Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 184/09
PDF · 269.23 KB
No categories available
II. ÚS 184/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti P. P., J., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 takto
rozhodol:
1. Základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000
p o r u š e n é b o l o .
2. P. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. P. P. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 289,76 € (slovom
dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd Trnava
povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 184/09-17 zo 14. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. P., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
1.1 Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo: „Dňa 1. 2. 1997 bolo voči mne vznesené
obvinenie pre spáchanie trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2
k § 247 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Dňa 14. 1. 1999 ma Okresný súd
Trnava rozsudkom sp. zn. 2 T 110/97 uznal za vinného zo spáchania vyššie uvedeného
trestného činu. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti mojej viny a trestu dňa
31. 3. 1999. Voči výroku o náhrade škody podal poškodený odvolanie, ktoré Krajský súd
Trnava uznesením sp. zn. 4 To 187/99 zo dňa 12. 10. 1999 zamietol.
Na základe sťažnosti ministra spravodlivosti SR Najvyšší súd SR vec preskúmal a
dňa 28. 9. 2000 rozhodol, že konaním, ktoré predchádzalo uzneseniu Krajského súdu
Trnava bol porušený zákon v môj neprospech, uznesenie krajského súdu, ako i rozsudok
Okresného súdu Trnava zrušil a prikázal okresnému súdu, aby vec znova prejednal a
rozhodol.
Po vrátení veci na Okresný súd Trnava sa konanie vedie pod sp. zn. 4 T 202/2000,
pričom súd vo veci síce vytýčil veľa termínov hlavného pojednávania, avšak v jednom
prípade sa pojednávanie neuskutočnilo, prípadne termíny pojednávania súd zrušil. (...)
Na základe uvedených skutočností tvrdím, že týmto konaním, respektíve nekonaním
Okresného súdu došlo k porušeniu môjho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...). Rovnako
bolo nekonaním súdu porušené moje základné právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)
Z hľadiska skutkového nie je možné vec považovať za osobitne zložitú - predmetom
konania je objasnenie, či som ja ako obžalovaný spolu s ďalším obvineným odcudzil
nákladné motorové vozidlo naložené elektrospotrebičmi. Poukazujem pritom na skutočnosť,
že dôkazy súd vykonal už v pôvodnom konaní sp. zn. 2 T 110/97, teda išlo o vec súdu dobre
známu, čo tiež malo prispieť k rýchlejšiemu a efektívnejšiemu konaniu. Ja som sa naviac
v konaní k spáchaniu skutku priznal a spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní
pri jeho objasňovaní.
Z hľadiska právneho je vec rovnako nekomplikovaná - ide o problematiku trestného
práva, kde sa z hľadiska hmotného práva aplikuje len Trestný zákon, pričom jeho príslušné
ustanovenia ohľadne trestného činu krádeže zostávali fakticky nezmenené desiatky rokov.
(...) Ani okolnosť, že pre rozhodnutie vo veci samej je prípadne treba posúdiť viaceré
čiastkové otázky (napr. ustáliť hodnotu vecí znaleckým dokazovaním) samo o sebe nemôže
hodnotenie zložitosti veci vôbec ovplyvniť. (...)
Je pravdou, že v trestnom konaní s väčším množstvom obžalovaných rýchlosť
súdneho konania závisí v nemalej miere aj od účasti obžalovaných a iných osôb na
pojednávaní. Je však predovšetkým povinnosťou súdu zabezpečiť si účasť týchto osôb. (...)
Ak som sa i ja nezúčastnil na vytýčenom pojednávaní, buď som sa ospravedlnil a súhlasil
som s pojednávaním v mojej neprítomnosti, alebo som na pojednávanie neprišiel z dôvodu,
že som bol upovedomený o jeho zrušení alebo nekonaní z dôvodu neúčasti iných
obžalovaných, svedkov či obhajcov. (...)
Mám za to, že neprimeraná dĺžka konania bola spôsobená najmä okolnosťami na
strane súdu. Okrem ľudsky pochopiteľných skutočností (práceneschopnosť či materská
dovolenka zákonnej sudkyne) to bolo hlavne neefektívne konanie súdu (neefektívne
doručovanie, rušenie vytýčených termínov pojednávania, neschopnosť zabezpečiť si
prítomnosť potrebných osôb). Primárne zodpovedným subjektom za porušenie môjho
ústavného práva na súdnu ochranu a prejednania veci bez zbytočných prieťahov vrátane
základného práva na prejednanie mojej veci v primeranej lehote je preto Okresný súd
Trnava. (...)
Dňa 5. 2. 2009 som potom, čo som sa opäť zbytočne dostavil na súdom vytýčený
termín pojednávania, ktoré bolo opäť odročené bez toho, aby sa vo veci pojednávalo, som
sa rozhodol podať sťažnosť na postup súdu predsedovi Okresného súdu Trnava so
žiadosťou o odstránenie prieťahov v konaní. Túto sťažnosť, ktorú treba obsahovo považovať
za sťažnosť v zmysle zák. č. 757/2004 Z. z. som na súd podal 5. 2. 2009. V reakcii na moju
sťažnosť mi podpredseda OS Trnava svojim listom zo dňa 3. 3. 2009 oznámil, že vo veci je
určený ďalší termín hlavného pojednávania na deň 26. 3. 2009 a že prieťahy v predmetnej
veci pretrvávajú od roku 2000, pričom za to vraj môžu čiastočne objektívne skutočnosti
a tiež moja neprítomnosť na hlavnom pojednávaní.
Zdôvodňovanie prieťahov v konaní mojou údajnou neprítomnosťou na hlavnom
pojednávaní, nie je vôbec opodstatnené, nakoľko ja som výslovne súhlasil s tým, aby súd
konal a o veci rozhodol i v mojej neprítomnosti, ktorá skutočnosť z obsahu trestného spisu
musí vyplývať. (...)
Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd v predmetnej
veci nerozhodol, trvá už od roku 2000, t. j. viac ako 6 rokov.
Vzhľadom na uvedené by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo
po takom dlhom období porušovania mojich základných ústavných práv iba skonštatované
ich porušenie; preto žiadam súčasne i priznanie finančného zadosťučinenia. Suma
odškodného, ktoré požadujem, a to 4 000,- EUR je primeraným vyjadrením odškodnenia za
dlhotrvajúce porušovanie základných práv.
V prípade, že Ústavný súd SR moju sťažnosť príjme, súhlasím s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania.“
1.2 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 porušil právo P.
P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000,- EUR (slovom
štyritisíc eur), ktoré je Okresný súd Trnava povinný mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. P. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 €, ktorú je
Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet JUDr. R. C. vo V., a. s., č. ú..., var. s. 609 do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti listom sp. zn. 1 SprV/211/09
z 13. júla 2009 vyjadril podpredseda okresného súdu. Konštatoval, že vo veci sťažovateľa
došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Stanovenie, v akom rozsahu sa tak stalo, ponechal na úvahu ústavného súdu. Oznámil, že
okresný súd netrvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne pojednávanie.
2.1 Súčasťou stanoviska podpredsedu okresného súdu bolo i vyjadrenie zákonnej
sudkyne, ktorá okrem iného chronologicky popísala úkony súdu vo veci:
„Hlavné pojednávanie (HP): 22. 09. 1997- odročené - neprítomnosť obžalovaných
a člena senátu
HP: 20. 10. 1997 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, obhajcu a člena senátu
HP: 17. 11. 1997 - konalo sa, odročené pre výsluch svedkov
HP: 15. 12. 1997 - odročené - neprítomnosť obhajcu
HP: 26. 01. 1998 - konalo sa, odročené - neprítomnosť svedkov
HP: 12. 03. 1998 - odročené - neprítomnosť člena senátu
HP: 04. 05. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných
HP: 30. 06. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaného, obhajcu a člena senátu
HP: 20. 07. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, svedka a člena senátu
HP: 28. 09. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a svedkov
HP: 29. 10. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a svedkov
HP: 03. 12. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a obhajcov
Zákonná sudkyňa vydala dňa 11. 12. 1998 príkaz na zatknutie na obžalovaného M. S.
HP: 11. 01. 1999 - konalo sa, obžalovaní S. a K. boli vylúčení na samostatné
konanie, pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku
HP: 14. 01. 1999 - vyhlásený odsudzujúci rozsudok ohľadne obžalovaných G. a P.
Rozsudok zo dňa 14. 01. 1999 nadobudol právoplatnosť ohľadne obžalovaného G. vo
vine a treste dňa 03. 03. 1999, ohľadne obžalovaného P. vo vine a treste dňa 31. 03. 1999,
poškodená spoločnosť I. a. s. podala dňa 26. 02. 1999 odvolanie,
Krajský súd v Trnave vrátil dňa 26. 04. 1999 spis tunajšiemu súdu ako predčasne
predložený a nariadil opraviť pisársku chybu v odôvodnení výroku o náhrade škody
Uznesením zo dňa 14. 05. 1999 bola v písomnom vyhotovení rozsudku opravená
v odôvodnení výroku o náhrade škody pisárska chyba
Spis bol dňa 22. 09. 1999 predložený Krajskému súdu v Trnave, ktorý na verejnom
zasadnutí konanom dňa 12. 10. 1999 odvolanie poškodeného proti rozsudku zamietol,
dňa 28. 10. 1999 bol spis zaslaný na tunajší súd, dňa 26. 11. 1999 bola urobená
výluka zo spisu ohľadne obžalovaných S. a K. do spisu 6T 265/99,
v období od 29. 11. 1999 do 20. 04. 2000 bol spis 2T 110/97 zapožičaný Krajskej
prokuratúre v Trnave na preskúmanie podnetu poškodeného na podanie sťažnosti pre
porušenie zákona
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 03. 2000 súd vyslovil porušenie zákona
v prospech odsúdených G. a P. a zrušil uznesenie odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu I.
stupňa vo výroku o náhrade škody a uložil menovaným spoločne a nerozdielne nahradiť
poškodeným škodu
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 09. 2000 súd vyslovil porušenie zákona
v neprospech odsúdených G. a P. a zrušil uznesenie odvolacieho súdu, rozsudok súdu I.
stupňa a konanie, ktoré im predchádzalo
Predtým vylúčená trestná vec obžalovaných S. a K. vedená pod sp. zn. 6T 265/99 je
ďalej vedená spolu s trestnou vecou obžalovaných G. a P., nakoľko uznesenie o vylúčení
veci bolo zrušené horeuvedeným rozsudkom NS SR
HP: 04. 09. 2000 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, obhajcu a senátu
HP: 10. 04. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a obhajcov
HP: 10. 05. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, poškodených a obhajcov
HP: 26. 06. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaného a obhajcu
HP: 20. 09. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, obhajcov, svedkov
HP: 08. 11. 2001 - odročené - pre chorobu predsedníčky senátu
HP: 11. 04. 2002 - termín zrušený
HP: 11. 07. 2002 - odročené - neprítomnosť obhajcu a obžalovaného
HP: 19. 12. 2002 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a obhajcov
HP: 25. 03. 2003 - odročené - neprítomnosť obžalovaného, obhajcov a svedkov
HP: 01. 07. 2003 - termín zrušený
HP: 30. 03. 2004 - odročené - neprítomnosť obžalovaných
HP: 19. 05. 2005 - termín zrušený - školenie predsedníčky senátu
HP: 06. 10. 2005 - termín zrušený - zdravotný stav predsedníčky senátu
dňa 26. 01. 2006 bol spis pridelený sudkyni JUDr. P. K.
dňa 30. 06. 2006 bol spis pridelený sudkyni Mgr. Kristíne F.
neprítomnosť zákonnej sudkyne - čerpanie materskej dovolenky a dovolenky na
oddych od 04. 11. 2005 do 04. 01. 2007
dňa 12. 12. 2006 bol spis opätovne pridelený zákonnej sudkyni JUDr. S.
04. 01. 2007 spis vrátený zák. sudkyne po návrate z mat. dovolenky
13. 02. 2007 - vyžiadané správy na obžalovaných
14. 03. 2007 - určený termín hlavného pojednávania na deň 03. 05. 2007
27. 04. 07 - ospravedlnenie obhajcu Mgr. L., z dôvodu kolízie väzobnou vecou
30. 04. 2007 - pokyn na zrušenie hlav. poj. z dôvodu ospr. obhajcu a nedoručenia
predvolania obž. K.
30. 05. 2007 určený termín hlavného pojednávania na 19. 07. 2007
02. 07. 07 - ospravedlnenie obhajcu dr. L., dovolenka
03. 07. 07 - pokyn na zrušenie hl. poj. z dôvodu ospravedlnenia obhajcu
09. 07. 07 - určený termín hlav. pojednávania na 23. 10. 07
12. 10. 07 - obžalovaný S. požiadal o zrušenie termínu hlav. poj. z dôvodu zvolenia si
nového obhajcu
16. 10. 07 - žiadosť obhajcu dr. K. o zrušenie termínu hlav. poj.
18. 10. 07 - určenie nového termínu hlavného pojednávania na 22. 01. 08
07. 01. 08 - žiadosť o zrušenie termín hlav. poj. obž. S. z dôvodu kolízie s jeho vecou
vedenou na OS Bratislava IV
14. 01. 08 - tel. zistenie na OS Bratislava IV., že vo veci 3T36/07 je na deň 22. 01.
2008 určený termín hlav. poj.
16. 01. 08 - pokyn na zrušenie termínu hlav. pojednávania z dôvodu z dôvodu kolízie
pojednávaní, pričom vec na OS Bratislava IV sp. zn. 3T36/07 je väzobná
25. 01. 08 - určenie termín hlav. poj. na deň 18. 03. 2008
05. 03. 08 obhajca dr. K. požiadal o zrušenie termínu, nakoľko je na deň 18. 03. 08
určený termín hlav. poj. vo veci obž. S. na OS Bratislava IV.
13. 03. 08 - vyzvaný obž. P., aby sa vyjadril, či si volí obhajcu, alebo mu má byť
ustanovený
18. 03. 08 - určený termín hlav. poj. na 13. 05. 2008
28. 04. 2008 – oznámenie prepustenia z väzby obž. S., pokyn na doručovanie
predvolania obž. na adresu, ktorú uviedol, ako miesto, kde sa bude zdržiavať
13. 05. 2008 sa na hlavné pojednávame nedostavili obžalovaní a svedkovia, určený
termín hlavného pojednávania na 22. 07. 2008
02. 07. 2008 - zrušenie ustanovenia obhajkyne dr. V. a dr. L.
04. 07. 2008 - zrušenie ustanovenia obhajkyne dr. G. a dr. G.
22. 07. 2008 - hlavné pojednávanie odročené, nedostavili sa obžalovaní bez
ospravedlnenia, svedkovia
22. 07. 2008 určený termín hláv. pojednávania na 07. 10. 2008
07. 10. 2008 predvolanie nemajú vykázané - obž. K., S., svedok M.
29. 09. 2008 člen senátu práceneschopný po dobu 1 mesiaca
06. 10. 08 - obž. K. žiadal ospravedlnenie z neúčasti na hlavnom pojednávaní
z dôvodu prac. povinností
07. 10. 2008 - neúčasť obžalovaných a predvolaných svedkov, učený termín hlavného
pojednávania na 27. 11. 2008 termín
26. 11. 2008 - ospravedlnenie obhajcu dr. C. z neúčasti na hlavnom pojednávaní
z dôvodu práceneschopnosti
27. 10. 2008 - určený termín hlavného pojednávania na 05. 02. 2009
28. 01. 2009 - ospravedlnenie obhajcu dr. K.
29. 01. 2009 - pokyn na ustanovenie náhradného obhajcu za dr. K.
02. 02. 2009 - zrušený termín hlavného pojednávania na 05. 02. 2009 z dôvodu
neskorého ospravedlnenia obhajcu a nestihnutia zabezpečenia náhradného obhajcu
02. 02. 2009 - určený termín hlavného pojednávania na 26. 03. 2009
05. 03. 2009 oznámenia obhajcu dr. K. o vzdaní sa obhajoby obž. S., s ktorým nemá
žiadny kontakt
26. 03. 2009 - odročené z dôvodu neprítomnosti obžalovaných na hlavnom
pojednávaní,
26. 03. 2009 určený termín hlavného pojednávania na 26. 05. 2009
26. 05. 2009 obžalovaní S. a K. vylúčený na samostatné konanie, odročené
pojednávanie na 28. 05. 2009 za účelom vyhlásenia rozsudku
28. 05. 2009 vyhlásený rozsudok. (...)
S poukazom na Nález Ústavného súdu možno skonštatovať, že i u obžalovaného P.
prišlo k porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Išlo o obdobie:
od konca apríla 2004 do 2. februára 2005 (išlo o obdobie, kedy prebiehala
rekonštrukcia súdu, nedostatok pojednávacích miestností - pojednávalo sa na KS Trnava,
na trestnom úseku do mája 2004 boli 2 sudcovia a z predchádzajúceho roku 2003, boli do
oddelenia 4T prerozdelené veci z oddelenia 6T, kedy sudkyňa odišla na starobný dôchodok
a bolo to obdobie, kedy boli veci T prideľované iba do senátu 4T, kedy prišlo k zvýšeniu
počtu veci v oddelení 4T cez 100 nových vecí a taktiež sudkyňa vykonávala celú agendu Pp,
Nt v UVTOS Leopoldov a UVTOS Hrnčiarovce nad Parnou).
a obdobie od 3. októbra 2005 do 13. februára 2007 (obdobie dlhodobej
práceneschopnosti a materskej dovolenky zákonnej sudkyne)
Ústavný súd v Náleze skúmal obdobie od podania obžaloby do januára 2008.
Od uvedenej doby boli vo veci určené termíny hlavných pojednávaní na dni:
22. 01. 2008 a 18. 03. 2008 - hlavné pojednávanie sa nekonalo z dôvodu kolízie
pojednávaní s trestnou vecou obžalovaného S., vedenou na OS Bratislava IV sp. zn.
3T36/07, v ktorej bol i vo väzbe
13. 05. 2008 sa nedostavil obžalovaný K., ktorý telefonicky oznámil, že zmeškal spoj,
nedostavili sa svedkovia M., ktorý nemal doručenie vykázané a svedok M. bol neprítomný
zo zdravotných dôvodov
22. 07. 2008 - bez ospravedlnenia sa nedostavil obžalovaní S., ktorý bral termín
hlavného pojednávania na vedomie, obžalovaný K., ktorý nemal doručenie vykázané
(obhajcovia sa nedostavili, nakoľko sa telefonicky informovali, či majú obžalovaní
doručenie vykázané), svedkovia M. nemal doručenie vykázané a svedok M. sa bez
ospravedlnenia nedostavil
07. 10. 2008 - obžalovaný S. nemal doručenie vykázané a obž. K. požiadal o
odročenie z dôvodu pracovných povinností
27. 11. 2008 - pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti obhajcu dr. C.
05. 02. 2009 - obhajca dr. K. sa ospravedlnil a súhlasil s ustanovením náhradného
obhajcu, čo sa však vzhľadom na čas od oznámenia a termínu hlavného pojednávania
nepodarilo zrealizovať
26. 03. 2009 - obžalovaní K. a S. vylúčení na samostatné konanie, prečítané
výpovede svedkov
28. 03. 2009 - vyhlásený rozsudok.“
3. Právny zástupca sťažovateľa 7. júla 2009 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať zistenie nových
skutočností.
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že priebeh konania
korešponduje s priebehom konania tak, ako ho popísal okresný súd (pozri bod 2.1), preto
v tomto rozhodnutí duplicitne neopísal celý priebeh napadnutého konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 pre trestný čin organizátorstva
podvodu formou spolupáchateľstva došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza
spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa
toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný
súd aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na
konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(napr. II. ÚS 32/03, I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných
trestných činov si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní
a všeobecného súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že
orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný
postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil
stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.
1. Ústavný súd sa zaoberal najprv posúdením kritéria zložitosť veci a konštatuje, že
rozhodovanie v okolnostiach danej trestnej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti
súvisiaci s jej skupinovým charakterom, a to najmä predvolávaním obvinených a svedkov.
Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania však ústavný súd
nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Pokiaľ ide o právne
posúdenie veci, ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 217/07 z 31. januára 2008
vyslovil, a niet žiadneho dôvodu tento názor modifikovať, že „z právneho hľadiska ide
o trestnú vec tvoriacu štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov,
preto ju nemožno považovať za právne zložitú“.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd zistil
skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že aj sám sťažovateľ prispel svojím správaním
k prieťahom v konaní. Sťažovateľ 11. júla 2002 požiadal o konanie v jeho neprítomnosti.
Následne sa on a zväčša ani jeho právny zástupca už na pojednávaniach nezúčastňovali.
Avšak aj pred týmto vyhlásením sťažovateľ svojím prístupom ku konaniu
k urýchlenému ukončeniu veci nie vždy napomáhal, naopak prispieval k jeho predlžovaniu
(napr. z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa museli byť odročované pojednávania
a sťažovateľ sťažoval konajúcemu súdu niekedy aj doručovanie zásielok). Na uvedené
správanie sťažovateľa nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej
veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania na súdoch už takmer
jedenásť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci aj nečinný, a to
nielen od 8. novembra 2001 do 11. júla 2002 (osem mesiacov), ale v podstate aj
od 30. marca 2004 do 13. februára 2007 (takmer tri roky). Okresný súd teda počas najmenej
viac ako troch rokov a šiestich mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny efektívny úkon
smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný v danej
veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo
v dôsledku zložitosti veci ani iba v dôsledku správania účastníkov, ale najmä v dôsledku
postupu okresného súdu. V súvislosti s obranou okresného súdu spočívajúcou v tom, že
„išlo o obdobie, kedy prebiehala rekonštrukcia súdu, nedostatok pojednávacích
miestností(...), na trestnom úseku do mája 2004 boli 2 sudcovia a z predchádzajúceho roku
2003, boli do oddelenia 4T prerozdelené veci z oddelenia 6T, kedy sudkyňa odišla na
starobný dôchodok a bolo to obdobie, kedy boli veci T prideľované iba do senátu 4T, kedy
prišlo k zvýšeniu počtu veci v oddelení 4T cez 100 nových vecí a taktiež sudkyňa vykonávala
celú agendu Pp, Nt v UVTOS Leopoldov a UVTOS Hrnčiarovce nad Parnou(...) a obdobie
dlhodobej práceneschopnosti a materskej dovolenky zákonnej sudkyne“, treba zdôrazniť, že
ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené
činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto
pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované
ako objektívne vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už
uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti
v primeranej lehote. Z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných
opatrení. Ústava pritom, ako to už bolo naznačené, v čl. 48 ods. 2, zaväzuje predovšetkým
súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje
na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či
konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené
personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo
nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu
okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na
rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Vzhľadom na uvedené podstatné dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Pretože vo veci sťažovateľa okresný súd 28. marca 2009 meritórne rozhodol,
neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a)
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
4 000 €, čo odôvodnil takto: „Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že
konajúci súd v predmetnej veci nerozhodol, trvá už od roku 2000, t. j. viac ako 6 rokov.
Naviac je podľa môjho názoru potrebné prihliadnuť i na fakt, že trestné stíhanie voči mojej
osobe sa vedie už od r. 1997, kedy mi bolo vznesené obvinenie a treba vziať na zreteľ
i konanie predchádzajúce zrušujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu do r. 2000. Tiež nie je
možné nezohľadniť fakt, že ak by som i bol uznaný vinným a súd by mi uložil rovnaký trest
ako rozsudkom zo dňa 14. 1. 1999(...), v súčasnosti by som sa už s najväčšou
pravdepodobnosťou považoval za netrestaného.“
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä povahu veci, ale aj to, že sa aj sťažovateľ
pričinil o zbytočné prieťahy, považuje za primerané v sume 2 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý ich vyčíslil sumou
292,38 €.
Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1
ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 €.
K tomu priznal daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát
je platiteľom tejto dane a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 2 x 6,95 €. Spolu
teda priznal sťažovateľovi trovy konania v sume 289,76 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2009