Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 347/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť E. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

rozsudkami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. z 8. marca 2007

a Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 18. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2009 doručená sťažnosť E. P., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C

130/2000 z 8. marca 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že „Navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po našom rozvode. Návrh na

rozvod podal navrhovateľ a rozvodový rozsudok sp. zn. Okresného súdu

v Dunajskej Strede nadobudol právoplatnosť dňa 26. 05. 2000.

Navrhovateľ vo svojom návrhu o vyporiadanie BSM a počas celého súdneho konania

pred súdom tvrdil, že naše spoločné investície do rodinného domu, ktorý je vo výlučnom

vlastníctve sťažovateľky boli 392.000,- Sk a z toho dôvodu žiadal od nej vyplatiť

200.000,- Sk.

Sťažovateľka predložila súdu všetky doklady, ktoré potvrdzovali skutočnú výšku

spoločných investícií s navrhovateľom do rodinného domu. Na tieto skutočnosti boli

vypočutí aj svedkovia. Z týchto dôkazov vyplývalo, že skutočné spoločné investície do

rodinného domu boli maximálne v sume 391.000,- Sk.

Súd svojim právoplatným rozhodnutím zaviazal sťažovateľku, aby na základe

znaleckého posudku vypracovaného ku dňu 09. 07. 2004 navrhovateľovi zaplatila titulom

finančného vyporiadania sumu 556.883,- Sk.

Článok 46 ods. 1 SR ukladá súdom zákonom ustanoveným postupom - teda

v súlade s poskytovať ochranu právam, ktoré sú predmetom

občianskeho súdneho konania.

Rozhodnutím Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v Trnave nebola

poskytnutá ochrana právam sťažovateľky, najmä na spravodlivé súdne rozhodnutie, na

základe ktorého by nebola poškodená.

Krajský súd v Trnave na strane 7 rozsudku sám rozoberá vhodnejší postup pri

vyčíslení hodnoty spoločných investícií do nehnuteľnosti, ale napriek tomu vychádzal

a priklonil sa k znaleckému posudku, ktorý sťažovateľka stále namietala.

Svojím rozhodnutím súdy porušili ustanovenie , podľa ktorého

súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než ako sa domáhajú, ak z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Navrhovateľ

požadoval sumu 200.000,- Sk. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že pri

vyporiadaní BSM je potrebné hodnotiť investície znalcom. Podľa súd ako

dôkazy použije listiny, potvrdenky, doklady, výsluch svedkov a len keď je nevyhnutné

posúdiť vec odborníkom - znalcom, nariadi znalecké dokazovanie. V predmetnom spore súd

nepotrebuje znalecké dokazovanie, pretože spoločné investície vložené do nehnuteľnosti vo

výlučnom vlastníctve jedného z účastníkov konania má posudzovať z predložených

písomných dokladov a svedeckých výpovedí. Je to výlučne skutková otázka, ktorú súd

posudzuje na základe predložených dôkazov.

Podľa súd prihliada na to, čo bolo zo spoločného

majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov len vtedy, ak výšku

náhrady oprávnený žiada. Navrhovateľ žiadal 200.000,- Sk. Súd mal zisťovať výšku

spoločných investícií nie na základe znaleckého posudku, ale mal vychádzať z predložených

dokladov a písomností a svedeckých výpovedí, pretože zistenie konkrétnej výšky spoločných

investícií je výlučne skutková otázka. Súd rozhodol nad rámec skutočne vynaložených

spoločných investícií až viac ako o 200 %.

Súd sa nevyporiadal s tým, že sťažovateľka a jej právna zástupkyňa namietala

znalecký posudok, dňa 15. 11. 2004 - písomné podanie na súd, dňa 30. 05. 2005 - písomné

podanie na súd, dňa 27. 02. 2006 - ústny prejav na pojednávaní, dňa 23. 04. 2007 - písomné

odvolanie, dňa 18. 05. 2009 - ústny prejav na odvolacom konaní. Napriek tomu odvolací

súd konštatuje na strane 7 rozsudku, že sme nenamietali postup znalca a preto znalecký

posudok prijal pre posúdenie veci. Opätovne sťažovateľka poukazuje na to, že namietala

znalecký posudok ako uviedla vo svojej sťažnosti vyššie a s týmito skutočnosťami sa súd

nevyporiadal vo svojom rozhodnutí. Súd neuvádza z akého dôvodu neuznáva námietky

sťažovateľky a jej právnej zástupkyne uvedené v dňoch 15. 11. 2004, 30. 05. 2005, 27. 02.

2006, 23. 04. 2007, 18. 05. 2009. Teda porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu,

pretože sa nevyporiadal so všetkými argumentami uvádzanými v súdnom konaní.

Sťažovateľka stále tvrdila, že hodnota spoločnej investície do rodinného domu je

skutková otázka, ktorú treba zisťovať na základe predložených potvrdeniek, písomných

podkladov, ktoré dokazujú aké množstvo finančných prostriedkov bolo spoločne vložených

do rodinného domu.

Všeobecná hodnota nehnuteľností sa neustále mení, v súvislosti s trhovou cenou

a práve preto je potrebné, aby pri vyporiadaní majetku patriaceho do BSM sa hodnotila

cena ku dňu právoplatnosti rozvodu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že ani Krajský súd v Trnave nemá ustálený právny

názor na výpočet hodnoty spoločných investícií do nehnuteľnosti (strana 7 rozsudku).

Práve preto, nemôže svojim rozhodnutím ohrozovať právnu ochranu sťažovateľky,

ktorú jej poskytuje zákon.

Súd má zohľadňovať všetky skutočnosti dôležité pri určení výšky spoločných

investícií tak, aby ani jeden z účastníkov konania nebol poškodený alebo zvýhodnený.

Sťažovateľka poukazuje na to, že navrhovateľ už rok pred rozvodom nežil s ňou

v spoločnej domácnosti. V súdnom konaní nebol zisťovaný príjem navrhovateľa z daňových

priznaní za roky 1997, 1998, 1999. Hoci sťažovateľka trvala na tom, aby súd tento príjem

zistil, lebo jedine tak sa môže vyporiadať s tým, akými finančnými prostriedkami prispel na

investície do rodinného domu. Súd tento príjem vôbec nezisťoval a odvolací súd vo svojom

rozhodnutí nezdôvodňuje, z akých dôvodov. Teda porušil právo sťažovateľky na súdnu

ochranu, pretože sa nevyporiadal so všetkými argumentami uvádzanými v súdnom konaní.

Sťažovateľka výlučne sama ako svadobný dar dostala peniaze. Navrhovateľ dostal

hmotné dary, ktoré si zobral. Sťažovateľka preukázala súdu, že na svojej vkladnej knižke,

ktorá výlučne patrila jej mala uložených 70.000,- Sk, kópia VK je založená v súdnom spise.

Počas dvoch rokov, keď navrhovateľ žil so sťažovateľkou v spoločnej domácnosti finančne

ničím neprispieval.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Dunajskej Strede v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo E. P. na súdnu ochranu podľa .

Rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. a Okresného súdu

v Dunajskej Strede sp. zn. sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie

Okresnému súdu v Dunajskej Strede.

E. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.597,- EUR, ktoré je povinné

vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd v Dunajskej Strede a Krajský súd v Trnave do

jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

E. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 245,70 EUR ktoré sú

Okresný súd v Dunajskej Strede a Krajský súd v Trnave spoločne a nerozdielne povinní

vyplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Zároveň si sťažovateľka dovoľuje navrhnúť v zmysle § 52 ods. 2 Zákona o ústavnom

súde, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by odložil vykonateľnosť

rozsudku Krajského súdu v Trnave v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej

Strede, vzhľadom na negatívne dôsledky, ktoré môžu sťažovateľke vykonaním rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave vzniknúť.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkami okresného súdu sp. zn.

a krajského súdu sp. zn. došlo k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu podľa .

a) Sťažovateľka namietala porušenie označeného práva postupom a rozhodnutím

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd však konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. l27 ods. 1 nie je príslušný na

preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu v zmysle namietaného porušenia

označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľka mala k dispozícii

účinný opravný prostriedok, ktorý jej zákon poskytuje na ochranu jej práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na

použitie ktorého bola sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov. Takýmto

právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorému predchádzalo namietané konanie

okresného súdu. Sťažovateľka napokon tak aj postupovala a o tomto postupe a rozhodnutí

okresného súdu rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na

princíp susidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva napadnutým

rozhodnutím okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

b) Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecné súdy

vyvodili. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na

súdnu ochranu napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom podstata námietok

sťažovateľky spočíva v nedostatočnom zistení skutkového stavu, jeho vyhodnotení,

nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré sa stalo základom pre rozhodnutie súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:

«Rodinný dom sp. č. 142, postavený na parc. č. 673 patril do výlučného vlastníctva

odporkyne ešte pred uzavretím manželstva a počas manželstva účastníci konania do tohto

domu investovali. Súd prvého stupňa ohľadom spoločnej investície postupoval tak, že

ustanovil znalca Ing. J. C. ktorého úlohou bolo určiť všeobecnú hodnotu spoločnej

investície do predmetného rodinného domu a znalecký posudok bol vyhotovený ku dňu

23. 07. 2004. Znalec postupoval vo veci tak, že vykonal ohliadku dňa 09. 07. 2004 za účasti

účastníkov konania, na ktorej spoločne prerokovali postupnosť výstavby, prestavby časti

rodinného domu, ktorý zachytil do zápisnice, ktorý tvorí prílohu znaleckého posudku. Obaja

prítomní na znak súhlasu podpísali záznam, ktorý sa robil v mieste ohliadky. Na základe

záznamu bol spracovaný rozpočet. Na základe spracovania prístupných podkladov celková

výška spoločnej investície bola určená na 1.183.474,80 Sk.

Odporkyňa s uvedeným procesným postupom prvostupňového súdu v konaní

nesúhlasila, nakoľko žiadala, aby súd zohľadnil skutočne vložené investície do

nehnuteľností, znalec nebol potrebný, pretože ide o skutkovú otázku na vyriešenie ktorej nie

sú potrebné odborné znalosti.

Odvolací súd pri posudzovaní otázky spoločnej investície oboch manželov za trvania

manželstva do rodinného domu patriaceho do výlučného vlastníctva odporkyne vychádzal

z nasledujúcich skutočností. (...)

Investície v tej najvšeobecnejšej rovine predstavujú odklad dnešnej spotreby

v prospech očakávanej vyššej spotreby v budúcnosti. Hodnota - výnos, alebo strata

investície sa určuje nie v jej počiatočnej výške, ale k neskoršiemu dátumu napr. k dátumu jej

výberu alebo k predaju veci. Investor nesie riziko s danou investíciou spojené. Investícia,

t. j. hodnota majetku, do ktorého bola vložená preto logicky môže byť podľa jej kvality

a ďalších faktorov vyššia alebo nižšia než na počiatku. Treba však podotknúť, že motivácia

investora už z podstaty ekonomického správania osôb vždy smeruje k rozmnoženiu alebo

aspoň zachovaniu doterajšieho majetku. Odvolací súd poukazuje na to, že nikto nie je

uzrozumený s tým, že za svoj dom, byt dostane v budúcnosti rovnako, ako do neho tým či

oným spôsobom investoval, každý očakáva určitý pohyb a väčšina v prípade nehnuteľností

špekuluje s rastom.

V doterajšej rozhodovacej praxi súdov otázku ohľadom investícií riešilo rozhodnutie

publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 42/72, ktorý uviedol, že

„nemožno prihliadať k rozdielu medzi cenou nadobudnutej a vyššou cenou ku dňu

vyporiadania, nech je tento rozdiel vzniknutý tým, že vec bola zakúpená za cenu nižšiu, než

akú v skutočnosti ku dňu kúpy mala, a jej skutočná cena sa prejavila pri ocenení, pri

vyporiadaní alebo v dôsledku zmeny cenových predpisov, či s ohľadom na ponuku a dopyt

v dobe vyporiadania.“ Táto koncepcia náhrady investícií vo výške, v ktorej boli vynaložené

v minulosti však naráža na niekoľko problémov. V prvom rade ide o problematický koncept

náhrady investícií v redukovanej hodnote v prípade amortizácie, či úplného zániku veci, do

ktorej bolo investované, ako boli formulované v rozhodnutí R 42/72 a R 43/74. Je potrebné

poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , ktorý uviedol, že

„náhrada za prostriedky vnesené do BSM prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď sú

použité súčasne so spoločných prostriedkov manželov na nadobudnutie určitej veci, a to za

predpokladu, že táto vec ku dňu zániku BSM existuje, resp. nebola spotrebovaná, či

nestratila hodnotu.“ Taktiež je nutné poukázať aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo

1037/2004, v ktorom sa nachádza odkaz na R 42/72. V tomto rozhodnutí je uvedené, že „ak

bola nejaká vec získaná za trvania manželstva BSM z časti prostriedkov patriacemu len

jednému z manželov, potom pri vyporiadaní je manžel, z ktorého prostriedkov bol tento

náklad vynaložený, oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené, čo takto vynaložil. V dobe

vyporiadania bola hodnota veci nižšia, než bola jej pôvodná hodnota, bolo by treba k tomu

prihliadnuť a náklady, ktoré na ne jeden z manželov zo svojich prostriedkov vynaložil by sa

nenahradili v plnenej výške ale len vo výške redukovanej podľa pomeru, v ktorom došlo

ku zníženiu hodnoty veci. Ak však v dobe vyporiadania by bola hodnota vyššia než pôvodná

hodnota, potom k tomuto zvýšeniu pri stanovení náhrady nákladov vynaložených len

z prostriedkov jedného z manželov neprihliadol.“ Tento výklad princípu redukcie je

v rozpore s judikatúrou zakazujúcou valorizáciu investícií a oba tieto princípy nemôže

vedľa seba obstáť. Je potrebné poukázať, že hodnota spoločnej veci - jej zvýšená hodnota sa

totiž pri vyporiadaní delí dvoma, zatiaľ čo prípadná valorizácia investícií patrí len tomu

z manželov, ktorý ju zo svojho vynaložil a medzi oba by sa potom delil len zostatok hodnoty

veci po jej odpočítaní. Pri investíciách v opačnom smere zo spoločného majetku na majetok

individuálny by pri zachovaní argumentácie prijatej v uvedenom rozhodnutí naviac

neprofilovalo BSM, ale len ten z manželov, na ktorého majetok by bola investícia

vynaložená. Dôsledok prijatého riešenia na majetkové pomery bývalých manželov pri

vyporiadaní BSM tak môže byť celkom zásadný. Podľa uvedeného výkladu totiž nie je

možná náhrada investícií v tzn. zvýšenej hodnote s odôvodnením, že sa pri vyporiadaní BSM

sa nahrádza iba to, čo bolo v minulosti vynaložené a tak nemôže byť logicky možná ani

redukcia, tzn. znížená hodnota v prípadoch poklesu ceny, resp. v prípade neefektivity

investície, pretože k tomuto zníženiu došlo až po vynaložení investície.

Pokiaľ teda o uvedených kritériách nehovorí, nie je možné

zákonný termín vynaloženia vykladať rôznym spôsobom s ohľadom časového zaradenia.

Rovnako možno konštatovať, že investície zo spoločného majetku na výlučný majetok,

prípadne investície z výlučného majetku na spoločný majetok možno uplatniť iba pri zániku

BSM v rámci jeho vyporiadania. Nesprávny je preto názor odvolateľky, že sa malo

vychádzať ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva. Taktiež možno

konštatovať, že náhrada týchto investícií je inštitútom súkromného práva a súkromné právo

je vo svojej podstate určitým formálnym obrazom reálnych ekonomických procesov

spoločnosti, v ktorej každý subjekt maximalizuje svoj úžitok právom rešpektovaným

spôsobom. (...)

Odvolaciemu súdu je známa doterajšia súdna prax ohľadom výkladu otázky

valorizácie investícií uskutočnených za trvania manželstva s poukazom na doslovný výklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu publikovaného pod R 42/72. Doterajšia judikatúra stále

vychádza zo zákazu valorizácie investícií a nahradzujú sa vo výške prostriedkov

vynaložených na investície v dobe ich uskutočnenia v minulosti. Oproti tomu je však

nepochybné, že judikatúra dovodila aj koncepciu redukcie investícií, ktorá vznikla asi preto,

že opačný výklad zodpovedajúci nosnej myšlienke zákazu valorizácie vedie k absurdným

záverom, že pri vyporiadaní BSM budú nahradzované pôvodné investície do vecí ku dňu

zániku BSM a ku dňu jeho vyporiadania už neexistujúcich či bezcenných.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nie je udržateľná myšlienka, že investície

budú nahradzované maximálne do výšky prostriedkov vynaložených v budúcnosti aj

so súhlasom oboch manželov, pretože reálna hodnota investícií môže byť v dobe

vyporiadania celkom iná a z ničoho nemožno odvodzovať, že s týmto následkom boli

manželia uzrozumení. Naopak takýto predpoklad je v súlade s reálnym ekonomickým

správaním osôb. Dôsledky takejto aplikácie zákona nie sú spravodlivé a smerujú proti

zmyslu a účelu v dnešnej dobe, keď pojmy ako inflácia, výnos

majetku, riziko, trhové utváranie cien majú na rozdiel od doby pred rokom 1989 zásadný

význam a určujú v podstate správanie osôb.

Za vhodnejší sa odvolaciemu súdu javí extenzívny výklad, ktorý vedie k chápaniu

investícií ako k hodnote, o ktorú sa individuálny majetok jedného z manželov v dôsledku

spoločnej investície ku dňu vyporiadania zvýšil. Takýto prírastok je v skutočnosti tým, čo ku

dňu vyporiadania bolo na majetok vynaložené. Potom náprava takéhoto obohatenia medzi

manželmi je zrejme účelom príslušného ustanovenia .

Čo sa týka postupu súdu pri vyčíslení hodnoty tejto investície ku dňu vyporiadania je

potrebné uviesť, že prvostupňový súd ustanovil za účelom jej vyčíslenia znalca, ktorý mal

určiť všeobecnú hodnotu investície.

Odvolací súd však za vhodnejší pokladá postup, že v predmetnej veci bolo potrebné

zistiť hodnotu nehnuteľnosti s investíciou a hodnotu bez investície a tento rozdiel vydeliť

dvoma, čo by bol vyporiadací podiel. Odvolací súd však poukazuje na to, že odvolateľ tieto

skutočnosti nenamietal, neformuloval tieto skutočnosti ako odvolací dôvod a za tohto stavu

preto odvolací súd vychádzal zo správnosti podaného znaleckého posudku, ktorý účastníkmi

konania v tomto smere, čo sa týka postupu znalca, bol prijatý.

Za uvedeného stavu teda odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie

prvostupňového súdu je vecne správne v časti určenia masy BSM, aj v časti vyporiadania

hnuteľných vecí a spoločnej investície, pričom odvolací súd doplnil ďalšie podstatné dôvody

pre uvedené závery.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený potup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti, neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, že by

zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009