Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-66-2026.pdf
PDF · 139.64 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/66/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Radoslavy Strhárskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu: WOLF MOUNTAIN s. r. o., so sídlom Istebné 63, 027 53 Istebné, IČO: 53 780 876, právne zastúpeného: JUDr. Ivan Ilavský, advokát, so sídlom A. B. XXXX/XX, XXX XX C. D., proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX F., podnikajúci pod obchodným menom: E. F., miesto podnikania: F. XX, XXX XX F. XX, IČO: 44 884 729, právne zastúpenému: JUDr. Silvia Juríková, advokátka, so sídlom Drotárska cesta 7759/68, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 14.521,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/42/2025 - 97 zo dňa 6. februára 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/42/2025 - 97 zo dňa 6. februára 2026 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) vo výroku I. napadnutého rozsudku žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 14.521,95 Eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako objednávateľom bola uzavretá zmluva o dielo, na základe ktorej žalobca vykonal pre žalovaného ťažbu dreva. Žalobca si svoju povinnosť vykonať ťažbu dreva splnil riadne a včas a žalovanému vystavil faktúru č. 240202 dňa 10.02.2024 so splatnosťou 24.02.2024 na sumu 14.521,95 Eur, ktorú žalovaný ani napriek výzve neuhradil. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom spore tvrdiac, že žalovaný uzatvoril s obchodnou spoločnosťou Decurio, s.r.o. ústnu zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola ťažba dreva v lokalite Stráne za cenu diela v sume 22,50 Eur za m3, pričom dielo malo byť vykonané dvoma spôsobmi
- lesnou technikou, traktorom a lanovkou. V celom obchodnom vzťahu na základe vzájomnej dohody boli zapojené subjekty žalovaný ako zhotoviteľ, obchodná spoločnosť Decurio, s.r.o. ako objednávateľ a živnostník G. H., IČO: 37 361 902 ako subdodávateľ, ktorý časť diela – ťažbu dreva traktorom dodal subdodávateľsky, čo fakturoval žalovanému cez svoju živnosť, pričom žalovanému vystavil faktúru č. 231202 zo dňa 14.12.2023 a č. 240101 zo dňa 15.01.2024. Žalovaný uviedol, že najskôr boli vystavené faktúry medzi žalovaným a objednávateľom, t. j. spoločnosťou Decurio, s.r.o. a následne medzi žalovaným a živnostníkom G. H., IČO: 37 361 902. Poukázal na to, že G. H. je zároveň jediným spoločníkom a konateľom žalobcu s predmetmi podnikania, ktoré sú totožné, a to poskytovanie služieb
v lesníctve. Začiatkom r. 2024 bola žalovanému doručená faktúra č. 240202 zo dňa 31.01.2024 na sumu 14.521,95 Eur so splatnosťou 24.02.2024 vystavená žalobcom, ktorú však žalovaný neakceptoval, čo žalobcovi oznámil a vo svojom účtovníctve ju nezaevidoval. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca bez akejkoľvek dohody jednostranne zaslal žalovanému danú faktúru za ťažbu dreva, pričom medzi žalobcom a žalovaným žiadna zmluva o dielo, ani len ústna, dohodnutá nebola. Podľa žalovaného žalobca je odlišný právny subjekt od živnostníka G. H., IČO: 36 361 902 a G. H. nemôže jednostranne bez dohody stanoviť, z ktorej zo svojich firiem faktúru objednávateľovi vystaví. Pohľadávku uplatnenú predmetnou faktúrou preto namietal v celom rozsahu, čo do dôvodu, ako aj výšky, z formálneho aj vecného hľadiska ju považoval za neopodstatnenú. Samotné plnenie špecifikované v uvedenej faktúre žalovaný spochybňoval ako celok a požadoval preukázanie riadne a včasne poskytnutého plnenia zo strany žalobcu, keďže iba pri takomto plnení môže vzniknúť nárok na zaplatenie.
3. Okresný súd na prejednávanú vec aplikoval zákonné ustanovenia § 261 ods. 1, § 536, § 538 a § 546 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObZ“ alebo „Obchodný zákonník“), ako aj ustanovenia čl. 8, § 150 a § 151 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), kde po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nebol preukázaný. Konštatoval, že G. H. okrem toho, že podniká ako živnostník pod IČO: 37 361 902, je zároveň jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti žalobcu. Napriek personálnemu prepojeniu ide o dva samostatné podnikateľské subjekty, nemožno ich spájať do jedného ani považovať vzťahy uzatvorené žalobcom za totožné so vzťahmi uzavreté G. H. ako živnostníkom. Z predložených listín, a to predovšetkým z faktúr vystavených žalovaným ako dodávateľom odberateľovi spoločnosti Decurio, s.r.o. za ťažbu dreva a následne z faktúr vystavených G. H. žalovanému za ťažbu dreva faktúra č. 231202 a faktúra č. 240101, ako aj z čestného prehlásenie spoločnosti Decurio, s.r.o. mal okresný súd preukázané, že vzťah bol uzavretý medzi žalovaným ako odberateľom a G. H., IČO: 36 361 902 ako dodávateľom a z ničoho nevyplýva, že by vzťah bol medzi žalovaným ako odberateľom a žalobcom ako dodávateľom, nakoľko len samotná skutočnosť, že žalobca vystavil v poradí tretiu faktúru za ťažbu dreva, vznik vzťahu nepreukazuje.
4. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalovaný poukazoval na skutočnosť ohľadom DPH, čo žalobca popieral, že faktúra od žalobcu bola výhodnejšia pre žalovaného než faktúra od G. H., avšak žalovaný tento argument poprel, nakoľko žalovaný je platca DPH, a teda DPH z ceny údajne poskytnutej služby žalobcom si mohol započítať v kontrolnom výkaze DPH ako daň na vstupe oproti dani na výstupe z faktúr, ktoré on vystavil ako dodávateľ pre svojich odberateľov. Naopak vystavením faktúry bez DPH sa žalobca vyhol vzniku daňovej povinnosti. Ak by ju totiž vystavil G. H. s IČO-m: 37 361 902, ktorý je platcom DPH, musel by z nej odviesť daň, teda vystavením faktúry bez DPH zrejme vyhovel práve žalobcovi, ktorého majiteľom a konateľom je G. H. ako fyzická osoba. Uvedené skutočnosti následne žalobca už nerozporoval.
5. Okresný súd ďalej uviedol, že z vyjadrení svedka A. I., ktorý bol lesným hospodárom v čase predmetnej ťažby, jednoznačne vyplynulo, že išlo o jednu zákazku v danej lokalite pre odberateľa Decurio, s.r.o., pričom z ďalších prác vyplynulo, že G. H. vykonával práce ako subdodávateľ pre žalovaného, čo nebolo nikým a ničím rozporované a dokonca vyplýva uvedené z čestného prehlásenia spol. Decurio, s.r.o. Napriek tomu tretiu faktúru vystavil v rámci danej zákazky žalobca, pričom z ničoho relevantného nevyplynula zmena vo vzťahu žalovaného s G. H. a ani vznik ďalšieho vzťahu so žalobcom. Vzťah medzi žalovaným a G. H., teda nie so žalobcom, podľa súdu prvej inštancie vyplýva aj z toho, že pre jednu zákazku boli vystavené postupne tri faktúry, hoci tretiu faktúru vystavil žalobca pre žalovaného bez relevantného dôvodu. Okresný súd poukázal na nespornú skutočnosť, že prvé dve faktúry vystavil G. H. ako živnostník a keďže sa jednalo o jednu zákazku, nebol dôvod pre vytvorenie tretej faktúry žalobcom. Pokiaľ žalobca vystavil danú faktúru z predmetnej zákazky, nebol preukázaný žiadny relevantný dôvod k tomu. Okresný súd vzhľadom na postup pri prvých dvoch faktúrach jednej zákazky skonštatoval vzťah medzi žalovaným a G. H., nakoľko z ničoho nevyplýva dôvod pre vystavenie tretej faktúry žalobcom a uzavrel, že z ničoho nevyplýva jeho nárok voči žalovanému. 6. Okresný súd k výpovedi svedka A. I. uviedol, že tento svedok potvrdil, že ťažba sa vykonala v predmetnej lokalite Stráne. Zároveň potvrdil, že podpísal žalobcom predložené číselníky dlhého dreva, čím potvrdil iba vykonanie ťažby v predmetnej lokalite, nič ďalšie nepotvrdzoval, pričom súd prvej inštancie uzavrel, že podpisom A. I. na daných číselníkoch nedošlo k potvrdeniu, kto túto ťažbu vykonal, a to bez ohľadu na to, že dané číselníky sú opatrené pečiatkou žalobcu, keď svedok na daných číselníkoch potvrdil iba vykonanie ťažby.
7. Okresný súd tiež uviedol, že ani z výpovede svedka A. J., ktorý u žalobcu brigádoval od januára 2024, nebolo možné skonštatovať existenciu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Podľa súdu prvej inštancie sa svedok vyjadroval rozporne, zmätočne a chaoticky, pričom z jeho výpovede vyplynulo, že pracoval ako pilčík pre žalobcu a G. H. cestou v aute za výkonom ťažby dreva mal uvádzať každé ráno žalovanému, že faktúru vystaví a následne svedok doplnil, že faktúru mal vystaviť na spoločnosť žalobcu. Uvedené skutočnosti sa však podľa súdu prvej inštancie javia ako nehodnoverné. Svedok pred súdom uviedol, že nevie, ktorá konkrétna ťažba je predmetom tohto konania, uviedol, že komunikácia medzi žalobcom a žalovaným v dodávke sa týkala faktúry konkrétnej ťažby v Jamnej, pričom žalobca uviedol, že ťažby boli aj v iných lokalitách pre žalovaného. Podľa súdu prvej inštancie teda nie je zrejmé, z čoho svedok usúdil, ktorej konkrétnej ťažby sa faktúra týkala.
8. Okresný súd poukázal na ustanovenie § 275 ods. 4 ObZ a obchodnú prax, ktorú žalobca a žalovaný medzi sebou zaviedli, a to tak, že faktúry vystavoval G. H. žalovanému na základe ústnej zmluvy na ťažbu dreva, žalovaný uvedené akceptoval a faktúry vystavené G. H. ako živnostníkom aj riadne uhradil. Mal za to, že bez akéhokoľvek preukázaného relevantného dôvodu tretia faktúra bola vystavená žalobcom, pričom žalovaný popieral vzťah so žalobcom. Žalovaný nepopieral vykonanie ťažby dreva. Rozporoval cenu, okresný súd však v odôvodnení uviedol, že sa nezaoberal cenou diela, nakoľko skonštatoval, že nie je daná aktívna vecná legitimácia, preto nebol dôvod skúmať ďalšie skutočnosti.
9. Zdôraznil, že aj z čestného prehlásenia spoločnosti Decurio, s.r.o. vyplynulo, že časť diela vykonával G. H. ako subdodávateľ. Z uvedeného čestného prehlásenia teda vyplýva, že dielo nevykonával žalobca, ale G. H. ako živnostník. Predložené číselníky dlhého dreva nepreukazujú vzťah medzi žalobcom a žalovaným ani medzi G. H. a žalovaným. Číselníky iba preukazujú reálnu ťažbu dreva v konkrétnej lokalite. Svedok I. potvrdil, že išlo o jednu zákazku ohľadom predmetnej ťažby dreva, pričom táto zákazka trvala tri mesiace, teda presne to obdobie, za ktoré boli vyhotovené dve faktúry od G. H. pre žalovaného a tretia faktúra žalobcu pre žalovaného. Podľa súdu prvej inštancie z ničoho relevantného nevyplýva zmena fakturovania namiesto G. H. žalobcom. Žalobca túto skutočnosť nijakým spôsobom nezdôvodnil a nevysvetlil. Iba tvrdil, že vraj sa tak dohodli, ale žiadnu takúto dohodu nepreukázal. Znovu zopakoval, že svedok J., ktorého posúdil za nehodnoverného, vypovedal chaoticky, nedôveryhodne a zmätočne, pamätal si, čo vraj mal povedať G. H. v aute v januári 2024, ale pritom ďalšie skutočnosti si nepamätal a nevedel uviesť. Okresný súd skonštatoval, že jednoznačne bola prvotná dohoda žalovaného s G. H., na základe čoho G. H. ako živnostník vystavoval faktúry žalovanému. Pokiaľ žalobca vystavil tretiu faktúru (a nie G. H. ako živnostník), z ničoho táto zmena nevyplýva a žalovaný popiera akúkoľvek dohodu, akýkoľvek vzťah so žalobcom a pokiaľ aj svedok J. uviedol, že v aute mal G. H. povedať pred žalovaným a pred daným svedkom, že faktúru vystaví na žalobcu, pričom žalovaný na to nič nepovedal, uvedené nemožno posúdiť ako dohodu a akceptáciu.
10. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zhrnul, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nebol preukázaný. Išlo o jednu zákazku, ktorá bola fakturovaná troma samostatnými faktúrami a jednoznačne prvá a druhá faktúra bola vystavená G. H. a z ničoho nevyplýva dôvodnosť vystavenia tretej faktúry žalobcom pre žalovaného, ktorý poprel vzťah so žalobcom a žalobca daný vzťah so žalovaným ničím nepreukázal. Tým, že žalovaný nereagoval na danú faktúru dlhšiu dobu, čo žalovaný poprel, tak uvedené nespôsobuje vznik, ani potvrdenie jeho záväzku, ani nepreukazuje existenciu daného vzťahu. Okresný súd uzavrel, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, preto bolo nutné žalobu zamietnuť bez skúmania ďalších skutočností ako je cena diela a pod.
11. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o samotnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
12. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý rozsudok napadol v celom rozsahu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne a jednostranne vyhodnotil dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú, že žalobca pre žalovaného vykonal ťažbu dreva, keď aj sám žalovaný v konaní uviedol, že ťažba prebehla, pričom jeho obrana spočívala výlučne v tvrdení, že dielo malo byť vykonané živnostníkom G. H., nie žalobcom. Záver súdu prvej inštancie, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nebol preukázaný, je podľa názoru žalobcu v rozpore
s vykonaným dokazovaním. Poukázal na to, že okresný súd síce uznal, že číselníky preukazujú reálnu ťažbu dreva v konkrétnej lokalite, avšak bez akéhokoľvek logického dôvodu odmietol ich relevanciu pre preukázanie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný pritom prevzal faktúru č. 240202, ktorú nikdy písomne nerozporoval, nevrátil, ani neoznačil za neoprávnenú. V obchodných vzťahoch je pritom štandardom, že ak podnikateľ nesúhlasí s faktúrou, vráti ju, vyzve na opravu alebo aspoň písomne oznámi dôvod neakceptovania. Podľa žalobcu okresný súd nesprávne vyhodnotil, že zmluvný vzťah medzi stranami nebol preukázaný, keď v obchodnoprávnych vzťahoch je bežné, že zmluvy o dielo sa uzatvárajú ústne alebo konkludentne a ani mlčanie v obchodnoprávnych vzťahoch nemožno vykladať ako odmietnutie, najmä ak žalovaný súčasne prijímal plnenie. Okresný súd nesprávne vyhodnotil aj výpoveď svedka A. I., ktorý potvrdil, že ťažba sa v predmetnej lokalite vykonala. Bezdôvodne konštatoval, že podpis nepotvrdzuje, kto ťažbu vykonal, hoci číselníky boli opatrené pečiatkou žalobcu. Súd prvej inštancie ich dôkaznú hodnotu bezdôvodne znížil. Podľa žalobcu bola rovnako nesprávne vyhodnotená aj výpoveď svedka A. J., z ktorej jednoznačne vyplynulo, že bol prítomný pri komunikácii medzi žalobcom a žalovaným, počas ktorej žalobca oznámil žalovanému, že vystaví faktúru za vykonanú ťažbu. Podľa žalobcu je toto tvrdenie zásadné, pretože potvrdzuje, že žalovaný bol informovaný o tom, že faktúra bude vystavená žalobcom a nijako proti tomu nenamietal. Súd prvej inštancie však túto výpoveď úplne bagatelizoval a namiesto vecného posúdenia obsahu výpovede sa sústredil na nepodstatné detaily, či svedok vedel, ktorá ťažba je predmetom sporu, čím porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa žalobcu okresný súd mechanicky vychádzal z toho, že dve predchádzajúce faktúry vystavil G. H. ako živnostník. Z uvedeného však nijako nevyplýva, že tretia časť diela nemohla byť vykonaná žalobcom. Bez akéhokoľvek odborného podkladu uzavrel, že išlo o jednu zákazku a nahradil tak dokazovanie vlastnou domnienkou, čo je neprípustné. Sústredil sa výlučne na formálnu otázku subjektu fakturácie, pričom úplne ignoroval, že žalovaný plnenie prijal, neodmietol a nepreukázal, že by ho vykonal niekto iný. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal, že by si objednal dielo výlučne u fyzickej osoby G. H.. Naopak, žalobca preukázal, že dielo vykonal ako právnická osoba, čo potvrdzujú číselníky, komunikácia s lesným hospodárom, svedecké výpovede, ako aj samotná fakturácia. Súd prvej inštancie nesprávne stotožnil podnikania fyzickej osoby s podnikaním žalobcu, hoci ide o dva samostatné subjekty, a tým dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žalobca teda preukázal vykonanie diela, odovzdanie číselníkov a vystavenie faktúry, pričom okresný súd nehodnotil tieto skutočnosti vo vzájomných súvislostiach, ale izolovane, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie porušil aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keďže hodnotil dôkazy jednostranne v prospech žalovaného, pričom dôkazy predložené žalobcom bagatelizoval alebo nesprávne interpretoval. Tvrdenia žalovaného akceptoval bez kritického posúdenia, hoci žalovaný nepredložil jediný dôkaz o tom, že by mal uzavretú zmluvu s G. H. ako živnostníkom v období, ktorého sa týka sporná faktúra. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu v písomnom podaní zo dňa 15.04.2026, v ktorom uviedol, že súd prvej inštancie vec správne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu, pričom svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Vykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy, v rozsudku vysvetlil svoje myšlienkové postupy a rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Žalovaný uviedol, že doručenú faktúru žalobcu okamžite odmietol, oznámil konateľovi a žiadal o vystavenie faktúry v správnej sume, ako aj uvedenie správneho dodávateľa, teda tvrdenia žalobcu, že žalovaný faktúru skôr nenamietal, sa nezakladajú na pravde. Skutočnosť, že žalovaný mal uzatvorenú ústnu zmluvu o dielo so živnostníkom G. H. preukazujú listinné dôkazy založené v súdnom spise. Nie je pravdou, že by žalovaný nepredložil žiadny dôkaz o tom, že mal uzatvorenú ústnu zmluvu o dielo so živnostníkom G. H., keďže v spise sú založené dve faktúry na ťažbu dreva z rozhodujúceho obdobia, ktoré boli práve vystavené na základe ich ústnej zmluvy o dielo a ktoré konateľ žalobcu G. H. ako fyzická osoba ani nerozporoval. Naopak, žalobca v súdnom konaní neprodukoval žiadny dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že medzi žalobcom žalovaným došlo k vzniku zmluvného vzťahu, t. j. k uzatvoreniu ústnej zmluvy o dielo. Podľa žalovaného na to, aby mal žalobca úspech v spore, mal v prvom rade preukázať, že je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Vzhľadom na to, že žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto spore, okresný súd správne pristúpil k posúdeniu tejto skutočnosti. Keďže ju preukázanú nemal, bol nútený podanú žalobu zamietnuť. Absolútne nehospodárne by totiž bolo viesť dokazovanie v rozsahu, či došlo k ťažbe, či bol riadne dodržaný dohodnutý spôsob ťažby, aká bola dohoda o cene a pod., keď spornou skutočnosťou bolo samotné uzatvorenie zmluvy o dielo medzi stranami sporu. Žalovaný poukázal aj na záverečnú reč
právneho zástupcu žalobcu, v rámci ktorej tento uviedol, žalobca sa rozhoduje, z ktorej firmy vystaví faktúru aj v závislosti od úhrad faktúr a od toho, či mu vznikne povinnosť odviesť DPH alebo nie. Vystavenie spornej faktúry teda vôbec nevychádzalo z údajne uzatvorenej zmluvy o dielo medzi stranami sporu, ale z jednostranného rozhodnutia žalobcu, čo tvrdil žalovaný od začiatku. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď svedka A. J., žalovaný uviedol, že tento svedok jednoznačne potvrdil, že nebol prítomný pri komunikácii, kedy by žalobca so žalovaným riešili obsah zmluvy a ani nevedel, aká konkrétna ťažba sa týka predmetu sporu. Spomenul si iba na vyjadrenie pána G. H. o tom, že povedal, že faktúra bude na žalobcu, avšak žiadne iné detaily ohľadom skutočnosti, ktorej ťažby sa táto faktúra mala týkať, už nevedel. Žalobca zdôraznil, že ani samotné predloženie číselníkov dlhého dreva nielenže nepreukazujú vznik zmluvy o dielo, ale tieto dokumenty neboli žalovanému nikdy predložené, zhotovil ich sám žalobca a odovzdal lesnému hospodárovi, naviac do nich následne ručne vpisoval ďalšie poznámky, teda dodatočne pripravoval tento listinný dôkaz. Žalovaný mal za to, že žalobca, na ktorom v danom prípade viazne dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti uplatneného nároku, vierohodne nepreukázal vznik samotnej zmluvy o dielo. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 14.521,95 Eur s príslušenstvom, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia ceny diela spočívajúcom vo vykonaní ťažby dreva v lokalite Stráne, a to na základe žalobcom vystavenej faktúry č. 240202 zo dňa 10.02.2024 s dátumom splatnosti dňa 24.02.2024.
16. Podstatou sporu bola procesná obrana žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že žalovaný vykonával ťažbu dreve v danej lokalite na základe zmluvy o dielo uzavretej medzi ním ako zhotoviteľom a obchodnou spoločnosťou Decurio, s.r.o., IČO: 36 431 893 ako objednávateľom, kde časť diela realizoval prostredníctvom subdodávateľa G. H., IČO: 37 361 902, ktorý vykonával dané práce ako fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že medzi ním a žalobcom neexistoval zmluvný vzťah, pričom žalobcom vystavenú faktúru žalobcovi vrátil, neeviduje ju vo svojom účtovníctve a žiadal konateľa žalobcu G. H. o jej vystavenie faktúry v správnej sume a s uvedením správneho dodávateľa.
17. Vzhľadom na obsah podaného odvolania predmetom odvolacieho prieskumu odvolacieho súdu bol prvý výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, ako aj od tohto výroku závislý výrok o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
18. Základná odvolacia námietka žalobcu spočívala v tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho aktívnu vecnú legitimáciu, keď nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy (predovšetkým nesprávne vyhodnotil obsah výpovede svedkov A. I., A. J., ako aj predložené listinné dôkazy – číselníky dlhého dreva, opatrené odtlačkom pečiatky žalobcu), tieto posudzoval izolovane a nie v ich vzájomnej súvislosti, čomu zodpovedá odvolací dôvod upravený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, kde tejto odvolacej námietke zodpovedá odvolací dôvod upravený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. e) CSP a vec nesprávne právne posúdil, kde tejto odvolacej námietke zodpovedá odvolací dôvod upravený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
19. Podľa § 261 ods. 1 ObZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
20. Podľa § 536 ods. 1, 2, 3 ObZ, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.
21. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
22. Podľa § 191 ods.1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
23. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Odvolací súd vychádzajúc v zmysle § 383 CSP zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, posudzoval napadnuté rozhodnutie v rozsahu a výhradne z dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní. Po zhodnotení všetkých skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaného dokazovanie dostatočne zistil skutkový stav, ktorý správne vyhodnotil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniami strán sporu podstatnými pre rozhodnutie vo veci o uplatnenom nároku žalobcu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonné podmienky na odôvodnenie rozsudku ako rozhodnutia vo veci samej.
25. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, k obrane žalovaného a k vykonaným dôkazom. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t. j. pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP, nie je odvolací súd povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/170/2005).
26. Iba na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd po preskúmaní veci uvádza, že v zmysle Civilného sporového poriadku zásadne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti (čl. 8 CSP). Predkladanie dôkazov a unesenie dôkazného bremena je v sporovom konaní úlohou a zodpovednosťou strán. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané, zásadne určuje právna norma. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a svoje tvrdenia preukazovať dôkazmi, ako aj obsah tejto jej povinnosti, sa odvíja od hmotného práva.
27. V súdenej veci odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ argumentácia žalobcu spočívala v tvrdení, že žalobca pre žalovaného vykonal ťažbu dreva v lokalite I., za ktorú si v tomto konaní nárokuje odmenu, bolo jeho povinnosťou pre úspech žalobcu a preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie preukázať predovšetkým existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a zároveň i realizovanie tvrdenej ťažby dreva žalobcom. Bol to teda žalobca, kto bol povinný svoje tvrdenie o existencii ústne uzavretej zmluvy o dielo skutkovo riadne vymedziť a následne aj preukázať riadne navrhnutými dôkazmi, pretože v rámci dokazovania v sporovom konaní platí zásada, že každá strana musí niesť dôkazné bremeno
ohľadom svojho tvrdenia. Inak povedané, v zmysle zásady „kto tvrdí, ten dokazuje“ je povinnosťou každej strany sporu preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia.
28. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že žalobca neprodukoval relevantné dôkazy spôsobilé preukázať ním tvrdené skutočnosti. Dôkazy, na ktorých žalobca zakladal svoju obranu, totiž samy o sebe nepostačovali na to, aby súd mohol na ich základe dospieť k záveru o pravdivosti tvrdení žalobcu. Jednalo sa totiž o dôkazy, ktoré boli založené na jednostranných tvrdeniach žalobcu, resp. dôkazy ním priamo vyhotovené (faktúra č. 240202, číselníky dlhého dreva) a hoci žalobca navrhol vykonanie dokazovania výsluchom svedka A. I. ohľadom ťažby dreva v lokalite Stráne, okresný súd správne vyhodnotil, že jeho výpoveďou bolo síce potvrdené zrealizovanie ťažby, nebolo však potvrdené, kto (ktorý konkrétny subjekt) ťažbu dreva v danej lokalita vykonal. Tak, ako správne ustálil okresný súd, menovaný svedok svojim podpisom na predmetných číselníkoch potvrdzoval len množstvo vyťaženého dreva bez zameriavania sa na overovanie iných (než číselných) údajov.
29. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že pokiaľ predmetné číselníky dlhého dreva neboli predložené na schválenie žalovanému, ako tvrdí žalovaný, a nie sú opatrené jeho podpisom, nemôžu slúžiť ako „dodací list“, či „protokol o odovzdaní diela“ žalovanému preukazujúci vykonanie a dodanie služby žalobcom. Rovnako odvolací súd poukazuje na to, že aj predložená faktúra je len účtovným dokladom a sama o sebe nepredstavuje dôkazný prostriedok spôsobilý preukázať existenciu pohľadávky žalobcu alebo záväzku žalovaného. Tento dôkaz je potrebné vždy posudzovať v kontexte s ďalšími stranami produkovanými tvrdeniami a existujúcimi dôkazmi a nepreukazuje existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Žalobca okrem týchto dôkazov žalovaným spochybňovaných dôkazov síce navrhol vykonať výsluchy svedkov, ale tak výsluch svedka A. I., ako aj výsluch svedka A. J., ním tvrdené skutočnosti o existencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu nepotvrdili. Na základe čestného vyhlásenia tretieho subjektu – obchodnej spoločnosti Decurio, s.r.o., IČO: 36 431 893, ako aj žalovaným predložených faktúr vystavených jednak žalovaným pre odberateľa Decurio, s.r.o., IČO: 36 431 893 a jednak pre žalovaného G. H., IČO: 37 361 902 (faktúra č. 231202 a faktúra č. 240101), ktoré žalobca nerozporoval, súd prvej inštancie správne poukázal na to, že časť diela objednaná spoločnosťou Decurio, s.r.o., IČO: 36 431 893 bola realizovaná G. H., pričom súd prvej inštancie nemal preukázanú existenciu dohody medzi zmluvnými stranami, ktorá by mala za následok zmenu subjektu na strane zhotoviteľa G. H.. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že v prípade G. H. ako fyzickej osoby podnikajúcej na základe živnostenského oprávnenia a v prípade žalobcu ako obchodnej spoločnosti ide o dva samostatné podnikateľské subjekty, pričom žalobca v konaní nepreukázal vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd preto vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu uplatnenú ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP ako nedôvodnú.
30. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy nehodnotil vo vzájomných súvislostiach a mal porušiť zásadu voľného hodnotenia dôkazov tým, že dôkazy hodnotil jednostranne v prospech žalovaného, pričom dôkazy predložené žalobcom bagatelizoval. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd neporuší žiadne práva procesnej obrany, ak si neosvojí stranou sporu navrhnutý spôsob hodnotenia navrhnutých dôkazov a ak sa neriadi ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (IV. ÚS 22/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 197/07, IV.ÚS 251/03, II.ÚS 3/97). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi.
31. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie hodnotil žalobcom predložené dôkazy nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, keď výpoveď svedka A. I., ktorý uviedol, že pri podpisovaní číselníkov kontroloval len množstvo vyťaženého dreva, hodnotil v súvislosti s čestným vyhlásením učineným zo strany spoločnosti Decurio, s.r.o. ako objednávateľa ťažby dreva, kde táto spoločnosť uviedla, že išlo o jednu zákazku, pričom časť diela subdodávateľsky vykonával G. H.. Táto spoločnosť za vykonávateľa ťažby neoznačila žalobcu a žalovaný v rámci svojej obrany predložil dve faktúry vystavené G. H., teda nie žalobcom, ktoré preukazujú, že ťažba bola od počiatku realizovaná práve G. H..
32. K námietke žalobcu, že konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukačná (t. j. poučovacia) povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), taktiež i pochybenia vo vykonanom dokazovaní, ktoré spočívajú napr. vo vykonaní nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vo vypočutí relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď, ďalej v porušení viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo v posúdení predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2 CSP), a pod.
33. V súdenej veci žalobca v odvolaní nekonkretizoval, aká vada v procesnom postupe okresného súdu mala podľa neho za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že súd prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania výsluchom svedka A. J., kládol svedkovi doplňujúce otázky a z pohľadu žalobcu sa namiesto vecného obsahu výpovede sústredil na nepodstatné detaily, čím mal porušiť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, odvolací súd zastáva opačný názor a stotožňuje sa s postupom okresného súdu, ktorý pri výsluchu menovaného svedka postupoval správne, keď tomuto svedkovi kládol otázky slúžiace k prevereniu nielen hodnovernosti jeho svedeckej výpovede, ale aj k zisteniu, či svedok bol skutočne prítomný pri uzatváraní zmluvy, dojednávaní zmluvných podmienok alebo k zisteniu, či vypovedá o okolnostiach, ktoré boli rozhodujúce pre daný spor, a teda či tento nevypovedá o okolnostiach s prejednávanou vecou nesúvisiacich. Okresný súd na základe výpovede menovaného svedka dospel potom k správnemu záveru, keď jeho výpoveď nehodnotil ako hodnovernú, resp. relevantnú pre daný spor, pretože svedok A. J. síce mal počuť, že p. G. H. žalovanému hovoril o tom, že faktúru vystaví na meno firmy, avšak nevedel už uviesť, o ktorej konkrétnej faktúre a za ktorú konkrétnu ťažbu, menovaný hovorí, pričom zároveň vypovedal, že ťažba sa vykonávala na viacerých miestach a na konkrétnu otázku súdu označil úplne inú lokalitu (lokalita Jamná), a nie tú, v ktorej ťažba bola predmetom sporu. Nakoľko menovaný nedokázal priradiť rozhovor, ktorého bol svedkom, ku konkrétnej faktúre, nemohol hodnoverne ani potvrdiť, že rozhovor sa týka práve tej faktúry, ktorá je predmetom tohto sporu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý tento žalobcom navrhnutý a v konaní vykonaný dôkaz nepovažoval za natoľko relevantný, aby na základe tohto dôkazu dospel k záveru o pravdivosti žalobcom prezentovanej verzie o existencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Navyše, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, z výpovede svedka nevyplynulo, že by bol prítomný pri uzatváraní zmluvného vzťahu, keď mal byť svedkom len rozhovoru o vyhotovovaní faktúry, a teda správne uzavrel, že svedecká výpoveď A. J. uzatvorenie zmluvy o dielo a existencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nepreukázala.
34. K odvolacej námietke, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní nešpecifikoval, ktoré konkrétny dôkazy neboli podľa žalobcu súdom prvej inštancie vykonané. Z uvedeného dôvodu žalobca neumožnil odvolaciemu súdu vykonať odvolací prieskum ohľadne tejto námietky v dostatočnom rozsahu.
35. Neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žalobca v odvolaní konkrétne uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne stotožnil podnikania fyzickej osoby s podnikaním žalobcu, hoci ide o dva samostatné subjekty, a tým dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010).
36. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí odvolateľ uplatniť. Ak odvolateľ tvrdí, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav, z dôvodu ktorého nesprávne vec právne posúdil, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia súdu prvej inštancie pre
nedostatočné zistenie skutkového stavu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, jej interpretáciu alebo jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto argumentácia ale v odvolaní žalobcu absentuje. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý žalobca považoval za dôležitý pre rozhodnutie, odvolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Nakoľko odvolací súd je viazaný obsahovým vymedzením odvolacieho dôvodu, je potrebné, aby žalobca konkrétne uviedol právnu otázku a prečo podľa nej zaujal súd prvej inštancie nesprávny názor na jej riešenie, čo žalobca neurobil.
37. Keďže odvolacie námietky v tomto prípade nesmerovali ani k tomu, že by súd prvej inštancie nesprávne právne kvalifikoval záväzkový vzťah, ktorý mal vzniknúť medzi stranami sporu tým, že žalobca vykonal ťažbu dreva bez platne uzavretej zmluvy o dielo, teda bez existujúceho právneho dôvodu, odvolací súd vyhodnotil uvedenú odvolaciu námietku uplatnenú podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, vzhľadom na jej obsahové vymedzenie, ako nedôvodnú a na tomto mieste len pre úplnosť uvádza, že i v prípade, ak by mal byť žalobcom uplatnený nárok posudzovaný ako nárok vzniknutý titulom bezdôvodného obohatenia (t. j. majetkový prospech získaný žalovaným plnením žalobcu bez právneho dôvodu), žalobca v konaní neprodukoval žiadne dôkazy ohľadom obvyklej ceny poskytnutého plnenia.
38. Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žalobca nedôvodne vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, ako aj žalobcom bližšie nekonkretizované nevykonanie všetkých dôkazov a odvolanie žalobcu smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
39. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd, aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP ), odvolací súd v konaní nezistil.
40. Žalobca podal odvolanie v celom rozsahu, vrátane druhého výroku napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania. Pretože súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, v súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP správne priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.
41. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislej druhej výrokovej vete o náhrade trov konania je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
43. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).