Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 228/09
PDF · 228.11 KB
No categories available
III. ÚS 228/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
o prijatej sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. U., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 255/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 271/95) takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 255/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 271/95) p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 255/1997 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý spoločnosti T., s. r. o., uhradiť trovy
konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet
jej právneho zástupcu advokáta JUDr. S. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 228/09-7 z 28. júla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 255/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 271/95).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 31. júla 1995 bývalému
Obvodnému súdu Bratislava II (ďalej len „obvodný súd“) – právnemu predchodcovi
okresného súdu – žalobu o vydanie hnuteľných vecí proti žalovaným v 1. až 3. rade.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla chronologický prehľad procesných úkonov
predmetného konania, pričom podľa nej sa vo veci konalo iba sporadicky. Z prehľadu
vyplýva, že:
„Dňa 23. 3. 1996 uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok a nariadil
pojednávanie na 1. 10. 1996.
Dňa 17. 10. 1996 Obvodný súd Bratislava II oznámil navrhovateľovi že postúpil vec
z dôvodu vecnej príslušnosti na Mestský súd v Bratislave. Krajský súd v Bratislave
s postúpením nesúhlasil a vec predložil Najvyššiemu súd Slovenskej republiky, ktorý 28. 4.
1997 určil, že na konanie je príslušný Okresný súd v Bratislave 2.
Dňa 17. 10. 1997 Okresný súd Bratislava 2 vydal na návrh navrhovateľa zo 14. 3.
1997 predbežné opatrenie, ktoré na odvolanie odporcov Krajský súd v Bratislave 22. 1.
1998 zrušil a vrátil na nové konanie. Súčasne vyslovil právny názor, že navrhovateľ
sa nemôže domáhať vydania vecí, ktoré nevie opísať a identifikovať výrobným číslom
resp. rokom výroby.
Podaniami zo 16. 3. 1998 a 13. 5. 1998 navrhovateľ vzal návrh na vydanie
predbežného opatrenia – zákaz scudzenia a založenia hnuteľného majetku – späť a oznámil
súdu, že nevie uviesť bližšiu špecifikáciu vecí bez možnosti ohliadky vecí.
Dňa 12. 6. 1998 súd zamietol návrh na vydanie nového predbežného opatrenia.
Dňa 14. 9. 1998 Okresný súd Bratislava II konanie o vydanie predbežného opatrenia
na návrh zo 17. 3. 1997 opatrenia zastavil. Toho istého dňa súd zastavil konanie vo vzťahu
k hnuteľným veciam, ktoré navrhovateľ nevedel popísať rokom výroby alebo výrobným
číslom.
Dňa 3. 4. 2002 pripustil do konania pristúpenie ďalšieho odporcu.
Dňa 16. 10. 2006 Okresný súd Bratislava 2 založil na č. l. 110 nové adresy právnych
zástupcov účastníkov.
Dňa 18. 10. 2006 súd zastavil konanie voči odporcom v 2 a 3 rade.
Dňa 5. 3. 2008 a 16. 7. 2008 posiela súd výzvu na starú adresu právneho zástupcu
navrhovateľa a dňa 19. 12. 2008 posiela rovnakú výzvu navrhovateľovi s informáciou,
že právny zástupca napriek preberaniu zásielok so súdom nekomunikuje.
Na rozhodnutie veci Okresný súd Bratislava 2 nariadil a navrhovateľovi doručil
resp. vyrozumel o týchto pojednávaniach:
Dňa 1. 10. 1996 prvé pojednávanie vo veci samej
Dňa 16. 3. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov
Dňa 11. 5. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov
Dňa 3. 6. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov
Dňa 10. 2. 2000 druhé pojednávanie vo veci samej
Dňa 10. 9. 2002 tretie pojednávanie bez prítomnosti odporcov
Dňa 19. 11. 2002 odročené pre neprítomnosť odporcov a chorobu
navrhovateľa
Dňa 1. 3. 2007 pojednávanie zrušené...“
Podľa vyjadrenia sťažovateľky došlo k prieťahom v konaní minimálne v obdobiach
od 10. februára 2000 do 3. apríla 2002, od 19. novembra 2002 do 10. októbra 2006
a od 18. októbra 2006 do 19. decembra 2008, pričom prieťahy neboli zapríčinené
ani zložitosťou veci a ani správaním účastníkov konania. Sťažovateľka argumentovala,
že jej správanie v predmetnom konaní nemalo žiadny podiel na jeho zdĺhavosti, a pokiaľ
by okresný súd „riadne komunikoval“ s právnym zástupcom sťažovateľky, ktorého adresu
mal k dispozícii, nedošlo by ani v období od 5. marca 2008 doteraz k spomaleniu konania.
Sťažovateľka v závere žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti v náleze
vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 255/1997 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 13 C 271/95) porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov
a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy
právneho zastúpenia.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky. V liste sp. zn. Spr. 2096/2009 doručenom ústavnému
súdu 23. septembra 2009 uviedla, že „V prejednávanej veci, aj keď nejde o právne zložitú
vec, úkony súdu boli primerané veľkosti súdneho oddelenia, pričom v priebehu konania
sa prejavilo nedostatočné personálne obsadenie súdu a vec bola pridelená na konanie
niekoľkým sudcom.“. Poukázala tiež na to, že niektoré pojednávania boli zmarené zo strany
žalovaných, ktorí sa na pojednávanie nedostavili. Ďalej uviedla, že v prerokovávanej veci
je určený termín pojednávania na 10. november 2009.
V závere listu predsedníčka okresného súdu navrhla, aby sa vo veci upustilo
od ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu doručenom
ústavnému súdu 27. októbra 2009 uviedol, že sťažovateľku vyjadrenie okresného súdu
„neuspokojilo“.
Právny zástupca zároveň oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd
z obsahu predmetného súdneho spisu zistil v podstate rovnaké skutočnosti ako ich
prezentovali účastníci, pričom navyše zistil aj tieto pre posúdenie veci relevantné okolnosti:
Obvodný súd na pojednávaní 1. októbra 1996 (ktoré odročil na neurčito) vyzval
sťažovateľku, aby mu oznámila súvisiace skutočnosti a predložila súvisiace podklady;
sťažovateľka na výzvu reagovala 11. októbra 1996.
Obvodný súd z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil vec sťažovateľky Mestskému
súdu Bratislava.
Vo veci príslušnosti napokon rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. Ndob 492/97 z 28. apríla 1997 tak, že na konanie je príslušný okresný súd,
na základe čoho Krajský súd v Bratislave ako právny nástupca bývalého Mestského súdu
Bratislava vrátil predmetný súdny spis 21. augusta 1997 okresnému súdu.
Sťažovateľka 14. mája 1998 doplnila svoju žalobu.
Okresný súd pojednávanie nariadené na 16. september 1999 odročil na neurčito
z dôvodu neúčasti účastníkov konania.
Okresný súd vykonal 20. júna 2002 pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti
žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu odročil na 10. september 2002.
Okresný súd 6. septembra 2006 vyzval žalovanú v 2. rade na vyjadrenie, či súhlasí
so späťvzatím návrhu z 10. februára 2000 proti žalovaným v 2. a 3. rade.
Okresný súd uznesením z 18. októbra 2006 rozhodol o zastavení konania
proti žalovaným v 2. a 3. rade.
Okresný súd listami z 5. marca 2008, 16. júla 2008, 4. novembra 2008
a 18. novembra 2008 opakovane vyzýval právneho zástupcu sťažovateľky na doplnenie
žaloby špecifikovaním petitu, pričom všetky tieto zásielky boli okresnému súdu vrátené
ako nedoručené s označením „zásielku neprevzal v odbernej lehote“.
Dňa 2. februára 2009 právny zástupca sťažovateľky požiadal o konanie vo veci
a oznámil okresnému súdu svoju aktuálnu adresu pre doručovanie písomností.
Okresný súd pojednávania, ktoré sa mali konať 7. apríla 2009 a 19. mája 2009,
odročil z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu na iný
termín.
Okresný súd vykonal 10. septembra 2009 pojednávanie, na ktorom konateľ
sťažovateľky a jej právny zástupca neboli prítomní, pretože im okresný súd oznámil
nesprávny časový údaj o konaní pojednávania.
Zo spisového materiálu a ďalších zistení ústavného súdu je zrejmé, že vec
sťažovateľky nebola na okresnom súde dosiaľ skončená. Okresný súd uskutočnil
10. novembra 2009 pojednávanie a ďalší termín pojednávania určil na december 2009.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý
právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je žaloba
o vydanie vecí z titulu predmetu vlastníctva obchodnej spoločnosti. Z obsahu súdneho spisu
ani z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by umožnila prijať záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Aj samotný okresný súd
uznal právnu nenáročnosť veci.
2. Napriek tomu, že sťažovateľka poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť
v konaní, v jej správaní boli zistené určité okolnosti, ktoré mali negatívny dopad na rýchlosť
a plynulosť posudzovaného konania (napr. nereagovanie na výzvy okresného súdu
z 23. augusta 1995 a 7. mája 1996, neúčasť na pojednávaní 16. septembra 1999
a 19. novembra 2002, neupovedomenie okresného súdu o zmene adresy pre účely
doručovania písomnosti), avšak tieto prejavy pasivity sťažovateľky sú svojím rozsahom
neporovnateľné so zistenými nedostatkami v postupe okresného súdu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd pri preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil
obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná
prekážka, a ktoré sa premietli do zbytočných prieťahov v konaní v celkovom rozsahu
6 rokov a 2 mesiacov.
V prvom rade ide o obdobie od 14. septembra 1998, keď okresný súd v časti zastavil
konanie z dôvodu neodstránenia nedostatku žaloby, do 16. marca 1999, keď vykonal
vo veci pojednávanie (nečinnosť v trvaní 5 mesiacov).
Zbytočnými prieťahmi spôsobenými nečinnosťou okresného súdu v trvaní 2 rokov
je poznačený tiež obdobie od 6. marca 2000, keď právny zástupca sťažovateľky reagoval
na výzvu okresného súdu, aby predložil súvisiace podklady, do 3. apríla 2002, keď okresný
súd rozhodol o pripustení nového účastníka do konania na strane žalovaných a vykonal
opravu výroku uznesenia zo 14. septembra 1998.
Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti dosahujúcim až 3 roky a 9 mesiacov je doba
od 19. novembra 2002, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 6. septembra 2006,
keď vyzval žalovanú v 2. rade, aby predložila vyjadrenie týkajúce sa súhlasu so späťvzatím
návrhu z 10. februára 2000.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ
obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,
Ako neefektívny vyhodnotil ústavný súd už uvedený postup ešte obvodného súdu
(ktorého agendu prevzal jeho právny nástupca – okresný súd) týkajúci sa vecnej
príslušnosti.
Vecne nesprávnym, a tým nadbytočným a neefektívnym úkonom konania bol postup
okresného súdu, ktorý po doručení späťvzatia návrhu na vydanie predbežného opatrenia
zo strany sťažovateľky a po doručení súhlasu s týmto úkonom zo strany žalovaných
predmetný návrh 12. júna 1998 najprv zamietol a až 14. septembra 1998 v súlade
s príslušnou právnou úpravou konanie o tomto návrhu zastavil.
Nesústredeným a nedostatočne efektívnym bol aj postup okresného súdu vo vzťahu
k správaniu právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, ktorý viackrát (podanie z 19. júna
2002, 9. septembra 2002, 3. apríla 2009 a 15. mája 2009) v bezprostredne po sebe
nasledujúcich prípadoch žiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti a o odročenie pojednávania
na iné termíny, pričom prihliadnuc na uvedené okolnosti bolo možné takéto správanie
kvalifikovať ako sťažovanie postupu konania, ktorému okresný súd nezabránil,
napr. využitím možnosti poriadkového opatrenia v zmysle § 53 OSP.
Ústavný súd napokon kvalifikoval ako nesústredený postup okresného súdu
aj okolnosti týkajúce sa pojednávania uskutočneného 10. septembra 2009, keď okresný súd
v dôsledku oznámenia nesprávneho časového údaja o konaní pojednávania sám zavinil
neúčasť sťažovateľky na tomto pojednávaní.
Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky
okresného súdu, ktorá poukázala na „nedostatočné personálne obsadenie súdu“.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého
nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy
nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu
za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného
súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti konajúcich zákonných sudcov neakceptoval.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala ústavný súd
aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Postup okresného súdu vzhľadom na jeho uvedené obdobia nečinnosti,
s prihliadnutím na celkovú dobu konania (viac ako 14 rokov), ako aj na neefektívnosť
a nesústredenosť nemožno považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému
právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti skončené nebolo, prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka
domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 2 000 €, čo odôvodnila „skutočnosťou, že v dôsledku prieťahov v konaní a postupu
súdu došlo s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nielen k strate hodnoty
vecí vydanie, ktorých sa sťažovateľ v konaní domáha, ale aj k strate úžitku z týchto vecí
v podnikateľskej činnosti žalobcu“.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke ňou
požadovanú sumu 2 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania
s prihliadnutím na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú
ujmu sťažovateľky.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 245,70 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x 6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov
konania vo výške, ktorú sťažovateľka požadovala, teda v sume 245,70 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnemu zástupcovi sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009