Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 355/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. J., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 2. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009

doručená sťažnosť B. J., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J.,

Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2.

júna 2009 (ďalej aj „uznesenie z 2. júna 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. marca 2008 (ďalej len „rozsudok

z 25. marca 2008“) uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1

. Sťažovateľke bol týmto rozsudkom zároveň uložený peňažný trest

10 000 Sk a podľa jej bol ustanovený pre prípad, že by výkon

tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2

mesiace. Súčasne okresný súd podľa sťažovateľke uložil

povinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 70 000 Sk. Proti rozsudku okresného súdu

z 25. marca 2008 podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) rozsudok okresného súdu z 25. marca 2008 v časti výroku o treste zrušil a na základe

rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. septembra 2008 (ďalej aj „rozsudok zo 16. septembra 2008“). Sťažovateľke uložil

peňažný trest v sume 10 000 Sk, ustanovil jej náhradný trest odňatia slobody vo výmere

10 dní a odvolanie sťažovateľky podané aj proti zostávajúcim výrokom rozsudku okresného

súdu z 25. marca 2008 zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2008 podala sťažovateľka dovolanie,

pretože bola presvedčená, že v trestnom konaní vedenom proti nej bolo zásadným

spôsobom porušené jej právo na obhajobu a rozsudok krajského súdu zo 16. septembra 2008

spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čím boli naplnené zákonné

dôvody podania dovolania podľa a . Najvyšší

súd uznesením z 2. júna 2009 dovolanie sťažovateľky odmietol potom, ako dospel k záveru

že sťažovateľka v podanom dovolaní napáda skutkové zistenia okresného súdu a krajského

súdu, ktorých preskúmanie nezakladá zákonný dôvod dovolania.

Podľa sťažovateľky si najvyšší súd podané dovolanie vyložil „účelovo tak, aby

mohol dovolanie odmietnuť. V podanom dovolaní boli jednoznačne a nesporne formulované

dôvody dovolania. Jeho povinnosťou bolo skúmať, či v trestnom konaní, ktoré predchádzalo

vydaniu dovolaním napadnutého rozsudku došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu

a či dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku.“.

K porušeniu práva sťažovateľky na obhajobu malo dôjsť v dôsledku toho, že sa súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jej veci nevysporiadali riadne s tvrdeniami predloženými

v rámci jej obhajoby, predovšetkým s dôkazmi preukazujúcimi, že jej konaním nemohlo

v danom prípade dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže. Pri preukazovaní

skutočnosti, že v konaní sťažovateľky nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky prečinu

krádeže, poukázala predovšetkým na svedeckú výpoveď poškodeného, ktorý v nej uviedol,

že sťažovateľka nevedela o skutočnosti, že on sám dal do obálky 70 000 Sk.

Podľa sťažovateľky skutok, pre ktorý bola stíhaná a odsúdená, bol nesprávne právne

posúdený, pretože tento skutok nie je pre absenciu subjektívnej stránky skutkovej podstaty

prečinu krádeže trestným činom. Podaním dovolania z dôvodu, podľa ktorého je rozsudok

krajského súdu zo 16. septembra 2008 založený na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, sťažovateľka len využila „svoje zákonné právo, aby dovolací súd

preskúmal či zistený skutok bol KS v Žiline správne právne posúdený ako prečin krádeže

podľa (t. j. či sú konaním obvinenej a vykonaným dokazovaním preukázané

a naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže), pretože podľa jej názoru svojím

konaním nenaplnila všetky znaky jeho skutkovej podstaty, teda predovšetkým jeho

subjektívnu stránku vo forme priameho úmyslu, čo je preukázané vykonaným dokazovaním.

Ak konaním sťažovateľky nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky, zistený skutok nie je

a nemôže byť prečinom krádeže podľa , a každé rozhodnutie, ktoré tvrdí, že

je prečinom krádeže, je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Tvrdenie dovolacieho súdu, že sťažovateľka v podanom dovolaní namietala skutkové

vady, ani nenamietala, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol

zistený nesprávne a neúplne. To je účelový výklad obsahu dovolania. A pokiaľ z obsahu

podaného dovolania vyplýva namietanie skutkových vád, či nesprávne alebo neúplné

zistenie skutku, tak také poukazovanie je iba poddružné pri poukázaní na nesprávne právne

posúdenie zisteného skutku.“.

Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní vo veci sťažovateľky nedošlo

k naplneniu jej práva na spravodlivý súdny proces, ktorý by mal byť založený

predovšetkým na objektívnom a úplnom dokazovaní, spravodlivom, objektívnom a úplnom

hodnotení všetkých dôkazov a zavŕšený spravodlivým rozhodnutím s úplným,

zrozumiteľným a presvedčivým odôvodnením. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie

vo vzťahu k porušeniu jej základného práva podľa ďalej uviedla:

„V prvostupňovom ani odvolacom konaní, ale ani v rozhodnutí porušovateľky (uznesenie

najvyššieho súdu z 2. júna 2009, pozn.) sťažovateľka nenadobudla presvedčenie, že súdy

takto postupovali. Napr. naplnenie práva účastníka na preskúmanie odvolania v celom

rozsahu, všetkých hmotných i procesných skutočností, ktoré z neho vyplývajú:

- naplnenie znakov prečinu krádeže z hľadiska subjektívnej stránky,

- určenie vlastníka odcudzených peňažných prostriedkov,

- rozpory vyplývajúce z vykonaného dokazovania.

Takouto vadou nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je podľa presvedčenia

sťažovateľky postihnuté i uznesenie dovolacieho súdu. Nestotožňuje sa s názorom

porušovateľa (najvyšší súd, pozn.), že nebol naplnený dovolací dôvod v prípade porušenia

práva na obhajobu. Svojim postupom jej odvolací súd odňal možnosť náležite skutkovo

a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov, čiže jej odňal možnosť konať pred súdom.

Preto sú podľa názoru sťažovateľky takéto rozhodnutia – rozsudok prvostupňového

a odvolacieho súdu i uznesenie dovolacieho súdu – nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čo je

vadou konania, ktorou sa účastníkovi konania odníma právo na spravodlivý súdny proces.“

Najvyšší súd sa uznesením z 2. júna 2009 „v podstate stotožnil so závermi

a postupom oboch inštančne podriadených súdov a svojim rozhodnutím tiež porušil ústavnú

zásadu uloženia trestu výlučne na základe zákona i moje právo na spravodlivý súdny

proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

02. 06. 2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa

16. 09. 2008 a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. zo dňa 25. 3. 2008 boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľky podľa a

Slovenskej republiky, a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 02. 06.

2009 sa zrušuje.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie svojich

základných práv podľa a , ako aj práv podľa a

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 2. júna 2009. K porušeniu označených práv

sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia

z 2. júna 2009 dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa porušenia jej

práva na obhajobu a nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom rozsudkom zo

16. septembra 2008 v súvislosti s nezohľadnením jej tvrdení, resp. dôkazov vykonaných

v predmetnom konaní a podľa nej preukazujúcich, že jej konaním nemohlo dôjsť

k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže.

Sťažovateľka v prílohe svojej sťažnosti ústavnému súdu predložila aj dovolanie

podané proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2009. Z obsahu odôvodnenia tohto

dovolania vyplýva, že sťažovateľka v ňom namietala porušenie svojho práva na obhajobu

zásadným spôsobom podľa a založenie uvedeného

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku podľa § 371 ods. 1 písm. i)

. Sťažovateľka poukázala na to, že sa súdy zúčastnené na rozhodovaní

v jej veci riadne nevysporiadali s vykonanými dôkazmi, predovšetkým sa nezaoberali

preukázaním naplnenia subjektívnej stránky prečinu krádeže v danej veci. V súvislosti

so svojim tvrdením o nenaplnení subjektívnej stránky prečinu krádeže sťažovateľka

poukázala predovšetkým na svedeckú výpoveď svojho manžela ako poškodeného, ktorý

v nej uviedol, že sťažovateľka nevedela o skutočnosti, že poškodený dal do obálky sumu

70 000 Sk. Podľa sťažovateľky teda konanie, pre ktoré bola stíhaná a obvinená, nie je pre

absenciu subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu krádeže trestným činom, t. j.

krajským súdom bol nesprávne právne posúdený. Porušenie svojho práva na obhajobu

sťažovateľka namietala v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej veci sa

nezaoberali jej obhajobou a v konaní na ňu neprihliadli.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa zistenia ústavného súdu v odôvodnení uznesenia z 2. júna 2009 najvyšší súd

uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa

zistil, že dovolanie podané obvinenou Barborou Javorovou nie je dôvodné, a preto ho podľa

odmietol.

Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinená napáda skutkové zistenia súdov prvého

a druhého stupňa (vykonané dôkazy, hodnotenie jednotlivých dôkazov), čo však nie je

zákonný dovolací dôvod podľa . Podľa Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) je viazaný zisteným skutkovým

stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por. môže byť dovolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť.

V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne

vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že

skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplné.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených

procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací (, ). Dovolací

súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí

súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať.

Námietky obvinenej ktorými namieta, že súdy sa riadne nevysporiadali s výpovednou

hodnotou vykonaných dôkazov, že jej konaním nemohla byť naplnená subjektívna stránka

prečinu krádeže (... „nevedela, že manžel dal do obálky 70 000 Sk, ktoré mu dal brat“...), že

skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná sa nestal, sú námietkami ktorými obvinená popiera

správnosť a úplnosť zistenia skutku. A preto aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť,

že s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie

je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa

obvinenej neumožňuje namietať nesprávnosť zisteného trestného

skutku, ani nesprávnosť hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom obvinená práve tieto

skutkové okolnosti spochybňuje a uplatňuje ich aj ako dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1

písm. c/ tvrdiac, že bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu.

O tento dôvod by išlo v prípade porušenia práva na obhajobu, ale zásadným spôsobom.

Tento dovolací dôvod bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného

poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu

a pod. Nie je možné sa preto stotožniť s názorom obvinenej, že bolo porušené jej právo na

obhajobu tým, že súd nevyhovel jej procesným návrhom a výsledok trestného konania

nakoniec vyznel v jej neprospech. Počas celého súdneho konania sa obvinená mohla

vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kládli za vinu a plne užívať svojich

procesných práv zaručených jej .

Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c/ a i/ nie je daný, a preto najvyšší súd dovolanie obvinenej Barbory Javorovej podľa

odmietol na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci.»

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľka

argumentovala, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s ňou predloženými

námietkami v dovolaní. Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľkou podaného dovolania,

ako aj s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 2. júna 2009 ústavný súd konštatuje, že

argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zaoberal.

Podľa zistenia ústavného súdu dôvody, ktoré uvádza sťažovateľka na podporu

svojich tvrdení o zásadnom porušení jej práva na obhajobu a o založení rozsudku krajského

súdu zo 16. septembra 2009 na nesprávnom právnom posúdení veci, vychádzajú z jej

výkladu a , ktorý by v konečnom dôsledku

znamenal, že najvyšší súd je povinný v rámci predmetného konania posúdiť nielen

procesnoprávne alebo hmotnoprávne pochybenia súdov zúčastnených na rozhodovaní

v dotknutej veci, ale aj prehodnotiť, príp. nahradiť ich skutkové závery, ku ktorým dospeli

na základe pred nimi vykonaného dokazovania.

Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sa dovolanie sťažovateľky neopiera o právne

námietky, ale je výlučne založené na skutkových výhradách, pričom v konečnom dôsledku

smeruje k zmene vyhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. k doplneniu skutkových zistení

tak, aby tieto nezodpovedali znakom prečinu krádeže, nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za svojvoľný alebo arbitrárny.

Ide tak o námietky, ktoré stoja mimo hraníc výkladu ustanovenia § 371 ods. 1

písm. c) a i) štandardne najvyšším súdom uplatňovaným v rámci jeho

rozhodovania, a preto závery, ktoré najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľkiným námietkam

uvedeným v jej dovolaní vo svojom uznesení z 2. júna 2009 vyvodil, nemožno považovať

za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009