Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Cpr-18-2019.pdf
PDF · 176.44 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cpr/18/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, sudcom JUDr. Františkom Krasňanom, v právnej veci žalobcu: U. M., nar. X.XX.XXXX, bytom N., N. XXXX/XX, zast. Advokátska kancelária - JUDr. Stanislav Kaščák, s.r.o. so sídlom Vranov nad Topľou, ul. 1. mája 1246, proti žalovanému: Mesto Vranov nad Topľou so sídlom Vranov nad Topľou, Dr. C. Dawnera 87/1, IČO: 332933, zast. JUDr. Ing. Michal Plenta, advokát so sídlom Vranov nad Topľou, Sídlisko Okulka 19/42, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že písomná výpoveď zo dňa 11.7.2019 doručená dňa 15.7.2019 zo strany žalovaného pre žalobkyňu je neplatná.
II. Súd určuje, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom aj naďalej trvá.
III. Protinávrh žalovaného súd zamieta.
IV. Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 27.12.2019 sa domáhala, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 11.7.2019 je neplatná a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá aj naďalej, žiadala priznať náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že je v pracovnom pomere so žalovaným od 1.1.1991 na základe pracovnej zmluvy z 29.1.1991. Žalobkyňa vykonávala prácu ako vedúca oddelenia riaditeľa ľudských zdrojov, a to v zmysle Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 29.3.2010. Žalovaný dňa 28.9.2011 rozhodol o organizačnej zmene a zrušil pracovné miesto vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov Mestského úradu Vranov nad Topľou s účinnosťou od 1.10.2011. Týmto rozhodnutím o organizačnej zmene žalovaný zdôvodnil podanie písomnej výpovede z pracovného pomeru pre žalobkyňu. Výpoveď z pracovného pomeru bola žalobkyni doručená až dňa 12.6.2013. Výpovedná doba uplynula dňa 30.9.2013. Žalobkyňa dňa 15.10.2013 doručila žalovanému písomné oznámenie zo 14.10.2013 o tom, že považuje výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú a trvá na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru. Žalobkyňa podala žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo dňa 15.11.2017, sp. zn. 11Cpr/7/2013 rozhodol tak, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá, rozsudok dňom 26.3.2019 nadobudol právoplatnosť. Po právoplatnom skončení súdneho konania žalované mesto vyzvalo žalobkyňu na nástup do práce. Žalobkyňa sa v dňoch 3.6.2019, 4.6.2019, 5.6.2019, 6.6.2019 a 7.6.2019 vždy dostavila ráno pred začiatkom pracovnej doby na svoje pracovisko, ale žalovaný jej nepridelil prácu. Žalobkyňa predložila súdu písomné záznamy z uvedených dní, z ktorých vyplýva, že sa riadne zaujímala o výkon práce pre
žalovaného. V tom čase mesto ponúkalo žalobkyni viaceré pracovné miesta, a to miesto opatrovateľky na dobu potreby výkonu opatrovania klienta, ďalej miesto majstra miestnych obecných služieb a aktivačných prác, ďalej miesto opatrovateľky a miesto referenta na oddelení školstva. Žalobkyňa vždy písomne reagovala nesúhlasne na ponuku iného pracovného miesta s uvedením, že mesto jej má prideliť prácu, akú vykonávala pred neplatným skončením pracovného pomeru. Následne bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 11.7.2019, a to poštou dňa 15.7.2019 z toho istého dôvodu nadbytočnosti, ako pri výpovedi z 2.1.2013 s odkazom opäť na rozhodnutie o organizačnej zmene z 28.9.2011, o čom už bolo súdom rozhodnuté. Odôvodnenie výpovede sa netýka výpovedného dôvodu, pre ktorý bola daná táto výpoveď z pracovného pomeru. Žalobkyňa dňa 27.9.2019 doručila žalovanému písomné oznámenie, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru. Listom z 8.10.2019 žalovaný oznámil žalobkyni, že považuje výpoveď z pracovného pomeru za platnú.
2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že túto žiadal zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že v predošlom súdnom konaní bolo rozsudkom 11Cpr/7/2013 zo dňa 15.11.2017 vydaným Okresným súdom Vranov nad Topľou v spojení s odvolacím súdom určené, že písomná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 2.1.2013 doručená žalovanej 12.6.2013 je neplatná a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá a v uvedenom konaní nastala právoplatnosť rozhodnutia dňom 26.3.2019, a preto až do právoplatného rozhodnutia súdu sa pracovný pomer považuje za platne skončený a bez súdneho rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia prac. pomeru sa skončený prac. pomer považuje za platne skončený. Preto žalovaný vzniesol námietku, že skutkový stav za preskúmavané obdobie od 28.9.2011 do 26.3.2019 bol už raz súdom zistený a nemôže byť zamestnávateľ opätovne „potrestaný“ za rovnaké obdobie. Preto odporuje logike to, aby zamestnávateľ ponúkal v roku 2011, alebo hoci aj v r. 2015 voľné prac. miesta pre žalobkyňu, ak do dňa 26.3.2019 platila právna domnienka, že výpoveď zo dňa 12.6.2013 je platná. Zamestnávateľ by sa dostal do absurdnej situácie, že by dával zamestnancovi druhú výpoveď z 11.7.2019 v čase, keď o prvej výpovedi z 12.6.2013 ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Zamestnávateľ až do 26.3.2019 nemohol mať ponukovú povinnosť vo vzťahu k výpovedi z 11.7.2019. Zamestnávateľ vyzval žalobkyňu na nástup do práce listom z 1.4.2019. Bola jej ponúknutá práca opatrovateľky a bola požiadaná, aby sa podrobila príprave na výkon práce opatrovateľky. Z následného konania žalobkyne po doručení listu z 1.4.2019 vyplynulo, že jej záujem o prácu opatrovateľky nikdy nebol taký, ako to vyjadrila ona sama v predchádzajúcom súdnom konaní. Ďalej uviedol, že žalobkyňa sa v krátkom čase po právoplatnom skončení vyššie uvádzaného sporu stala práceneschopnou, čo trvalo od 5.4.2019 až do 3.6.2019. Žalovaný má vedomosť, že žalobkyňa v období od 31.5.2013 do 5.4.2019 nebola nikdy uznaná za dočasne práceneschopnú. To, že sa stala práceneschopnou až po doručení listu, ktorým ju žalovaný vyzval na nástup do práce a ponúkol jej prácu opatrovateľky, nemôže byť náhoda. Konanie žalobkyne preto hodnotí ako účelové. Žiadal súd, aby zo Sociálnej poisťovne v Bratislave zistil, či žalobkyňa bola poberateľkou nemocenských dávok v období od 31.5.2013 až do 5.4.2019. Po právoplatnom skončení sporu 11Cpr/7/2013 sa znova žalobkyňa stala práceneschopnou od 5.4.2019 do 2.6.2019. Žalobkyňa sa osobne dostavila do práce v ďalšom období len počas 4 dní, a to 4.6, 5.6. 6.6. a 7.6.2019. V r. 2011 došlo k zmenám v organizačnej štruktúre zamestnávateľa a súd nemôže skúmať platnosť, resp. neplatnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene. Žalovaný doložil organizačný poriadok a rozhodnutie o organizačnej zmene z 28.9.2011, ktoré je naďalej platné. Uviedol, že stav pred zmenou v r. 2010 bol: 4 vedúci odborov, 8 vedúcich oddelení, stav po zmene v r. 2011 bol: odbory zrušené - 0 a 6 vedúcich oddelení. S účinnosťou od 1.10.2011 došlo k zrušeniu pracovného miesta vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov. Pri posudzovaní zrušenia sa prihliadalo na to, že išlo o najmenšie oddelenie vôbec, ktoré pozostávalo len z 2 osôb, kde vedúca (žalobkyňa) riadila jediného zamestnanca - referentku. Pri organizačnej zmene došlo k zrušeniu konkrétneho miesta žalobkyne, preto žalovaný rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou. V rámci zefektívnenia práce pristúpil zamestnávateľa k zrušeniu vedúcej oddelenia a pôvodná pracovná náplň žalobkyne sa rozdelila medzi JUDr. I., právničku mesta a E. N., referentku na bývalom oddelení, ktoré riadila žalobkyňa. Do spisu predložil pracovnú náplň žalobkyne JUDr. I. a p. N.. Uviedol, že zrušením miesta žalobkyne sa ušetrili ročné mzdové prostriedky najmenej v sume 14.598,- eur. Zamestnávateľ súčasne dňa 28.9.2011 rozhodnutím určil písomne nadbytočných zamestnancov, medzi nimi bola aj žalobkyňa. Keďže došlo k zrušeniu miesta vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov, nemohol byť rozviazaný pomer s iným zamestnancom na tomto oddelení, t. j. s referentkou. Žalovaný dodal, že miesto vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov u žalovaného neexistuje od r. 2011, nebolo vytvorené ani prac. miesto s podobnou prac. náplňou, takéto miesto neexistovalo ani v r. 2019. Preto žalovaný z objektívnych dôvodov nemohol
ponúknuť žalovanej miesto a ponúkol jej inú prácu, a to miesto opatrovateľky listom z 1.4.2019, toto žalobkyňa odmietla listom z 8.4.2019. Ďalej jej ponúkol majstra menších obecných služieb a aktivačných prác listom z 3.6.2019. Žalobkyňa túto ponuku listom z 4.6.2019 odmietla. Ďalej jej ponúkol miesto opatrovateľky listom z 6.6.2019, aj toto miesto žalobkyňa odmietla a vypracovala sama oznámenie zamestnanca o nepridelení práce dňa 7.6.2019. Ďalej jej ponúkol miesto referenta na oddelení školstva listom zo 7.6.2019. Žalobkyňa tento list prevzala 7.6.2019 a listom z 19.6.2019 túto ponuku odmietla. Žalovaný jej teda v období od 1.4.2019 ponúkol 4 iné vhodné prac. miesta. Žalobkyňa žiadala, aby jej prideľoval prácu podľa uzavretej zmluvy. Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva, že 7.6.2019 navrhla žalovanému dohodu o skončení prac. pomeru, tak žalovaný návrh dohody neprijal, lebo tento obsahoval neprijateľné podmienky pre žalovaného. V podmienkach žalobkyne bolo napríklad uspokojenie všetkých nárokov, ako aj náhrada funkčného platu a odmeny za obdobie od 1.10.2013 až do dňa právoplatnosti rozsudkov v predchádzajúcej veci, t.j. do 26.3.2019, čo činilo náhradu funkčného platu vo výške 53 mesiacov, pričom žalobkyňa mala vedieť, že jej možno poskytnúť náhradu len vo výške 36 mesiacov. Výpoveď žalobkyne bola riadne prerokovaná s oboma odborovými organizáciami u žalovaného (OZ SLOVES, ZO OZPŠaV). Žalovaný nesúhlasil s argumentmi uvádzanými žalobkyňou, a to, že o nadbytočnosti žalobkyne už bolo rozhodnuté súdmi, že žalobkyni nebola zo strany zamestnávateľa ponúknutá iná vhodná práca, že absentuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou z 28.9.2011 a výpoveďou z 11.7.2019 a že došlo k porušeniu ustanovení kolektívnych zmlúv z r. 2011, ale aj 2019 o povinnosti zamestnávateľa zaobchádzať so všetkými zamestnancami v rovnakých situáciách rovnako. Žalobkyňa tvrdila, že výpoveď z 11.7.2019 je vykonštruovaná a zakrýva potrestanie žalobkyne zo strany mesta za to, že si uplatňovala svoje práva. Žalovaný má za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že žalovaný porušuje zákon, žalobkyňa a priori odmietala všetky návrhy žalovaného, viac žalovaný pre ponukovú povinnosť nevedel splniť. Žalobkyňa ďalej namietala absenciu príčinnej súvislosti z dôvodu dĺžky doby, ktorá uplynula medzi organizačnou zmenou a výpoveďou. To, že uplynula určitá doba medzi org. zmenou a výpoveďou, nespôsobil žalovaný, žalovaná po org. zmene bola dlhodobo PN - 18 mesiacov. Predchádzajúci spor žalobkyni bol právoplatne skončený dňa 26.3.2018 a rozhodujúce z pohľadu žalovaného je, že zrušené miesto vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov u žalovaného neexistuje. Zamestnávateľ vzniesol protinávrh k časti žaloby: „súd určuje, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom trvá“. Navrhol, aby súd rozhodol, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Protinávrh odôvodnil tým, že žalobkyňa v čase bezprostredne pred daním výpovede odmietla dostupné, pre ňu vhodné pracovné miesta len s odôvodnením, že ich považuje za ponižujúce a nezodpovedajúce jej predošlému statusu. Žalobkyňa trvala explicitne na tom, aby jej bola prideľovaná práca presne podľa pôvodnej pracovnej zmluvy - t. j. vedúca oddelenia riadenia ľudských zdrojov. Žalobkyňa odmietla a nebola ochotná podrobiť sa predchádzajúcej príprave na inú pre ňu vhodnú prácu, ktorú jej žalovaný ponúkal, i keď jej ponúkol 4 vhodné pracovné miesta. Ďalej uviedol, že počas obdobia 2011 až 2020 došlo u zamestnávateľa k viacerým org. zmenám, pričom pri ani jednej zmene nedošlo k vytvoreniu miesta vedúcej oddelenia, ani podobného pracovného miesta. Žalovaný tvrdil, že v r. 2011 nevznikla potreba, aby bolo nutné vytvoriť pracovné miesta v oblasti personálno-mzdovej, lebo objem agend nenarástol tak, aby to odôvodňovalo vytvorenie nového miesta. Organizačnou zmenou došlo k zjednodušeniu práce u zamestnávateľa, odstránila sa prezamestnanosť v oblasti personálno-mzdovej, keď jedna vedúca oddelenia riadila iba jedinú zamestnankyňu. Žalobkyňa dňa 1.6.2016 dosiahla vek na starobný dôchodok a všetci zamestnanci, ktorí v r. 2019 dosiahli dôchodkový vek, skončili pracovný pomer dohodou. Bolo by to teda diskriminačné voči ostatným zamestnancom, aby žalobkyňa naďalej zostala pracovať aj po tomto období. Žiadali, aby súd žalobe nevyhovel, lebo nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. ak súd vyhovie žalobe, čo do výroku o neplatnosti výpovede, potom vo vzťahu k výroku II vznášajú protinávrh v znení: „súd určuje, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom netrvá a skončil dohodou po uplynutí výpovednej doby ku dňu 31.10.2019. Žiadali priznať náhradu trov konania.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (v replike) uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného, že skutkový stav za preskúmavané obdobie od 28.9.2011 do 26.3.2019 bol už raz súdom zistený a nemôže byť zamestnávateľ opätovne „potrestaný“ za rovnaké obdobie. Žalobkyňa obdobie od 28.9.2011 až 26.3.2019 nazýva obdobím porušovania zákonníka práca zo strany žalovaného a dňa 26.3.2019 prestala platiť akákoľvek domnienka pre žalovaného, že výpoveď z 12.6.2013 by mohla byť platná. Žalobkyňa má za to, že celé toto obdobie musí byť podrobené skúmaniu aj v tomto súdnom konaní, a to z jediného dôvodu, že jej bola daná výpoveď dňa 11.7.2019 z dôvodu nadbytočnosti na základe Rozhodnutia o organizačnej zmene mestského úradu z 28.9.2011 a dôvody výpovede i
skutkové okolnosti relevantné pre posúdenie neplatnosti výpovede takto vymedzil sám žalovaný. Preto si nemožno nevšímať časové obdobie od vzniku nadbytočnosti žalobkyne dňa 28.9.2011 až do podania výpovede žalovaným dňa 11.7.2019. Žalovaný vo vyjadrení udáva, že by sa dostal do absurdnej situácie, ak by dával zamestnancovi druhú výpoveď (z 11.7.2019) v čase, keď o prvej výpovedi (z 12.6.2013) ešte nebolo rozhodnuté. Toto tvrdenie žalovaného je absurdné a zavádzajúce. Druhú výpoveď z pracovného pomeru dal žalovaný žalobkyni o viac než 3 mesiace po rozhodnutí súdu o prvej výpovedi. Pritom sa znova odvolal na to isté rozhodnutie o organizačnej zmene z 28.9.2011. Žalovaný udáva, že zamestnávateľ až do 26.3.2019 nemohol mať ponukovú povinnosť vo vzťahu k výpovedi zo dňa 11.7.2019. Žalobkyňa poukazuje na rozhodnutia súdov v predmetne veci, a to rozsudok okresného súdu, krajského súdu a tiež Uznesenie NS SR sp. zn. CdO 224/2019 z 29.1.2020 o dovolaní žalovaného, ktoré obsahujú výklad a rozhodnutie o splnení ponukovej povinnosti ako hmotnoprávnej podmienke pre výpoveď. Žalobkyňa uvádza, že žalovaný mal ponukovú povinnosť voči žalovanej už 29.9.2011, keď s ňou rokoval o vydaní rozhodnutia o organizačnej zmene a nie až po právoplatnom rozhodnutí súdu, t. j. po 26.3.2019, keď jej mal prideliť prácu podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný vyčíta žalobkyni, že dňa 5.4.2019 ochorela a že jej bolo vystavené hlásenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Žiada, aby súd od sociálnej poisťovne zisťoval, či žalobkyňa bola poberateľkou nemocenských dávok v období od 31.5.2013 do 5.4.2019. Žalobkyňa k prítomnosti v práci od 5.4.2019 do 2.6.2019 uvádza, že v dôsledku svojej dočasnej pracovnej neschopnosti zo zamestnávateľom písomne komunikovala a všetky skutočnosti mu písomne zdokumentovala. Túto skutočnosť žalovaný poprieť nemôže. Žalobkyňa napriek uvedenému má za to, že jej nadbytočnosť u zamestnávateľa neexistovala. Žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že do zamestnania po ukončení pracovnej neschopnosti nastúpi a dňa 8.4.2019 mu doručila doklady do dočasnej pracovnej neschopnosti. Žalobkyňa má za to, že skúmanie poberania nemocenských dávok v tomto konaní vo vzťahu k neplatnosti výpovede z 11.7.2019 je dôkaz o ničom. Ďalej má za to, že žalovaný žalobkyni po nástupe do práce prácu vôbec nepridelil. Svoje konanie postavil na mylnej teórii, že až po rozhodnutí súdu nastal ten pravý čas na ponuku iného pracovného miesta. Žalobkyňa uvádza, že do sídla zamestnávateľa sa dostavila hneď ráno 3.6.2019 po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti, čo vyplýva aj z predloženej dochádzky. Žalobkyňa sa naozaj v dňoch 3.6., 4.6., 5.6., 6.6. a 7.6.2019 vždy dostavila ráno na svoje pracovisko, ale žalovaný jej nepridelil žiadnu prácu. Žalobkyňa len na preukázanie účelovosti postupu žalovaného pripomína, že v čase, kedy bola žalovaným v r. 2013 daná prvá neplatná výpoveď, tak vtedy písomným oznámením dňa 23.6.2013 jej mesto oznámilo, že nemá chodiť na pracovisko. Prečo jej mesto v tomto prípade v júni 2019 takýto list nezaslalo, sa zistiť nedá. Ak mesto uvádza vo vyjadrení, že došlo k zrušenie pracovného miesta - vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov, tak táto skutočnosť je zavádzajúca, pretože samotné mesto predložilo rozhodnutie o organizačnej zmene z 28.9.2011, ktoré jednoznačne preukazuje, že organizačnou zmenou z 28.9.2011 nedošlo len k zrušeniu tohto pracovného miesta vo vzťahu k žalobkyni, ale došlo k zániku celej dovtedajšej organizačnej štruktúry ako celku, a teda k zrušeniu úplne všetkých pracovných miest. Podmienkami a formálnou stránkou spomínaného rozhodnutia zamestnávateľa o zrušení organizačnej štruktúry sa už zaoberal Okresný súd Vranov nad Topľou v konaní 11Cpr/7/2013, ktorý za celý čas nedocielil, aby žalobca predložil údaje - konkrétny počet a štruktúru zrušených pracovných miest k 30.9.2011 a konkrétny počet a štruktúru novovytvorených pracovných miest od 1.10.2011, t. j. organizačnú zmenu, ktorá mala byť prílohou rozhodnutia z 28.9.2011. Keďže súdu v konaní o prvej výpovedi nebola žalovaným predložená príloha o org. zmene - „organizačná zmena“ s počtom zrušených a novovytvorených pracovných miest, žalobkyňa má za to, že nie je jasné, v čom táto zmena spočíva. Preto tvrdí, že rozhodnutie o organizačnej zmene z 28.9.2011 jasne a zrozumiteľne nepreukazuje vo vzťahu k žalobkyni zrušenie iba jej pracovného miesta. Navrhuje, aby si tunajší súd dal pripojiť právoplatne skončený spis OS Vranov nad Topľou 11Cpr/7/2013. Žalobkyňa ďalej namieta, že rozhodnutie o org. zmene z 28.9.2011 a s ním súvisiaca org. štruktúra Mestského úradu Vranov nad Topľou je nejasná, neurčitá a nezrozumiteľná, a to z dôvodu, že neobsahuje žiadne konkrétne počty zamestnancov na jednotlivých pracovných miestach. Z tohto rozhodnutia o org. zmene jednoznačne nevyplýva, ktoré konkrétne pracovné miesta mali byť zrušené k 30.9.2011 a ani to, koľko a akých konkrétnych pracovných miest v tejto štruktúre - schéme Mestského úradu Vranov nad Topľou malo byť vytvorených. Aj z týchto dôvodov teda absentuje príčinná súvislosť medzi org. zmenou a výpoveďou z prac. pomeru. Uviedla, že žalovaný až dňa 30.9.2011 so zamestnankyňami JUDr. I. a E. N. rokoval, ponúkol im novovytvorené pracovné miesta a následne im určil pracovnú náplň na novovytvorenom pracovnom mieste a až dňa 30.9.2011 obsadil prac. miesto - referent, zamestnankyňou E. N.. Lenže žalovaný vykonal prejednanie rozhodnutia o org. zmene so žalobkyňou už dňa 29.9.2011, kedy jej oznámil, že jej pracovné miesto je od 1.10.2011 zrušené a mala sa hneď rozhodnúť, či jej prac.
pomer skončí výpoveďou alebo dohodou k 30.9.2011. Teda so žalobkyňou žalovaný rokoval jeden deň vopred ako pracovné miesto referenta na referáte personálno-mzdovom dňa 30.9.2011 obsadil E. N.. Z toho vyplýva, že pre E. N. mal ešte dňa 30.9.2011 voľné miesto, ktoré mohol rovnako obsadiť žalobkyňou už dňa 29.9.2011. V tejto súvislosti dala žalobkyňa do pozornosti rozhodnutie NS SR 4MCdo 5/2010 z 13.10.2011, podľa ktorého, ak sa v rámci organizačnej zmeny súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci, má zamestnávateľ ponukovú povinnosť voči každému z nich osobitne. Preto si mesto nesplnilo ponukovú povinnosť voči žalobkyni už vtedy, keď sa žalobkyňa mala stať nadbytočnou. Žalované mesto ďalej nemuselo žalobkyni ponúkať prac. miesto len výlučne vedúcej oddelenia. Mesto malo 29.9.2011 ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu, teda miesto E. N., presne to miesto, ktoré žalovaný obsadil E. N. až dňa 30.9.2011. Z predložených listín samotným žalovaným totiž vyplýva, že dňa 29.9.2011 bolo toto prac. miesto voľné. Rozhodnutím o org. zmene z 28.9.2011 bol zrušený celý org. poriadok 2010/151 a celá org. štruktúra Mestského úradu vo Vranove nad Topľou zo dňa 29.3.2010 vrátane zmien a doplnkov a nielen pracovné miesto vo vzťahu k žalobkyni, aby sa v porovnaní s ostatnými zamestnancami, ktorých pracovné miesto bolo tiež zrušené, stala práve žalobkyňa nadbytočnou. K vznesenému protinávrhu žalovaného v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je treba uviesť, že protinávrh žalovaného vlastne znamená, že žalovaný vlastne uznáva dôvodnosť žaloby žalobkyne. Ak sa má žaloba zamietnuť, aký je zmysel protinávrhu, aby súd určil, že od žalovaného nemožno spravodlivosti požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával? Tento návrh žalovaného dáva zmysel jedine vtedy, ak by súd žalobe vyhovel a určil by neplatnosť výpovede z 11.7.2019.
4. Vo vyjadrení žalovanej k podaniu žalobkyne (duplike) uviedol, že zotrváva na svojej argumentácii s tým, že žalovaný rešpektoval v plnom rozsahu vo veci 11Cpr/7/2013 a vyzval žalobkyňu na nástup do práce a považuje za zavádzajúce odvolávať sa v r. 2019 na závery z predchádzajúceho obdobia roku 2013 a vracať sa k veci, ktorá bola právoplatne skončená. K ponukovej povinnosti žalovaného uviedol, že to, že v r. 2019 táto neprijala prácu opatrovateľky, je v neprospech žalobkyne a svedčí o jej neúprimnosti. Ďalej uvádzal dôvody, pre ktoré súd určil výpoveď danej žalobkyni z 12.6.2013 za neplatnú. Poukázal na to, že je daná priama súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočným zamestnancom, lebo miesto vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov u žalovaného neexistuje od r. 2011, to miesto nebolo vytvorené ani s podobnou pracovnou náplňou a žalovaný ani v budúcnosti neplánuje vytvoriť takéto miesto. Uvedené je možné preukázať aj súčasnou organizačnou štruktúrou mestského úradu účinnou od 1.4.2019. Žalovaný dal v období od 1.4.2019 žalobkyni ponuku na 4 iné pre ňu vhodné pracovné miesta. Žalobkyňa pracovné miesta odmietla a to, že považuje prítomnosť v práci z dôvodu neprijatia ponuky inej vhodnej práce za prekážku na strane zamestnávateľa, je mylné. Rozporoval tvrdenie žalobkyne, že žalovaný mal ponukovú povinnosť voči nej už dňa 29.9.2011 a táto mala trvať až do 11.7.2019. Súd má v tejto právnej veci skúmať splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa voči žalobkyni v období od 26.3.2019 do 11.7.2019. Ďalej uviedol, že aj keď žalovaný navrhol zamietnuť žalobu ako nedôvodnú, rozhodnutie súdu môže byť také, že žalobe súd vyhovie. Pre tento prípad žalovaný žiada, aby súd rozhodol, že nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. U zamestnávateľa nevznikla potreba vytvárať nové oddelenia, kde sa bude nachádzať len jeden vedúci a jeden referent. Žiadal žalobu zamietnuť.
5. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní trval na podanej žalobe, odkázal na podstatný obsah písomných podaní. Poukázal, že podstatou žaloby je nesúhlas žalobkyne s postupom žalovaného, ktorý po tom, ako v inom súdnom konaní bola určená neplatnosť prvej výpovede danej v r. 2013, sa ani len nepokúsil obnoviť normálny chod pracovného pomeru so žalobkyňou, ale ihneď vykonával ponuky inej vhodnej práce s cieľom podať žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru. Tento postup považuje za odporujúci dobrým mravom a ako ďalší dôvod neplatnosti uvádzal nevyhovujúcu formálnu stránku písomného vyhotovenia výpovede, kde absentuje akékoľvek doplňujúce označenie zamestnávateľa, teda právnickej osoby, ktorá túto výpoveď podala, teda identifikačné minimum podľa Občianskeho zákonníka pri právnických osobách. Ohľadne ponúk zamestnávateľa na inú vhodnú prácu žalobkyni, žalobkyňa mala všetky 4 ponuky pracovných miest za fiktívne, lebo mesto ako zamestnávateľ nedalo žiadne oznámenie Úradu práce, soc. vecí a rodiny Vranov nad Topľou formou nahlásenia voľných prac. miest, kde sa uvedeného úradu žalobkyňa dotazovala v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobkyňa nesúhlasí, že zvolený spôsob riešenia situácie po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti prvej výpovede ponúkaním inej vhodnej práce bolo jediné možné riešenie, lebo má za to, že mesto mohlo postupovať aj inak, napr. vhodnou úpravou už existujúcich zamestnancov, preto má za to, že neexistuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím súdov o neplatnosti 1. výpovede a doručením 2. výpovede žalobkyni z tých istých dôvodov. Na poslednom pojednávaní upresnil, že žalobkyňa
podľa podkladov doložených ohľadne novovytváraných pracovných miest si preštudovala org. štruktúry Mestského úradu vo Vranove nad Topľou dodatočne doložené žalovaným od 1.1.2014 až do 11.3.2019 a zistila, že vytvárané prac. miesta mohli byť pre ňu inou vhodnou prácou a mali jej byť zo strany žalovaného ponúknuté. Ďalej podľa názoru žalobkyne nedošlo k prerokovaniu výpovede s príslušnými zástupcami zamestnancov, pretože ani u jedného záznamu doloženého žalovaným nevyplýva, aby došlo k prerokovaniu vo forme dialógu medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Z oboch listín vyplýva len to, že zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii len žiadosť o prerokovanie výpovede, ale ani v jednom sa neuvádza prerokovanie samotného textu výpovede a vzhľadom na dátumy týchto listín z 24.6.2019 a 25.6.2019 ani nemohli mať k dispozícii, lebo výpoveď daná žalobkyni je spísaná 11.7.2019. Ďalej má za to, že podanie na č.l. 82 spisu nie je organizačnou zmenou, ktorá by mala tvoriť listiny na č.l. 68 spisu s ohľadom na listiny predložené žalovaným, medzi ktorými sú iné organizačné zmeny, ktoré túto formu a štruktúru majú podstatne rozdielnu ako sporná listina na č.l. 82 spisu, pretože v nej sa jedná iba o vymenovanie mien nadbytočných zamestnancov, nie o organizačnú zmenu. Dodal, že dokazovaním bolo preukázané, že existuje viacero dôvodov pre určenie neplatnosti výpovede z 11.7.2019. Prvým dôvodom je skutočnosť, že o nadbytočnosti zamestnankyne, ktorá mala vyplývať z rozhodnutia o org. zmene z 28.9.2011, už bolo súdmi rozhodnuté, ak už vtedy súdy zistili, že nie je žalobkyňa nadbytočná, bolo potrebné tento záver prijať aj v tomto konaní. Druhým dôvodom je fakt, že žalobkyni nebola zo strany zamestnávateľa ponúknutá iná vhodná práca, lebo pozície opatrovateľky, referentky a majstra menších obecných služieb mesto nemalo zriadené a boli jej ponúkané iba fiktívne miesta. Úrad práce odpovedal žalobkyni, že tieto prac. miesta mesto nezverejnilo ako voľné a taktiež Štatistický úrad SR, ktorý nemohol súdu predložiť výkazy, ktoré by túto skutočnosť preukázali z dôvodu, že žalované mesto mu neudelilo súhlas, a teda samotné mesto znemožnilo zistenie tejto skutočnosti. Ďalším dôvodom neplatnosti je chybný spôsob prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancom, ďalším dôvodom je porušenie ustanovení kolektívnych zmlúv o povinnosti zamestnávateľa zaobchádzať so všetkými zamestnancami rovnako v porovnateľných situáciách. Ďalším dôvodom neplatnosti je rozpor postupu zamestnávateľa s dobrými mravmi, lebo žalovaný po rozhodnutí odvolacieho súdu k predchádzajúcej výpovedi ani len nepredstieral snahu vytvoriť podmienky pre pokračovanie pracovného pomeru so žalobkyňou. Nebolo jej umožnené vykonať prácu podľa prac. zmluvy. Ako ďalší dôvod neplatnosti výpovede žalobkyňa uviedla absenciu príčinnej súvislosti medzi org. zmenou a výpoveďou z dôvodu dĺžky doby, teda času, ktorý uplynul od org. zmeny k dátumu podania výpovede z pracovného pomeru a znovu poukázala na predchádzajúce konanie vo veci 11Cpr/7/2013, kedy už v čase podania 1. výpovede v júni 2013 nebola nadbytočnosť žalovanej v priamej príčinnej súvislosti s org. zmenou v r. 2011. A teda, ak už r. 2013 nebola daná táto príčinná súvislosť, nemôže už vôbec byť daná v r. 2019.
6. Žalobkyňa na pojednávaní na podanej žalobe zotrvala a uviedla, že má najvyššie dosiahnuté stredoškolské vzdelanie s maturitou, zamestnávateľom mala udelenú výnimku z kvalifikačných predpokladov vzdelania, ktorá platila stále, nebola jej odňatá. Rozsudok o rozhodnutí súdu od svojej prechádzajúcej právnej zástupkyne dostala 18.3.2019, právoplatný bol až 26.3.2019. Uviedla to preto, lebo zamestnávateľ ju viní z toho, že účelovo odišla na PN 5.4.. Keby to tak nebolo, tak by mohla ísť na PN už 19.3.2019. Do PN bola doma, čakala na prácu, kedy ju zamestnávateľ vyzve do práce. Zhodou okolností mala zdravotný problém, tak 5.4. navštívila ošetrujúcu lekárku, ktorá jej vystavila dočasnú PN, kde nemohli predpokladať, ako sa vyvinie jej zdravotný stav. Dňa 5.4.2019 v popoludňajších hodinách vyzdvihla si na pošte výzvu zamestnávateľa na nástup do práce, ktorá zároveň obsahovala aj ponuku inej práce, a to práce opatrovateľky, na čo písomne reagovala. Všetky podania sú v spise, osobne odovzdala doklady o dočasnej PN a postupovala v súlade s vnútornými predpismi zamestnávateľa. Čo sa týka ponuky inej vhodnej práce zo dňa 1.4.2019, k tomu uviedla, že jej prac. zmluva bola na dobu neurčitú, v tejto ponuke inej vhodnej práce opatrovateľky je rozsah na dobu potreby výkonu opatrovania klienta opatrovanej osoby. Z toho je jasné, že zamestnávateľ chcel alebo ponúkol jej zmeniť prac. zmluvu z doby neurčitej na dobu určitú, keďže klient nemusí byť spokojný s jej osobou ako opatrovateľkou a môže dať návrh mestu na zmenu opatrovateľky. Tým pádom jej prac. zmluva zanikla, pracovný pomer by skončil. Druhú ponuku zo dňa 3.6.2019 dostala na majstra menších obecných služieb a aktivačných prác. Lenže také miesto v štruktúre mestského úradu nie je zriadené. Ponukou zo dňa 6.6. bola opäť prac. pozícia opatrovateľky, a to v rozsahu na dobu potreby výkonu opatrovania klienta opatrovanej osoby, je to presne to isté, čo bolo dňa 1.4.2019. Na to 7.6. na druhý deň bola napísaná a jej doručená ponuka na miesto referenta na odd. školstva s prac. činnosťou komplexné zabezpečovanie účtovníckych agend a organizovanie a zabezpečovanie obstarávania prác tovarov a služieb podľa platných práv. predpisov. K ponúkam uviedla, že žiadala ÚPSVaR v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, či zamestnávateľ nahlásil ÚPSVaR miesta, ktoré jej ponúkal, že sú voľné, pretože posledná zmena org.
štruktúry mesta bola v r. 2017 a k žiadnej zmene org. poriadku, ani rozhodnutiu o organ. zmene od 27.3.2019 nedošlo. Z toho jej vyplýva, že zamestnávateľ len preto, aby sa jej zbavil, ponúkal jej fiktívne miesta. Predložila doklad o výberovom konaní na miesto referenta na odd. školstva, referát školstva, presne toho referenta, ktoré jej bolo ponúkané 7.6.2019. Z toho vyplýva, že 7.6., keď bola písaná ponuka inej vhodnej práce, prac. miesto voľné nebolo. Dodala, že výberové konanie bolo zverejnené 21.8.2019 a predpokladaný termín nástupu 1.10.2019. Z toho je jednoznačné, že prac. miesto 7.6.2019 voľné byť nemohlo. Predložila súdu zápisnicu z výberového konania. K tomu, že nedošlo k organizačným zmenám v čase od 27.3.2019, predložila do spisu zverejnený Dodatok č. 9 k organiz. poriadku MsÚ vo Vranove nad Topľou 2011/185, ktorý jednoznačne potvrdzuje, že v tom čase žiadne prac. miesta vytvárané neboli. Dodatok je s dátumom 22.5.2020. K tomu uviedla, že tak, ako v predchádzajúcom konaní, ani teraz nevie sa dopracovať k dodatku, ktorý bol v r. 2014 doložený do súdneho spisu v prvom konaní pri prvej výpovedi, a to vytvorenie prac. miesta pre Ing. S.. Považuje to za podvodné, lebo pokiaľ by robil dodatok organ. zmeny dňa 29.9.2011 zamestnávateľ, tak by bol ako dodatok č. 1 a zverejnený nikde nie je. To znamená, že voči jej osobe zamestnávateľ sústavne postupuje rozdielne, ako postupoval pri org. zmene voči ostatným zamestnancom. Čo sa týka rozdielneho postupovania zamestnávateľa voči nej a iným zamestnancom, uviedla, že v r. 2019 odmeňovanie zamestnancov MsÚ sa riadilo nariadením vlády o odmeňovaní zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. Všetci zamestnanci dostali rozhodnutie o výške a zložení funkčného platu podľa tohto nariadenia platného od 1.1.2019. Jej zamestnávateľ oznámil listom zo dňa 8.4.2019, že jej spätne s účinnosťou od 27.3.2019 odoberá osobný príplatok. Žiadne rozhodnutie o určení výšky a zložení funkčného platu nedostala tak, ako ostatní zamestnanci. Dokonca za dni 27.3. až 31.3.2019 jej zamestnávateľ vyplatil mzdu z vedľajšej činnosti. Žiadnu vedľajšiu činnosť u zamestnávateľa v tomto období nemala. K obdobiu po skončení dočasnej PN, t. j. od 3.6. do 7.6.2019 uviedla, že žiadala zamestnávateľa o pridelenie práce, čo jej nebolo umožnené a pritom sa jej nikto neopýtal, či trvá na tom, že musí byť vedúca. Stále žiadala prideliť prácu podľa prac. náplne, kde gro nebola činnosť vedúcej, ale bola prac. náplň podľa katalógu prac. činnosti, ktoré skutočne vykonávala. Aj keď zamestnávateľ k svojmu vyjadreniu priložil akýsi list, ktorý adresoval súdu v prvom konaní o neplatnosti výpovede zo dňa 14.11.2017, kde uvádzal, že nevykonávala celkové mesačné spracovanie miezd, materiály. Tento list je zavádzajúci, pretože v r. 2017 zamestnávateľ si mohol vypracovať akýkoľvek list a podpíše ho primátor, ktorý v podstate nevedel, či robila, alebo nerobila túto prácu, pretože primátor sa stal primátorom až v decembri 2010. Do konca septembra 2011 nebola ani raz upozornená nadriadeným, či to bol prednosta, alebo primátor, že túto prácu nevykonáva. Za prácu, ktorú mala v pracovnej náplni, dostávala riadny plat, t. zn., že tento list je účelový.
7. Právny zástupca žalovaného žiadal žalobu zamietnuť. K tvrdeniu, že žalovaný ponúkal žalobkyni neexistujúce fiktívne miesta, uviedol, že v podaní z 10.5.2021 dokladali, že tieto miesta boli reálne, pretože vyplynuli z chodu mesta Vranov ako takého. Doložili do spisu žiadosti o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní soc. služby z 26.3.2019, to bola 1. ponuková povinnosť opatrovateľky k 1.4. a zo 14.5.2019 bola 2. ponuková povinnosť opatrovateľky, teda reálne tieto potreby pre mesto boli potrebné. Tiež doložili do spisu org. štruktúru k 1.4.2019, kde boli všetky tieto zmeny, ktoré boli reálne k 1.4.2019, vyjadrené. Vo svojom vyjadrení z 10.5. sa podrobne vyjadroval k tomu, že či boli tieto miesta fiktívne. To, že tieto miesta neboli nahlásené na ÚPSVaR Vranov nad Topľou, nespôsobuje, že tieto miesta reálne neexistovali, čo v teoretickej rovine by mohla vzniknúť len administratívna zodpovednosť voči zamestnávateľovi, že tieto miesta nenahlásil a mohla by mu byť uložená pokuta. Súčasná právna úprava je taká, že táto povinnosť zamestnávateľa už neexistuje, pretože zákon bol modifikovaný, ktorý toto ukladal. Pokiaľ sa týka miesta referentky na odd. školstva, tak preukazoval, že zamestnankyňa, ktorá tam pracovala na tomto mieste predtým, podpísala dňa 17.5.2019 so žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.6.2019, teda žalovaný už 17.5.2019 vedel, že táto prac. pozícia bude voľná, a preto pristúpil k tejto ponuke, ktorú považoval za vhodnú prácu pre žalobkyňu. Žalovaný vychádzal z toho, že obdobie nástupu do 30.6., že sa žalobkyňa zaučí a bude môcť vykonávať túto prácu. Žalovaný tvrdí, že nikdy nepostupoval v rozpore s dobrými mravmi, jeho postup mal vždy oporu v zákone. Žalobkyňa alebo jej právny zástupca namietali, že nikdy sa žalovaný nepokúsil o obnovenie normálneho prac. vzťahu. Dal do pozornosti, že miesto vedúcej odd. riadenia ľudských zdrojov a ani podobné miesto u žalovaného neexistuje od r. 2011 a neplánuje sa vytvoriť ani v nasledujúcom období. Pokiaľ žalobkyňa hovorí o tom, že žalovaný sa jej nesnažil prideľovať prácu, tak je tu dôkaz o tom, že žalovaný ju vyzval k 1.4, aby nastúpila do práce, zároveň jej ponúkol rekvalifikačný kurz, aby sa pripravila na prácu opatrovateľky. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že by došlo k zmene jej prac. pomeru na určitú dobu, tak už len Zákonník práce nevylučuje, aby bola ponúknutá aj práca na dobu určitú. Vychádzal pritom z uznesenia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/261/2007 - zamestnávateľ má povinnosť
zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce v pôvodnej prac. zmluve, kvalifikácie, rozhodnutie. Ak túto ponuku odmietne, je splnená podmienka uvedená v § 63 ods, 2 Zákonníka práce. To, že či bola prac. pozícia opatrovateľky vhodná, v danom prípade aproboval Krajský súd v Prešove, ktorý povedal, že takéto miesto je pre žalovanú vhodné. Do spisu doložil dohody o zmene prac. zmluvy, žalobu, ktorú vypracoval žalovaný a ktorými preukazuje, že by bol uzatvoril dohody o zmene prac. zmluvy. V danom prípade niet pochýb o tom, že v prípade, ak by žalobkyňa prijala čo i len jedno prac. miesto, tak by žalovaný bol povinný s ňou uzatvoriť dohodu o zmene prac. zmluvy. Pokiaľ sa týka požiadavky na súd podľa právneho zástupcu, túto žalobkyňa vždy opakovala vo svojich písomných podaniach, ktoré sú súčasťou spisu. Bolo v týchto vždy uvedené, že chce dohodu podľa pracovnej zmluvy, na inú prácu nereflektuje. V r. 2011 došlo k zrušeniu prac. miesta vedúcej odd. riadenia ľudských zdrojov a takéto miesto sa už s obdobnou pracovnou náplňou nevytvorilo. Org. zmena bola prerokovaná so žalobkyňou dňa 29.9.2011. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa odvolávame na rozsudok Okresného súdu, súd určil, že pracovný pomer žalobkyne trval. Je nepochybné, že dňom právoplatnosti rozsudku pracovný pomer trval, a preto žalovaný vyzval žalobkyňu na nástup do práce. Domnieva sa, že žalovaný v konaní dostatočným spôsobom, najmä listinnými dôkazmi preukázal, že v danom čase neexistovalo miesto vedúcej odd. riadenia ľudských zdrojov, ani miesto s podobnou prac. náplňou, že vyzval žalobkyňu na nástup do práce, vykonal v období od právoplatnosti rozsudku a nástupu žalobkyne do práce až do dňa podania výpovede ponukovú povinnosť 4x. Opätovne poukázal na okolnosti odmietnutia pracovných ponúk. Pokiaľ sa jedná o príčinnú súvislosť podľa § 63 ods. 1 písm. b), je potrebné len skúmať len to, či ide o podstatné náležitosti a či bolo prijaté oprávneným orgánom. Predpokladom pre uplatnenie tohto výpovedného dôvodu sú písomné rozhodnutia o org. zmene, podľa ktorých sa konkrétny zamestnanec stane nadbytočným. Pokiaľ sa tvrdí, že tu nie je príčinná súvislosť, poukázal, že zrušením tohto miesta ako príčiny nasleduje následok, ktorým je neexistencia tohto prac. miesta. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočným, rozhoduje výlučne zamestnávateľ. A ani súd nie je oprávnený v tomto smere org. zmenu preskúmavať. Zamestnanec je nadbytočný vtedy, keď podľa rozhodnutia o org. zmene odpadne čo i len časť jeho doterajšej prac. náplne, alebo len niektoré z doteraz vykonávaných prác. Právny zástupca žalovaného ďalej citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého ponuková povinnosť nezakladá povinnosť zamestnávateľa vytvárať pre zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, nové prac. príležitosti, aby si mohol splniť ponukovú povinnosť. Ďalej uvádzal rozhodnutie Krajského súdu Košice 2Co 269/2008 zo 16.4.2009, ktorý rozhodnutie odôvodnil tým, že ak zamestnanec ponúknuté vhodné práce odmietol, zamestnávateľ už nie je povinný ponúkať zamestnancovi inú vhodnú prácu a ponuka je splnená. Tobôž nie je zamestnávateľ povinný ponúkať zamestnancovi takú prácu, ktorá nie je vhodná a nezodpovedá jeho kvalifikácii, ani praxi, ktorá by vyžadovala podrobeniu sa príprave. Ponúknutie ďalšej vhodnej práce by prichádzalo iba vtedy, ak by zamestnanec inú vhodnú prácu odmietol. Tento rozsudok považoval za správny aj ÚS v konaní sťažovateľa v sp. zn. II. ÚS 295/09-13 zo dňa 17.9.2009, keď konštatoval, že podľa názoru ÚS právny názor KS v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom. Navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a ak by súd rozhodol, že žaloba je dôvodná, tak navrhol, aby súd rozhodol v zmysle § 79 ods. 1 ZP, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Návrh odôvodnili nasledovne: žalobkyňa bezprostredne pred daním výpovede odmietla postupne iné vhodné prac. miesta. Žalobkyňa písomne podaniami adresovanými zamestnávateľovi explicitne trvala na tom, aby jej bola prideľovaná práca podľa prac. zmluvy. Čo sa týka rovnakého zaobchádzania so zamestnancami, v r. 2019 došlo k výmene zamestnancov z dôvodu toho, že dovŕšili dôchodkový vek, ktorý samotný nie je dôvodom na skončenie prac. pomeru, ale ako bolo v priebehu konania doložené listinou, žalobkyňa bola ochotná skončiť pracovný pomer so žalovaným, ale len za splnenia neprijateľných podmienok pre žalovaného. Uvádzal iných zamestnancov, s ktorými bol rozviazaný prac. pomer dohodou z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku, a to Ing. N. P., Mgr. B. T., B. M., M. U., Ing. M. B., A. B., W. I., Mgr. V. S., s ktorými bol rozviazaný prac. pomer dohodou. Bola ponúknutá dohoda aj p. M.. Pokiaľ sa týka obdobia, od ktorého sa má posudzovať plnenie ponukovej povinnosti, už sa v predchádzajúcich vyjadreniach vyjadrili. Považuje za právne relevantný časový úsek od 26.3.2019 do 11.7.2019. Je zrejmé, že v tomto čase už neexistovalo miesto vedúcej odd. riadenia ľudských zdrojov. Keď toto miesto bolo v r. 2011 zrušené, tak predsa už nemohlo druhýkrát dôjsť k zrušeniu tohto istého prac. miesta. Z toho dôvodu sa domnieva, že je potrebné skúmať obdobie tak, ako povedal. Pokiaľ sa týka prerokovania výpovede z prac. pomeru odborovými orgánmi na príslušnej odborovej organizácii, tak trvá na tom, že prerokovanie prebehlo zákonným spôsobom. Ostatné dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa domáha neplatnosti skonč. prac. pomeru, dostatočne zdôvodnili v písomných podaniach a ústnych prednesoch na pojednávaní. Žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu a v prípade úspechu si uplatnil trovy konania.
8. Súd prejednal vec na pojednávaní v prítomnosti sporových strán a ich právnych zástupcov, oboznámením sa so žalobou, Pracovnou zmluvou zo dňa 29.1.1991, Výpoveďou z pracovného zo dňa 11.7.2029, Oznámením zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 27.9.2019, stanoviskom žalovaného k oznámeniu žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, oznámeniami zamestnanca o nepridelení práce, Ponukou inej vhodnej práce žalobkyni z 3.6.2019, stanoviskom žalobkyne z 5.6.2019, Ponukou žalovaného z 6.6.2019, odpoveďou žalobkyne z 7.6.2019, Ponukou žalovaného zo 7.6.2019, vyjadrením žalovaného k žalobe, rozsudkom, ako aj celým obsahom spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou vo veci 11Cpr/7/2013, Rozhodnutím Mesta Vranov nad Topľou o organizačnej zmene Mestského úradu z 28.9.2011, organizačným poriadkom MsÚ Vranov nad Topľou, organizačnou štruktúrou Mestského úradu a rozhodnutí o určení nadbytočných zamestnancov, pracovnou náplňou žalobkyne, oznámením o výške a zložení funkčného platu žalobkyne a ostatnými listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:
9. žalobkyňa pracovala u žalovaného v pracovnom pomere od 1.1.1991 na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.1.1991, vykonávala prácu vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov, a to v zmysle Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 29.3.2010. Žalovaný dňa 28.9.2011 rozhodol o organizačnej zmene a zrušil pracovné miesto vedúcej oddelenia riadenia ľudských zdrojov Mestského úradu Vranov nad Topľou s účinnosťou od 1.10.2011. Rozhodnutím o organizačnej zmene žalovaný odôvodnil podanie písomnej výpovede z pracovného pomeru pre žalobkyňu. Výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 12.6.2013. Výpovedná doba v trvaní troch mesiacov uplynula žalobkyni dňa 30.9.2013. Žalobkyňa dňa 15.10.2013 doručila žalovanému písomné oznámenie z 14.10.2013 o tom, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru. Žalobkyni odmietol prideľovať prácu, preto táto podala žalobu o určení neplatnosti Výpovede z pracovného pomeru z 12.6.2013, o ktorej rozhodol rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou dňa 15.11.2017 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu tak, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá. Rozsudok vo veci sp. zn. 11Cpr/7/2013 nadobudol právoplatnosť 26.3.2019. Po právoplatnom skončení súdneho konania o neplatnosť uvedenej výpovede žalovaný vyzval žalobkyňu na nástup do práce. Žalobkyňa sa v dňoch 3.6.2019, 4.6.2019, 5.6.2019, 6.6.2019 a 7.6.2019 dostavila na svoje pracovisko, ale žalovaný jej nepridelil prácu. Žalobkyňa predložila záznamy zo 4.6., 5.6., 6.6. a 7.6., podľa ktorých sa zaujímala o výkon práce. Po 4. dňoch sedenia žalobkyni na chodbe mestského úradu jej bolo ústne oznámené, že nemusí chodiť na pracovisko. V tom čase žalované mesto ponúkalo žalobkyni viaceré prac. miesta, a to listom z 1.4.2019 miesto opatrovateľky, listom z 3.6.2019 prac. miesto majstra menších obecných služieb a aktivačných prác, listom z 6.6.2019 pracovné miesto opatrovateľky a listom zo 7.6.2019 prac. miesto referenta na odd. školstva. Žalobkyňa na ponuky reagovala nesúhlasne písomnou formou. Následne bola žalobkyni doručená Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 11.7.2019, a to poštou 15.7.2019 z toho istého dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako pri Výpovedi z 12.6.2013 opäť s odkazom na Rozhodnutie o organizačnej zmene z 28.9.2011. Žalobkyňa dňa 27.9.2019 doručila žalovanému písomné oznámenie, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom pokračovaní prac. pomeru. Listom z 18.9.2019 žalovaný oznámil žalobkyni, že považuje výpoveď z pracovného pomeru za platnú.
10. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
11. Podľa ods. 2 cit. ust., zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
12. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/311/20210301> pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
13. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20210301> pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a. zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b. zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
14. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
15. Podľa 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
16. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
17. Súd preskúmal podanú žalobu a napádaný dôvod podanej výpovede, formálne náležitosti výpovede, ako aj obsahové náležitosti podanej výpovede a z listinných dôkazov, ako aj výsluchom sporových strán vypočutých v konaní zistil, že žaloba je dôvodná.
18. V zmysle § 61 a § 63 Zákonníka práce, vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen uviesť právny predpis, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú okolnosti výpov. dôvodu opísané tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorou účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce je nutné uviesť, nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedený v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavom vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď. Výklad prejavu vôle však môže smerovať len objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené, nemožno ním doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v čase dania výpovede síce aj mohol mať, ale ju neprejavil (neuviedol do výpovede).
19. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť zamestnanca, prijíma za zamestnávateľa ten, kto je oprávnený za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony. Rozhodnutie o organizačných zmenách v niektorých prípadoch, ak to pripúšťajú právne
predpisy, prijíma subjekt mimo zamestnávateľa, napríklad zriaďovateľ. Súd v konaní zisťuje, aký cieľ zamestnávateľ svojím rozhodnutím skutočne sledoval. Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, či zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, je to hmotnoprávny predpoklad pre právny úkon. Pretože nejde o právny úkon, nie je ho možné preskúmať z hľadiska platnosti na súde. Súd sa môže zaoberať otázkou, či také rozhodnutie bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. (rozs. NS ČR sp. zn. 6Cdo 69/1994, rozh. NS ČR 21Cdo 1105/2001). Nemožno ho preto skúmať samo osebe z hľadiska platnosti v zmysle zásad uvedených v Zákonníku práce; nemožno ani skúmať, či zmena organizačnej štruktúry bola dôvodná alebo nie. Medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a výpoveďou danou žalobkyni musí existovať príčinná súvislosť (kauzálny nexus).
20. Výpoveď podaná zo strany žalovanej žalobkyni nespĺňa všetky náležitosti vyžadované Zákonníkom práce pre rozviazanie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
21. Súd preskúmal podanú výpoveď zamestnávateľa žalobkyni zo dňa 11.7.2019 a túto považuje za neplatnú z nasledovných dôvodov: v prvom rade je potrebné uviesť, že o nadbytočnosti žalobkyne bolo už raz súdom rozhodnuté, a to vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou rozsudkom zo dňa 15.11.2017, sp. zn. 11Cpr/7/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 26.2.2019, sp. zn. 21CoPr/7/2018. Uvedené súdy už vtedy v konaní konštatovali, že nebola zistená nadbytočnosť žalobkyne, čo je podstatnou skutočnosťou majúcou dopad pre ďalšie dokazovanie v tomto konaní. Súdmi bolo rozhodnuté tak, že výpoveď z prac. pomeru je neplatná a pracovný pomer žalobkyne trvá aj naďalej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.3.2019.
22. Ďalej súd preskúmal písomné vyhotovenie Rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 28.9.2011 a dospel k jednoznačnému záveru, že toto rozhodnutie je neurčité, a to v takom rozsahu, ktorý spôsobuje jeho neplatnosť. Aj keď rozhodnutie o org. zmene nie je samo osebe právnym úkonom, a preto ho z tohto hľadiska nemožno preskúmavať súdom, musí však v ňom byť presne a určitým spôsobom vymedzená konkrétna organizačná zmena, ak toto rozhodnutie má spôsobovať v nadväznosti na ďalší právny úkon, a to výpoveď, právne účinky. V uvedenom rozhodnutí o org. zmene táto podstatná skutočnosť absentuje. Súd poukazuje žalovanému, že v rozhodnutí o org. zmene absentuje uvedenie, o aký druh org. zmeny ide, aké zmeny v pracovno-právnych vzťahoch majú týmto rozhodnutím nastať, nie je z neho zrejmá zmena na konkrétnom úseku pracoviska, či oddelenia, ani mená a počet pracovníkov na tom-ktorom konkrétnom úseku, t. j. z organizačnej zmeny nevyplýva ani počet zrušených, ani počet novovytvorených prac. miest a z takejto listiny predloženej žalovaným uvedené nie je možné zistiť. Žalovaný poukazoval v tejto súvislosti na ďalšiu listinu, a to na č.l. 82 spisu, ktorá s označením „Rozhodnutie o organizačnej zmene“ určuje nadbytočných zamestnancov Mestského úradu vo Vranove nad Topľou, a to U. M. a ďalších 4 zamestnancov. Táto listina však taktiež nie je rozhodnutím o organizačnej zmene, lebo rozhodnutie zamestnávateľa o určení nadbytočných zamestnancov nie je rozhodnutím o organizačnej zmene (č.l. 68 spisu) a rozhodnutie o organizačnej zmene nie je možné doplniť s poukazom na ďalšiu listinu, ktorá má nahrádzať skutočnosti uvedené v samotnom rozhodnutí. Teda zoznam zamestnancov, u ktorých majú byť zrušené pracovné miesta a zoznam zamestnancov, u ktorých sa napr. vytvárajú novovytvorené pracovné miesta, musí byť uvedený priamo v listine o organizačnej zmene, nie v prílohe tejto listiny, resp. nie v inom rozhodnutí vydanom v ten istý deň. Uvedené rozhodnutie o org. zmene Mestského úradu vo Vranove nad Topľou zo dňa 28.9.2011 z hľadiska jeho formálnej stránky jasne a zrozumiteľne nepreukazuje zrušenie pracovného miesta vo vzťahu k žalobkyni.
23. Ak teda súd v konaní zistil, že v rozhodnutí o org. zmene nie je uvedený konkrétny počet jednotlivých zrušených pracovných miest, ani konkrétne kto je nadbytočný, potom nie je zrejmé ani to, komu sa má dať výpoveď z dôvodu nadbytočnosti a v takom prípade absentuje príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a výpoveďou.
24. K absencii príčinnej súvislosti medzi org. zmenou a výpoveďou danou žalobkyni je potrebné uviesť, že v písomnom vyhotovení org. zmeny zo dňa 28.9.2011 sa síce uvádza, že sa rušia odbory a odd. úradu a prislúchajúce prac. miesta (nielen vedúcich odborov a oddelení, ale aj ostatných zamestnancov, že sa znižuje stav zamestnancov a počet vedúcich zamestnancov a že sa následne obsadia jednotlivé úseky a vypracujú prac. náplne jednotlivým zamestnancom, ďalej, že sa vykonajú zmeny v pracovnoprávnych
vzťahoch a že sa zamestnancom, ktorí sa stali nadbytoční, ponúknu dohody o skončení prac. pomeru, resp., že sa im dajú výpovede tým, ktorí sa stali nadbytočnými. Z uvedenej org. zmeny však vyplýva aj tá skutočnosť, že v jej písomnom vyhotovení nie je nikde uvedené, ktorí zamestnanci sú nadbytočnými a táto skutočnosť nevyplýva ani z predloženej Zápisnice z prerokovania org. zmien Mestského úradu zo dňa 28.9.2011. V nej sa opätovne hovorí iba to, že sa vytvára nová org. štruktúra úradu, dochádza k zrušeniu prac. miest a znižuje sa počet zamestnancov a vedúcich zamestnancov, avšak opätovne tam nie je zmienka o tom, ktorých konkrétnych zamestnancov sa nadbytočnosť týka. Ak teda písomné rozhodnutie o org. zmene neuvádza konkrétny počet jednotlivých zrušených prac. miest, ani konkrétne, kto je nadbytočný, potom nie je jasné ani to, komu sa má dať výpoveď z dôvodu nadbytočnosti a v takom prípade je zrejmé, že tu absentuje príčinná súvislosť medzi org. zmenou a výpoveďou.
25. Ak pri organizačnej zmene je uvedené, že boli všetky odbory a oddelenia a boli vytvorené nové prac. miesta, avšak ich počet v rozhodnutí o org. zmene chýba, je potrebné prisvedčiť žalobkyni v jej argumentácii, že bolo všetkým novým zamestnancom po org. zmene 28.9.2011, ktorým pracovné miesta boli zrušené, boli im zároveň podľa pracovnej náplne z 30.9.2011 ponúknuté prac. pozície až po tom, ako ráno 29.9.2011 bolo rokované so žalobkyňou a jej žiadne novovytvorené prac. miesto ponúknuté nebolo.
26. K absencii príčinnej súvislosti je potrebné uviesť aj tú podstatnú skutočnosť, že z hľadiska dĺžky doby, ktorá uplynula od org. zmeny ku dňu podania výpovede z prac. pomeru, súd poukazuje na to, že už z pripojeného spisu OS Vranov nad Topľou 11Cpr/7/2013 zo dňa 15.11.2017 mal tamojší súd preukázané a uvedené uviedol aj v bode 62 písomného vyhotovenia rozsudku na str. 26 rozsudku (č.l. 523 pripojeného spisu), že v čase podania výpovede z prac. pomeru zo dňa 12.6.2013 nebola zistená nadbytočnosť žalovanej v priamej príčinnej súvislosti s org. zmenou zo dňa 28.9.2011, keď súd konštatoval, že „v čase od rozhodnutia o org. zmene až do podania výpovede žalovaný vykonal ďalšie org. zmeny a prijímal nových zamestnancov. Preto nemožno hovoriť, že v čase dania výpovede žalobkyni pretrvávala príčinná súvislosť medzi org. zmenou a výpoveďou danou žalobkyni“. Aj z uvedeného je zrejmé, že príčinná súvislosť neexistuje rovnako medzi org. zmenou z 28.9.2011 a výpoveďou danou žalobkyni 11.7.2019.
27. Žalobkyňa v konaní poukázala aj na nesplnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede, a to jej prerokovanie so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zák. práce. Poukázala na vyjadrenie žalovaného z 28.4.2020, kde prílohami vyjadrenia sú zápis zo Základnej organizácie odborového zväzu pri Mestskom úrade Vranov z 24.6.2019 a ďalej na list z ZO OZ PVaŠ z 21.6.2019 a uvedené listiny podľa názoru žalobkyne svedčia o tom, že nedošlo k prerokovaniu výpovede danej žalobkyni s príslušnými zástupcami zamestnancov takým spôsobom, ako to vyžaduje Zákonník práce a príslušné kolektívne zmluvy, pretože ani u jedného z týchto zápisov - záznamov nevyplýva, aby došlo k prerokovaniu vo forme dialógu medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov (č.l. 107 a 108 spisu). Z oboch listín vyplýva len to, že zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii žiadosť o prerokovanie výpovede, ale ani v jednom prípade sa neuvádza prerokovanie samotného textu výpovede, ktorý vzhľadom na dátumy týchto listín, a to dni 24.6.2019 a 25.6.2019, nemohli mať zástupcovia zamestnancov k dispozícii, pretože výpoveď daná žalobkyni je spísaná 11.7.2019. Z uvedeného vyplýva, že nebola splnená podmienka vyžadovaná § 74 Zákonníka práce, lebo nebolo preukázané, či došlo k prerokovaniu výpovede tak, ako to vyžaduje Zákonník práce.
28. Ďalej súd poukazuje na písomné vyhotovenie výpovede danej žalobkyni zo dňa 11.7.2019 (č.l. 109 spisu) a v tejto súvislosti aj na namietanú absenciu formálnej náležitosti výpovede právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní dňa 5.10.2020, keď v liste o výpovedi absentuje označenie zamestnávateľa, teda toho, kto výpoveď podáva. Jeho označením a identifikáciou aspoň v minimálnom rozsahu, ktorú požaduje Občiansky zákonník pri označovaní právnických osôb, teda označením sídla právnickej osoby, uvedením IČO, atď. (§ 19b, 19c Obč. zák., § 2 Obch. zákonníka). V uvedenom prípade žalovaný vo výpovedi nie je označený údajmi, z ktorých by vyplývalo presné označenie žalovaného a nezameniteľnosť subjektu, ktorý výpoveď z pracovného pomeru podal.
29. Nakoľko v konaní boli zistené také skutočnosti týkajúce sa vady rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene z 28.9.2011 a v tejto nadväznosti aj absencia príčinnej súvislosti org. zmeny s podanou výpoveďou, súd už ďalej neskúmal nadbytočnosť vo vzťahu k žalobkyni v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce ani splnenie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, nakoľko už vyššie uvedené skutočnosti zistené v konaní tvorili dostatočný podklad pre rozhodnutie súdu.
30. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce vyhovel.
31. Žalovaná v protinávrhu podanom v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce žiadala, aby súd určil pre prípad, že žalobe vyhovie a určí, že výpoveď daná žalobkyni dňa 11.7.2019 je neplatná, aby ďalej určil, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Protinávrh žalovaného súd zamietol, a to III. výrokom tohto rozsudku, nakoľko tento protinávrh bol nedôvodný a súd v konaní ani nezistil dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé vysloviť, aby od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával.
32. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa zásady úspechu vo veci, keďže žalobkyňa v konaní bola úspešná, súd jej priznal náhradu trov konania vo vzťahu k neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležistostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinnosť uvedená vo výrokovej časti tohoto rozsudku nebude plnená dobrovoľne, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok.