Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 295/09
PDF · 175.12 KB
No categories available
II. ÚS 295/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M.,
K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 269/2008-
338 zo 16. apríla 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009
doručená sťažnosť Ing. D. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 2 Co 269/200-338 zo 16. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 5. septembra 2002 doručil Okresnému
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
smerujúcu proti S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď
daná mu žalovaným 24. mája 2002 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná.
Sťažovateľ vo svojej žalobe uviedol, že na základe pracovnej zmluvy zo 16. augusta 1982
pracoval u žalovaného v pracovnom pomere, naposledy v pracovnom zaradení ako zástupca
riaditeľa pre ekonomiku a obchod na odštepnom závode žalovaného v K. Dňa 24. mája
2002 mu dal žalovaný výpoveď z dôvodu, že v zmysle príkazu riaditeľa odštepného závodu
č. 8/2002 z 25. apríla 2002 došlo u zamestnávateľa k organizačnej zmene a k 1. máju 2002
bolo jeho funkčné pracovné miesto zrušené. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že žalovaný
mu neponúkol iné vhodné miesto. Ak žalovaný vo výpovedi uviedol, že sťažovateľovi bolo
ponúknuté miesto vedúceho odboru, nie je to pravda, pretože mu bolo iba oznámené, že
takéto miesto môže zastávať, ale žalovaný nevyčkal na rozhodnutie sťažovateľa, či miesto
príjme, alebo nie. Navyše, podľa tvrdenia sťažovateľa, žalovaný mal aj iné voľné miesta.
Podľa názoru sťažovateľa skutočným dôvodom výpovede bola snaha riaditeľa odštepného
závodu o diskrimináciu sťažovateľa ako jemu nepríjemnej osoby. V priebehu konania
sťažovateľ uviedol, že žalovaný mu ponúkol miesto vedúceho odboru prípisom z 9. mája
2002 doručeným mu 10. mája 2002, v ktorom bola určená lehota na vyjadrenie, či miesto
prijíma, do 14. mája 2002. Hoci sťažovateľ požiadal žalovaného o predĺženie tejto lehoty do
20. mája 2002, žalovaný mu nevyhovel, čo vyplýva z listu, ktorý bol doručený
sťažovateľovi 13. mája 2002. Iným existujúcim voľným miestom u žalovaného bolo miesto
„prevádzkového montéra plynovodov – meranie“, pre ktoré spĺňal sťažovateľ kvalifikačné
a zdravotné predpoklady. Napriek tomu mu toto miesto ponúknuté nebolo.
Žalovaný sa v konaní bránil tým, že 9. mája 2002 riadne ponúkol sťažovateľovi
voľné miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, avšak sťažovateľ sa do 14. mája 2002 k
tejto ponuke nevyjadril a toto miesto neprijal. Iné vhodné voľné pracovné miesto žalovaný
k dispozícii nemal.
Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 1099/02-216 z 27. októbra 2005 žalobu
sťažovateľa zamietol. Vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný riadne
ponúkol sťažovateľovi voľné pracovné miesto zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu,
kvalifikácii a schopnostiam – miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, avšak sťažovateľ
toto miesto v určenej lehote neprijal, pretože nepodpísal dodatok č. 8 k svojej pracovnej
zmluve. Žalovaný si teda ponukovú povinnosť riadne splnil.
Krajský súd na odvolanie žalobcu toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie uznesením č. k. 2 Co 69/2006-237 z 18. októbra 2006. V odôvodnení
uznesenia krajský súd poukázal na to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď
vychádzal z toho, že sťažovateľovi postačovalo ponúknuť jedno z voľných pracovných
miest na to, aby v prípade odmietnutia tohto miesta bola splnená podmienka na danie
výpovede a nebolo potrebné ponúkať ďalšie voľné pracovné miesta. Navyše okresný súd
nevypočul sťažovateľom navrhovaného svedka Ing. L., generálneho riaditeľa žalovaného,
ktorý sa mohol vyjadriť k skutočnosti, či u žalovaného v čase výpovede existovali voľné
pracovné miesta.
Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 1099/02-319 z 27. mája
2008 tak, že žalobu zamietol. Doplnil dokazovanie výsluchom svedka Ing. L. Pokiaľ ide
o voľné pracovné miesto u žalovaného „prevádzkový montér plynovodov – meranie“,
žalovaný okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ nespĺňal podmienky na jeho obsadenie,
pretože pre výkon tohto miesta sa vyžadovala odborná spôsobilosť stanovená osobitnými
právnymi predpismi a žalobca nebol odborne spôsobilý na výkon tejto práce, a preto
okresný súd vychádzal zo stanoviska Inšpektorátu práce v K., z ktorého podľa jeho názoru
vyplynulo, že pre výkon tejto práce postačuje zaškolenie odborne spôsobilou osobou, resp.
od výrobcu príslušného meracieho zariadenia. Považoval však za otázne, či by sťažovateľ
toto pracovné miesto prijal (išlo o miesto kategórie R – robotnícke), keď neprijal ani miesto
zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii (miesto vedúceho
odboru pre ekonomiku), pre výkon ktorého sa navyše nevyžadovalo ani predchádzajúce
zaškolenie.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že
v konaní bolo preukázané, že žalovaný v čase výpovede disponoval dvoma voľnými
pracovnými miestami, a to miestom vedúceho odboru pre ekonomiku a miestom
prevádzkového montéra plynovodov – meranie. Obe miesta boli pre sťažovateľa vhodné.
V súvislosti s funkciou prevádzkového montéra plynovovodov – meranie postačovalo
zaškolenie sťažovateľa odborne spôsobilou osobou. Toto miesto však žalovaný
sťažovateľovi neponúkol vôbec, hoci tak bol povinný postupovať. Je nerozhodné, že išlo
o pracovné miesto kategórie R – robotnícke, a nerozhodné je i to, či by toto miesto
sťažovateľ prijal, alebo nie, ak by mu bolo ponúknuté.
Krajský súd tento rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil rozsudkom
č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. apríla 2009. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ak
zamestnanec ponúknutú vhodnú prácu odmietol, zamestnávateľ už nie je povinný ponúkať
zamestnancovi inú prácu a podmienka ponúknutia vhodnej práce zamestnancovi je splnená.
Tobôž nie je zamestnávateľ povinný ponúkať zamestnancovi takú prácu, ktorá nie je vhodná
a zodpovedajúca jeho kvalifikácii ani praxi, lebo by vyžadovala podrobenie sa
predchádzajúcej príprave. Ponúknutie ďalšej vhodnej práce by prichádzalo do úvahy iba
vtedy, ak by zamestnanec prvú vhodnú prácu neodmietol. Rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 27. mája 2009.
Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu
a právne závery v ňom obsiahnuté sú v priamom rozpore so zákonom, preto zásadne
popierajú jeho účel a význam, a sú teda arbitrárne. Krajský súd vykladal § 63 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce tak, že zásadne poprel jeho účel a význam. Záver krajského súdu
o tom, že ponúknutie ďalšej vhodnej práce prichádza do úvahy iba v prípade, ak prvú
vhodnú prácu zamestnanec neodmietol, je v priamom rozpore s § 63 ods. 2 písm. b)
Zákonníka práce. Navyše takýto výklad je celkom nelogický, pretože nie je potom jasné,
aký význam by malo ponúkať zamestnancovi ďalšie voľné pracovné miesto potom, ako
prvé ponúknuté voľné pracovné miesto prijal. Práve naopak, ponúkať ďalšie vhodné voľné
pracovné miesto má význam iba vtedy, ak zamestnanec prvú ponuku odmietol a existujú
i ďalšie voľné vhodné pracovné miesta. Taký je zmysel ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b)
Zákonníka práce. Rovnaké nedostatky má i záver krajského súdu o tom, že žalovaný nebol
povinný ponúknuť sťažovateľovi pracovné miesto, ktoré by si vyžadovalo podrobenie sa
predchádzajúcej príprave, pretože je v priamom rozpore so znením Zákonníka práce v znení
účinnom v rozhodnom čase.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 269/2008 porušil
základné právo Ing. D. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2) Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. 4. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3) Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť Ing. D. S. trovy právneho zastúpenia
advokátom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. apríla 2009, a to
z dôvodu, že právny názor, na ktorom je toto rozhodnutie založené, je arbitrárny, pretože
popiera účel a zmysel ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom krajského súdu vyjadreným v rozsudku č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. apríla
2009, pretože podľa názoru sťažovateľa ustanovenie § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce
nemožno vykladať a aplikovať tak, ako to urobil krajský súd, teda tak, že v prípade, ak
zamestnanec odmietol jemu ponúknuté jedno vhodné pracovné miesto zamestnávateľom,
pre splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede v situácii, ak existujú ešte iné voľné
vhodné pracovné miesta pre zamestnanca, sa ich ponuka zamestnancovi už nevyžaduje.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 2 Co 269/2008-338
zo 16. apríla 2009 uviedol najmä, že:
„Odvolací súd podľa § 212 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že neboli dôvody ani pre
zmenu ani pre zrušenie rozsudku.
Predmetom tohto konania je neplatnosť výpovede z dôvodu, že pracovníkovi, ktorému
bola daná výpoveď pre nadbytočnosť nebola ponúknutá vhodná práca. (...)
V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že riaditeľ žalovaného k 1. 5.
2002 zrušil funkciu námestníka, ktorú dovtedy vykonával žalobca, preto sa stal
nadbytočným, z toho dôvodu 2. 9. 2002 doručil žalobcovi výpoveď zo dňa 24. 5. 2002.
Výpoveď bola daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to z dôvodu, že
v zmysle príkazu ROZ č. 8/2002 zo dňa 25. 4. 2002 došlo u zamestnávateľa k organizačnej
zmene. Ku dňu 1. 5. 2002 bolo zrušené funkčné pracovné miesto zástupca riaditeľa pre
ekonomiku a obchod. Dňa 9. 5. 2002 riaditeľ Ing. D. P. ponúkol žalobcovi voľné funkčné
pracovné miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, ktorú odmietol a ďalšie práce na OZ
neboli pre neho vhodné.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že skutočne
bola žalobcovi ponúknutá práca vedúceho odboru pre ekonomiku na OZ v K., teda v mieste
výkonu práce a táto práca zodpovedala aj kvalifikácii žalobcu. Ponuka bola písomná,
listom zo dňa 10. 5. 2002, v ktorom bolo uvedené, že na prijatie, resp. odmietnutie
ponúknutého voľného pracovného miesta mu bola určená lehota do 14. 5. 2002. Ak
v uvedenej lehote svoje rozhodnutie prijať ponúknuté voľné pracovné miesto neoznámi
a zároveň v tejto lehote nevráti na odbor RĽZ podpísané dokumenty, ktoré tvoria prílohu
interného listu, bude jeho konanie považované za odmietnutie voľného pracovného miesta,
toto bude obsadené inou osobou. Túto žiadosť podpísal riaditeľ útvaru a žalobca ju prevzal
13. 5. 2002. Žalobca žalovanému nedoručil svoje rozhodnutie o prijatí ponúknutého
voľného pracovného miesta, a to ani v dodatočnej lehote, ktorú si sám žalobca určil do
20. 5. 2002. Malo sa tak stať po rozhovore žalobcu s generálnym riaditeľom. Ani do 20. 5.
2002 však žalobca neoznámil či prijíma alebo neprijíma ponúknuté voľné pracovné miesto.
Generálny riaditeľ Ing. L. ani Ing. D. P. nepotvrdili, že by bol žalobca prijal ponúknutú
prácu, a to ani v dodatočne určenej lehote, napriek tomu, že bol výslovne upozornený, že ak
svoje stanovisko neoznámi, bude to organizácia považovať za neprijatie ponuky. Žalobca
v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ponúknutú prácu prijal. Vychádzajúc potom
z ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce so stavom k 24. 7. 2002 odvolací súd dospel
k záveru, že zamestnanec nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu
zamestnávateľ ponúkol, preto mu bolo možné dať výpoveď pre organizačnú zmenu a keďže
táto výpoveď spĺňa aj všetky formálne náležitosti, odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa, že žalobe o neplatnosť výpovede nie je možné vyhovieť. Súd prvého
stupňa rozhodol správne aj o trovách prvostupňového konania, preto odvolací súd podľa
§ 219 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
K dôvodom uvedeným v odvolaní odvolací súd udáva, že ponúknutie ďalšej vhodnej
práce prichádza do úvahy iba v prípade, ak prvú vhodnú prácu žalobca neodmietol, ale
v prípade, že došlo k odmietnutiu vhodnej ponúkanej práce, už nie je zamestnávateľ povinný
ponúkať žalobcovi inú prácu, ktorá popri tom nie je vhodná a zodpovedajúca jeho
kvalifikácii ani praxi, lebo by vyžadovala podrobenie sa predchádzajúcej príprave.“
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa
zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej
časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené
a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd
nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Aplikácia ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b)
Zákonníka práce krajským súdom vystihovala jeho účel a zmysel, a preto bolo potrebné
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009