Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 142/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , v spojení s a Slovenskej

republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

týkajúcej sa konania vedeného Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012

doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo

80/02 týkajúcej sa konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených

základných a iných práv postupom najvyššieho súdu vo veci konania vedeného pod sp. zn.

týkajúceho sa veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , prikázal

najvyššiemu súdu konať v označenom konaní a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume

99 000 € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd z obsahu svojich skorších rozhodnutí o skorších sťažnostiach

sťažovateľa týkajúcich sa postupu najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

a postupu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. zistil toto:

Okresný súd uznesením č. k. -9 z 19. marca 2002 zastavil konanie

o žalobe sťažovateľa (smerujúcej proti odporcom – Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky a Okresnému úradu Bardejov o „neoprávnené pozastavenie výkonu pracovnej

činnosti“) podľa (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že

žaloba nemala všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle .

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 20. apríla 2002

najvyššiemu súdu (prostredníctvom okresného súdu) dovolanie, ktoré doplnil podaním

z 10. júna 2002.

Najvyšší súd o podaní sťažovateľa z 20. apríla 2002 nerozhodol ani rozsudkom, ani

uznesením, ale vybavil ho prípisom z 22. augusta 2002 (doručeným sťažovateľovi podľa

jeho tvrdenia 15. októbra 2002), ktorým oznámil okresnému súdu, že spis vracia ako

nesprávne predložený a uviedol: „So zreteľom na podanie žalobcu (podanie sťažovateľa

z 20. apríla 2002, pozn.) proti uzneseniu prvostupňového súdu, prichádza do úvahy iba

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie – cez Generálnu prokuratúru SR (§ 243e O. s.

p.). Preto bolo treba spis postúpiť Krajskej prokuratúre v Prešove a nie Najvyššiemu súdu

SR...“

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. novembra 2002 namietal

porušenie svojho základného práva podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci jeho dovolania z 20. apríla 2002

vedeného pod sp. zn. a ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením č. k.

-7 z 8. januára 2003 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú

a v dôvodoch svojho uznesenia uviedol:

«Z listinných dôkazov pripojených k sťažnosti, ako aj z tvrdení sťažovateľa je

zrejmé, že svojím dovolaním z 20. apríla 2002 napadol rozhodnutie, ktoré bolo síce

právoplatné, avšak nešlo o rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 236 ods. 1

. Podľa

v spojení s dovolací súd v takýchto

prípadoch dovolanie uznesením odmietne ako neprípustné.

Najvyšší súd však za daných okolností vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, ale

vrátil spisový materiál okresnému súdu s tým, aby bolo sťažovateľovo podanie posúdené

(z hľadiska jeho obsahu) ako podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e a nasl.

a v tomto zmysle postúpené Krajskej prokuratúre v P.,

pretože z okolností daného prípadu vyplývalo, že len tento postup (mimoriadne dovolanie

podané generálnym prokurátorom) by mohol viesť k meritórnemu preskúmaniu uznesenia

okresného súdu č. k. -9 z 19. marca 2002, čo bolo v konečnom dôsledku cieľom

sťažovateľovho podania z 20. apríla 2002...

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by postup

najvyššieho súdu v uvedenom prípade predstavoval ústavne neakceptovateľný zásah do

sťažovateľom označených práv. Sťažovateľ svojím podaním z 20. apríla 2002 napádal

právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa. Postup v zmysle ustanovení § 236 až 243d

nemohol preto (vzhľadom na procesnú situáciu) viesť

k preskúmaniu napadnutého uznesenia dovolacím súdom a jeho následnému potvrdeniu

alebo zrušeniu a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2

). Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, rešpektoval cieľ, o ktorý

sa sťažovateľ prostredníctvom svojho podania usiloval (dosiahnuť preskúmanie a zrušenie

uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 1620/98- 9 z 19. marca 2002), a smeroval k umožneniu

uplatnenia takého procesného postupu, ktorý mohol k realizácii toho, čoho sa sťažovateľ

v podaní z 20. apríla 2002 domáhal, reálne viesť. Aj keby ústavný súd dospel k záveru, že

postup najvyššieho súdu v uvedenej veci predstavoval sám osebe porušenie zákonnosti,

vzhľadom na spomínané konkrétne okolnosti daného prípadu nemôže táto skutočnosť viesť

k záveru o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu ( , príp.

ods. 1 listiny) alebo k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...»

Sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu 22. septembra 2003 domáhal

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom náhrady škody proti Slovenskej republike

– Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu, že najvyššiemu súdu podal

dovolanie z 20. apríla 2002 proti uzneseniu okresného súdu č. k. -9 z 19. marca

2002 o zastavení konania a najvyšší súd toto dovolanie neprerokoval, ale prípisom

z 22. augusta 2002 ho vrátil okresnému súdu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 23. marca 2004 zamietol návrh sťažovateľa a Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 1. októbra 2004 potvrdil

rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. januára 2005 namietal

porušenie svojho základného práva podľa a ods. 3 a práv podľa

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s postupom krajského súdu v konaní o vedenom pod sp. zn.

a ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením č. k. -8

z 23. februára 2005 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalšou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. februára 2009

namietal porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci konania o jeho dovolaní z 20. apríla

2002 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2002 a ústavný súd

o tejto sťažnosti rozhodol uznesením č. k. -9 z 23. júna 2009 tak, že ju

odmietol ako neprípustnú s poukazom na svoje skoršie uznesenie č. k. -7

z 8. januára 2003.

Sťažnosťou, ktorá je predmetom posudzovania v tomto konaní a ktorá bola

ústavnému súdu doručená 2. marca 2012, sťažovateľ namieta porušenie svojich základných

a iných práv podľa , v spojení s a , podľa

ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

, ).

Vzhľadom aj na uvedenú judikatúru ústavný súd zistil, že namietané porušenie čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru, ako aj (ktorý

sa v zásade obsahovo zhoduje s právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru) v súvislosti s postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

bolo už predmetom skúmania v konaní vedenom pod sp. zn.

a namietané porušenie dohovoru, ako aj opätovne bolo

predmetom skúmania v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , ) rozhodnutie

o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je v okolnostiach

danej veci rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a)

. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť

v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo

napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ už svojou skoršou sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. došlo k porušeniu jeho rovnakých základných a iných práv, ako

sú označené v jeho sťažnosti posudzovanej v tomto konaní, a o jeho skoršej sťažnosti bolo

meritórne rozhodnuté (ako to bolo v konaní o sťažnosti doručenej 26. novembra 2002,

o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -7 z 8. januára 2003 tak, že ju

odmietol ako zjavne neopodstatnenú), uvedené zakladá prekážku res iudicata pre konanie

o neskoršej sťažnosti sťažovateľa v rovnakej veci.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o neprípustnosti

sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia , ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a)

.

Ústavný súd poznamenáva, že k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa pre jej

neprípustnosť vo vzťahu k porušeniu a dohovoru týmto

dochádza už druhýkrát, keďže sťažnosť sťažovateľa doručená 23. februára 2009 bola

uznesením ústavného súdu č. k. -9 z 23. júna 2009 odmietnutá z rovnakého

dôvodu.

Pokiaľ sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal porušenie

v spojení s a a taktiež namietal porušenie dohovoru, k tejto časti

sťažnosti ústavný súd konštatuje, že s poukazom na dôvody uznesení ústavného súdu č. k.

-7 z 8. januára 2003 a č. k. -8 z 23. februára 2005 nie je možné

vidieť príčinnú súvislosť medzi označenými právami a postupom najvyššieho súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. , a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012