Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 206/09
PDF · 310.68 KB
No categories available
IV. ÚS 206/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. J., R., zastúpenej advokátom JUDr. A. S., D.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 541/2001, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 541/2001 p o r u š e n é
b o l o .
2. M. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur
(60 252 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť M. J. trovy konania v sume 292,38
€ [slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov (8 808,24 Sk)] na účet jej
právneho zástupcu JUDr. A. S., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 206/09 z 11. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 541/2001 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 26. júna 2001 podala okresnému súdu žalobu,
ktorou uplatnila nárok na náhradu škody vzniknutej na jej vozidle v súvislosti s jeho
odňatím orgánmi Policajného zboru ako veci dôležitej pre trestné konanie.
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jej právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala,
aby jej bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € (1 506 300 Sk) a náhrada
trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr 680/09 doručeným ústavnému súdu 16. júla 2009, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Vo veci boli vykonané nasledovné procesné úkony: 26. 6. 2001 - podaná žaloba
na Okresný súd Trenčín
13. 12. 2001 - rovnopis žaloby doručený odporcovi na písomné vyjadrenie v lehote
1,5 mesiaca
14. 7. 2003 - upozornenie predsedníčky Okresného súdu na prieťahy v konaní
29. 7. 2003 - uznesením navrhovateľka vyzvaná na doplnenie neúplného návrhu
v lehote 20 dní
15. 10. 2003 - uznesením podanie navrhovateľky odmietnuté pre nedoplnenie žaloby
5. 11. 2003 - odvolanie navrhovateľky proti tomuto uzneseniu
6. 11. 2003 - odvolanie navrhovateľky doručované odporcovi a spis predložený
odvolaciemu Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní
7. 11. 2003 - spis prevzal Krajský súd v Trenčíne
22. 6. 2003 - odvolací súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín
12. 7. 2004 - spis sa vrátil na Okresný súd Trenčín z Krajského súdu v Trenčíne
12. 7. 2004 - doručované uznesenie odvolacieho súdu účastníkom konania
3. 2. 2005 - vytýčené pojednávanie na deň 7. 11. 2005
11. 2. 2005 - zrušené pojednávanie na deň 7. 11. 2005 a vytýčené nové pojednávanie
na 21. 3. 2005
24. 2. 2005 - žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky o odročenie pojednávania
dňa 21. 3. 2005 z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní
21. 3. 2005 - pojednávanie odročené na uvedenú žiadosť právneho zástupcu
navrhovateľky a odporca vyzvaný na písomné vyjadrenie a predloženie listinných dôkazov
v lehote 30 dní
31. 1. 200 - vytýčené pojednávanie na deň 27. 2. 2006
23. 2. 2006 - právny zástupca navrhovateľky faxom požiadal o odročenie
pojednávania zo dňa 27. 2. 2006 z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní
27. 2. 2006 - pojednávanie odročené z uvedeného dôvodu na nový termín 20. 3. 2006
20. 3. 2006 - pojednávanie, na ktorom bola vypočutá navrhovateľka a jeden svedok,
pojednávanie odročené na neurčito za účelom predloženia navrhovateľkou dvojmo
videozáznamom poškodení vozidla, dokladov o kúpe súčiastok a kúpnej zmluvy a vyžiadania
fotodokumentácie od Colného úradu v R.
24. 8. 2007 - vytýčené pojednávanie na 1. 10. 2007
1. 10. 2007 - pojednávanie odročené za účelom zistenia adresy navrhovateľky a jej
právneho zástupcu, ktorí na doteraz známych adresách sú neznámi
1. 10. 2007 - súd zisťuje adresu právneho zástupcu navrhovateľky cez Slovenskú
advokátsku komoru a zisťuje, že v zozname nie je uvedený
14. 4. 2009 - vytýčené pojednávanie na deň 20. 5. 2009 po zistení adresy bydliska
navrhovateľky z trestného spisu na č. l. 94, zisťovanie adresy právneho zástupcu
navrhovateľky výpisom zo živnostenského registra
20. 4. 2009 - zisťovanie zamestnávateľa navrhovateľky lustráciou v Sociálnej
poisťovni
27. 4. 2009 - doručovanie termínu predvolania na 20. 5. 2009 prostredníctvom
zamestnávateľa navrhovateľky
13. 5. 2009 - žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky o odročenie pojednávania
dňa 20. 5. 2009 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní
15. 5. 2009 - na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky termín pojednávania
20. 5. 2009 zrušený a vytýčený nový termín 15. 6. 2009
19. 5. 2009 - súdu doručená žiadosť o odročenie pojednávania nového právneho
zástupcu JUDr. A. S. z dôvodu, že prevzal zastúpenie deň predtým a navrhovateľka je
dočasne práceneschopná
22. 5. 2009 - žiadosť predchádzajúceho právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. J.
K. o odročenie pojednávania na deň 15. 6. 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní
25. 5. 2009 - upozornenie predsedníčky Okresného súdu Trenčín na povinnosť konať
vo veci bez zbytočných prieťahov
2. 6. 2009 - súdu doručené odvolanie plnej moc pre právneho zástupcu
navrhovateľky JUDr. J. K.
15. 6. 2009 - pojednávanie po výsluchu zástupcov účastníkov odročené na 8. 7. 2009
za účelom vypočutia troch svedkov a vyžiadania správy z Dopravného inšpektorátu PZ R.
8. 7. 2009 - vec bola rozhodnutá rozsudkom.
Skutková a právna zložitosť prípadu
Spor právne nie je zložitý, ale je skutkovo zložitý. Táto zložitosť spočíva v nedostatku
priamych dôkazov na zistenie výšky škody spôsobenej odporcom na vozidle navrhovateľky.
Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ a ktoré boli spôsobené súdom
Sťažovateľka spôsobila prieťahy v konaní tým, že jej právny zástupcu žiadal odročiť
nasledujúce pojednávania z dôvodu jeho kolízie na iné pojednávania:
21. 3. 2005, 27. 2. 2006, 1. 10. 2007 - navrhovateľka zmenila adresu bydliska a túto
súdu neoznámila, 20. 5. 2009.
Vo veci sa nevyskytli prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.“
K vyjadreniu okresného súdu bolo ústavnému súdu 31. júla 2009 doručené
stanovisko sťažovateľky, v ktorom na vyjadrenie okresného súdu konkrétne nereagovala,
iba uviedla, že netrvá na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu.
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 8. júla 2009.
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu vyhlásený na pojednávaní
uskutočnenom 8. júla 2009 bol odporcovi doručený 13. júla 2009 a sťažovateľke 14. júla
2009, pričom odporca proti nemu podal odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené
21. júla 2009.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania na okresnom súde bolo rozhodovanie o sťažovateľkou
uplatnenom nároku na náhradu škody, ktorá vznikla na jej vozidle v súvislosti s jeho
odňatím orgánmi Policajného zboru ako veci dôležitej pre trestné konanie.
Spory o náhradu škody tvoria súčasť bežnej rozhodovacej agendy všeobecných
súdov a v zásade ich nemožno hodnotiť po právnej ani skutkovej stránke ako zložité.
Okresný súd k otázke skutkovej zložitosti veci uviedol: „Spor právne nie je zložitý, ale je
skutkovo zložitý. Táto zložitosť spočíva v nedostatku priamych dôkazov na zistenie výšky
škody spôsobenej odporcom na vozidle navrhovateľky.“.
Aj v prípade, že by ústavný súd pripustil v danej veci zvýšenú mieru
komplikovanosti, rozsiahlosti a náročnosti dokazovania, táto okolnosť nemôže podľa jeho
názoru ospravedlniť nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v napadnutom
konaní vyhodnotenú na inom mieste odôvodnenia tohto nálezu.
2. Čo sa týka hodnotenia správania sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný
súd konštatuje, že najmä v súvislosti s opakovanými žiadosťami jej právneho zástupcu
o odročenie nariadených pojednávaní z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní,
na ktorých sa mal zúčastniť, došlo k spomaleniu napadnutého konania. V doterajšom
priebehu konania bolo nariadených sedem pojednávaní vo veci, pričom až v štyroch
prípadoch okresný súd pojednávanie odročil, resp. stanovil nový termín pojednávania, a to
práve v súvislosti so žiadosťami právneho zástupcu sťažovateľky o ospravedlnenie neúčasti
a odročenie z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní.
Okresný súd všetky spomínané žiadosti akceptoval, no ústavný súd konštatuje, že
takéto správanie právneho zástupcu do značnej miery spochybňuje skutočný záujem
sťažovateľky na odstránení stavu jej právnej neistoty v namietanom konaní, ktorého sa
domáhala sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Ústavný súd na uvedenú skutočnosť
prihliadol pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia.
3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní z hľadiska existencie zbytočných prieťahov. V priebehu napadnutého konania zistil
tieto obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu:
- od 20. marca 2006 (odročený termín pojednávania okresného súdu) do 24. augusta
2007 (okresný súd nariadil termín pojednávania), t. j. 17 mesiacov a
- od 1. októbra 2007 (vrátené nedoručené zásielky okresného súdu) do 14. marca
2009 (okresný súd nariadil termín pojednávania), t. j. 18 mesiacov.
Ďalšie krátkodobejšie obdobia nečinnosti zistil ústavný súd v postupe okresného
súdu:
- od 26. júna 2001 (doručená žaloba okresnému súdu) do 13. decembra 2001
(okresný súd doručil rovnopis žaloby odporcovi na vyjadrenie), t. j. takmer 6 mesiacov,
- od 12. júla 2004 [okresnému súdu vrátený spis z Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) po rozhodnutí o odvolaní] do 11. februára 2005 (okresný súd nariadil
pojednávanie), t. j. 6 a pol mesiaca,
- od 21. marca 2005 (neuskutočnené pojednávanie) do 31. januára 2006 (okresný súd
nariadil termín pojednávania), t. j. 10 mesiacov.
V súvislosti s týmito kratšími obdobiami nečinnosti poukazuje ústavný súd na svoju
predchádzajúcu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že závažnosť doby
nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadujú
dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. III. ÚS 101/01, IV. ÚS 43/06).
Postup okresného súdu v napadnutom konaní bol okrem nečinnosti poznačený
aj neefektívnosťou. Nasvedčuje tomu aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 19 Co 244/03
z 22. júna 2004, ktorým zrušil a vrátil na ďalšie konanie uznesenie okresného súdu
o odmietnutí podania sťažovateľky, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:
„Je potrebné prisvedčiť navrhovateľke, že prejednaniu jej návrhu na náhradu škody
nebránili žiadne také vady, ako má na mysli ust. § 43 ods. 2 O. s. p.
Podanie navrhovateľky má všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre návrh
na začatie konania a okresný súd ho zrejme aj za taký považoval, keď ho zaslal
na vyjadrenie odporcovi, ktorý k návrhu zaslal aj písomné stanovisko.
Podanie navrhovateľky z 26. júna 2001 obsahuje okrem všeobecných náležitostí
podľa § 42 ods. 3 O. s. p. aj označenie účastníkov, spísanie rozhodujúcich skutočností, sú
označené dôkazy a z návrhu je zjavné, čoho sa navrhovateľka dovoláva.
Prípadné právne posúdenie uplatneného nároku zákon nevyžaduje ako náležitosť
návrhu. Právne posúdenie vzťahu je v právomoci súdu. V danej veci napokon
navrhovateľka uplatnila nárok proti odporcovi podľa ust. §§ 420 a 421 Občianskeho
zákonníka.
Vzhľadom na uvedené zistenia pri preskúmaní veci odvolacím súdom bolo potrebné
uznesenie okresného súdu o odmietnutí podania navrhovateľky ako nesprávne zrušiť.“
Ústavný súd hodnotí ako neefektívnosť postupu okresného súdu aj skutočnosť, že
bez náležitého posúdenia vyhovel všetkým žiadostiam právneho zástupcu sťažovateľky
o odročenie pojednávaní z dôvodu kolízie termínov s inými pojednávaniami, v ktorých
zastupuje účastníkov, v dôsledku čoho došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania.
V tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej vyslovil, že kolízia
dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade
právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným
predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu nevyhnutne potrebného na odročenie
riadne a včas nariadeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti
o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu (§ 101 ods. 2 OSP)
v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (m. m.
I. ÚS 68/98). Ústavný súd v kontexte vyhodnotenia celého priebehu namietaného konania
na základe obsahu súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že žiadosti právneho zástupcu
sťažovateľky o odročenie pojednávaní prispeli nepochybne k jeho predlženiu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 541/2001 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd rozsudkom z 8. júla 2009
rozhodol v merite veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
50 000 € (1 506 300 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, kde poukázala najmä
na to, že konanie vo veci trvá takmer 8 rokov, čím dochádza „k znižovaniu garancie
právnej istoty v právnom štátne SR“ a vyvoláva v nej pocit právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
12 C 541/2001 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, osobitne správanie
sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie
sumy 2 000 € [slovom dvetisíc eur (60 252 Sk)] za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. A. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola
695,41 € (20 949,92 Sk).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 € (3 491,60 Sk), t. j. za dva úkony 231,80 €
(6 983,21 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (209,38 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 245,70 € (7 401,96 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18
ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného
paušálu boli priznané v celkovej sume 292,38 € (8 808,24 Sk).
V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred
ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred
ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi
(II. ÚS 299/04). Ústavný súd vzhľadom na to pri rozhodovaní o úhrade trov konania
nemohol vychádzať z hodnoty veci, ktorá je predmetom napadnutého konania, ako to
požadoval právny zástupca sťažovateľky.
Ústavný súd preto vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2009