Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 291/09
PDF · 187.36 KB
No categories available
II. ÚS 291/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a R. S., obaja bytom S., zastúpených advokátom
JUDr. L. U., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre v konaní vedenom pod ČVS: KÚV-
92/OVVK-NR-1999 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. a R. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009
doručená sťažnosť J. S. a R. S., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom
pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999.
Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že «Sťažovatelia sú fyzické osoby, rodičia neb.
Ing. Z. S.(...), ktorý zomrel dňa 9. 9. 1999 v dôsledku rozsiahlych a ťažkých zranení,
spôsobených úmyselným trestným činom vraždy. V súvislosti s vraždou Poškodeného, teda
blízkej osoby, sa Sťažovatelia stali taktiež obeťou trestného činu, keďže im týmto činom boli
spôsobené škodlivé následky, majúce povahu najmä psychickej škody, emocionálneho
utrpenia ako aj porušenia základných ľudských práv na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
V uvedenej veci bolo neodkladným a neopakovateľným úkonom začaté trestné
stíhanie, v rámci ktorého sú Sťažovatelia v zmysle § 46 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok(...) poškodenými stranami, teda subjektmi trestného konania s prislúchajúcimi
procesnými právami, prostredníctvom ktorých môžu vykonávať vplyv na priebeh trestného
konania.
Sťažnosť sa týka porušenia práva Sťažovateľov na inú právnu ochranu(...) a to
postupom (najmä nečinnosťou) orgánov činných v trestnom konaní vo veci vyšetrovania
vyššie uvedeného trestného činu vraždy, v prvom rade príslušníkov Krajského riaditeľstva
policajného zboru v Nitre, pričom došlo aj k porušeniu základného práva Sťažovateľov na
prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2) Ústavy. K porušeniu
práva dochádzalo sústavnou pasivitou vyšetrovateľov vo veci, opakovaným - podľa nášho
názoru bezdôvodným prerušovaním trestného konania, pričom táto sťažnosť sa týka najmä
Uznesenia o prerušení konania zo dňa 29. 4. 2009, vydaného Porušovateľom. (...)
Dňa 9. 9. 1999 bolo vykonaním neodkladného úkonu - obhliadky miesta činu
-vyšetrovateľom Krajského úradu vyšetrovania v Nitre začaté trestné stíhanie za trestný čin
vraždy podľa § 219 ods. 1, ods.2 písm. b) Trestného zákona(...), vedené pod sp. zn. ČSV:
KÚV-92/OVEK-99(...)
Vyšetrovanie predmetného trestného činu sa v počiatku vykonávalo relatívne aktívne.
Boli uskutočnené početné výsluchy svedkov aj poškodených, vykonaná ohliadka miesta činu
s následnou kriminalistickou expertízou zaistených stôp, bolo vykonaných niekoľko
zaisťovacích úkonov, boli predložené rôzne dokumenty a znalecké posudky, dokonca vo veci
bola označená a zadržaná osoba podozrivá z predmetného trestného činu(...)
Orgány činné v trestnom konaní mali teda v počiatočnom štádiu najviac informácií a
údajov, ktoré mali viesť k objasneniu veci, k označeniu páchateľa a k vzneseniu obvinenia.
Vo veci však nikdy nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, napriek tomu,
že na základe výpovedí svedkov boli označené podozrivé osoby(...)
Všetky uvedené skutočnosti sú od začiatku vyšetrovania známe a mohli byť
„vodítkom“ pre smer vyšetrovania. Orgány činné v trestnom konaní evidovali niekoľko
možných motívov vraždy zo strany manželky poškodeného a jeho druha(...)
Za uplynulých desať rokov sa však predmetná záležitosť bezdôvodne posúva rôznym
vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, ktorí, vychádzajúc z
predloženého spisu vec sústavne odkladali, bez vykonania ďalších vyšetrovacích úkonov.
S odôvodnením, že v priebehu vyšetrovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti
oprávňujúce viesť trestné stíhanie voči určitej osobe, bolo trestné stíhanie vyšetrovateľom
(resp. niekoľkými vyšetrovateľmi) niekoľkokrát prerušené. Týmto sa stáva zistenie
skutočného páchateľa čoraz menej reálnym, keďže hmotné dôkazy je možné zabezpečiť
s odstupom času len veľmi ťažko. Je navodený neprijateľný stav dlhodobej právnej neistoty,
ktorý sa dotýka v prvom rade Sťažovateľov, ale vzhľadom na vážnosť trestného činu aj
spoločnosť. (...)
Vzhľadom na priebeh vyšetrovania, najmä na konanie ako aj nečinnosť jednotlivých
vyšetrovateľov máme za to, že je tu dôvodné podozrenie z úmyselných prieťahov v konaní
a podpory trestnej činnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Častá a zrejme
bezdôvodná výmena vyšetrovateľov zbytočne zmarila efektívnosť konania, pričom, čo sa
týka osoby jednotlivých vyšetrovateľov a ich vplyv na vyšetrovanie, tieto sú prinajmenšom
podozrivé. (...)
Sťažovatelia sa v zmysle § 46 Trestného poriadku kvalifikujú za poškodených, keďže
im trestným činom bola spôsobená morálna a psychická škoda, a došlo k porušeniu ich
základných ľudských práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života. V zmysle Trestného poriadku sú teda subjektmi trestného konania
s prislúchajúcimi procesnými právami, prostredníctvom ktorých môžu vykonávať vplyv na
priebeh trestného konania. (...)
Využívajúc svoje ústavné právo na inú právnu ochranu, sa Sťažovatelia obrátili
nespočetnými listami a žiadosťami na príslušné orgány činné v trestnom konaní - najmä na
Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre, ako aj na Ministerstvo vnútra SR, či
prezidenta SR a to s odôvodnenými obavami o neefektívnosť a bezvýznamnosť oneskorenej
činnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Zo strany Sťažovateľov bol podaný aj podnet na prešetrenie zákonnosti postupu
vyšetrovateľov Krajského riaditeľstva PZ v Nitre(...)
Krajské riaditeľstvo síce vydalo uznesenie o začatí trestného stíhania v roku 1999,
avšak do dnešného dňa nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, napriek tomu, že
išlo o podozrenie zo spáchania relatívne ľahko preukázateľného a zdokumentovateľného
trestného činu a známa bola aj osoba podozrivého/ podozrivých.
Vyšetrovatelia mali dostatok času i pri výrazných prieťahoch v predchádzajúcom
období na to, aby konali v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.
Svojou nečinnosťou však zmarili základný účel Trestného poriadku v zmysle § 1
ods. 1 Trestného poriadku, teda aby „(...) trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia
podľa zákona spravodlivo potrestaní(...)“. Svojim prístupom v predmetnej záležitosti
poskytujú páchateľovi (-om) trestného činu ochranu a beztrestnosť, čo je proti základným
záujmom celej spoločnosti.
Všetky uvedené a niektoré ďalšie ustanovenia Trestného poriadku boli porušené
nesankcionovateľnou nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a zakladajú
porušenie ústavného práva na inú právnu ochranu, ako aj právo na verejné prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2) Ústavy.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí
ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre svojim postupom - najmä
nečinnosťou svojich príslušníkov porušuje základné právo Sťažovateľov v zmysle čl. 48
ods. 2) Ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
2) Prikazuje sa porušovateľovi, Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Nitre,
aby zrušil Uznesenie o prerušení konania zo dňa 29. 4. 2009 a vo veci bez ďalších
prieťahov aktívne konal, vyhľadával ďalšie dôkazy, využil všetky dostupné zákonné
prostriedky na vyšetrenie a objasnenie veci, na zistenie páchateľov, resp. na definitívne
ukončenie veci.
3) V zmysle § 56 ods. 4) sa priznáva sťažovateľom J. S. a manželke R. S. finančné
zadosťučinenie, ako vyjadrenie ich morálneho práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú
sťažovatelia utrpeli z dôvodu nečinnosti orgánov. Táto náhrada je v rozsahu 1,- EUR.
Zároveň žiadame, aby v zmysle § 36 ods. 2) zákona o Ústavnom súde Ústavný súd
Slovenskej republiky uložil Porušovateľovi náhradu trov tohto konania Sťažovateľom, ktoré
vyčíslime do troch dní odo dňa rozhodnutia vo veci samej.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,
a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit
(III. ÚS 235/05). Vzhľadom na túto skutočnosť sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod
ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým
pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto
základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom
alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do
účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní
veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba
považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to
prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto
konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k
poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko
z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na
náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych
práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia
základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté
trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06,
Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného
konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,
ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho
záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3
Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť
škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného
vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody
voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.
Vo vzťahu k postupu krajského riaditeľstva namietajú sťažovatelia celý rad
skutočností zakladajúcich podľa ich názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti upriamuje
ústavný súd pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovatelia
ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti
konkrétnej osobe) sa nemôžu domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS
212/07, III. ÚS109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva
poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu
možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez
zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení
obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní krajského riaditeľstva vedeného pod
ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999 dosiaľ obvinenie konkrétnej osobe v zmysle zákonných
ustanovení príslušného procesného predpisu – Trestného poriadku – vznesené nebolo.
Ústavný súd pritom nie je oprávnený vyhodnocovať, či v danom trestnom konaní boli
v postačujúcom rozsahu zistené skutočnosti, na podklade ktorých by bol dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, a teda či už malo, alebo nemalo byť
vydané uznesenie o vznesení obvinenia. Túto právomoc majú iba orgány činné v trestnom
konaní.
Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že
sťažovatelia ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa
nemôžu domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemohol vyhovieť ani žiadosti sťažovateľov
prikázať krajskému riaditeľstvu zrušiť uznesenie z 29. apríla 2009, ktorým bolo prerušené
trestné stíhanie. Prichádzalo by to (za splnenia ďalších zákonom požadovaných podmienok)
do úvahy iba v prípade, ak by bol sťažovateľ úspešný pri namietaní svojich základných práv
alebo slobôd (napr. čl. 46 ods. 1 ústavy) v súvislosti s týmto rozhodnutím, resp. v súvislosti
s konaním, ktoré mu bezprostredne predchádzalo a porušenie týchto práv je v rozhodnutí
premietnuté, nie však na základe namietania postupu orgánu verejnej moci vo vzťahu
k zbytočným prieťahom vo veci ako celku, čo je prípad sťažovateľov. Inými slovami,
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2
ústavy) môže dôjsť iba postupom, nie rozhodnutím orgánu verejnej moci, preto ani prípadné
vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nemôže vyvolať zrušenie rozhodnutia, aj ak by sa toto rozhodnutie navonok javilo ako
príčina, ktorá má za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní.
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že posúdenie správnosti, t. j. zákonnosti
(a teda aj dôvodnosti) vydaného rozhodnutia o prerušení trestného stíhania, patrí
predovšetkým do právomoci príslušnej prokuratúry (resp. prokurátora), ktorá vykonáva
dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní. Až po vyčerpaní všetkých
opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov sťažovateľom, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, by mohlo byť následne rozhodnutie
predmetom skúmania pred ústavným súdom.
Okrem uvedeného treba dodať, že podľa zistenia ústavného súdu je trestné stíhanie
vedené krajským riaditeľstvom pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1997 naďalej prerušené
uznesením z 29. apríla 2009. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania z 29. apríla 2009,
ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania, nemôžu sa v prerušovanom konaní
vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,
a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky
jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03). Naviac sťažovatelia proti uvedenému
uzneseniu sťažnosť nepodali. Z tohto dôvodu sa javí, že sťažnosť sťažovateľov je
neprípustná aj pre nevyčerpanie všetkých opravných alebo iných právnych prostriedkov
nápravy, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov, v ich prípade
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovanie o ich ďalších návrhoch, t. j. o prikázaní krajskému riaditeľstvu konať bez
zbytočných prieťahov a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov
právneho zastúpenia, ktoré je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009