Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 379/08
PDF · 340.02 KB
No categories available
I. ÚS 379/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 379/08-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. Z. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,
K., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003, a takto
rozhodol:
1. Základné právo MUDr. Z. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. MUDr. Z. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. MUDr. Z. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,31 €
(slovom tristoštyridsať eur a tridsaťjeden centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 379/08-11 z 5. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Z. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003.
2. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 8. októbra 2008 vyplýva, že sťažovateľ
podal okresnému súdu 15. januára 2003 návrh na začatie konania vo veci zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Predmetné súdne konanie
je okresným súdom vedené pod sp. zn. 7 C 8/2003.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: «... Vo veci je viacero žalovaných, čo však
nespôsobuje prakticky žiadne problémy.
O žalobe nebolo doteraz rozhodnuté a vzhľadom na súčasnú situáciu v spore
je predpoklad skorého ukončenia málo pravdepodobný.
Za účelom dosiahnutia nápravy vo veci prieťahov v konaní som podal najskôr dve
žiadosti o určenie termínu pojednávania (7. 7. 2004, 23. 2. 2005) a sťažnosť pre rovnakú
príčinu 11. 11. 2005. Na sťažnosť som obdržal kurióznu odpoveď, v ktorej mi ju
podpredsedníčka súdu hodnotila ako nedôvodnú - a za „objektívny prieťah“ sa v mene súdu
ospravedlnila. Na ďalšiu sťažnosť (11. 7. 2007) mi predsedníčka súdu oznámila, že „... vec
sa nachádza u znalca“, čo prirodzene viem. Rovnako mi je známe, že súd zrejme v reakcii
na moju sťažnosť vypracovanie posudku urgoval...
Netvrdím, že súd je celkom nečinný. Avšak tak, ako to ústavný súd kvalifikuje
aj v rozhodnutí II. ÚS 200/05 (m. m.) možno i v tomto prípade tvrdiť, že päť rokov trvania
sporu sa nedá ospravedlniť. Najmarkantnejšie je zbytočnými prieťahmi poznačená
časť konania po ustanovení znalca. Podľa nemennej judikatúry ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 131/02 a iné) je treba tento spôsob procesného vedenia dokazovania pričítať
súdu. K tomu poznamenávam, že otázky, na ktoré má znalec odpovedať sú neúplné
a ignorujú obsah žaloby v jej dôležitej časti...
V byte, ktorý tvorí podstatný predmet sporu, bývam so žalovanou. Aj bez podloženia
detailami je zrejmé, že slovo „bývam“ je eufemizmus. Vzťahy sú, ako vo väčšine prípadov,
zlé. Takže vlastne je bývanie zredukované na prespávanie - nemôžem prijímať návštevy atď.
Ešte nemám ani prvostupňový rozsudok, takže ak bude konanie prebiehať týmto tempom,
vinou súdu vediem napriek svojmu postaveniu dlhé roky horší ako internátny život. Zmysel,
poslanie a funkciu súdov nemožno nachádzať v takomto prístupe k povinnostiam.»
Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydal tento nález:
„1) Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003 porušil
základné právo sťažovateľa na konanie v jeho veci bez zbytočných prieťahov, chránené
článkom 48 ods. 2) Ústavy SR
2) Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava I v uvedenej veci konať bez
zbytočných prieťahov.
3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia sumu vo výške 3 500 eur (pôvodne 50 000 Sk, pozn.).
4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania...“
Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ
zdôvodnil takto:
«... Povaha a druh sporu rieši pre sťažovateľa veľmi dôležitú otázku. Problémy
z jej neriešenia gradujú, sú zvládané s veľkým sebazaprením. Vzhľadom na osobné pomery
je sťažovateľ často zaraďovaný do pohotovostných služieb. Sústredenie sa na prácu
vyžaduje kľud a nie život v permanentnom strese. Rozhodovanie sporov patrí
k povinnostiam súdov, nemajú teda právo spoliehať sa na to, čo „vyrieši život“.»
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadrila predsedníčka
okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 3845/08 z 20. mája 2009, v ktorom okrem popisu
chronológie úkonov, ktoré vykonal okresný súd vo veci, ďalej uviedla: «Predmetné konanie
je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol
spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka,
zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku
tunajšieho súdu. Vzhľadom na vysoký nápad v oddelení „7C“ a pretrvávajúci veľký počet
nevybavených vecí v oddelení 7C sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne
a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.
Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala
som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní
nedochádzalo...»
4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného
súdu okrem iného uviedol: «Napriek skutočnosti, že súd uznáva jej opodstatnenosť
z „objektívnych dôvodov“, nemožno súhlasiť s náznakmi, ktoré ich majú konkretizovať.
Naviac ide o spor, ktorý bolo možné rozhodnúť na jednom, maximálne dvoch
pojednávaniach. To by si ovšem žiadalo dôsledne rešpektovať §§ 100 a 114 O. s. p.
A ak vidí, že sa bez znaleckého posudku nezaobíde, má znalca určiť v súlade s § 127
ods. 1) O. s. p. Osobitne treba pripomenúť, že účastník nemá byť poškodzovaný ani laxným
prístupom sudcu, chystajúceho sa do dôchodku.
Vyjadrenie, resp. jeho autor sa mýli: nejde o spor o vypratanie! A nie je pravda,
že by prieťahy hoci len čiastočne, spôsobil sťažovateľ (navrhovateľ). Toto tvrdenie
nie je konkretizované.
Čas od 15. 8. 2006 do 16. 4. 2009 bol vyplnený znaleckým dokazovaním. Objektívne
nemožno pripustiť, aby súd pri zabezpečovaní efektívnosti konania bez úspechu využíval
poriadkové opatrenia. V tomto ohľade poukazujem na názor, uvedený v náleze (okrem
množstva iných) II. ÚS 131/02: „... časť konania, počas ktorej sa vykonávalo znalecké
dokazovanie, ktorého priebeh, doplnenia, procesná nedisciplinovanosť znalca... ide na vrub
okresného súdu“.
Napokon podotýkam, že ani v úvode vyjadrenia vyslovená hlboká úcta Ústavnému
súdu neviedla predsedníčku Okresného súdu k skoršej odpovedi ako po pol roku!»
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených
článkov ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu
posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje
ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných
na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a zo spisu okresného súdu
sp. zn. 7 C 8/2003 ústavný súd zistil tento relevantný priebeh a stav predmetného konania:
Sťažovateľ je navrhovateľom v konaní sp. zn. 7 C 8/2003 o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, ktoré je vedené okresným súdom od 15. januára 2003.
Okresný súd vo veci vykonal tieto zásadné procesné úkony:
Sudkyňa dala 25. marca 2003 kancelárii pokyn vyzvať sťažovateľa, aby v lehote
15 dní oznámil cenu predmetu sporu na účel vyrubenia súdneho poplatku za návrh
a predložil list vlastníctva k nehnuteľnosti. List bol sťažovateľovi expedovaný poštou
20. júna 2003.
Sťažovateľ podaním okresnému súdu 7. júla 2003 doručil výpis z listu vlastníctva
a znalecký posudok k nehnuteľnostiam.
Sudkyňa dala 23. januára 2004 kancelárii pokyn vyzvať sťažovateľa, aby v lehote
15 dní oznámil cenu garážového boxu a predložil listinný dôkaz o spoluvlastníctve.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-11 z 20. februára 2004 uložil odporcom,
aby sa v lehote 30 dní vyjadrili k žalobnému návrhu a predložili dôkazy na svoje tvrdenia.
Dňa 24. marca 2004 sa k žalobnému návrhu vyjadril odporca vo 4. rade.
Sťažovateľ podaním okresnému súdu 31. marca 2004 oznámil cenu garážového boxu
a dôkaz o jeho zhotovení.
Dňa 21. apríla 2004 sa k žalobnému návrhu vyjadrila odporkyňa v 1. rade.
Sudkyňa dala 15. júna 2004 pokyn kancelárii, aby zistila pobyt odporcu v 2. a 5. rade
cez Register obyvateľov Slovenskej republiky v B., Mestskú evidenciu obyvateľstva v B.
a Ústrednú evidenciu väzňov v B.
Sťažovateľ podaním okresnému súdu 7. júla 2004 žiadal o nariadenie termínu
pojednávania.
Register obyvateľov Slovenskej republiky v B. 11. augusta 2004 oznámil okresnému
súdu, že odporkyňa v 5. rade 5. februára 2000 zomrela, a oznámil pobyt odporcu v 2. rade.
Sťažovateľ podaním okresnému súdu 24. februára 2005 žiadal o nariadenie termínu
pojednávania.
Sudkyňa dala 20. apríla 2005 kancelárii pokyn vyzvať sťažovateľa, aby v lehote
15 dní oznámil cenu garážového boxu, predložil aktuálny list vlastníctva k nehnuteľnostiam
a zvážil okruh účastníkov na strane odporcu.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-45 z 20. apríla 2005 konanie proti
odporcovi v 5. rade zastavil.
Sťažovateľ podaním okresnému súdu 16. mája 2005 oznámil cenu garážového boxu,
predložil aktuálne listy vlastníctva k nehnuteľnostiam a navrhol zmenu účastníkov sporu
na strane odporcu.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-54 z 28. júna 2005 pripustil vstup ďalšieho
účastníka do konania na strane odporcu.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-5 z 28. júna 2005 zastavil konanie proti
odporcovi vo 4. rade.
Sudkyňa dala 10. augusta 2005 kancelárii pokyn, aby vyzvala sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za žalobný návrh.
Sťažovateľ súdny poplatok uhradil 18. augusta 2005.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-59 zo 14. septembra 2005 uložil odporcom
v 2., 3., 7. a 8. rade, aby sa v lehote 30 dní vyjadrili k žalobnému návrhu a predložili dôkazy
na svoje tvrdenia.
Podaním z 21. októbra 2005 sa k žalobnému návrhu vyjadrili odporcovia v 3., 6. a 7.
rade.
Sudkyňa dala 31. októbra 2005 kancelárii pokyn, aby nariadila termín pojednávania
na 16. január 2006.
Sťažovateľ 11. novembra 2005 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu
na prieťahy v konaní.
Okresný súd 16. januára 2006 uskutočnil súdne pojednávanie. Sťažovateľ požiadal
o zmenu petitu, o ktorom súd rozhodol tak, že zmenu pripustil. Následne okresný súd
vypočul sťažovateľa a odporcov v 1., 2., 3., 7. a 8. rade. Pojednávanie bolo odročené
na 14. marec 2006.
Podaním z 19. januára 2006 odporca v 1. rade predložil okresnému súdu návrh
na vykonanie dokazovania.
Podaním zo 7. februára 2006 sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh na zmenu
žalobného petitu.
Okresný súd 14. marca 2006 uskutočnil súdne pojednávanie, na ktorom rozhodol
o pripustení zmeny žalobného petitu podľa návrhu sťažovateľa zo 7. februára 2006.
Okresný súd vypočul svedkov. Pojednávanie bolo odročené na 12. jún 2006 na účel
vykonania ďalšieho dokazovania.
Okresný súd 12. júna 2006 uskutočnil súdne pojednávanie, na ktorom vypočul
predvolaných svedkov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vykonania
ďalšieho dokazovania znalcom z odboru stavebníctva.
Okresný súd vydal 15. augusta 2006 uznesenie č. k. 7 C 8/2003-104, ktorým
ustanovil na podanie znaleckého posudku Ing. O. K. a uložil mu vypracovať znalecký
posudok v lehote 30 dní od doručenia spisu sp. zn. 7 C 8/2003. Sťažovateľovi bolo uložené
v lehote 15 dní zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku.
Sťažovateľ podaním okresnému súdu 7. septembra 2006 predložil návrh
na vykonanie dokazovania.
Ustanovený súdny znalec podaním doručeným okresnému súdu 14. septembra 2006
oznámil, že nie je kompetentný stanoviť výšku investícií uskutočňovaných
na nehnuteľnostiach.
Okresný súd vydal 9. októbra 2006 uznesenie č. k. 7 C 8/2003-110, ktorým
ustanovenému súdnemu znalcovi Ing. O. K. povolil pribrať k vypracovaniu znaleckého
posudku znalca na stanovenie výšky investícií uskutočňovaných na nehnuteľnostiach.
Okresný súd 14. novembra 2006 vyzval ustanoveného súdneho znalca, aby prevzal
spis na účel vypracovania znaleckého posudku.
Ustanovený súdny znalec podaním doručeným okresnému súdu 4. decembra 2006
oznámil, že nevie zaručiť potrebnú koordináciu dvoch znalcov na vypracovanie znaleckého
posudku, a navrhol súdu, aby ustanovil nového znalca, ktorý bude kompetentný pre dve
odvetvia (stavebníctvo a oceňovanie nehnuteľností).
Okresný súd vydal 21. decembra 2006 uznesenie č. k. 7 C 8/2003-117, ktorým
zmenil svoje uznesenie z 15. augusta 2006 a 9. septembra 2006 tak, že ustanovil na podanie
znaleckého posudku Ing. M. P. a uložil mu vypracovať znalecký posudok v lehote 30 dní
od doručenia spisu sp. zn. 7 C 8/2003. Sťažovateľovi bolo uložené v lehote 15 dní zložiť
preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku.
Okresný súd 27. marca 2007 zaslal súdnemu znalcovi spis na účel vypracovania
znaleckého posudku. Znalec spis prevzal 20. apríla 2007.
Okresný súd listom z 21. apríla 2008 upozornil súdneho znalca Ing. M. P.
na nedodržanie lehoty na podanie znaleckého posudku a žiadal, aby tak učinil v lehote
10 dní pod následkom uloženia poriadkovej pokuty.
Súdny znalec Ing. M. P. podaním doručeným okresnému súdu 11. júna 2008 požiadal
o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 15. júla 2008.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-120 z 22. júla 2008 uložil súdnemu znalcovi
Ing. M. P. poriadkovú pokutu vo výške 10 000 Sk za nevypracovanie znaleckého posudku
v súdom stanovenej lehote.
Okresný súd listom zo 4. septembra 2008 vyzval súdneho znalca Ing. M. P., aby
vrátil zapožičaný súdny spis v lehote 15 dní od doručenia výzvy pod hrozbou uloženia
poriadkovej pokuty. Výzva bola doručená 17. septembra 2008.
Súdny znalec Ing. M. P. podaním doručeným okresnému súdu 6. októbra 2008
požiadal o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 30. októbra 2008.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-131 z 13. novembra 2008 uložil súdnemu
znalcovi Ing. M. P. poriadkovú pokutu vo výške 50 000 Sk.
Súdny znalec Ing. M. P. 22. decembra 2008 podal odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta.
Okresný súd listom zo 4. februára 2009 urgoval súdneho znalca Ing. M. P. o vrátenie
zapožičaného súdneho spisu v lehote 15 dní od doručenia výzvy pod následkom uloženia
poriadkovej pokuty.
Súdny znalec Ing. M. P. podaním okresnému súdu 17. februára 2009 oznámil,
že znalecký posudok predloží do 10. marca 2009.
Podaním okresnému súdu súdny znalec Ing. M. P. 12. marca 2009 predložil
vypracovaný znalecký posudok a vrátil zapožičaný súdny spis.
Okresný súd listom zo 7. apríla 2009 vyzval účastníkov sporu, aby sa vyjadrili
k znaleckému posudku.
Sťažovateľ sa podaním okresnému súdu 16. apríla 2009 vyjadril k znaleckému
posudku.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť
len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné vedomosti,
ustanoví súd podľa § 127 OSP po vypočutí účastníkov znalca. Ustanovení znalci boli
povinní podľa § 8 zákona č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch v znení neskorších
predpisov (s účinnosťou od 1. septembra 2004 podľa § 16 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z.
o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov) vykonať znaleckú činnosť riadne a včas.
6. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa
rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
6.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, teda po právnej stránke ide o štandardnú
občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania len v zanedbateľnom rozsahu
ovplyvnila skutková zložitosť veci (potreba znaleckých posudkov na ocenenie
nehnuteľných veci), ktorá však je dostatočne poznaná všeobecnými súdmi (judikatúra,
rozbory).
6.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou
by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní, naopak, sťažnosťou na prieťahy
v konaní a žiadosťou o nariadenie pojednávania dal najavo nespokojnosť s rýchlosťou
priebehu konania a domáhal sa účinnej ochrany svojich práv.
6.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom konajúceho okresného súdu
v predmetnej veci. Sťažovateľ v sťažnosti čiastočne konkretizoval obdobia (po ustanovení
znalca 15. augusta 2006, pozn.), počas ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom
v napadnutom konaní, a ďalej poukázal na celkovú dĺžku konania.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených dokumentov,
ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd
konštatoval zbytočné prieťahy v trvaní takmer 3 mesiace v období od 25. marca 2003,
keď sudkyňa dala kancelárii pokyn, aby vyzvala sťažovateľa na oznámenie ceny predmetu
sporu, do 20. júna 2003, keď kancelária vypravila výzvu sťažovateľovi. Ďalej prieťahy
nastali v trvaní viac ako 6 mesiacov v čase od 7. júla 2003, keď sťažovateľ doručil listiny,
do 23. januára 2004, keď sudkyňa dala kancelárii pokyn, aby sťažovateľ oznámil cenu
garážového boxu. V období od 11. augusta 2004 do 20. apríla 2005 okresný súd nevykonal
žiadny úkon vo veci, čím boli spôsobené prieťahy v konaní v trvaní viac ako 8 mesiacov.
Aj po ustanovení súdneho znalca na vypracovanie posudku nastali zbytočné prieťahy
v konaní. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-117 z 21. decembra 2006 stanovil
znalcovi 30-dňovú lehotu na vypracovanie posudku, ktorá márne uplynula 20. mája 2007.
Znalec s vypracovaním znaleckého posudku bol v omeškaní takmer 22 mesiacov, a to
v čase od 20. mája 2009 do 12. marca 2009, keď predložil okresnému súdu znalecký
posudok a vrátil zapožičaný spis.
Sudkyňa tolerovala nečinnosť znalca viac ako 11 mesiacov, a to v čase od 20. mája
2007 do 21. apríla 2008. Prejavila váhavosť a nerozhodnosť, trpela prieťahy v činnosti
ustanoveného znalca. Uspokojila sa s formalizovaným postupom a netrvala ani na splnení
svojho príkazu zo 4. septembra 2008 na vrátenie zapožičaného spisu súdnym znalcom.
Ústavný súd zistil, že počas doby takmer 22 mesiacov, keď bol ustanovený súdny
znalec v omeškaní s podaním znaleckého posudku, došlo k zbytočným prieťahom, a preto
je potrebné pričítať túto skutočnosť na ťarchu okresného súdu.
Ústavný súd konštatuje, že pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, pretože celkový čas
nečinnosti okresného súdu, keď nevykonal vo veci žiaden procesný úkon vo veci, trval viac
ako 28 mesiacov.
Predsedníčka okresného súdu priamo uznala prieťahy v súdnom konaní v liste
sp. zn. Spr. 3845/08 z 20. mája 2009 „... vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho
úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov
na civilnom úseku...“.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý
by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd
neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,
III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Okresný súd v tomto ohľade nepochybne porušil svoje zákonné povinnosti dané
mu predovšetkým Občianskym súdnym poriadkom. Konanie na okresnom súde
je poznačené ako celok neefektívnosťou a nesústredenosťou, keď okresný súd určité úkony
vykonal, ale vec meritórne neposudzoval, a to v celom období od 15. januára 2003
až do podania ústavnej sťažnosti. Okresný súd za 6 rokov trvania súdneho konania
nerozhodol ani raz vo veci samej.
Aj vzhľadom na uvedené (pozri časť II a 6. bod III. časti odôvodnenia) ústavný súd
z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu ako celok. Napriek tomu,
že okresný súd vykonával procesné úkony spojené s prípravou pojednávania, vykonával
pojednávania, zabezpečoval dôkazy, na ktoré sa účastníci odvolávali, ustanovoval znalcov
na ocenenie nehnuteľných vecí a doručoval písomnosti, v posudzovanej veci ani raz vecne
nerozhodol (do podania sťažnosti ústavnému súdu) a navyše nekonal koncentrovane
a efektívne.
Ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania (viac
ako 6 rokov) došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedenú dĺžku konania nemožno
v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.
7. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
8. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
9. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 7 C 8/2003
konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na okolnosti prípadu nepovažoval uplatnenie
tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto
dospel k záveru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané
finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ pôvodne žiadal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
1 659, 69 € (50 000 Sk), ktorú neskoršie zvýšil na sumu 3 500 € (105 441 Sk) z dôvodov:
„Problémy z jej neriešenia gradujú, sú zvládané s veľkým sebazapieraním...“
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 7 C 8/2003, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval
priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy,
t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou
či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.
Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je náhrada nemajetkovej ujmy, a nie prípadná náhrada škody“ (III. ÚS 75/01), alebo
„Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil
úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej
ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody“ (IV. ÚS 15/03).
Podľa čl. 127 ods. 4 ústavy zodpovednosť toho, kto porušil práva a slobody podľa
odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
10. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaného porušenia práva úspešný, vznikli trovy
konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal 3 úkony
právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti
8. októbra 2008 a zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu.
Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi
odmena z výpočtového základu 19 056 Sk, ktorý je (632,54 €), t. j. 105,42 € (3 176 Sk)
a režijný paušál 6,30 € (190 Sk), teda spolu 111,23 € (3 366 Sk). Odmena advokátovi
za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom v roku 2008 (za 2 úkony právnych
služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 223,46 € (6 732 Sk). Za jeden
právny úkon vykonaný v roku 2009 patrí advokátovi odmena z výpočtového základu
695,41 €, t. j. 115,90 €, a režijný paušál 6,95 €, teda spolu 122,85 €.
Celková odmena advokátovi za právne zastúpenie pred ústavným súdom predstavuje
sumu 346,31 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnemu zástupcovi
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku
tohto rozhodnutia.
11. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2009