Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 291/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a R. S., obaja bytom S., zastúpených advokátom

JUDr. L. U., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre v konaní vedenom pod ČVS: KÚV-

92/OVVK-NR-1999 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. a R. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009

doručená sťažnosť J. S. a R. S., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

(ďalej len „“) postupom Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom

pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že «Sťažovatelia sú fyzické osoby, rodičia neb.

Ing. Z. S.(...), ktorý zomrel dňa 9. 9. 1999 v dôsledku rozsiahlych a ťažkých zranení,

spôsobených úmyselným trestným činom vraždy. V súvislosti s vraždou Poškodeného, teda

blízkej osoby, sa Sťažovatelia stali taktiež obeťou trestného činu, keďže im týmto činom boli

spôsobené škodlivé následky, majúce povahu najmä psychickej škody, emocionálneho

utrpenia ako aj porušenia základných ľudských práv na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

V uvedenej veci bolo neodkladným a neopakovateľným úkonom začaté trestné

stíhanie, v rámci ktorého sú Sťažovatelia v zmysle Trestný

poriadok(...) poškodenými stranami, teda subjektmi trestného konania s prislúchajúcimi

procesnými právami, prostredníctvom ktorých môžu vykonávať vplyv na priebeh trestného

konania.

Sťažnosť sa týka porušenia práva Sťažovateľov na inú právnu ochranu(...) a to

postupom (najmä nečinnosťou) orgánov činných v trestnom konaní vo veci vyšetrovania

vyššie uvedeného trestného činu vraždy, v prvom rade príslušníkov Krajského riaditeľstva

policajného zboru v Nitre, pričom došlo aj k porušeniu základného práva Sťažovateľov na

prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ) . K porušeniu

práva dochádzalo sústavnou pasivitou vyšetrovateľov vo veci, opakovaným - podľa nášho

názoru bezdôvodným prerušovaním trestného konania, pričom táto sťažnosť sa týka najmä

Uznesenia o prerušení konania zo dňa 29. 4. 2009, vydaného Porušovateľom. (...)

Dňa 9. 9. 1999 bolo vykonaním neodkladného úkonu - obhliadky miesta činu

-vyšetrovateľom Krajského úradu vyšetrovania v Nitre začaté trestné stíhanie za trestný čin

vraždy podľa , (...), vedené pod sp. zn. ČSV:

KÚV-92/OVEK-99(...)

Vyšetrovanie predmetného trestného činu sa v počiatku vykonávalo relatívne aktívne.

Boli uskutočnené početné výsluchy svedkov aj poškodených, vykonaná ohliadka miesta činu

s následnou kriminalistickou expertízou zaistených stôp, bolo vykonaných niekoľko

zaisťovacích úkonov, boli predložené rôzne dokumenty a znalecké posudky, dokonca vo veci

bola označená a zadržaná osoba podozrivá z predmetného trestného činu(...)

Orgány činné v trestnom konaní mali teda v počiatočnom štádiu najviac informácií a

údajov, ktoré mali viesť k objasneniu veci, k označeniu páchateľa a k vzneseniu obvinenia.

Vo veci však nikdy nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, napriek tomu,

že na základe výpovedí svedkov boli označené podozrivé osoby(...)

Všetky uvedené skutočnosti sú od začiatku vyšetrovania známe a mohli byť

„vodítkom“ pre smer vyšetrovania. Orgány činné v trestnom konaní evidovali niekoľko

možných motívov vraždy zo strany manželky poškodeného a jeho druha(...)

Za uplynulých desať rokov sa však predmetná záležitosť bezdôvodne posúva rôznym

vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, ktorí, vychádzajúc z

predloženého spisu vec sústavne odkladali, bez vykonania ďalších vyšetrovacích úkonov.

S odôvodnením, že v priebehu vyšetrovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti

oprávňujúce viesť trestné stíhanie voči určitej osobe, bolo trestné stíhanie vyšetrovateľom

(resp. niekoľkými vyšetrovateľmi) niekoľkokrát prerušené. Týmto sa stáva zistenie

skutočného páchateľa čoraz menej reálnym, keďže hmotné dôkazy je možné zabezpečiť

s odstupom času len veľmi ťažko. Je navodený neprijateľný stav dlhodobej právnej neistoty,

ktorý sa dotýka v prvom rade Sťažovateľov, ale vzhľadom na vážnosť trestného činu aj

spoločnosť. (...)

Vzhľadom na priebeh vyšetrovania, najmä na konanie ako aj nečinnosť jednotlivých

vyšetrovateľov máme za to, že je tu dôvodné podozrenie z úmyselných prieťahov v konaní

a podpory trestnej činnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Častá a zrejme

bezdôvodná výmena vyšetrovateľov zbytočne zmarila efektívnosť konania, pričom, čo sa

týka osoby jednotlivých vyšetrovateľov a ich vplyv na vyšetrovanie, tieto sú prinajmenšom

podozrivé. (...)

Sťažovatelia sa v zmysle kvalifikujú za poškodených, keďže

im trestným činom bola spôsobená morálna a psychická škoda, a došlo k porušeniu ich

základných ľudských práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života. V zmysle sú teda subjektmi trestného konania

s prislúchajúcimi procesnými právami, prostredníctvom ktorých môžu vykonávať vplyv na

priebeh trestného konania. (...)

Využívajúc svoje ústavné právo na inú právnu ochranu, sa Sťažovatelia obrátili

nespočetnými listami a žiadosťami na príslušné orgány činné v trestnom konaní - najmä na

Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre, ako aj na Ministerstvo vnútra SR, či

prezidenta SR a to s odôvodnenými obavami o neefektívnosť a bezvýznamnosť oneskorenej

činnosti orgánov činných v trestnom konaní.

Zo strany Sťažovateľov bol podaný aj podnet na prešetrenie zákonnosti postupu

vyšetrovateľov Krajského riaditeľstva PZ v Nitre(...)

Krajské riaditeľstvo síce vydalo uznesenie o začatí trestného stíhania v roku 1999,

avšak do dnešného dňa nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, napriek tomu, že

išlo o podozrenie zo spáchania relatívne ľahko preukázateľného a zdokumentovateľného

trestného činu a známa bola aj osoba podozrivého/ podozrivých.

Vyšetrovatelia mali dostatok času i pri výrazných prieťahoch v predchádzajúcom

období na to, aby konali v súlade s ustanoveniami .

Svojou nečinnosťou však zmarili základný účel v zmysle

ods. 1 , teda aby „(...) trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia

podľa zákona spravodlivo potrestaní(...)“. Svojim prístupom v predmetnej záležitosti

poskytujú páchateľovi (-om) trestného činu ochranu a beztrestnosť, čo je proti základným

záujmom celej spoločnosti.

Všetky uvedené a niektoré ďalšie ustanovenia boli porušené

nesankcionovateľnou nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a zakladajú

porušenie ústavného práva na inú právnu ochranu, ako aj právo na verejné prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ) .»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí

ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre svojim postupom - najmä

nečinnosťou svojich príslušníkov porušuje základné právo Sťažovateľov v zmysle čl. 48

ods. 2) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

2) Prikazuje sa porušovateľovi, Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Nitre,

aby zrušil Uznesenie o prerušení konania zo dňa 29. 4. 2009 a vo veci bez ďalších

prieťahov aktívne konal, vyhľadával ďalšie dôkazy, využil všetky dostupné zákonné

prostriedky na vyšetrenie a objasnenie veci, na zistenie páchateľov, resp. na definitívne

ukončenie veci.

3) V zmysle § 56 ods. 4) sa priznáva sťažovateľom J. S. a manželke R. S. finančné

zadosťučinenie, ako vyjadrenie ich morálneho práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú

sťažovatelia utrpeli z dôvodu nečinnosti orgánov. Táto náhrada je v rozsahu 1,- EUR.

Zároveň žiadame, aby v zmysle ) Ústavný súd

Slovenskej republiky uložil Porušovateľovi náhradu trov tohto konania Sťažovateľom, ktoré

vyčíslime do troch dní odo dňa rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,

a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit

(). Vzhľadom na túto skutočnosť sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod

ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým

pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci

účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto

základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom

alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do

účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní

veci účastníka (napr. ).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba

považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení .

Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to

prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto

konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k

poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. , )].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko

z 5. júla 2005 (sp. zn. ) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na

náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych

práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia

základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté

trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. ,

).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a teda rovnako základného práva podľa poškodeným v rámci trestného

konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,

ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho

záležitosti). Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3

je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť

škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného

vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody

voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu krajského riaditeľstva namietajú sťažovatelia celý rad

skutočností zakladajúcich podľa ich názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti upriamuje

ústavný súd pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovatelia

ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti

konkrétnej osobe) sa nemôžu domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (napr. , II. ÚS

212/07, III. ÚS109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva

poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu

možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez

zbytočných prieťahov má nárok v zmysle .

Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov podľa je preto uplatniteľné až po vznesení

obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní krajského riaditeľstva vedeného pod

ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999 dosiaľ obvinenie konkrétnej osobe v zmysle zákonných

ustanovení príslušného procesného predpisu – – vznesené nebolo.

Ústavný súd pritom nie je oprávnený vyhodnocovať, či v danom trestnom konaní boli

v postačujúcom rozsahu zistené skutočnosti, na podklade ktorých by bol dostatočne

odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, a teda či už malo, alebo nemalo byť

vydané uznesenie o vznesení obvinenia. Túto právomoc majú iba orgány činné v trestnom

konaní.

Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že

sťažovatelia ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa

nemôžu domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemohol vyhovieť ani žiadosti sťažovateľov

prikázať krajskému riaditeľstvu zrušiť uznesenie z 29. apríla 2009, ktorým bolo prerušené

trestné stíhanie. Prichádzalo by to (za splnenia ďalších zákonom požadovaných podmienok)

do úvahy iba v prípade, ak by bol sťažovateľ úspešný pri namietaní svojich základných práv

alebo slobôd (napr. ) v súvislosti s týmto rozhodnutím, resp. v súvislosti

s konaním, ktoré mu bezprostredne predchádzalo a porušenie týchto práv je v rozhodnutí

premietnuté, nie však na základe namietania postupu orgánu verejnej moci vo vzťahu

k zbytočným prieťahom vo veci ako celku, čo je prípad sťažovateľov. Inými slovami,

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2

) môže dôjsť iba postupom, nie rozhodnutím orgánu verejnej moci, preto ani prípadné

vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

nemôže vyvolať zrušenie rozhodnutia, aj ak by sa toto rozhodnutie navonok javilo ako

príčina, ktorá má za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že posúdenie správnosti, t. j. zákonnosti

(a teda aj dôvodnosti) vydaného rozhodnutia o prerušení trestného stíhania, patrí

predovšetkým do právomoci príslušnej prokuratúry (resp. prokurátora), ktorá vykonáva

dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní. Až po vyčerpaní všetkých

opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov sťažovateľom, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, by mohlo byť následne rozhodnutie

predmetom skúmania pred ústavným súdom.

Okrem uvedeného treba dodať, že podľa zistenia ústavného súdu je trestné stíhanie

vedené krajským riaditeľstvom pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1997 naďalej prerušené

uznesením z 29. apríla 2009. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania z 29. apríla 2009,

ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania, nemôžu sa v prerušovanom konaní

vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,

a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky

jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (napr. , , ). Naviac sťažovatelia proti uvedenému

uzneseniu sťažnosť nepodali. Z tohto dôvodu sa javí, že sťažnosť sťažovateľov je

neprípustná aj pre nevyčerpanie všetkých opravných alebo iných právnych prostriedkov

nápravy, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov, v ich prípade

.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie o ich ďalších návrhoch, t. j. o prikázaní krajskému riaditeľstvu konať bez

zbytočných prieťahov a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov

právneho zastúpenia, ktoré je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009