Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 295/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M.,

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

338 zo 16. apríla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. D. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -338 zo 16. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 5. septembra 2002 doručil Okresnému

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

smerujúcu proti S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď

daná mu žalovaným 24. mája 2002 podľa je neplatná.

Sťažovateľ vo svojej žalobe uviedol, že na základe pracovnej zmluvy zo 16. augusta 1982

pracoval u žalovaného v pracovnom pomere, naposledy v pracovnom zaradení ako zástupca

riaditeľa pre ekonomiku a obchod na odštepnom závode žalovaného v K. Dňa 24. mája

2002 mu dal žalovaný výpoveď z dôvodu, že v zmysle príkazu riaditeľa odštepného závodu

č. 8/2002 z 25. apríla 2002 došlo u zamestnávateľa k organizačnej zmene a k 1. máju 2002

bolo jeho funkčné pracovné miesto zrušené. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že žalovaný

mu neponúkol iné vhodné miesto. Ak žalovaný vo výpovedi uviedol, že sťažovateľovi bolo

ponúknuté miesto vedúceho odboru, nie je to pravda, pretože mu bolo iba oznámené, že

takéto miesto môže zastávať, ale žalovaný nevyčkal na rozhodnutie sťažovateľa, či miesto

príjme, alebo nie. Navyše, podľa tvrdenia sťažovateľa, žalovaný mal aj iné voľné miesta.

Podľa názoru sťažovateľa skutočným dôvodom výpovede bola snaha riaditeľa odštepného

závodu o diskrimináciu sťažovateľa ako jemu nepríjemnej osoby. V priebehu konania

sťažovateľ uviedol, že žalovaný mu ponúkol miesto vedúceho odboru prípisom z 9. mája

2002 doručeným mu 10. mája 2002, v ktorom bola určená lehota na vyjadrenie, či miesto

prijíma, do 14. mája 2002. Hoci sťažovateľ požiadal žalovaného o predĺženie tejto lehoty do

20. mája 2002, žalovaný mu nevyhovel, čo vyplýva z listu, ktorý bol doručený

sťažovateľovi 13. mája 2002. Iným existujúcim voľným miestom u žalovaného bolo miesto

„prevádzkového montéra plynovodov – meranie“, pre ktoré spĺňal sťažovateľ kvalifikačné

a zdravotné predpoklady. Napriek tomu mu toto miesto ponúknuté nebolo.

Žalovaný sa v konaní bránil tým, že 9. mája 2002 riadne ponúkol sťažovateľovi

voľné miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, avšak sťažovateľ sa do 14. mája 2002 k

tejto ponuke nevyjadril a toto miesto neprijal. Iné vhodné voľné pracovné miesto žalovaný

k dispozícii nemal.

Okresný súd rozsudkom č. k. -216 z 27. októbra 2005 žalobu

sťažovateľa zamietol. Vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný riadne

ponúkol sťažovateľovi voľné pracovné miesto zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu,

kvalifikácii a schopnostiam – miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, avšak sťažovateľ

toto miesto v určenej lehote neprijal, pretože nepodpísal dodatok č. 8 k svojej pracovnej

zmluve. Žalovaný si teda ponukovú povinnosť riadne splnil.

Krajský súd na odvolanie žalobcu toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie uznesením č. k. -237 z 18. októbra 2006. V odôvodnení

uznesenia krajský súd poukázal na to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď

vychádzal z toho, že sťažovateľovi postačovalo ponúknuť jedno z voľných pracovných

miest na to, aby v prípade odmietnutia tohto miesta bola splnená podmienka na danie

výpovede a nebolo potrebné ponúkať ďalšie voľné pracovné miesta. Navyše okresný súd

nevypočul sťažovateľom navrhovaného svedka Ing. L., generálneho riaditeľa žalovaného,

ktorý sa mohol vyjadriť k skutočnosti, či u žalovaného v čase výpovede existovali voľné

pracovné miesta.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. -319 z 27. mája

2008 tak, že žalobu zamietol. Doplnil dokazovanie výsluchom svedka Ing. L. Pokiaľ ide

o voľné pracovné miesto u žalovaného „prevádzkový montér plynovodov – meranie“,

žalovaný okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ nespĺňal podmienky na jeho obsadenie,

pretože pre výkon tohto miesta sa vyžadovala odborná spôsobilosť stanovená osobitnými

právnymi predpismi a žalobca nebol odborne spôsobilý na výkon tejto práce, a preto

okresný súd vychádzal zo stanoviska Inšpektorátu práce v K., z ktorého podľa jeho názoru

vyplynulo, že pre výkon tejto práce postačuje zaškolenie odborne spôsobilou osobou, resp.

od výrobcu príslušného meracieho zariadenia. Považoval však za otázne, či by sťažovateľ

toto pracovné miesto prijal (išlo o miesto kategórie R – robotnícke), keď neprijal ani miesto

zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii (miesto vedúceho

odboru pre ekonomiku), pre výkon ktorého sa navyše nevyžadovalo ani predchádzajúce

zaškolenie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že

v konaní bolo preukázané, že žalovaný v čase výpovede disponoval dvoma voľnými

pracovnými miestami, a to miestom vedúceho odboru pre ekonomiku a miestom

prevádzkového montéra plynovodov – meranie. Obe miesta boli pre sťažovateľa vhodné.

V súvislosti s funkciou prevádzkového montéra plynovovodov – meranie postačovalo

zaškolenie sťažovateľa odborne spôsobilou osobou. Toto miesto však žalovaný

sťažovateľovi neponúkol vôbec, hoci tak bol povinný postupovať. Je nerozhodné, že išlo

o pracovné miesto kategórie R – robotnícke, a nerozhodné je i to, či by toto miesto

sťažovateľ prijal, alebo nie, ak by mu bolo ponúknuté.

Krajský súd tento rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil rozsudkom

č. k. -338 zo 16. apríla 2009. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ak

zamestnanec ponúknutú vhodnú prácu odmietol, zamestnávateľ už nie je povinný ponúkať

zamestnancovi inú prácu a podmienka ponúknutia vhodnej práce zamestnancovi je splnená.

Tobôž nie je zamestnávateľ povinný ponúkať zamestnancovi takú prácu, ktorá nie je vhodná

a zodpovedajúca jeho kvalifikácii ani praxi, lebo by vyžadovala podrobenie sa

predchádzajúcej príprave. Ponúknutie ďalšej vhodnej práce by prichádzalo do úvahy iba

vtedy, ak by zamestnanec prvú vhodnú prácu neodmietol. Rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 27. mája 2009.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu

a právne závery v ňom obsiahnuté sú v priamom rozpore so zákonom, preto zásadne

popierajú jeho účel a význam, a sú teda arbitrárne. Krajský súd vykladal § 63 ods. 2

písm. b) tak, že zásadne poprel jeho účel a význam. Záver krajského súdu

o tom, že ponúknutie ďalšej vhodnej práce prichádza do úvahy iba v prípade, ak prvú

vhodnú prácu zamestnanec neodmietol, je v priamom rozpore s § 63 ods. 2 písm. b)

. Navyše takýto výklad je celkom nelogický, pretože nie je potom jasné,

aký význam by malo ponúkať zamestnancovi ďalšie voľné pracovné miesto potom, ako

prvé ponúknuté voľné pracovné miesto prijal. Práve naopak, ponúkať ďalšie vhodné voľné

pracovné miesto má význam iba vtedy, ak zamestnanec prvú ponuku odmietol a existujú

i ďalšie voľné vhodné pracovné miesta. Taký je zmysel ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b)

. Rovnaké nedostatky má i záver krajského súdu o tom, že žalovaný nebol

povinný ponúknuť sťažovateľovi pracovné miesto, ktoré by si vyžadovalo podrobenie sa

predchádzajúcej príprave, pretože je v priamom rozpore so znením v znení

účinnom v rozhodnom čase.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo Ing. D. S. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky.

2) Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -338 zo 16. 4. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť Ing. D. S. trovy právneho zastúpenia

advokátom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -338 zo 16. apríla 2009, a to

z dôvodu, že právny názor, na ktorom je toto rozhodnutie založené, je arbitrárny, pretože

popiera účel a zmysel ustanovenia .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu vyjadreným v rozsudku č. k. -338 zo 16. apríla

2009, pretože podľa názoru sťažovateľa ustanovenie

nemožno vykladať a aplikovať tak, ako to urobil krajský súd, teda tak, že v prípade, ak

zamestnanec odmietol jemu ponúknuté jedno vhodné pracovné miesto zamestnávateľom,

pre splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede v situácii, ak existujú ešte iné voľné

vhodné pracovné miesta pre zamestnanca, sa ich ponuka zamestnancovi už nevyžaduje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -338

zo 16. apríla 2009 uviedol najmä, že:

„Odvolací súd podľa , v spojení s ust. preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že neboli dôvody ani pre

zmenu ani pre zrušenie rozsudku.

Predmetom tohto konania je neplatnosť výpovede z dôvodu, že pracovníkovi, ktorému

bola daná výpoveď pre nadbytočnosť nebola ponúknutá vhodná práca. (...)

V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že riaditeľ žalovaného k 1. 5.

2002 zrušil funkciu námestníka, ktorú dovtedy vykonával žalobca, preto sa stal

nadbytočným, z toho dôvodu 2. 9. 2002 doručil žalobcovi výpoveď zo dňa 24. 5. 2002.

Výpoveď bola daná žalobcovi podľa , a to z dôvodu, že

v zmysle príkazu ROZ č. 8/2002 zo dňa 25. 4. 2002 došlo u zamestnávateľa k organizačnej

zmene. Ku dňu 1. 5. 2002 bolo zrušené funkčné pracovné miesto zástupca riaditeľa pre

ekonomiku a obchod. Dňa 9. 5. 2002 riaditeľ Ing. D. P. ponúkol žalobcovi voľné funkčné

pracovné miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, ktorú odmietol a ďalšie práce na

neboli pre neho vhodné.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že skutočne

bola žalobcovi ponúknutá práca vedúceho odboru pre ekonomiku na v K., teda v mieste

výkonu práce a táto práca zodpovedala aj kvalifikácii žalobcu. Ponuka bola písomná,

listom zo dňa 10. 5. 2002, v ktorom bolo uvedené, že na prijatie, resp. odmietnutie

ponúknutého voľného pracovného miesta mu bola určená lehota do 14. 5. 2002. Ak

v uvedenej lehote svoje rozhodnutie prijať ponúknuté voľné pracovné miesto neoznámi

a zároveň v tejto lehote nevráti na odbor RĽZ podpísané dokumenty, ktoré tvoria prílohu

interného listu, bude jeho konanie považované za odmietnutie voľného pracovného miesta,

toto bude obsadené inou osobou. Túto žiadosť podpísal riaditeľ útvaru a žalobca ju prevzal

13. 5. 2002. Žalobca žalovanému nedoručil svoje rozhodnutie o prijatí ponúknutého

voľného pracovného miesta, a to ani v dodatočnej lehote, ktorú si sám žalobca určil do

20. 5. 2002. Malo sa tak stať po rozhovore žalobcu s generálnym riaditeľom. Ani do 20. 5.

2002 však žalobca neoznámil či prijíma alebo neprijíma ponúknuté voľné pracovné miesto.

Generálny riaditeľ Ing. L. ani Ing. D. P. nepotvrdili, že by bol žalobca prijal ponúknutú

prácu, a to ani v dodatočne určenej lehote, napriek tomu, že bol výslovne upozornený, že ak

svoje stanovisko neoznámi, bude to organizácia považovať za neprijatie ponuky. Žalobca

v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ponúknutú prácu prijal. Vychádzajúc potom

z ust. so stavom k 24. 7. 2002 odvolací súd dospel

k záveru, že zamestnanec nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu

zamestnávateľ ponúkol, preto mu bolo možné dať výpoveď pre organizačnú zmenu a keďže

táto výpoveď spĺňa aj všetky formálne náležitosti, odvolací súd sa stotožňuje so záverom

súdu prvého stupňa, že žalobe o neplatnosť výpovede nie je možné vyhovieť. Súd prvého

stupňa rozhodol správne aj o trovách prvostupňového konania, preto odvolací súd podľa

potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

K dôvodom uvedeným v odvolaní odvolací súd udáva, že ponúknutie ďalšej vhodnej

práce prichádza do úvahy iba v prípade, ak prvú vhodnú prácu žalobca neodmietol, ale

v prípade, že došlo k odmietnutiu vhodnej ponúkanej práce, už nie je zamestnávateľ povinný

ponúkať žalobcovi inú prácu, ktorá popri tom nie je vhodná a zodpovedajúca jeho

kvalifikácii ani praxi, lebo by vyžadovala podrobenie sa predchádzajúcej príprave.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa

zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Aplikácia ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b)

krajským súdom vystihovala jeho účel a zmysel, a preto bolo potrebné

sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009