Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. P. L.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009

doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. februára 2009.

2. Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyslovil odlišný

právny názor, než vo svojich dvoch predchádzajúcich rozhodnutiach o tejto veci,

a to že „poradie tam uvedených oprávnených osôb v a

sa aplikuje len vtedy, ak reštitučný nárok na vydanie veci uplatní včas viacero do úvahy

prichádzajúcich oprávnených osôb. Nečinnosť osoby vo vyššom poradí otvára cestu

pre uplatnenie nároku osobám v nižšom poradí, lebo aj tieto zákon zaraďuje do okruhu

osôb, ktorých sa zmiernenie majetkových krívd týka“, čím sa odklonil od princípu právnej

istoty, na ktorom je založený právny štát, ktorého napĺňanie v rámci výkonu súdnictva

predstavuje predvídateľnosť rozhodnutí, a tým poskytovanie ochrany právu na súdnu

a inú právnu ochranu.

3. Procesným dôsledkom zmeny právneho názoru najvyššieho súdu, čo sa týka

identickej právnej otázky, sa sťažovateľka stala osobou neúspešnou pri bránení svojho

vlastníckeho práva voči osobe oprávnenej (navrhovateľky v súdnom konaní), ktorá toto

postavenie získala na základe súdneho rozhodnutia v inom konaní, ktoré nemohla nijako

ovplyvniť, čím jej bolo znemožnené úspešne brániť svoje práva v ďalšom konaní.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým

ústavný súd vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2009, toto rozhodnutie zruší, vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zaviaže najvyšší súd zaplatiť jej náhradu trov

konania.

5. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom

a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava

má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva,

pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou

().

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , ).

8. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosťou namietané uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľky, a dospel

k záveru, že posúdenie namietanej právnej otázky najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje (mutatis mutandis ).

9. Právny názor najvyššieho súdu, že z citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 2

o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd

v znení neskorších predpisov (ďalej len “) vyplýva len to (obdobne

ako je to v prípade o mimosúdnych rehabilitáciách v znení

neskorších predpisov), že ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho,

ďalšími oprávnenými osobami sú všetky osoby tam uvedené, je správny. Ich zaradenie

do skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôžu nárok na vydanie

veci úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí. Pre vydanie predmetu reštitúcie

je totiž potrebné, aby oprávnená osoba urobila písomnú výzvu smerujúcu voči povinnej

osobe v zákonom ustanovenej lehote. Ak tak neurobí, resp. urobí, ale po zákonom

ustanovenej lehote, jej nárok zaniká ( ). Pre prípad,

ak by nárok na vydanie veci neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí, zákon

č. je preto potrebné vykladať tak, že poradie tam uvedených oprávnených

osôb sa aplikuje len vtedy, ak reštitučný nárok na vydanie veci uplatní riadne a včas viacero

do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb. Nečinnosť osoby vo vyššom poradí otvára

cestu na uplatnenie nároku osobám v nižšom poradí, lebo aj tieto zákon zaraďuje

do okruhu osôb, ktorých sa zmiernenie majetkových krívd týka. Dovolací súd sa tak

v tejto veci stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. mája 1998. Uvedený výklad právnej normy, na rozdiel

od výkladu zaujatého v tejto veci v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 1993 a sp. zn. z 24. novembra 1995, bol konformný s dikciou

ustanovenia a Navyše, zodpovedal aj zmyslu a účelu

tohto reštitučného zákona, keďže jeho zámerom nepochybne bolo uspokojenie reštitučných

nárokov aj týchto ďalších oprávnených osôb zo strany štátu.

10. Ústavný súd konštatuje, že v reštitúciách mali súdy postupovať tak,

aby nedochádzalo k neústretovému formalistickému postupu, ktorým by hrozil vznik

prípadnej ďalšej krivdy na úkor oprávnených, a preto, ak nezistil taký výklad ustanovení

citovaných v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky

nezlučiteľné s označenými článkami , považoval sťažnosť za neopodstatnenú.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojim vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

11. Na základe uvedených skutočností bolo potom už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009