Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 206/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. T. B., P., pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5,

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. spočívajúcom v opomenutí

predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie z 12. januára 2009 proti

uzneseniu Krajského súdu Trenčín č. k. -374 z 11. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009

doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , spočívajúcom

v opomenutí predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“

alebo „dovolací súd“) dovolanie z 12. januára 2009 proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -374 z 11. novembra 2008.

Sťažovateľ je väzobne trestne stíhaný v konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a pre prečin výtržníctva podľa .

Obžalobu v tejto veci podal prokurátor okresnému súdu 10. septembra 2008. Okresný

súd uznesením č. k. -361 zo 14. októbra 2008 rozhodol o ďalšom trvaní

sťažovateľovej väzby v rámci konania pred súdom (po podaní obžaloby) v zmysle § 244

ods. 5 v znení platnom a účinnom do 31. januára

2005 s tým, že v sťažovateľovom prípade pretrváva dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Sťažovateľ napadol označené rozhodnutie okresného súdu sťažnosťou, ktorú

krajský súd uznesením č. k. -374 z 11. novembra 2008 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

Sťažovateľ podal 13. januára 2009 prostredníctvom okresného súdu proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -374 z 11. novembra 2008 dovolanie (písomné podanie

z 12. januára 2009).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 376

, podľa ktorého predseda senátu súdu prvého stupňa doručí rovnopis

dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté,

s upozornením, že sa môžu k dovolaniu vyjadriť, pričom na to určí primeranú lehotu,

najviac však 30 dní; rovnopis dovolania podaného ministrom spravodlivosti sa doručí vždy

aj generálnemu prokurátorovi. Len čo lehota na podanie dovolania všetkým oprávneným

osobám uplynula a uplynula aj určená primeraná lehota na vyjadrenie sa k dovolaniu,

predloží spisy dovolaciemu súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením

. Napriek tomu, že dovolanie mu bolo doručené 13. januára 2009,

do podania sťažnosti ústavnému súdu nevykonal zákonom ustanovené úkony (§ 376

) a nepredložil podané dovolanie dovolaciemu súdu.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu mu bolo odopreté právo domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom súdnej ochrany (pred dovolacím súdom). O dôvodnosti

podaného dovolania môže rozhodnúť v zmysle a nasledujúcich

len dovolací súd. Aj keby bol predseda senátu prvostupňového súdu presvedčený, že podané

dovolanie nie je dôvodné, je povinný v zmysle predložiť ho

na rozhodnutie dovolaciemu súdu, k čomu v danom prípade nedošlo a okresný súd po dobu

takmer piatich mesiacov vo veci nekoná. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Je

povinnosťou súdov, najmä vo väzobných veciach, konať urýchlene a bez prieťahov.

Prikazuje im to v , ale aj SR. Právo

na urýchlené rozhodnutie zákonnosti väzby treba mať na zreteli tak v prvostupňovom ako aj

odvolacom konaní, ale aj v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie

a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Podľa môjho názoru

dobu takmer päť mesiacov nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú na tak

jednoduchý úkon ako je predloženie veci dovolaciemu súdu a postup súdu za lege artis a

bez prieťahov.

Na nezákonnom postupe nemožno postaviť také závažné rozhodnutie, ako je

rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby. Vzhľadom na pochybenie predsedu senátu Okresného

súdu v Považskej Bystrici pri nepredložení dovolania dovolaciemu súdu nemožno považovať

za dôvodnú a zákonnú ani moju väzbu.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci takto

rozhodol: „Okresný súd v Považskej Bystrici v konaní uznesením sp. zn.

-361 zo 14. 10. 2008 a Krajský súd v Trenčíne v konaní

uznesením sp. zn. -374 z 11. 11. 2008 porušili základné právo sťažovateľa

zaručené v článku 17 ods. 2 a 5 SR a článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -374 z 11. 11. 2008 sa

zrušuje a obvinený M. T. sa ihneď prepúšťa na slobodu.

Okresný súd v Považskej Bystrici v konaní sp. zn. nepredložením

dovolania z 12. 1. 2009 dovolaciemu súdu porušil základné právo sťažovateľa zaručené

v článkoch 17 ods. 2 a 5, 46 ods. 1, 48 ods. 2 SR a článku 5 ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

M. T. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- € a úhrada trov konania

v sume 289,74 € ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. T. B., P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa ak súd urobí úkony trestného konania uvedené

v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom

sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento

sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že

na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3

musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu

na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie

je prípustná.

Za zásah do svojich základných práv a slobôd označil sťažovateľ postup okresného

súdu spočívajúci v jeho opomenutí, resp. nečinnosti v súvislosti s povinnosťou predložiť

najvyššiemu súdu jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktoré sa týka preskúmania

prvostupňového rozhodnutia okresného súdu o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby v štádiu

konania po podaní obžaloby. Sťažovateľ namieta, že v súvislosti s prípravou prerokovania

dovolania dovolacím súdom ( ) došlo v dôsledku zavinenia

zo strany okresného súdu k prieťahom v konaní, k nezákonnému trvaniu sťažovateľovej

väzby a k odopieraniu súdnej ochrany pred dovolacím súdom.

Vo vzťahu k označenému zásahu však sťažovateľ v rámci procesnej úpravy trestného

konania disponuje v zmysle až ods. 6 priamo dostupným

a účinným právnym prostriedkom nápravy, ktorým sa môže priamo v rámci konania

pred okresným súdom a následne aj pred nadriadeným krajským súdom domáhať ochrany

svojich práv. Týmto právnym prostriedkom je sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55 Trestného

poriadku, ktorú možno uplatniť v prípade prieťahov v konaní pred súdom v súvislosti

s vykonaním konkrétnych procesných úkonov súdu pri prerokúvaní trestnej veci vrátane

prípadu, „ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci

súdom“. Nadriadený súd je pritom v prípade uznania opodstatnenosti sťažnosti podanej

pre nečinnosť oprávnený určiť primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu (§ 55

ods. 5 ).

Sťažovateľ síce k sťažnosti doručenej ústavnému súdu pripojil kópiu podania

z 15. marca 2009 adresovaného okresnému súdu, ktorým žiadal o predloženie spisu

s podaným dovolaním najvyššiemu súdu, avšak relevantný dôkaz o využití sťažnosti

pre nečinnosť podľa (adresovanej nadriadenému, t. j. krajskému

súdu) ústavnému súdu nepredložil. Pretože sťažovateľ nepreukázal využitie tohto

prostriedku nápravy v posudzovanej veci, ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti podľa k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie

je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany

základných práv a slobôd, a preto rozhodol o jej odmietnutí pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1

v spojení s ).

Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného

práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv uznesením okresného

súdu č. k. -361 zo 14. októbra 2008 o ďalšom trvaní jeho väzby, ako aj

následným uznesením krajského súdu č. k. -374 z 11. novembra 2008 (druhé

z označených rozhodnutí žiadal sťažovateľ zároveň zrušiť, pričom sa domáhal prepustenia

z väzby), je daný ďalší z dôvodov odmietnutia sťažnosti pri predbežnom prerokovaní, ktorý

spočíva v jej zjavnej neopodstatnenosti kvôli nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi

namietaným postupom orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných

práv sťažovateľa (nepredloženie dovolania dovolaciemu súdu), a medzi uvedenou časťou

petitu sťažovateľovej sťažnosti.

Prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z zo strany

okresného súdu nemohlo ovplyvniť obsah, zákonnosť a ústavnosť uznesenia okresného

súdu č. k. -361 zo 14. októbra 2008 a uznesenia krajského súdu č. k.

-374 z 11. novembra 2008, pretože nepredstavuje procesný postup súdu,

na základe ktorého boli označené súdne rozhodnutia vydané, ale postup, ktorý po ich vydaní

nasleduje. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že k porušeniu jeho základných práv došlo

priamo uvedenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, mal to z nich, ktoré

bolo vydané ako konečné, napadnúť priamo sťažnosťou podanou ústavnému súdu v zmysle

(s náležitým odôvodnením, ktoré v posudzovanej ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam absentuje) v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia

jeho právoplatnosti ( ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva účastníka konania

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (,

, ). V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného

súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , nevysloví (v rámci prerokovania

ústavnej sťažnosti v merite veci) porušenie základného práva zaručeného v tomto článku

(, ) alebo odmietne ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (, , ).

Základné právo na súdnu ochranu ( ) taktiež nie je absolútne, ale

v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam,

resp. podmienkam ( v spojení s ) vyplývajúcim z príslušných

procesných predpisov (v danom prípade z ).

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa právoplatné rozhodnutie súdu na podnet

strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371.

Podľa právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa časti vety za bodkočiarkou odvolacím súdom

je krajský súd a najvyšší súd.

Podľa (nazvaného „Odvolací súd“) o odvolaní proti

rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špeciálneho

súdu rozhoduje najvyšší súd.

V uvedených súvislostiach považoval ústavný súd za významné, že sťažovateľ

nepodal dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní napádajúcom prvostupňový

rozsudok okresného súdu o veci samej, ale proti uzneseniu krajského súdu o sťažnosti

týkajúcej sa prvostupňového uznesenia okresného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby.

Z ustanovenia pritom vyplýva oprávnenie generálneho

prokurátora a obvineného na podanie dovolania v trestnom konaní iba proti právoplatnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je aj krajský súd (§ 10 ods. 5 Trestného

poriadku časť vety za bodkočiarkou). Toto postavenie má však krajský súd v prípadoch,

keď rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu (§ 315 Trestného

poriadku). V sťažovateľom označenom prípade však krajský súd rozhodoval o sťažnosti

proti prvostupňovému väzobnému uzneseniu okresného súdu v postavení nadriadeného

orgánu, resp. nadriadeného súdu ( až ).

Sťažovateľ teda podaním dovolania z 12. januára 2009 uplatňoval procesné právo,

ktoré mu z ustanovení nevyplýva. Za daných okolností procesný postup

okresného súdu, ktorý pokračoval v konaní smerujúcom k meritórnemu prerokovaniu

a rozhodnutiu veci (nariadenie hlavného pojednávania na 5. február 2009, 17. marec 2009,

30. apríl 2009, 13. máj 2009 a 18. jún 2009) s tým, že podanie z 12. januára 2009 bude

následne predložené dovolaciemu súdu, má racionálny základ v rešpektovaní zásady

hospodárnosti konania a v požiadavke rozhodnutia o veci samej v primeranej dobe.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup

okresného súdu v sťažovateľovej trestnej veci po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti)

na ďalšie konanie kvalifikoval bez ďalšieho ako porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej

neopodstatnenosti aj v tejto časti.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009