Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PLz. ÚS 3/09
PDF · 140.51 KB
No categories available
PLz. ÚS 3/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 3/09-4
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna zloženého
z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Jána
Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika
9. septembra 2009 podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov
I. a IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zvýšenia odmeny správcu
konkurznej podstaty o daň z pridanej hodnoty vyslovených v uznesení I. senátu Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 139/08-9 z 29. apríla 2008 a v stanovisku IV. senátu
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s prerokovaním veci
sp. zn. IV. ÚS 265/08, takto
rozhodol:
Stanovisko IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré znie:
„Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto
rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň
z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň
z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom,
ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak
v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj
v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich
právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa
právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd takto
nepostupuje, dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, zamieta.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2007 doručená sťažnosť sťažovateľky JUDr. D. V., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., a
21. júla 2008 sťažnosť taktiež JUDr. D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v prvom
prípade rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 1 M Obdo V 5/2006 z 28. júna 2007 a v druhom prípade uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 K 21/2007-110 z 20. mája 2008.
Označenými rozhodnutiami malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv
tým, že konajúce súdy sťažovateľke, ktorá vykonáva funkciu správkyne konkurznej
podstaty, nepriznali pri rozhodovaní o jej odmene zvýšenie tejto odmeny o daň z pridanej
hodnoty, ktorej je platiteľkou, odôvodňujúc svoj postup tým, že vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“)
v § 10 výslovne uvádza, že „ak je správca alebo predbežný správca platiteľom dane
z pridanej hodnoty, jeho odmena podľa tejto vyhlášky sa nezvyšuje o daň z pridanej
hodnoty“. Obdobne vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 493/1991 Zb.“) v § 7 ods. 3 (v znení
účinnom od 1. júla 2005) ustanovila, že ak je správca platiteľom dane z pridanej hodnoty,
konkurzná odmena sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty, pričom do 1. júla 2005 túto
otázku vyhláška č. 493/1991 Zb. neupravovala. Celá vyhláška č. 493/1991 Zb. bola zrušená
zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľka argumentuje tým, že právnym základom pre rozhodovanie okresného
súdu je zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), ako aj Smernica Rady 2006112/ES
z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“),
ktorá „je nadradená nad slovenské právne normy“. Vychádza z toho, že Slovenská
republika prebrala tento právny akt Európskeho spoločenstva a v nadväznosti na Smernicu
upravila aj zákon o dani z pridanej hodnoty, a preto odmenu treba vyplatiť v celom
zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy
priznanej odmeny je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto
daň.
Relevantným ustanovením, ktoré je sporné z hľadiska jeho aktuálnej aplikácie, je už
citovaný § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. a § 7 vyhlášky č. 493/1991 Zb.
1. Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 139/08-9 z 29. apríla 2008
odmietol sťažnosť sťažovateľky s týmto odôvodnením (išlo o namietanie porušenia
základných práv v súvislosti s nepriznaním dane z pridanej hodnoty k odmene správcu
podľa vyhlášky č. 493/1991 Zb.):
«Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 M Obdo V 5/2006 z 28. júna 2007 v dôsledku nedostatočného odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ktoré je podľa nej arbitrárne, nepresvedčivé a formálne a obsahuje nesprávnu
interpretáciu príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom.
Vzhľadom na to, že uvedené námietky sťažovateľky sa týkajú problému vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti
pripomenúť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám
ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže
znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných
práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy
(I. ÚS 13/01). ...
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
posúdenie „nároku“ uplatneného sťažovateľkou najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje (mutatis mutandis IV. ÚS 222/04).
Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom
rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať
účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka nenamietala, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohla riadne
uplatniť svoje návrhy alebo sa vyjadriť k návrhom (vyjadreniam) druhého účastníka
konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na spravodlivé súdne
konanie.»
2. Štvrtý senát pri prerokúvaní veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 dospel k odlišnému
právnemu názoru. Je založený na tom, že „... v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 261/08) uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú sú povinné
vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať všetky štátne orgány vrátane súdov. Zo zásady
ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení
štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych
noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány
verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd
(II. ÚS 148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 33/08, IV. ÚS 34/08, IV. ÚS 96/07,
IV. ÚS 95/08).“.
Z hľadiska zákona o dani z pridanej hodnoty platného a účinného v čase
rozhodovania okresného súdu (k 20. máju 2008) niet pochybností o tom, že správkyňa
konkurznej podstaty bola zdaniteľnou osobou (§ 3 ods. 1), ani o skutočnosti, čo tvorilo
základ dane z pridanej hodnoty podľa § 22 ods. 1 tohto zákona.
Vychádzajúc zo zmyslu a účelu inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveného
v zákone o dani z pridanej hodnoty, Smernice a z hierarchického usporiadania právnych
noriem podľa stupňa ich právnej sily a v nadväznosti na to aj stupeň a prioritu ich
všeobecnej záväznosti, ako aj zo zásady prednosti aplikovania právnej normy vyššieho
stupňa právnej sily pred nižšími dospel IV. senát k záveru, že výklad § 10 vyhlášky
č. 665/2005 Z. z okresným súdom bez zohľadnenia jeho väzby na zákon o dani z pridanej
hodnoty sa dostal do rozporu s princípmi ústavne konformného výkladu právnych noriem,
čo pri akceptovaní tohto názoru by vo svojich dôsledkoch znamenalo vyslovenie porušenia
sťažovateľkou označených práv, ktorých porušenie namieta. Pretože ide o právny názor
odlišný od už vysloveného právneho názoru I. senátu v uznesení č. k. I. ÚS 139/08-9
z 29. apríla 2008, predložil IV. senát návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov
podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov.
3. Plénum ústavného súdu prerokovalo právne názory prvého a štvrtého senátu
ústavného súdu v označených veciach. Následne plénum ústavného súdu rozhodlo väčšinou
hlasov tak, že navrhované stanovisko štvrtého senátu zamietlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2009