Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 355/09
PDF · 188.31 KB
No categories available
I. ÚS 355/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 355/09-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. J., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Tdo 17/2009 z 2. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009
doručená sťažnosť B. J., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J.,
Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 17/2009 z 2.
júna 2009 (ďalej aj „uznesenie z 2. júna 2009“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 148/2006 z 25. marca 2008 (ďalej len „rozsudok
z 25. marca 2008“) uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1
Trestného zákona. Sťažovateľke bol týmto rozsudkom zároveň uložený peňažný trest
10 000 Sk a podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona jej bol ustanovený pre prípad, že by výkon
tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2
mesiace. Súčasne okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke uložil
povinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 70 000 Sk. Proti rozsudku okresného súdu
z 25. marca 2008 podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) rozsudok okresného súdu z 25. marca 2008 v časti výroku o treste zrušil a na základe
§ 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 To 103/2008
zo 16. septembra 2008 (ďalej aj „rozsudok zo 16. septembra 2008“). Sťažovateľke uložil
peňažný trest v sume 10 000 Sk, ustanovil jej náhradný trest odňatia slobody vo výmere
10 dní a odvolanie sťažovateľky podané aj proti zostávajúcim výrokom rozsudku okresného
súdu z 25. marca 2008 zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2008 podala sťažovateľka dovolanie,
pretože bola presvedčená, že v trestnom konaní vedenom proti nej bolo zásadným
spôsobom porušené jej právo na obhajobu a rozsudok krajského súdu zo 16. septembra 2008
spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čím boli naplnené zákonné
dôvody podania dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Najvyšší
súd uznesením z 2. júna 2009 dovolanie sťažovateľky odmietol potom, ako dospel k záveru
že sťažovateľka v podanom dovolaní napáda skutkové zistenia okresného súdu a krajského
súdu, ktorých preskúmanie nezakladá zákonný dôvod dovolania.
Podľa sťažovateľky si najvyšší súd podané dovolanie vyložil „účelovo tak, aby
mohol dovolanie odmietnuť. V podanom dovolaní boli jednoznačne a nesporne formulované
dôvody dovolania. Jeho povinnosťou bolo skúmať, či v trestnom konaní, ktoré predchádzalo
vydaniu dovolaním napadnutého rozsudku došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu
a či dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku.“.
K porušeniu práva sťažovateľky na obhajobu malo dôjsť v dôsledku toho, že sa súdy
zúčastnené na rozhodovaní v jej veci nevysporiadali riadne s tvrdeniami predloženými
v rámci jej obhajoby, predovšetkým s dôkazmi preukazujúcimi, že jej konaním nemohlo
v danom prípade dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže. Pri preukazovaní
skutočnosti, že v konaní sťažovateľky nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky prečinu
krádeže, poukázala predovšetkým na svedeckú výpoveď poškodeného, ktorý v nej uviedol,
že sťažovateľka nevedela o skutočnosti, že on sám dal do obálky 70 000 Sk.
Podľa sťažovateľky skutok, pre ktorý bola stíhaná a odsúdená, bol nesprávne právne
posúdený, pretože tento skutok nie je pre absenciu subjektívnej stránky skutkovej podstaty
prečinu krádeže trestným činom. Podaním dovolania z dôvodu, podľa ktorého je rozsudok
krajského súdu zo 16. septembra 2008 založený na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku, sťažovateľka len využila „svoje zákonné právo, aby dovolací súd
preskúmal či zistený skutok bol KS v Žiline správne právne posúdený ako prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 TZ (t. j. či sú konaním obvinenej a vykonaným dokazovaním preukázané
a naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže), pretože podľa jej názoru svojím
konaním nenaplnila všetky znaky jeho skutkovej podstaty, teda predovšetkým jeho
subjektívnu stránku vo forme priameho úmyslu, čo je preukázané vykonaným dokazovaním.
Ak konaním sťažovateľky nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky, zistený skutok nie je
a nemôže byť prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ, a každé rozhodnutie, ktoré tvrdí, že
je prečinom krádeže, je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.
Tvrdenie dovolacieho súdu, že sťažovateľka v podanom dovolaní namietala skutkové
vady, ani nenamietala, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol
zistený nesprávne a neúplne. To je účelový výklad obsahu dovolania. A pokiaľ z obsahu
podaného dovolania vyplýva namietanie skutkových vád, či nesprávne alebo neúplné
zistenie skutku, tak také poukazovanie je iba poddružné pri poukázaní na nesprávne právne
posúdenie zisteného skutku.“.
Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní vo veci sťažovateľky nedošlo
k naplneniu jej práva na spravodlivý súdny proces, ktorý by mal byť založený
predovšetkým na objektívnom a úplnom dokazovaní, spravodlivom, objektívnom a úplnom
hodnotení všetkých dôkazov a zavŕšený spravodlivým rozhodnutím s úplným,
zrozumiteľným a presvedčivým odôvodnením. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie
vo vzťahu k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ďalej uviedla:
„V prvostupňovom ani odvolacom konaní, ale ani v rozhodnutí porušovateľky (uznesenie
najvyššieho súdu z 2. júna 2009, pozn.) sťažovateľka nenadobudla presvedčenie, že súdy
takto postupovali. Napr. naplnenie práva účastníka na preskúmanie odvolania v celom
rozsahu, všetkých hmotných i procesných skutočností, ktoré z neho vyplývajú:
- naplnenie znakov prečinu krádeže z hľadiska subjektívnej stránky,
- určenie vlastníka odcudzených peňažných prostriedkov,
- rozpory vyplývajúce z vykonaného dokazovania.
Takouto vadou nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je podľa presvedčenia
sťažovateľky postihnuté i uznesenie dovolacieho súdu. Nestotožňuje sa s názorom
porušovateľa (najvyšší súd, pozn.), že nebol naplnený dovolací dôvod v prípade porušenia
práva na obhajobu. Svojim postupom jej odvolací súd odňal možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov, čiže jej odňal možnosť konať pred súdom.
Preto sú podľa názoru sťažovateľky takéto rozhodnutia – rozsudok prvostupňového
a odvolacieho súdu i uznesenie dovolacieho súdu – nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čo je
vadou konania, ktorou sa účastníkovi konania odníma právo na spravodlivý súdny proces.“
Najvyšší súd sa uznesením z 2. júna 2009 „v podstate stotožnil so závermi
a postupom oboch inštančne podriadených súdov a svojim rozhodnutím tiež porušil ústavnú
zásadu uloženia trestu výlučne na základe zákona i moje právo na spravodlivý súdny
proces“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo/17/2009 zo dňa
02. 06. 2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To/103/2008 zo dňa
16. 09. 2008 a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 9T/148/2006 zo dňa 25. 3. 2008 boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky, a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Tdo/17/2009 zo dňa 02. 06.
2009 sa zrušuje.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 2. júna 2009. K porušeniu označených práv
sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia
z 2. júna 2009 dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa porušenia jej
práva na obhajobu a nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom rozsudkom zo
16. septembra 2008 v súvislosti s nezohľadnením jej tvrdení, resp. dôkazov vykonaných
v predmetnom konaní a podľa nej preukazujúcich, že jej konaním nemohlo dôjsť
k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže.
Sťažovateľka v prílohe svojej sťažnosti ústavnému súdu predložila aj dovolanie
podané proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2009. Z obsahu odôvodnenia tohto
dovolania vyplýva, že sťažovateľka v ňom namietala porušenie svojho práva na obhajobu
zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a založenie uvedeného
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku. Sťažovateľka poukázala na to, že sa súdy zúčastnené na rozhodovaní
v jej veci riadne nevysporiadali s vykonanými dôkazmi, predovšetkým sa nezaoberali
preukázaním naplnenia subjektívnej stránky prečinu krádeže v danej veci. V súvislosti
so svojim tvrdením o nenaplnení subjektívnej stránky prečinu krádeže sťažovateľka
poukázala predovšetkým na svedeckú výpoveď svojho manžela ako poškodeného, ktorý
v nej uviedol, že sťažovateľka nevedela o skutočnosti, že poškodený dal do obálky sumu
70 000 Sk. Podľa sťažovateľky teda konanie, pre ktoré bola stíhaná a obvinená, nie je pre
absenciu subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu krádeže trestným činom, t. j.
krajským súdom bol nesprávne právne posúdený. Porušenie svojho práva na obhajobu
sťažovateľka namietala v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej veci sa
nezaoberali jej obhajobou a v konaní na ňu neprihliadli.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej
správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa zistenia ústavného súdu v odôvodnení uznesenia z 2. júna 2009 najvyšší súd
uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por.
zistil, že dovolanie podané obvinenou Barborou Javorovou nie je dôvodné, a preto ho podľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinená napáda skutkové zistenia súdov prvého
a druhého stupňa (vykonané dôkazy, hodnotenie jednotlivých dôkazov), čo však nie je
zákonný dovolací dôvod podľa § 371 Tr. por.. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým
stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.
por. môže byť dovolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať
a meniť.
V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne
vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že
skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplné.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených
procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací
súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí
súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže
posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať.
Námietky obvinenej ktorými namieta, že súdy sa riadne nevysporiadali s výpovednou
hodnotou vykonaných dôkazov, že jej konaním nemohla byť naplnená subjektívna stránka
prečinu krádeže (... „nevedela, že manžel dal do obálky 70 000 Sk, ktoré mu dal brat“...), že
skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná sa nestal, sú námietkami ktorými obvinená popiera
správnosť a úplnosť zistenia skutku. A preto aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť,
že s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie
je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Trestný poriadok obvinenej neumožňuje namietať nesprávnosť zisteného trestného
skutku, ani nesprávnosť hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom obvinená práve tieto
skutkové okolnosti spochybňuje a uplatňuje ich aj ako dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por. tvrdiac, že bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu.
O tento dôvod by išlo v prípade porušenia práva na obhajobu, ale zásadným spôsobom.
Tento dovolací dôvod bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného
poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu
a pod. Nie je možné sa preto stotožniť s názorom obvinenej, že bolo porušené jej právo na
obhajobu tým, že súd nevyhovel jej procesným návrhom a výsledok trestného konania
nakoniec vyznel v jej neprospech. Počas celého súdneho konania sa obvinená mohla
vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kládli za vinu a plne užívať svojich
procesných práv zaručených jej Trestným poriadkom.
Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c/ a i/ nie je daný, a preto najvyšší súd dovolanie obvinenej Barbory Javorovej podľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. odmietol na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci.»
Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľka
argumentovala, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s ňou predloženými
námietkami v dovolaní. Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľkou podaného dovolania,
ako aj s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 2. júna 2009 ústavný súd konštatuje, že
argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zaoberal.
Podľa zistenia ústavného súdu dôvody, ktoré uvádza sťažovateľka na podporu
svojich tvrdení o zásadnom porušení jej práva na obhajobu a o založení rozsudku krajského
súdu zo 16. septembra 2009 na nesprávnom právnom posúdení veci, vychádzajú z jej
výkladu § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ktorý by v konečnom dôsledku
znamenal, že najvyšší súd je povinný v rámci predmetného konania posúdiť nielen
procesnoprávne alebo hmotnoprávne pochybenia súdov zúčastnených na rozhodovaní
v dotknutej veci, ale aj prehodnotiť, príp. nahradiť ich skutkové závery, ku ktorým dospeli
na základe pred nimi vykonaného dokazovania.
Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sa dovolanie sťažovateľky neopiera o právne
námietky, ale je výlučne založené na skutkových výhradách, pričom v konečnom dôsledku
smeruje k zmene vyhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. k doplneniu skutkových zistení
tak, aby tieto nezodpovedali znakom prečinu krádeže, nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za svojvoľný alebo arbitrárny.
Ide tak o námietky, ktoré stoja mimo hraníc výkladu ustanovenia § 371 ods. 1
písm. c) a i) Trestného poriadku štandardne najvyšším súdom uplatňovaným v rámci jeho
rozhodovania, a preto závery, ktoré najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľkiným námietkam
uvedeným v jej dovolaní vo svojom uznesení z 2. júna 2009 vyvodil, nemožno považovať
za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa čl. 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2009