Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 293/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť V. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava I č. k. -59 z 28. augusta 2008 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -69 z 31. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2009 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -59

z 28. augusta 2008 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -69 z 31. júla 2009.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «doručil dňa 4. 7. 2007 Exekútorskému úradu

H... návrh na začatie exekučného konania proti povinnému Sociálna poisťovňa, ústredie...

(ďalej len „povinný“, pozn.), pre zaplatenie 394.435,- Sk... s prísl...

Proti Upovedomeniu o začatí exekúcie, podala Sociálna poisťovňa, pobočka H..,

námietky zo dňa 16. 10. 2007. K týmto námietkam sa vyjadril sťažovateľ listom zo dňa

23. 10. 2007.

Okresný súd... Uznesením... zo dňa 28. 8. 2008 námietkam vyhovel. Krajský súd...

označené uznesenie OS... potvrdil uznesením zo dňa 31. 7. 2009... ktoré bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľa... doručené 2. 9. 2009.».

2. Podľa názoru sťažovateľa „Súdy pri svojom rozhodovaní nesprávne právne

posúdili exekučnú vec, a to nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovení § 272 ods. 1 a 2

o sociálnom poistení v platnom znení.

Svoje rozhodnutia opreli o stanovisko MPSV a R č. 731/2003-1/41 z 8. 12. 2003,

ktoré môže byť tendenčné.

Sťažovateľ utrpel pracovný úraz v roku 1984, teda pred 26. novembrom 1993.

Právny nástupca jeho zamestnávateľa – A. B... zanikol 28. 12. 2005. Nároky na výplatu

straty na zárobku po skončení práceneschopnosti u sťažovateľa trvali aj po 31. 12. 2003.

Sťažovateľ podal dňa 13. 6. 2003 žalobu o tieto nároky. Vec ešte nie je ukončená a je

vedená na OS Humenné pod sp. zn. . Dňa 18. 10. 2007 sťažovateľ podal

ďalšiu žalobu na OS Humenné proti sociálnej poisťovni, pobočka H. OS Humenné, ktorý

vec vedie pod sp. zn. , Uznesením zo dňa 3. 2. 2009 konanie prerušil...

Uvedené listinné dôkazy potvrdzujú, že nároky sťažovateľa na náhradu škody

z pracovného úrazu trvajú u sťažovateľa aj po 31. 12. 2003 a svoje nároky si aj uplatnil

súdnou cestou...“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd...

v konaní pod sp. zn. , porušili právo sťažovateľa V. K... zaručené v čl. 46,

ods. 1 ... a , ods. 1 Dohovoru... domáhať sa svojho práva zákonom stanoveným

spôsobom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd SR ruší Uznesenie Krajského súdu... č. k. -69 z 31. 7.

2009 a Uznesenie Okresného súdu... č. k. -59 z 28. 8. 2008 a vec vracia

tomuto súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd... je povinný zaplatiť V. K. trovy právneho zastúpenia na účet jeho

právneho zástupcu vo výške 245,70 € (2 úkony + 2 x režij. paušál).“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. -59 z 28. augusta 2008

a krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

4. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

uznesenie okresného súdu č. k. -59 z 28. augusta 2008. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny

opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd

ako súd odvolací uznesením sp. zn. z 31. júla 2009. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

5. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 31. júla 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spôsobe, akým sa krajský súd vysporiadal

s v exekučnom konaní produkovanými dôkazmi, najmä však s ich hodnotením a následným

vyvodením zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho konečnom rozhodnutí

(pozri bližšie bod 2 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6

ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným uznesením krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

uznesením č. k. -69 z 31. júla 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom

a dohovoru.

6. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu (ako aj

s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého uznesenie odvolacieho súdu vychádza

a naň nadväzuje) dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo

vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhovel námietkam povinného proti

upovedomeniu o začatí exekúcie...

Na základe exekučného titulu povinnosť zaplatiť vymáhanú istinu bola uložená A. B...

a RD Z. v B. ako právnym nástupcom Poľnohospodárskeho družstva H. v B., a to spoločne

a nerozdielne z titulu náhrady za pracovný úraz. A. B... bolo ex offo vymazané z

obchodného registra 28. 12. 2005 a RD Z. B. naďalej jestvuje a povinnosť plniť exekučný

titul neprešla na povinného (t. j. Sociálnu poisťovňu, pozn.), pretože nie je právnym

nástupcom zaniknutého PD H. v B..

A. B... zaniklo 28. 12. 2005, teda za účinnosti o sociálnom

poistení a podľa § 272 ods. 1 Sociálna poisťovňa od 1. 1. 2004 preberá od nadobúdateľa

výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom

úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, ale nepreberá

zodpovednosť za plnenie, na ktoré vznikol nárok pred 1. 1. 2004, ktoré mali byť

zamestnávateľom realizované pred uvedeným termínom (stanovisko MPSVaR SR z 8. 12.

2003). Nárok bol oprávnenému priznaný 14. 7. 2000, to znamená, že uvedené plnenie malo

byť právnymi nástupcami zaniknutého zamestnávateľa oprávneného realizované najneskôr

dňa 17. 7. 2000, teda pred 1. 1. 2004.

S týmto rozhodnutím sa neuspokojil oprávnený a v odvolaní, ktoré podal v zákonnej

lehote, navrhol napadnuté uznesenie zmeniť tak, že súd námietky povinného proti

upovedomeniu o začatí exekúcie zamietne. Uviedol, že na povinného prešla podľa § 37

ods. 3 Exekučného poriadku povinnosť z exekučného titulu, a to z dôvodov, ktoré podrobne

uviedol vo vyjadrení k námietkam z 23. 10. 2007.

Namietal, že stanovisko Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny

č. 731/2003-1/41 z 8. 12. 2003, o ktoré súd oprel svoje rozhodnutie, nerieši prípady

zrušeného (zaniknutého) zamestnávateľa a naviac nemôže stáť nad zákonom.

Súd sa dôsledne nezaoberal dikciou § 272 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení

v spojitosti s Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, ktorými bolo SR uložené zaistiť

odškodnenie pracovných úrazov a chorôb z povolania aj v prípadoch zániku

zamestnávateľov bez právneho nástupcu alebo v prípadoch nesolventnosti zamestnávateľa.

K odvolaniu sa vyjadril povinný, ktorý navrhol napadnuté uznesenie potvrdil

ako vecne správne. Uviedol, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil stanovisko

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR z 8. 12. 2003 ako listinný dôkaz v ktorom

je podrobne vysvetlený účel o sociálnom poistení,

a to preberanie výplat plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri

pracovnom úraze alebo chorobe z povolania, na výplatu ktorých trvá nárok aj po 31. 12.

2003. Iný výklad tohto ustanovenia by pôsobil retroaktívne, čo je neprípustné. Povinný

ďalej tvrdí, že naňho neprešla povinnosť z exekučného titulu na základe Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce tak, ako tvrdí oprávnený. Ďalej namietal,

že poľnohospodárske družstvá za škodu spôsobenú na zdraví alebo usmrtením boli zmluvne

poistené v súlade s § 358 ods. 2 písm. c) zák. č. 109/64 Zb. Existencia poistnej zmluvy bola

preukázaná v konaní vedenom na OS Humenné pod sp. zn. .

Krajský súd... ako súd odvolací... z obsahu predloženého spisu zistil zhodne so súdom

prvého stupňa skutkový stav, z ktorého súd prvého stupňa vyvodil i správny právny záver,

keď námietkam povinného vyhovel...

Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa má náležitosti stanovené v § 157

ods. 2 v spojení s , ale s prihliadnutím na obsah odvolania, odvolací súd

považuje za potrebné doplniť dôvody napadnutého uznesenia v tom smere, že Dohoda

o odškodňovaní pracovných úrazov uverejnená v Zbierke strana

1576 stanovuje povinnosť, aby vnútroštátne zákonodarstvo obsahovalo ustanovenie, ktoré

so zreteľom na vnútroštátne podmienky budú považovať členské štáty Medzinárodnej

organizácie práce za najvhodnejšie na to, aby sa za všetkých okolností v prípade platobnej

neschopnosti zamestnávateľa alebo poisťovateľa zabezpečilo platenie odškodnenia osobám,

ktoré utrpeli pracovný úraz. Dohovor teda nestanovuje priamu povinnosť, aby odškodnenie

v rámci SR zabezpečil v každom prípade povinný (SP).

Podľa ustanovenia o sociálnom poistení, Sociálna

poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré

vznikli pred 26. novembrom 1993. Nárok na výplatu plnení (ods. 2) sa posudzuje podľa

predpisov účinných do 31. decembra 2003.

Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že jeho účelom je, aby Sociálna

poisťovňa (povinný) prebrala výplatu tých plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, na výplatu ktorých trvá nárok aj po 31. 12.

2003 a ktoré podľa platného právneho vzťahu je povinný vyplácať zamestnávateľ. Táto

povinnosť sa však netýka plnení, na ktoré vznikol nárok pred 1. 1. 2004 a ktoré mali byť

zamestnávateľom realizované pred týmto termínom.

Rozsudok Okresného súdu v Humennom, ktorý je označený ako exekučný titul v

tomto konaní, nie je plnením, ktoré by podľa citovaného zákonného ustanovenia mala

prevziať Sociálna poisťovňa, pretože tento mal byť realizovaný pred 1. januárom 2004, ako

správne vo svojom stanovisku uviedol Odbor dôchodkového zabezpečenia, nemocenského

a úrazového poistenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

z 8. 12. 2003.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa

potvrdil ako vecne správne.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

(m. m. ).

7. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

8. Keďže sťažnosť bola zamietnutá ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa

ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009