Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 172/09
PDF · 158.83 KB
No categories available
I. ÚS 172/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 172/09-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009
doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že konanie vo veci bolo začaté 14. marca 2003, keď
okresný súd vylúčil na samostatné konanie vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 4 C 451/1996.
V tomto konaní sa sťažovateľ ako žalobca domáhal voči žalovanému Obvodnému úradu P.
(pôvodne voči Okresnému úradu B.) zaplatenia odstupného, náhrady finančnej ujmy
a ďalších pracovnoprávnych nárokov, ako dôsledku nesplneného zmluvného záväzku
z nevyplatenia mzdy vo vzťahu k bývalej Štátnej sporiteľni v B. V sťažnosti postupne
chronologicky uviedol úkony, ktoré vo veci vykonal okresný súd v priebehu rokov 2003 –
2009, označil obdobia, v ktorých bol podľa jeho názoru okresný súd absolútne nečinný,
a celkovú dĺžku konania označil za takú, ktorá porušuje jeho základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V sťažnosti sťažovateľ požiadal pre svoju osobnú insolventnosť ústavný súd
o ustanovenie právneho zástupcu „ex offo“.
Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vo veci samej takto rozhodol:
„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR
v kontexte s ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane, postupom Okresného súdu v Bardejove
v súdnom konaní vedeného u neho pod č. k. 4 C 52/03 porušené boli.
2.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2. tis. EUR
(slovom dvetisíc eur a žiadny cent), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho
konania, včítane právneho zastúpenia, pokiaľ sa takto stane, a to do 15-tich dní
od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažovateľa vzhľadom na jeho celkový počet (viac ako 189) doručených
podaní nepoučoval o všeobecných a osobitných náležitostiach sťažnosti podľa § 20, § 50
a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže tak už urobil v mnohých
predchádzajúcich prípadoch.
Listom č. k. Rvp 523/09-6 z 31. marca 2009 ústavný súd požiadal okresný súd
o vyjadrenie k sťažnosti a informovanie o stave konania vedeného na okresnom súde pod
sp. zn. 4 C 52/03.
Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 384/09 z 24. apríla 2009 podal
ústavnému súdu stanovisko, v ktorom okrem podrobnej chronológie vykonaných úkonov
uviedol:
„Z chronológie úkonov vyplýva, že vo veci súd plynulo a bez zjavných prieťahov
konal až do 2. februára 2007. Akceptujem tvrdenie sťažovateľa o prieťahoch v konaní
v období od 2. 2. 2007 do 24. 10. 2008. Po 24. 10. 2008 súd opäť konal bez prieťahov a dňa
18. marca 2009 vo veci meritórne rozhodol. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania musím
zdôrazniť, že celkovú dĺžku konania významnou mierou ovplyvnil sťažovateľ , keď v období
do 2. 2. 2007 sa opakovane nedostavil na pojednávanie, a to napriek výslovnému poučeniu
súdom o nutnosti jeho výsluchu ako účastníka konania pre možnosť meritórneho
rozhodnutia vo veci. Výsluch sťažovateľa ako podmienka meritórneho rozhodnutia vo veci
je zrejmá aj zo skutočnosti, že po tom, čo súd sťažovateľa vypočul na pojednávaní dňa
18. 12. 2008, na pojednávaní dňa 18. 3. 2009 meritórne rozhodol vo veci rozsudkom.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach,
pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o
sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom
súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného
súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01,
I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
Ústavný súd sa oboznámil s prehľadom úkonov v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 52/03 uvedených predsedom okresného súdu v jeho vyjadrení z 24. apríla 2009
a konštatoval, že doba, ktorá uplynula od začatia konania okresného súdu (14. marca 2003)
do podania sťažnosti ústavnému súdu 24. marca 2009 neopodstatňuje ústavný súd vysloviť
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2
ústavy) ani práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru),
a to z dôvodu, že celková dĺžka konania bola výrazne ovplyvnená konaním samotného
sťažovateľa, ktorý inicioval konanie o procesných otázkach (vznášanie námietok zaujatosti),
podával opravné prostriedky proti každému rozhodnutiu súdu; jeho ospravedlnená
i neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach znamenala, že tieto museli byť z tohto
dôvodu odročované.
Skutočnosťou hodnou osobitného zreteľa je pritom podľa ústavného súdu
skutočnosť, že obdobie nečinnosti okresného súdu od 2. februára 2007 do 24. októbra 2008
bolo vyvolané opakovaným nedostavovaním sa sťažovateľa na nariadené pojednávania,
a to napriek výslovnému poučeniu súdom o nutnosti jeho výsluchu ako účastníka konania
pre možnosť meritórneho rozhodnutia vo veci.
Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd dĺžku konania za neprimeranú
a odôvodňujúcu vyslovenie zbytočných prieťahov. Vychádzal pritom z právneho názoru,
že „Dĺžku súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich
nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie prieťahov v súdnom konaní“
(II. ÚS 41/00).
Ústavný súd konštatoval, že okrem zistených ojedinelých prieťahov v konaní bol
postup okresného súdu v zásade plynulý. Do úvahy pritom zobral aj skutočnosť, že okresný
súd sa opakovane musel vysporiadať s procesnými úkonmi sťažovateľa, ktoré ovplyvnili
celkovú dĺžku konania.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú z dôvodu, že podľa jeho názoru okolnosti prípadu nepreukazujú taký rozsah
a intenzitu porušenia označených práv, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa mohol
odmietnuť aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto
ustanovenia, ak sťažovateľ namieta prieťahy v konaní konkrétneho súdu, je povinný
preukázať využitie právnych prostriedkov nápravy na ochranu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýmto právnym prostriedkom
je sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi príslušného súdu.
Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu listinný dôkaz o tom, že podal predmetnú
sťažnosť, a z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 30. marca 2009 vyplýva,
že sťažovateľ do rozhodnutia ústavného súdu nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 267/00 podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,
štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7
a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov predsedovi okresného súdu.
Ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti jeho hromadné a opakované
sťažnosti z roku 2003 a 2004 bez označenia konaní, v ktorých namietal zbytočné prieťahy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd považoval za
bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009