Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 253/09
PDF · 233.9 KB
No categories available
IV. ÚS 253/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 8. októbra 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti E. Č., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. L., B., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 262/2004,
za účasti Okresného súdu Zvolen, takto
rozhodol:
1. Základné právo E. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 262/2004 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Zvolen p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 262/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. E. Č. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € [slovom päťsto eur (15 063
Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Zvolen p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Zvolen je povinný uhradiť E. Č. trovy konania v sume 245,70 € [slovom
dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jej právneho zástupcu
Mgr. P. L., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 253/09-24 z 9. júla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 262/2004 (ďalej aj
„namietané konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 2. decembra 2004 okresnému súdu
návrh, ktorým sa ako navrhovateľka v 1. rade domáhala zrušenia podielového
spoluvlastníctva k rodinnému domu a pozemkom.
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola jej právna
vec právoplatne skončená.
Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala tiež
prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon
žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (602 520 Sk)
a náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 765/09 doručeným ústavnému súdu 22. júna 2009, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Pokiaľ sťažovateľka poukázala na prieťahy v konaní od 22. 9. 2005 do 4. 1. 2007
t. j. v období rozhodnutia súdu o prerušení konania a v období od 4. 1. 2007 do 12. 8. 2008,
išlo v zmysle § 117 ods. 1 O. s. p. o právomoc sudcu, ktorú nie som oprávnená
preskúmavať.
Dňa 12. 8. 2008 sudkyňa uznesením nariadila znalecké dokazovanie. Jeho
nariadenie patrí do rozhodovacej právomoci sudkyne. Uznesenie bolo po opakovanom
doručovaní doručené znalkyni 2. 10. 2008. Znalecký posudok znalkyňa napriek 2 urgenciám
zo strany súdu nepodala.
V tejto časti je sťažnosť E. Č. odôvodnená.
V ostatných častiach ju nepovažujem za odôvodnenú.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 22. septembra 2009, v ktorom stručne uviedla, že „na podanej sťažnosti
trváme v pôvodnom rozsahu“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Hodnotením priebehu napadnutého konania do 28. augusta 2006 sa už ústavný súd
zaoberal vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 347/06 z 31. októbra 2006, ktorým sťažnosť
sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 262/2004 ústavný
súd zistil v období po 28. auguste 2006 tento priebeh a stav konania:
- právna zástupkyňa sťažovateľky 30. septembra 2006 prevzala zásielku doručovanú
okresným súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 133/2006
zo 7. augusta 2006 o odmietnutí dovolania),
- okresný súd uznesením zo 4. januára 2007 rozhodol o pokračovaní v konaní, ktoré
bolo prerušené v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 13 C 14/05, ktoré bolo
právoplatne skončené,
- okresný súd 12. januára 2007 nariadil pojednávanie na 6. marec 2007, ktoré bolo
odročené na 24. apríl 2007 s tým, že majú byť k spisu „pripojené spory, ktoré prebiehajú
alebo v minulosti prebiehali medzi účastníčkami konania“,
- pojednávanie uskutočnené 24. apríla 2007 okresný súd odročil na 3. júl 2007 s tým,
že účastníci konania v lehote 10 dní nahlásia mená a adresy svedkov, ktorých navrhujú
vo veci vypočuť,
- z úradného záznamu z 2. júla 2007 vyplýva, že „pojednávanie určené na deň
3. 7. 2007 sa ruší z osobných dôvodov zákonnej sudkyne“, pričom účastníci konania boli
o tejto skutočnosti telefonicky informovaní,
- pojednávanie uskutočnené 30. októbra 2007 okresný súd odročil na 31. január 2008
z dôvodu vypočutia ďalších svedkov,
- okresný súd prípisom z 21. decembra 2007 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky,
aby v lehote 10 dní oznámila, v čom sťažovateľka vidí zaujatosť konajúcej sudkyne
v súvislosti so sťažovateľkiným vyjadrením z 12. novembra 2007,
- právna zástupkyňa sťažovateľky podaním doručeným okresnému súdu 22. januára
2008 oznámila, že písomnosť sťažovateľky z 12. novembra 2007 nemá byť chápaná ako
vznesenie námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni, ale iba ako sťažovateľkin pocit
z doterajšieho priebehu konania,
- na pojednávaní uskutočnenom 31. januára 2008 sťažovateľka na otázku súdu, aby
sa bližšie vyjadrila ku svojej sťažnosti, uviedla, „že má pocit, že žije 15 rokov v neprávnom
štáte a že sudcovia Okresného súdu Zvolen sa vedome rozhodli svojím konaním resp.
nekonaním ma utýrať a uštvať k smrti... Ja si myslím, že toto pojednávanie je iba
vypočúvaním svedkov aby sa urobili nejaké úkony a aby nedošlo zo strany súdu
k prieťahom. Súd sa vôbec nezaoberá podstatou veci...“. Okresný súd pojednávanie odročil
na neurčito z dôvodu predloženia spisu Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu. Spis bol
krajskému súdu predložený 14. marca 2008.
- 17. apríla 2008 bol okresnému súdu spis vrátený bez meritórneho rozhodnutia,
pretože nebol daný dôvod na procesný postup podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“),
- pojednávanie uskutočnené 15. júla 2008 bolo odročené na neurčito s tým, že bude
nariadené znalecké dokazovanie „z odboru oceňovania nehnuteľností spolu so znalcom
z odboru stavebníctva“,
- okresný súd uznesením z 12. augusta 2008 nariadil vo veci znalecké dokazovanie
znalkyňou z odboru stavebníctva, odvetvia pozemné stavby, odhadu hodnoty nehnuteľností
a znalkyni uložil „vyhotoviť znalecký posudok spolu s vyúčtovaním znalečného
v 3 vyhotoveniach v lehote 3 mesiacov od prevzatia uznesenia“,
- sťažovateľka a jej právna zástupkyňa 19. augusta 2008 dohodou ukončili dohodu
o splnomocnení uzavretú na zastupovanie sťažovateľky v napadnutom konaní,
- 2. októbra 2008 sa na okresný súd dostavila ustanovená znalkyňa a prevzala súdny
spis spolu s uznesením o nariadení znaleckého dokazovania z 12. augusta 2008,
- 16. januára 2009 bol daný pokyn na urgenciu predloženia znaleckého posudku
a vrátenia súdneho spisu,
- z úradného záznamu z 20. januára 2009 na okresnom súde vyplýva, že ustanovená
znalkyňa osobne potvrdila, že súdny spis spolu s vypracovaným posudkom doručí
okresnému súdu do polovice februára 2009,
- okresný súd prípisom z 27. februára 2009 urgoval vrátenie súdneho spisu
ustanovenou znalkyňou a predloženie znaleckého posudku,
- podaním doručeným okresnému súdu 6. marca 2009 ustanovená znalkyňa požiadala
okresný súd o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku s tým, že „právny
zástupca navrhovateliek“ jej má doručiť „relevantné podklady potrebné k vypracovaniu“,
- okresný súd prípisom z 20. apríla 2009 opakovane urgoval predloženie
zapožičaného spisu a znaleckého posudku,
- ustanovená znalkyňa listom z 20. mája 2009 oznámila okresnému súdu, že
„obhliadka nehnuteľnosti za účasti obidvoch strán bola uskutočnená dňa 13. 2. 2009“,
a ďalej uviedla, že „koncom marca obdržala ešte jeden podklad od právneho zástupcu
odporkyne a že vo finálnej fáze spracovania znaleckého posudku došlo ku kolapsu
výpočtovej techniky a následnému neštandardnému získavaniu dát“. Z uvedených dôvodov
súdna znalkyňa požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie znaleckého
posudku do 8. júna 2009,
- v úradnom zázname z 10. júna 2009 je uvedené, že ustanovená znalkyňa oznámila,
že znalecký posudok bude okresnému súdu doručený najneskôr do konca júna 2009,
- ústavný súd na okresnom súde zistil, že znalecký posudok bol okresnému súdu
predložený 22. júna 2009 a vo veci bol nariadený termín pojednávania na 15. október 2009.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky
(v preskúmavanom konaní navrhovateľky v 1. rade), ktorým sa domáha zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam (rodinný dom a pozemky).
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na rozsah dokazovania vyplývajúci zo samotnej
povahy veci, ako aj z konkrétnych skutkových okolností daného prípadu (nutnosť
nariadenia znaleckého dokazovania) možno vysloviť názor, že predmetnú vec je potrebné
kvalifikovať ako skutkovo zložitú. Zároveň je však potrebné uviesť, že doterajšiu dĺžku
konania nemožno pripísať na vrub skutkovej zložitosti veci. Právne toto konanie zložité nie
je; je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho
konania.
Ústavný súd v priebehu napadnutého konania nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo
potrebné v súvislosti so zbytočnými prieťahmi pripísať na ťarchu sťažovateľky.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Na inom mieste tohto nálezu ústavný súd poukázal na to, že časť priebehu
napadnutého konania od jeho začiatku (2. decembra 2004) až do 28. augusta 2006 už
vyhodnotil vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 347/06 z 31. októbra 2006, ktorým sťažnosť
sťažovateľky namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
z dôvodu zbytočných prieťahov prieťahy v napadnutom konaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, keď v odôvodnení okrem iného uviedol, že „okresný súd vo veci
sťažovateľky konal, pričom doterajší priebeh konania vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 15 C 162/04 nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by svedčil o nečinnosti okresného
súdu alebo o prieťahoch, ktoré majú povahu zbytočných prieťahov v jeho postupe, pričom
zistil, že rozhodnutie najvyššieho súdu zo 7. augusta 2006, ktorým tento súd odmietol
dovolanie sťažovateľky, sa od 28. augusta 2006 doručuje právnej zástupkyni sťažovateľky“.
Námietky poukazujúce na prieťahy v napadnutom konaní vyplývajúce z rozhodnutia
okresného súdu z 22. septembra 2005 o prerušení konania ústavný súd považoval
za irelevantné, pretože táto skutočnosť bola podrobená preskúmaniu ústavným súdom už
v jeho rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 347/06 z 31. októbra 2006, kde k nej zaujal stanovisko,
ktoré nemá dôvod prehodnocovať.
Ústavný súd akceptuje názor sťažovateľky o „neodôvodnenom rozhodovaní
o námietke zaujatosti, ktorá nebola vznesená“, v súvislosti s čím došlo k spomaleniu
priebehu konania, pretože krajský súd vrátil okresnému súdu ním predložený súdny spis
bez rozhodnutia, keďže podľa jeho názoru „nebol daný dôvod na procesný postup podľa
Ústavný súd vyhodnotil ako neefektívnosť v postupe okresného súdu najmä
skutočnosť, že znalecký posudok, vypracovaním ktorého bola poverená súdna znalkyňa
na základe uznesenia okresného súdu z 12. augusta 2008, bol okresnému súdu predložený
až 22. júna 2009, teda takmer po roku od nariadenia znaleckého dokazovania, pričom
okresný súd znalkyni vôbec neurčil trojmesačnú lehotu, v ktorej mala posudok vypracovať
a predložiť mu ho spolu s vyúčtovaním znalečného.
Pokiaľ sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala neefektívnosť postupu okresného
súdu vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu nariadenému uznesením z 12. augusta 2008,
túto časť sťažnosti považuje za opodstatnenú aj predsedníčka okresného súdu vo svojom
vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 22. júna 2009.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 262/2004 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
20 000 € (602 520 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného poukázala
aj na to, že „v roku 2003 sa na svoj prípad snažila upozorniť hladovkou. Neúspech
v konaní, resp. ich trvanie ju naozaj silno traumatizujú. Situácia je pre sťažovateľku silne
stresujúca a spôsobuje jej stály psychický nátlak. Neustále hľadá spôsoby, ako by sa
legálnym spôsobom dostala k úžitku zo svojho dedičstva, avšak dosiaľ neúspešne.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom najmä na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
15 C 262/2004 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci prebiehajúce už takmer 5 rokov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu
právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 500 € (15 063 Sk)
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátom Mgr. P. L. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v
odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi
konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 € (20 949,92 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x ,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume
245,70 € (7 401,96 Sk).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009