Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 206/09
PDF · 205.37 KB
No categories available
III. ÚS 206/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. T. B., P., pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 209/2008 spočívajúcom v opomenutí
predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie z 12. januára 2009 proti
uzneseniu Krajského súdu Trenčín č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009
doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 209/2008, spočívajúcom
v opomenutí predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“
alebo „dovolací súd“) dovolanie z 12. januára 2009 proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008.
Sťažovateľ je väzobne trestne stíhaný v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 2 T 209/2008 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona.
Obžalobu v tejto veci podal prokurátor okresnému súdu 10. septembra 2008. Okresný
súd uznesením č. k. 2 T 209/2008-361 zo 14. októbra 2008 rozhodol o ďalšom trvaní
sťažovateľovej väzby v rámci konania pred súdom (po podaní obžaloby) v zmysle § 244
ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení platnom a účinnom do 31. januára
2005 s tým, že v sťažovateľovom prípade pretrváva dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Sťažovateľ napadol označené rozhodnutie okresného súdu sťažnosťou, ktorú
krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ podal 13. januára 2009 prostredníctvom okresného súdu proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 dovolanie (písomné podanie
z 12. januára 2009).
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 376
Trestného poriadku, podľa ktorého predseda senátu súdu prvého stupňa doručí rovnopis
dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté,
s upozornením, že sa môžu k dovolaniu vyjadriť, pričom na to určí primeranú lehotu,
najviac však 30 dní; rovnopis dovolania podaného ministrom spravodlivosti sa doručí vždy
aj generálnemu prokurátorovi. Len čo lehota na podanie dovolania všetkým oprávneným
osobám uplynula a uplynula aj určená primeraná lehota na vyjadrenie sa k dovolaniu,
predloží spisy dovolaciemu súdu.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením
Trestného poriadku. Napriek tomu, že dovolanie mu bolo doručené 13. januára 2009,
do podania sťažnosti ústavnému súdu nevykonal zákonom ustanovené úkony (§ 376
Trestného poriadku) a nepredložil podané dovolanie dovolaciemu súdu.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu mu bolo odopreté právo domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom súdnej ochrany (pred dovolacím súdom). O dôvodnosti
podaného dovolania môže rozhodnúť v zmysle § 384 a nasledujúcich Trestného poriadku
len dovolací súd. Aj keby bol predseda senátu prvostupňového súdu presvedčený, že podané
dovolanie nie je dôvodné, je povinný v zmysle § 376 Trestného poriadku predložiť ho
na rozhodnutie dovolaciemu súdu, k čomu v danom prípade nedošlo a okresný súd po dobu
takmer piatich mesiacov vo veci nekoná. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Je
povinnosťou súdov, najmä vo väzobných veciach, konať urýchlene a bez prieťahov.
Prikazuje im to trestný poriadok v § 6, ale aj článok 48 ods. 2 Ústavy SR. Právo
na urýchlené rozhodnutie zákonnosti väzby treba mať na zreteli tak v prvostupňovom ako aj
odvolacom konaní, ale aj v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie
a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Podľa môjho názoru
dobu takmer päť mesiacov nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú na tak
jednoduchý úkon ako je predloženie veci dovolaciemu súdu a postup súdu za lege artis a
bez prieťahov.
Na nezákonnom postupe nemožno postaviť také závažné rozhodnutie, ako je
rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby. Vzhľadom na pochybenie predsedu senátu Okresného
súdu v Považskej Bystrici pri nepredložení dovolania dovolaciemu súdu nemožno považovať
za dôvodnú a zákonnú ani moju väzbu.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci takto
rozhodol: „Okresný súd v Považskej Bystrici v konaní 2 T 209/2008 uznesením sp. zn.
2 T 209/2008-361 zo 14. 10. 2008 a Krajský súd v Trenčíne v konaní 2 Tos 64/2008
uznesením sp. zn. 2 Tos 64/2008-374 z 11. 11. 2008 porušili základné právo sťažovateľa
zaručené v článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 64/2008-374 z 11. 11. 2008 sa
zrušuje a obvinený M. T. sa ihneď prepúšťa na slobodu.
Okresný súd v Považskej Bystrici v konaní sp. zn. 2T 209/2008 nepredložením
dovolania z 12. 1. 2009 dovolaciemu súdu porušil základné právo sťažovateľa zaručené
v článkoch 17 ods. 2 a 5, 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 5 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
M. T. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- € a úhrada trov konania
v sume 289,74 € ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. T. B., P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo
k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia
alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené
v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom
sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento
sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že
na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3
musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak
a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,
b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu
na uskutočnenie namietaného úkonu.
Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie
je prípustná.
Za zásah do svojich základných práv a slobôd označil sťažovateľ postup okresného
súdu spočívajúci v jeho opomenutí, resp. nečinnosti v súvislosti s povinnosťou predložiť
najvyššiemu súdu jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktoré sa týka preskúmania
prvostupňového rozhodnutia okresného súdu o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby v štádiu
konania po podaní obžaloby. Sťažovateľ namieta, že v súvislosti s prípravou prerokovania
dovolania dovolacím súdom (§ 376 Trestného poriadku) došlo v dôsledku zavinenia
zo strany okresného súdu k prieťahom v konaní, k nezákonnému trvaniu sťažovateľovej
väzby a k odopieraniu súdnej ochrany pred dovolacím súdom.
Vo vzťahu k označenému zásahu však sťažovateľ v rámci procesnej úpravy trestného
konania disponuje v zmysle § 55 ods. 3 až ods. 6 Trestného poriadku priamo dostupným
a účinným právnym prostriedkom nápravy, ktorým sa môže priamo v rámci konania
pred okresným súdom a následne aj pred nadriadeným krajským súdom domáhať ochrany
svojich práv. Týmto právnym prostriedkom je sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55 Trestného
poriadku, ktorú možno uplatniť v prípade prieťahov v konaní pred súdom v súvislosti
s vykonaním konkrétnych procesných úkonov súdu pri prerokúvaní trestnej veci vrátane
prípadu, „ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci
súdom“. Nadriadený súd je pritom v prípade uznania opodstatnenosti sťažnosti podanej
pre nečinnosť oprávnený určiť primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu (§ 55
ods. 5 Trestného poriadku).
Sťažovateľ síce k sťažnosti doručenej ústavnému súdu pripojil kópiu podania
z 15. marca 2009 adresovaného okresnému súdu, ktorým žiadal o predloženie spisu
s podaným dovolaním najvyššiemu súdu, avšak relevantný dôkaz o využití sťažnosti
pre nečinnosť podľa § 55 Trestného poriadku (adresovanej nadriadenému, t. j. krajskému
súdu) ústavnému súdu nepredložil. Pretože sťažovateľ nepreukázal využitie tohto
prostriedku nápravy v posudzovanej veci, ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie
je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany
základných práv a slobôd, a preto rozhodol o jej odmietnutí pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného
práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 282/04).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv uznesením okresného
súdu č. k. 2 T 209/2008-361 zo 14. októbra 2008 o ďalšom trvaní jeho väzby, ako aj
následným uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 (druhé
z označených rozhodnutí žiadal sťažovateľ zároveň zrušiť, pričom sa domáhal prepustenia
z väzby), je daný ďalší z dôvodov odmietnutia sťažnosti pri predbežnom prerokovaní, ktorý
spočíva v jej zjavnej neopodstatnenosti kvôli nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi
namietaným postupom orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných
práv sťažovateľa (nepredloženie dovolania dovolaciemu súdu), a medzi uvedenou časťou
petitu sťažovateľovej sťažnosti.
Prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 376 Trestného poriadku zo strany
okresného súdu nemohlo ovplyvniť obsah, zákonnosť a ústavnosť uznesenia okresného
súdu č. k. 2 T 209/2008-361 zo 14. októbra 2008 a uznesenia krajského súdu č. k.
2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008, pretože nepredstavuje procesný postup súdu,
na základe ktorého boli označené súdne rozhodnutia vydané, ale postup, ktorý po ich vydaní
nasleduje. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že k porušeniu jeho základných práv došlo
priamo uvedenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, mal to z nich, ktoré
bolo vydané ako konečné, napadnúť priamo sťažnosťou podanou ústavnému súdu v zmysle
čl. 127 ods. 1 ústavy (s náležitým odôvodnením, ktoré v posudzovanej ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam absentuje) v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia
jeho právoplatnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva účastníka konania
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01,
III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného
súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví (v rámci prerokovania
ústavnej sťažnosti v merite veci) porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo odmietne ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04).
Základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) taktiež nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam,
resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) vyplývajúcim z príslušných
procesných predpisov (v danom prípade z Trestného poriadku).
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie súdu na podnet
strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371.
Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu
môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 10 ods. 5 časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku odvolacím súdom
je krajský súd a najvyšší súd.
Podľa § 315 Trestného poriadku (nazvaného „Odvolací súd“) o odvolaní proti
rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špeciálneho
súdu rozhoduje najvyšší súd.
V uvedených súvislostiach považoval ústavný súd za významné, že sťažovateľ
nepodal dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní napádajúcom prvostupňový
rozsudok okresného súdu o veci samej, ale proti uzneseniu krajského súdu o sťažnosti
týkajúcej sa prvostupňového uznesenia okresného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby.
Z ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku pritom vyplýva oprávnenie generálneho
prokurátora a obvineného na podanie dovolania v trestnom konaní iba proti právoplatnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je aj krajský súd (§ 10 ods. 5 Trestného
poriadku časť vety za bodkočiarkou). Toto postavenie má však krajský súd v prípadoch,
keď rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu (§ 315 Trestného
poriadku). V sťažovateľom označenom prípade však krajský súd rozhodoval o sťažnosti
proti prvostupňovému väzobnému uzneseniu okresného súdu v postavení nadriadeného
orgánu, resp. nadriadeného súdu (§ 192 až § 195 Trestného poriadku).
Sťažovateľ teda podaním dovolania z 12. januára 2009 uplatňoval procesné právo,
ktoré mu z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva. Za daných okolností procesný postup
okresného súdu, ktorý pokračoval v konaní smerujúcom k meritórnemu prerokovaniu
a rozhodnutiu veci (nariadenie hlavného pojednávania na 5. február 2009, 17. marec 2009,
30. apríl 2009, 13. máj 2009 a 18. jún 2009) s tým, že podanie z 12. januára 2009 bude
následne predložené dovolaciemu súdu, má racionálny základ v rešpektovaní zásady
hospodárnosti konania a v požiadavke rozhodnutia o veci samej v primeranej dobe.
S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup
okresného súdu v sťažovateľovej trestnej veci po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti)
na ďalšie konanie kvalifikoval bez ďalšieho ako porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej
neopodstatnenosti aj v tejto časti.
Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2009