), podal proti nemu 20. apríla 2002 dovolanie, ktoré následne doplnil 10. júna
2002. Sťažovateľ namieta, že o jeho dovolaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol, čím malo
dôjsť k porušeniu jeho základného práva a práva na rýchle a bezprieťahové konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „(...) dovolací súd dodnes ani po
takmer 7-mich rokoch absolútne o ničom nerozhodol, a to žiadnym z možných spôsobov,
aký je len podľa OSP možný!“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a
ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane postupom Najvyššieho súdu SR v kauze vedenej na
Okresom sude v Bardejove pod č. k. 4 C 1620/98 a dovolacom konaní porušené boli.
2.) Prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby v dovolacom konaní a v kauze vedenej na
Okresnom sude v Bardejove konal bez prieťahov a spor ukončil v zmysle OSP rozhodnutím
(súdnym).
3.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 10 tis. EUR
(slovom desaťtisíc eur a ani jeden cent), ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR vyplatiť
najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4.) Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania na
označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tic dní od právoplatnosti tohto
súdneho rozhodnutia, keď k takému zastupovaniu vôbec dôjde.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta, že postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho dovolaní z
20. apríla 2002, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 1620/98 z 19. marca
2002, bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
v primeranej lehote zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zistil, že namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s
postupom najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa z 20. apríla 2002 bolo už
predmetom skúmania v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 5/03.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,
Ústavný súd oboznámením sa s obsahom spisu vedeného pod sp. zn. III. ÚS 5/03
zistil, že uznesením č. k. III. ÚS 5/03-7 z 8. januára 2003 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
23. januára 2003, keď bolo doručené sťažovateľovi.
Už z uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 5/03-7 z 8. januára 2003 vyplýva, že
najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa z 20. apríla 2002 nerozhodol, pretože nesmerovalo proti
právoplatnému rozhodnutiu „odvolacieho (druhostupňového) súdu“, ale proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu, preto najvyšší súd v liste z 22. augusta 2002 zaslanom okresnému
súdu konštatoval, že vracia podanie sťažovateľa bez vybavenia, pretože nejde o dovolanie,
ale „(...) prichádza do úvahy iba mimoriadny opravný prostriedok(...) cez Generálnu
prokuratúru SR(...)“. Predmetný list bol okresným súdom zaslaný aj sťažovateľovi, ktorému
bol podľa zistenia ústavného súdu doručený 15. októbra 2002, takže sťažovateľ bol s týmto
názorom najvyššieho súdu uzrozumený a mal možnosť sa s týmto názorom v ďalšom riadiť
a prostredníctvom prokuratúry podať podnet na mimoriadne dovolanie.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 36/03, I. ÚS 226/05) rozhodnutie
o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je v okolnostiach
danej veci rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a)
zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť
v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo
napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je
neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), nepripadalo do úvahy rozhodovať už o tejto
časti sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2009