Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 256/09
PDF · 196 KB
No categories available
III. ÚS 256/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť A. S., P., A. V. a J. S., obaja bytom B., zastúpených advokátkou
JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03 a takto
rozhodol:
1. Základné právo A. S., A. V. a J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. S., A. V. a J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po
1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť i m
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť A. S., A. V. a J. S. trovy
konania spolu v sume 502,93 € (slovom päťstodva eur a deväťdesiattri centov) na účet ich
právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 256/09-08
z 2. septembra 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. S., A. V. a J. S. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C
313/03.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu
podaním sp. zn. Spr. 2061/09 z 29. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Vec napadla na Okresný súd Bratislava V 19. 12. 2003, kde navrhovateľ označil
ako odporcov šiestich účastníkov konania. Výzvou zo dňa 6. 2. 2004 bol navrhovateľ
vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 20. 2. 2004. Súd 3. 3. 2004
žiadal zapožičanie dedičského spisu Okresný súd Piešťany. Súdny komisár listom zo dňa 15.
4. 2004 oznámil, že dedičské konanie po poruč. J. S. skončené nie je. Uznesením súdu zo
dňa 14. 6. 2004 bolo odporcom uložené, aby sa vyjadrili k návrhu a vyjadrenie bolo
doručené súdu 22. 7. 04.
Právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 26. 7. 2004 zmenil návrh a tento
zmenený návrh bol doručovaný odporcom 1. 10. 2004. Súd listom zo dňa 6. 10. 2004 žiadal
správu od súdneho komisára a o zapožičanie spisu. Súdny komisár listom zo dňa 26. 10.
2004 oznámil, že spis sa nachádza na Okresnom súde v Piešťanoch. Dňa 5. 11. 2004 bolo
doručené súdu vyjadrenie odporcov k zmenenému návrhu. Súd listom zo dňa 23. 11. 2004
žiadal Okresný súd Piešťany o zapožičanie dedičského spisu. Právny zástupca navrhovateľa
listom zo dňa 21. 3. 2005 sa vyjadril k vyjadreniu odporcov zo dňa 21. 3. 2005 a v tomto
vyjadrení zobral návrh späť voči odporcom v 3, 4, 5 rade a upravil petit voči odporcom v 1,
2 a 6 rade. Súd uznesením zo dňa 29. 11.2005 zastavil konanie voči odporcom v 3, 4, 5
rade. Sudca vo veci určil pojednávanie na deň 16. 2. 2006, na pojednávanie sa nedostavili
odporcovia a pojednávanie bolo odročené na deň 20. 4. 2006.
Podaním právneho zástupcu odporcov zo dňa 1. 2. 2006 bolo žiadané o prerušenie
konania, vzhľadom na prebiehajúce konanie na Okresnom súde Bratislava I. Pojednávanie
bolo odročené na deň 8. 6. 2006. Na tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a
pojednávanie bolo odročené na deň 26. 9. 2006 za účelom ďalšieho dokazovania.
Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že zástupca navrhovateľa zaslal súdu
písomné vyjadrenie v lehote 30 dní. Ďalší termín pojednávania vo veci bol určený na deň
24. 5. 2007, toto pojednávanie bolo odročené na deň 26. 6. 2007 za účelom vypočutia
svedka.
Na tomto pojednávaní bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na
neurčito s tým, že bude požiadaný Okresný súd Bratislava I, aby sa mohlo nahliadnuť do
spisov vedených na ich súde pod č. k. 7 C 116/03 a 14 C 147/05.
Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 27. 3. 2008, vzhľadom na žiadosť
právneho zástupcu odporcov bol zmenený termín na deň 8. 4. 2008. Pojednávanie určené
na deň 8. 4. 2008 bolo odročené na deň 20. 5. 2008, bolo uložené účastníkom konania, aby
upresnili žalobný petit a špecifikáciu žalobnej pohľadávky. Právni zástupcovia účastníkov
konania úlohu splnili a súd na pojednávaní dňa 20. 5. 2008 pojednávanie odročil na
neurčito za účelom znaleckého dokazovania s tým, že právny zástupca účastníkov v lehote
do 30 dní oznámia súdu otázky, na ktoré by mal príslušný znalec odpovedať. Právny
zástupca odporcov podaním zo dňa 23. 6. 2008 namietal nariadené znalecké dokazovanie,
keď vzhľadom na doterajšie dokazovanie nie je potrebné nariaďovanie, s problémom sa má
vysporiadať súd a nie znalec. Právny zástupca navrhovateľa listom z 26. 6. 2008 oznámil
otázky, ktoré by mali byť položené znalcovi za účelom znaleckého dokazovania.
Právny zástupca navrhovateľa podaním 7. 5. 2009 žiadal oznámiť, či vo veci bolo
nariadené znalecké dokazovanie. Právny zástupca odporcov listom zo dňa 28. 8. 2009
žiadal vo veci nariadiť pojednávanie. Súd vo veci určil pojednávanie na deň 17. 9. 2009,
právny zástupca navrhovateľa žiadal zmenu termínu pojednávania z dôvodu dlhodobo
plánovanej cesty právneho zástupcu mimo územia Slovenskej republiky a pojednávanie bolo
odročené na deň 12. 11. 2009.
Právna zástupkyňa odporcov dňa 23. 6. 2008 podala sťažnosť na prieťahy v konaní
vo veci č. k. 12 C 313/03 a sťažnosť bola evidovaná pod Spr. 2050/08. Na sťažnosť právnej
zástupkyne bolo predsedom súdu odpovedané 1. 7. 2008.
Podľa môjho názoru ide o komplikovaný spor o čom svedčí aj tá skutočnosť, že sám
navrhovateľ nemal ujasnený petit návrhu, dochádzalo k zmenám a podľa môjho názoru je
spor aj právne zložitý.
Z vyššie uvedenej chronológie vyplýva, že v podstate vo veci bolo konané plynulé,
problém nastal po nariadení znaleckého dokazovania na pojednávaní dňa 20. 5. 2008, keď
následne sa zo znaleckého dokazovania upustilo a vo veci bol určený termín pojednávania.
V tejto fáze konania možno hovoriť o prieťahoch v konaní, aj keď poukazujem
opätovne na zložitosť sporu ako aj na to, že súbežne bežalo ďalšie konanie na Okresnom
súde Bratislava I.“
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný
súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a
súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 5. októbra 2009.
Právna zástupkyňa sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila k
stanovisku predsedu okresného súdu podaním z 12. októbra 2009, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
«Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 29. 9. 2009 uznáva prieťahy v konaní po
20. 5. 2008 - kedy mala konajúca sudkyňa bezdôvodne upustiť od nariadeného znaleckého
dokazovania - a pred týmto termínom ospravedlňuje neskončenie veci jej zložitosťou a
komplikovanosťou, o čom má svedčiť aj tá skutočnosť, že sám navrhovateľ nemal ujasnený
petit návrhu, v dôsledku čoho dochádzalo k jeho zmenám.
S prvou časťou hodnotenia dĺžky konania súhlasíme a zároveň dodávame, že spor sa
vedie prieťahovo od samotného začiatku konania, teda od roku 2003, kedy súd „prijal na
meritórne konanie a rozhodovanie“ jednak nepresný návrh, ktorý v priebehu sporu
navrhovateľ neustále mení a jednak si absolútne neujasnil predmet sporu, v dôsledku čoho
je doterajšia činnosť súdu nesústredená, chaotická a tým aj zmätočná, čo vedie k
doterajšiemu stavu, kedy súd nevie čo má robiť /nariadiť alebo nenariadiť znalecké
dokazovanie ?/ a ako má vo veci rozhodnúť, hoci ide o bežnú a dokonca aj rutinnú súdnu
agendu, ku ktorej sme mu poskytli dostatok prameňov práva /fotokópie rozhodnutí vyšších
súdov, komentárov k dotknutým ustanoveniam našich popredných civilistov a pod./, na
podklade ktorých už mal hneď na prvom: a jedinom pojednávaní rozhodnúť vecne.
Zásada hospodárnosti procesu vyjadruje požiadavku, aby ochrana práv bola
poskytnutá rýchlo, účinne a bez zbytočných nákladov. Z týchto všetkých požiadaviek kladie
„právo na spravodlivý proces“ mimoriadny dôraz na rýchlosť; tento dôraz však vyplýva z
nepopierateľného faktu, že súdne konanie často trpí zdĺhavosťou, prieťahmi,
oneskorenosťou ap.
Čl. 6 ods. 1 dohovoru preto požaduje, aby bolo rozhodnuté „v primeranej dobe“, č1.
48 ods. 2 ústavy zase ukladá, aby sa tak stalo „bez zbytočných prieťahov“. Rýchly postup v
konaní ukladá tiež § 1, § 6, § 100, § 114, § 117 atď. OSP, ktoré konajúca sudkyňa vôbec
neberie do úvahy, a to aj napriek naším výslovným procesným žiadostiam.
Z povahy veci je spornému civilnému procesu vlastná zásada prejednacia, spolu so
zásadou dispozičnou a princípom voľného /nie svojvoľného/ hodnotenia dôkazov, ktoré
prikazujú súdu viesť konanie tak, aby súd meritórne rozhodol spravidla na prvom
pojednávaní /§ 114 ods. 1 OSP/...
Preto sa domnievame, že po posúdení kritérií hodnotenia primeranosti konania bude
ústavný súd konštatovať, že doba 6 rokov /zatiaľ a ešte nebolo vyhlásené ani jedno
meritórne rozhodnutie/ pre jeden stupeň /OS/ je v rozpore s cit. článkami nášho ústavného
poriadku a že prieťahy sú výlučne spôsobené neefektívnou, nekvalitnou či nevhodnou
organizáciou práce konajúcou sudkyňou.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03, IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v
súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS
813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako
Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných
kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide o nárok žalobcu na zaplatenie
peňažnej sumy s prísl. (náhradu nákladov) z titulu vykonania stavebných úprav na
nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov (z jej zhodnotenia). Predmet konania spočíval v
zistení dôvodnosti nároku žalobcu. Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a právne zložité
a všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním a existuje k
nim aj dostatok judikatúry. Ústavný súd po preskúmaní spisu neakceptoval argument
okresného súdu, že ide o právne a skutkovo zložitú vec z dôvodu, že „navrhovateľ nemal
ujasnený petit návrhu, dochádzalo k zmenám...“.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo
možné konštatovať, že sťažovatelia podstatne prispeli k predĺženiu konania v predmetnej
veci. Podali síce návrh na prerušenie konania, ale okresný súd o ich návrhu nerozhodoval.
Okresný súd ani nemal k správaniu sťažovateľov námietky.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k
porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal
na ustanovenie § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola
rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého, len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitom období
zbytočné prieťahy, v určitom období bolo jeho konanie málo efektívne a minulo sa svojmu
účinku. Okresný súd síce nariaďoval pojednávania (v období od 16. februára 2006 do 17.
septembra 2009 pojednával desaťkrát) a na niektorých pojednávaniach vykonával aj
dokazovanie výsluchom účastníkov a svedkov, nerešpektoval však pritom zásadu
hospodárnosti konania. Niektoré z nich sa neuskutočnili pre neprítomnosť účastníkov.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k
neodôvodneným prieťahom, vzal ústavný súd do úvahy okolnosti prípadu a zistil, že
okresný súd bol nečinný od 1. októbra 2004, keď vyzval účastníkov na vyjadrenie k
zmenenému žalobnému návrhu, až do 29. novembra 2005, keď zastavil konanie proti
pôvodne žalovaným v treťom až piatom rade (nečinnosť 14 mesiacov), resp. od 26. júna
2006, keď bolo odročené pojednávanie na neurčito, až do 20. mája 2008, keď pojednávanie
odročil z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania (nečinnosť takmer 11 mesiacov). O
nesústredenej činnosti okresného súdu svedčí i to, že napriek tomu, že pojednávanie 20.
mája 2008 odročil z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania, toto znalecké dokazovanie
do dňa preskúmania spisu ústavným súdom nenariadil a do dňa prerokovania veci ústavným
súdom vo veci právoplatne nerozhodol.
Hoci vo veci nariadil niekoľko pojednávaní (16. február 2006, 24. máj 2007, 27.
marec a 8. apríl 2008 a 17. september 2009), odročoval ich pre neprítomnosť účastníkov
konania, najmä odporcov, a z ich neúčasti na pojednávaniach nevyvodil žiadne opatrenia a
závery, na ktoré bol oprávnený a povinný podľa príslušných ustanovení Občianskeho
V okolnostiach tohto prípadu sa teda konanie okresného súdu zbytočne predlžovalo a
aj sám okresný súd vo svojom vyjadrení čiastočne uznal, že sa v konaní vyskytli prieťahy.
Vzhľadom na uvedené dôvody preto ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 jeho výroku).
Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v
zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci vedenej pod
sp. zn. 12 C 313/03 konať bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí
priznať primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia spolu žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €
poukazujúc najmä na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom (takmer 6 rokov).
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu,
a súčasný stav v právnej veci vedenej pod sp. zn. 12 C 313/03 ústavný súd dospel k záveru,
že priznanie sumy 1 500 €, ktoré je okresný súd povinný uhradiť každému zo sťažovateľov
v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie označených práv sťažovateľov primeranou
satisfakciou podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,
ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátkou JUDr. E. Ľ. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania v podaní z 12. októbra 2009
v celkovej sume 502,93 €, a to za „tri úkony právnej pomoci - prevzatie prípadu, napísanie
ústavnej sťažnosti a replika na vyjadrenie predsedu súdu - spolu s režijným paušálom a 19
% DPH...“, ktoré bližšie nešpecifikovali.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri výpočte trov konania za tri úkony právnej služby v roku 2009 vychádzal ústavný
súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
v I. polroku 2008, ktorá bola 20 950 Sk, teda 695,41 €, pričom výšku základnej sadzby
tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o
spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma nie je
vyššia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy právneho zastúpenia boli
priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2009