Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 228/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

o prijatej sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. U., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť

jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý spoločnosti T., s. r. o., uhradiť trovy

konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet

jej právneho zástupcu advokáta JUDr. S. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -7 z 28. júla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 31. júla 1995 bývalému

Obvodnému súdu Bratislava II (ďalej len „obvodný súd“) – právnemu predchodcovi

okresného súdu – žalobu o vydanie hnuteľných vecí proti žalovaným v 1. až 3. rade.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla chronologický prehľad procesných úkonov

predmetného konania, pričom podľa nej sa vo veci konalo iba sporadicky. Z prehľadu

vyplýva, že:

„Dňa 23. 3. 1996 uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok a nariadil

pojednávanie na 1. 10. 1996.

Dňa 17. 10. 1996 Obvodný súd Bratislava II oznámil navrhovateľovi že postúpil vec

z dôvodu vecnej príslušnosti na Mestský súd v Bratislave. Krajský súd v Bratislave

s postúpením nesúhlasil a vec predložil Najvyššiemu súd Slovenskej republiky, ktorý 28. 4.

1997 určil, že na konanie je príslušný Okresný súd v Bratislave 2.

Dňa 17. 10. 1997 Okresný súd Bratislava 2 vydal na návrh navrhovateľa zo 14. 3.

1997 predbežné opatrenie, ktoré na odvolanie odporcov Krajský súd v Bratislave 22. 1.

1998 zrušil a vrátil na nové konanie. Súčasne vyslovil právny názor, že navrhovateľ

sa nemôže domáhať vydania vecí, ktoré nevie opísať a identifikovať výrobným číslom

resp. rokom výroby.

Podaniami zo 16. 3. 1998 a 13. 5. 1998 navrhovateľ vzal návrh na vydanie

predbežného opatrenia – zákaz scudzenia a založenia hnuteľného majetku – späť a oznámil

súdu, že nevie uviesť bližšiu špecifikáciu vecí bez možnosti ohliadky vecí.

Dňa 12. 6. 1998 súd zamietol návrh na vydanie nového predbežného opatrenia.

Dňa 14. 9. 1998 Okresný súd Bratislava II konanie o vydanie predbežného opatrenia

na návrh zo 17. 3. 1997 opatrenia zastavil. Toho istého dňa súd zastavil konanie vo vzťahu

k hnuteľným veciam, ktoré navrhovateľ nevedel popísať rokom výroby alebo výrobným

číslom.

Dňa 3. 4. 2002 pripustil do konania pristúpenie ďalšieho odporcu.

Dňa 16. 10. 2006 Okresný súd Bratislava 2 založil na č. l. 110 nové adresy právnych

zástupcov účastníkov.

Dňa 18. 10. 2006 súd zastavil konanie voči odporcom v 2 a 3 rade.

Dňa 5. 3. 2008 a 16. 7. 2008 posiela súd výzvu na starú adresu právneho zástupcu

navrhovateľa a dňa 19. 12. 2008 posiela rovnakú výzvu navrhovateľovi s informáciou,

že právny zástupca napriek preberaniu zásielok so súdom nekomunikuje.

Na rozhodnutie veci Okresný súd Bratislava 2 nariadil a navrhovateľovi doručil

resp. vyrozumel o týchto pojednávaniach:

Dňa 1. 10. 1996 prvé pojednávanie vo veci samej

Dňa 16. 3. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov

Dňa 11. 5. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov

Dňa 3. 6. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov

Dňa 10. 2. 2000 druhé pojednávanie vo veci samej

Dňa 10. 9. 2002 tretie pojednávanie bez prítomnosti odporcov

Dňa 19. 11. 2002 odročené pre neprítomnosť odporcov a chorobu

navrhovateľa

Dňa 1. 3. 2007 pojednávanie zrušené...“

Podľa vyjadrenia sťažovateľky došlo k prieťahom v konaní minimálne v obdobiach

od 10. februára 2000 do 3. apríla 2002, od 19. novembra 2002 do 10. októbra 2006

a od 18. októbra 2006 do 19. decembra 2008, pričom prieťahy neboli zapríčinené

ani zložitosťou veci a ani správaním účastníkov konania. Sťažovateľka argumentovala,

že jej správanie v predmetnom konaní nemalo žiadny podiel na jeho zdĺhavosti, a pokiaľ

by okresný súd „riadne komunikoval“ s právnym zástupcom sťažovateľky, ktorého adresu

mal k dispozícii, nedošlo by ani v období od 5. marca 2008 doteraz k spomaleniu konania.

Sťažovateľka v závere žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti v náleze

vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) porušil jej základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov

a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojej predsedníčky. V liste sp. zn. Spr. 2096/2009 doručenom ústavnému

súdu 23. septembra 2009 uviedla, že „V prejednávanej veci, aj keď nejde o právne zložitú

vec, úkony súdu boli primerané veľkosti súdneho oddelenia, pričom v priebehu konania

sa prejavilo nedostatočné personálne obsadenie súdu a vec bola pridelená na konanie

niekoľkým sudcom.“. Poukázala tiež na to, že niektoré pojednávania boli zmarené zo strany

žalovaných, ktorí sa na pojednávanie nedostavili. Ďalej uviedla, že v prerokovávanej veci

je určený termín pojednávania na 10. november 2009.

V závere listu predsedníčka okresného súdu navrhla, aby sa vo veci upustilo

od ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu doručenom

ústavnému súdu 27. októbra 2009 uviedol, že sťažovateľku vyjadrenie okresného súdu

„neuspokojilo“.

Právny zástupca zároveň oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd

z obsahu predmetného súdneho spisu zistil v podstate rovnaké skutočnosti ako ich

prezentovali účastníci, pričom navyše zistil aj tieto pre posúdenie veci relevantné okolnosti:

Obvodný súd na pojednávaní 1. októbra 1996 (ktoré odročil na neurčito) vyzval

sťažovateľku, aby mu oznámila súvisiace skutočnosti a predložila súvisiace podklady;

sťažovateľka na výzvu reagovala 11. októbra 1996.

Obvodný súd z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil vec sťažovateľky Mestskému

súdu Bratislava.

Vo veci príslušnosti napokon rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. Ndob 492/97 z 28. apríla 1997 tak, že na konanie je príslušný okresný súd,

na základe čoho Krajský súd v Bratislave ako právny nástupca bývalého Mestského súdu

Bratislava vrátil predmetný súdny spis 21. augusta 1997 okresnému súdu.

Sťažovateľka 14. mája 1998 doplnila svoju žalobu.

Okresný súd pojednávanie nariadené na 16. september 1999 odročil na neurčito

z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Okresný súd vykonal 20. júna 2002 pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti

žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu odročil na 10. september 2002.

Okresný súd 6. septembra 2006 vyzval žalovanú v 2. rade na vyjadrenie, či súhlasí

so späťvzatím návrhu z 10. februára 2000 proti žalovaným v 2. a 3. rade.

Okresný súd uznesením z 18. októbra 2006 rozhodol o zastavení konania

proti žalovaným v 2. a 3. rade.

Okresný súd listami z 5. marca 2008, 16. júla 2008, 4. novembra 2008

a 18. novembra 2008 opakovane vyzýval právneho zástupcu sťažovateľky na doplnenie

žaloby špecifikovaním petitu, pričom všetky tieto zásielky boli okresnému súdu vrátené

ako nedoručené s označením „zásielku neprevzal v odbernej lehote“.

Dňa 2. februára 2009 právny zástupca sťažovateľky požiadal o konanie vo veci

a oznámil okresnému súdu svoju aktuálnu adresu pre doručovanie písomností.

Okresný súd pojednávania, ktoré sa mali konať 7. apríla 2009 a 19. mája 2009,

odročil z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu na iný

termín.

Okresný súd vykonal 10. septembra 2009 pojednávanie, na ktorom konateľ

sťažovateľky a jej právny zástupca neboli prítomní, pretože im okresný súd oznámil

nesprávny časový údaj o konaní pojednávania.

Zo spisového materiálu a ďalších zistení ústavného súdu je zrejmé, že vec

sťažovateľky nebola na okresnom súde dosiaľ skončená. Okresný súd uskutočnil

10. novembra 2009 pojednávanie a ďalší termín pojednávania určil na december 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý

právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť

prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je žaloba

o vydanie vecí z titulu predmetu vlastníctva obchodnej spoločnosti. Z obsahu súdneho spisu

ani z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá

by umožnila prijať záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Aj samotný okresný súd

uznal právnu nenáročnosť veci.

2. Napriek tomu, že sťažovateľka poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť

v konaní, v jej správaní boli zistené určité okolnosti, ktoré mali negatívny dopad na rýchlosť

a plynulosť posudzovaného konania (napr. nereagovanie na výzvy okresného súdu

z 23. augusta 1995 a 7. mája 1996, neúčasť na pojednávaní 16. septembra 1999

a 19. novembra 2002, neupovedomenie okresného súdu o zmene adresy pre účely

doručovania písomnosti), avšak tieto prejavy pasivity sťažovateľky sú svojím rozsahom

neporovnateľné so zistenými nedostatkami v postupe okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pri preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil

obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná

prekážka, a ktoré sa premietli do zbytočných prieťahov v konaní v celkovom rozsahu

6 rokov a 2 mesiacov.

V prvom rade ide o obdobie od 14. septembra 1998, keď okresný súd v časti zastavil

konanie z dôvodu neodstránenia nedostatku žaloby, do 16. marca 1999, keď vykonal

vo veci pojednávanie (nečinnosť v trvaní 5 mesiacov).

Zbytočnými prieťahmi spôsobenými nečinnosťou okresného súdu v trvaní 2 rokov

je poznačený tiež obdobie od 6. marca 2000, keď právny zástupca sťažovateľky reagoval

na výzvu okresného súdu, aby predložil súvisiace podklady, do 3. apríla 2002, keď okresný

súd rozhodol o pripustení nového účastníka do konania na strane žalovaných a vykonal

opravu výroku uznesenia zo 14. septembra 1998.

Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti dosahujúcim až 3 roky a 9 mesiacov je doba

od 19. novembra 2002, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 6. septembra 2006,

keď vyzval žalovanú v 2. rade, aby predložila vyjadrenie týkajúce sa súhlasu so späťvzatím

návrhu z 10. februára 2000.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote zaručeného dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala

k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ

obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. , ,

).

Ako neefektívny vyhodnotil ústavný súd už uvedený postup ešte obvodného súdu

(ktorého agendu prevzal jeho právny nástupca – okresný súd) týkajúci sa vecnej

príslušnosti.

Vecne nesprávnym, a tým nadbytočným a neefektívnym úkonom konania bol postup

okresného súdu, ktorý po doručení späťvzatia návrhu na vydanie predbežného opatrenia

zo strany sťažovateľky a po doručení súhlasu s týmto úkonom zo strany žalovaných

predmetný návrh 12. júna 1998 najprv zamietol a až 14. septembra 1998 v súlade

s príslušnou právnou úpravou konanie o tomto návrhu zastavil.

Nesústredeným a nedostatočne efektívnym bol aj postup okresného súdu vo vzťahu

k správaniu právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, ktorý viackrát (podanie z 19. júna

2002, 9. septembra 2002, 3. apríla 2009 a 15. mája 2009) v bezprostredne po sebe

nasledujúcich prípadoch žiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti a o odročenie pojednávania

na iné termíny, pričom prihliadnuc na uvedené okolnosti bolo možné takéto správanie

kvalifikovať ako sťažovanie postupu konania, ktorému okresný súd nezabránil,

napr. využitím možnosti poriadkového opatrenia v zmysle .

Ústavný súd napokon kvalifikoval ako nesústredený postup okresného súdu

aj okolnosti týkajúce sa pojednávania uskutočneného 10. septembra 2009, keď okresný súd

v dôsledku oznámenia nesprávneho časového údaja o konaní pojednávania sám zavinil

neúčasť sťažovateľky na tomto pojednávaní.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky

okresného súdu, ktorá poukázala na „nedostatočné personálne obsadenie súdu“.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Námietka pretrvávajúceho vysokého

nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy

nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu

za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného

súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti konajúcich zákonných sudcov neakceptoval.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala ústavný súd

aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Postup okresného súdu vzhľadom na jeho uvedené obdobia nečinnosti,

s prihliadnutím na celkovú dobu konania (viac ako 14 rokov), ako aj na neefektívnosť

a nesústredenosť nemožno považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému

právu podľa ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa

dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a právo podľa dohovoru boli porušené.

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa dohovoru

okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti skončené nebolo, prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka

domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 2 000 €, čo odôvodnila „skutočnosťou, že v dôsledku prieťahov v konaní a postupu

súdu došlo s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nielen k strate hodnoty

vecí vydanie, ktorých sa sťažovateľ v konaní domáha, ale aj k strate úžitku z týchto vecí

v podnikateľskej činnosti žalobcu“.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke ňou

požadovanú sumu 2 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania

s prihliadnutím na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú

ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať aj náhradu

trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 245,70 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby)

a 2 x 6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov

konania vo výške, ktorú sťažovateľka požadovala, teda v sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnemu zástupcovi sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009