Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 134/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

vo veci sťažnosti Ing. I. Z., B., zastúpeného advokátkou Mgr. H. S., B., pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. novembra 2008 takto

rozhodol:

Základné právo Ing. I. Z. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. novembra 2008 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa ustanovenia

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k.

12 zo 14. mája 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou Mgr. H. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. novembra 2008, ktorým

bolo odmietnuté jeho dovolanie, ktorým napadol rozsudok Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -175 z 13. septembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je vlastníkom rodinného domu na D. ulici v B.,

kde vzniklo právo užívať byť aj M. O. na základe výmeru bývalej Správnej bytovej komisie

v B. z 20. októbra 1947 č. B/2-7758-a/1947, Z: 80/1947 a následne vzniklo právo

spoločného nájmu bytu z titulu trvania manželstva aj jeho manželke. Sťažovateľ uviedol,

že vlastníkom rodinného domu sa stal z polovice dedením po otcovi a z polovice kúpou

od ostatných spoluvlastníkov domu. Rodinný dom bol a je nepretržite vo vlastníctve

fyzických osôb a nebol ani predmetom konania podľa reštitučných predpisov.

Listom zo 6. mája 2002 dal sťažovateľ výpoveď z nájmu M. O., a to z viacerých

dôvodov, pričom jedným z nich bolo aj nájomné, ktoré „vo výške 104 Kčs mesačne“

bolo neprimerané rozsahu užívanej nehnuteľnosti. Zdôraznil, že do opráv havarijného stavu

domu investoval 560 000 Sk. V roku 1993 po ich ukončení sa začal domáhať zvýšenia

nájomného, čo bolo aj príčinou sporu.

Nájomcovia M. O. s manželkou podali 4. júna 2002 žalobu o určenie neplatnosti

výpovede z nájmu bytu na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“).

Rozhodnutiu tohto súdu, ktorým určil, že výpoveď z nájmu je neplatná, sťažovateľ vytýka

nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a tiež nesprávne právne posúdenie veci,

keď si okresný súd osvojil tvrdenie nájomcov, že rodinný dom je reštituovaný, a teda sa naň

vzťahuje právna úprava regulovaného nájomného, čo nezodpovedá skutočnosti.

V čase, keď dal sťažovateľ nájomcom výpoveď z nájmu bytu, bolo účinné opatrenie

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. R-1/2002 zo 6. marca 2002, ktoré nadobudlo

účinnosť 1. apríla 2002. Podľa tohto opatrenia [časť I písm. A položka 16 ods. 1 písm. b)]

sa nevzťahuje na objekty, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb.

Keďže predmetný rodinný dom bol nepretržite vo vlastníctve fyzických osôb,

nepatrí podľa názoru sťažovateľa do štátom regulovaného segmetnu bytového fondu

a on je oprávnený požadovať od nájomníkov nie regulované, ale reálne nájomné.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ 7. februára 2006 odvolanie.

Krajský súd v rozsudku zmenil napadnuté časti rozsudku okresného súdu tak,

že žalobu zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že výpoveď z nájmu doručená len jednému z manželov nemôže

vyvolať zánik nájomného vzťahu ani u jedného z manželov, preto nedošlo ani k výpovedi

nájmu, a preto sa sťažovateľ nemohol ani domáhať zrušenia tejto výpovede. Vo vzťahu

k druhému účastníkovi preto ani nemohol takého následky vyvolať.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote

dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. novembra 2008 dovolanie

sťažovateľa odmietol. V odôvodnení uviedol, že z povahy dovolania ako opravného

prostriedku vyplýva, že toto môže podať len ten účastník konania, ktorému nebolo

rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola týmto

rozhodnutím spôsobená určitá ujma na jeho právach. Z uvedeného dovolací súd vyvodil,

že rozsudkom odvolacieho súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené a že dovolanie

môže podať len žalovaný, a naopak, ak bola žaloba zamietnutá, môže dovolanie podať

iba žalobca.

Sťažovateľ uviedol, že výsledkom konania súdov bolo konštatovanie, že „k výpovedi

z nájmu nedošlo, nemôžem byť ja považovaný za osobu, ktorej bolo vyhovené, ktorá bola

v konaní uspokojená“.

Z týchto dôvodov sa sťažovateľ nestotožňuje s výkladom ustanovenia § 240 ods. 1

(ďalej len „OSP“), ktorý predložil najvyšší súd,

a odmietnutie dovolania chápe ako ujmu na jeho práve na súdnu ochranu.

Sťažovateľ popísal svoju situáciu pri užívaní svojej nehnuteľnosti, ako aj svoj

zdravotný stav a uviedol, že je to v príčinnej súvislosti s rozhodovanou vecou, a preto žiada

primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 200 000 Sk (139 415 €).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. 11. 2008,

č. k. , porušil základné právo Ing. I. Z. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 11. 2008, č. k. a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ing. I. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 139.415,- EUR,

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

Ing. I. Z. vo výške 224,70 EUR za dva úkony právnej pomoci á 105,40 EUR (prevzatie

a príprava veci, podanie ústavnej sťažnosti) + 2 x režijný paušál á 6,95 EUR, a to na účet

Mgr. H. S., advokátky, do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka

najvyššieho súdu listom č. k. -48 z 24. júna 2009, v ktorom okrem iného uviedla:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 25. novembra 2008 odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 13. septembra 2007 sp. zn. pretože ho podala osoba

neoprávnená [ v spojení s ]. V odôvodnení

svojho uznesenia vyslovil, že z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva,

že povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, že dovolanie môže podať len

tá strana (účastník konania), ktorej nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu

vyhovené, prípadne ktorej bola týmto rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma

na jej právach. Pritom nie je rozhodujúce celé znenie rozhodnutia odvolacieho súdu,

ale iba jeho výrok a na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno prihliadať vôbec.

Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka

konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi

spôsobená určitá, hoci nie veľmi významná ujma. ktorú možno odstrániť zrušením

napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak rozsudkom odvolacieho

súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, môže dovolanie podať iba žalovaný a naopak,

ak bola žaloba zamietnutá, môže dovolanie podať iba žalobca. Pri skúmaní oprávnenia

na podanie dovolania z tohto hľadiska je totiž podstatné, že rozhodnutie odvolacieho súdu

vyznelo celkom podľa jeho požiadaviek, a že uspokojený účastník konania objektívne

nemôže mať žiadny záujem na zrušení rozhodnutia. Ak teda dovolanie podal účastník

konania, ktorému výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu holo v celom rozsahu vyhovené,

resp. mu ním nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach dovolací súd dovolanie

odmietne.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa prípustnosti dovolania

v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia

sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosti nevyhovieť; súčasne súhlasím s upustením

od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 9. júla 2009 súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa ustanovenia upustil v danej

veci od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa ustanovenia účastník môže podať dovolanie do jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom

stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Podľa ustanovenia odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré

bolo podané oneskorene...

Podľa ustanovenia ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne. Ak dovolateľ vezme dovolanie

späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.

Podľa ustanovenia dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje v prvom rade

za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať

skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom

má opodstatnenie len v tom prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo napadnutým

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu zaručenému a právu

zaručenému dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ().

Z uvedených dôkazov podľa názoru ústavného súdu v obsahu týchto zaručených práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (,

).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ

by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných veciach;

súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z vymedzenia postavenia a právomoci všeobecných súdov a ústavného súdu

v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonností rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí

v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

O arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením veci možno

hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistil interpretáciu a aplikáciu právnej normy

zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo

ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Z predloženej sťažnosti, z vyjadrení a rozsudkov ústavný súd zistil, že sťažovateľ

bol účastníkom konania vo veci neplatnosti výpovede z nájmu vedenej okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorej rozhodol rozsudkom, že sťažovateľom daná výpoveď

z nájmu zo 6. mája 2002 doručená nájomcom 14. mája 2002 je neplatná. Konanie o žalobe

žalobcu v prvom rade (M. O., ktorý medzičasom zomrel) bolo zastavené a sťažovateľ

bol zaviazaný na náhradu trov konania žalobcom.

O podanom odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 13. septembra 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých

častiach zmenil tak, že návrh zamietol (v časti o určenie neplatnosti výpovede z nájmu,

ktorú podali manželia O. a ich syn proti sťažovateľovi) a sťažovateľovi priznal náhradu trov

konania v sume 3 000 Sk.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že výpoveď z nájmu doručená len jednému

z manželov nemôže vyvolať zánik nájomného vzťahu ani u jedného z manželov, a teda

že k výpovedi z nájmu bytu ani nedošlo, a preto sa ani žalobcovia nemohli s úspechom

domáhať práva na určenie neplatnosti výpovede z nájmu.

Vo vzťahu k druhému účastníkovi tu podľa krajského súdu chýba existencia

hmotnoprávneho úkonu prijímateľa ako prejavu vôle adresovaného aj tomuto spoločnému

nájomcovi bytu a smerujúceho k ukončeniu jeho nájomného vzťahu.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. uviedol, že:

„Na podanie dovolania sú legitimovaní účastníci konania alebo ich právni

nástupcovia. Z tohto všeobecného záveru však nemožno vyvodiť, že v konkrétnom prípade

môžu dovolanie podať obe sporové strany (všetci účastníci konania). Aj keď táto otázka

nie je v zákone výslovne riešená, z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva,

že dovolanie môže podať len tá strana (účastník konania), ktorej nebolo rozhodnutím

odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené, prípadne, ktorej bola týmto rozhodnutím

spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Pritom nie je rozhodujúce celé znenie

rozhodnutia odvolacieho súdu, ale iba jeho výrok a na obsah rozhodnutia súdu prvého

stupňa nemožno prihliadať vôbec. Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy

subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím

odvolacieho súdu bola účastníkovi spôsobená určitá, hoci nie veľmi významná ujma, ktorú

možno odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že v prípade,

ak rozsudkom odvolacieho súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, môže dovolanie

podať iba žalovaný a naopak, ak bola žaloba zamietnutá, môže dovolanie podať iba

žalobca. Tieto zásady sa použijú aj vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou

z vád uvedených v Zo samotnej skutočností, že rozhodnutie odvolacieho súdu

trpí takouto vadou nemožno vyvodzovať, že by tým účastníkovi konania bola spôsobená

určitá ujma na jeho právach. Pri skúmaní oprávnenia na podanie dovolania z tohto

hľadiska je totiž podstatné, že rozhodnutie odvolacieho súdu vyznelo celkom podľa jeho

požiadaviek, a že uspokojený účastník konania objektívne nemôže mať žiadny záujem

na zrušení rozhodnutia. Ak teda dovolanie podal účastník konania, ktorému výrokom

rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v celom rozsahu vyhovené, resp. mu ním nebola

spôsobená žiadna ujma na jeho právach, dovolací súd dovolanie odmietne.

Vzhľadom na uvedené, keďže v danom prípade síce je dovolanie podľa § 238 ods. 1

prípustné, ale žalovanému rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu

prvého stupňa zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá (teda napadnutým rozsudkom

dovolateľovi nebola na jeho právach spôsobená žiadna ujma), žalovaný nebol osobou

legitimovanou na podanie dovolania. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného ako neprípustné odmietol [ v spojení s

písm. b) ].“

Najvyšší súd zdôraznil, že „dovolanie môže podať len tá strana (účastník konania),

ktorej nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené“. Na tomto

stanovisku zotrvala aj podpredsedníčka najvyššieho súdu, keď uviedla, že „neboli zistené

dôvody prípustnosti dovolania, keďže mu bolo ako účastníkovi v spore plne vyhovené,

resp. mu ním nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, dovolací súd dovolanie

odmietne“.

Predložený výklad postavenia sťažovateľa nie je arbitrárny.

Konštatovanie, že sťažovateľ bol v spore úspešný, na prvý pohľad (prima facie)

má logickú oporu v skutkovom deji, ktorý sa premietol do právneho posúdenia veci.

Konštatovanie, že sťažovateľ bol uspokojený v konaniach všeobecných súdov,

má reálny základ, a takýto výklad procesných ustanovení, ktorými sa riadi dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok, nie je arbitrárny.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením svojich nárokov v súdnom konaní (,

).

Právny názor najvyššieho súdu je riadne zdôvodnený a zodpovedá aj jeho stabilnej

judikatúre, pričom nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd vzhľadom na už citovanú interpretáciu procesných ustanovení

o dovolaní najvyšším súdom v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou konštatuje,

že základné právo na súdnu ochranu podľa nemožno porušiť,

ak všeobecný súd vo veci koná v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní ().

A contrario, ak však všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postup v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie. Takýto rozpor v postupe najvyššieho súdu však ústavný súd nezistil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené

neboli.

Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľa,

bolo bez ďalšieho právneho významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch viažucich sa

na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009