Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 371/09
PDF · 225.51 KB
No categories available
III. ÚS 371/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej J., s. r. o.,
B., v mene ktorej koná Mgr. B. J., konateľ a advokát, vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009
doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok
zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 26. marca 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 9. júna
2000 ako navrhovateľ v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
vedenom pod sp. zn. 35 Cb 95/2000. Predmetom tohto konania bol nárok na náhradu škody
uplatnený sťažovateľom voči K., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“ alebo „odporca“). Škoda
mala byť sťažovateľovi spôsobená v dôsledku absolútnej neplatnosti poistnej zmluvy
uzavretej medzi ním a odporcom, a to tým, že po vzniku poistných udalostí odporca
neposkytol sťažovateľovi poistné plnenie, pričom sťažovateľ v súdnom konaní o povinnosti
odporcu zaplatiť mu poistné plnenie nebol úspešný práve pre absolútnu neplatnosť poistnej
zmluvy.
V priebehu konania sťažovateľ zmenil pôvodný žalobný návrh tak, že zvýšil
požadované plnenie z titulu náhrady skutočnej škody, ktorá mu vznikla z poistných udalostí
(vlámania spojené s krádežou), a z titulu ušlého zisku. Krajský súd túto zmenu pripustil.
Rozsudkom č. k. 35 Cb 95/00-119 zo 16. novembra 2001 krajský súd žalobe
sťažovateľa vo väčšej časti vyhovel.
Na odvolanie žalovaného najvyšší súd uznesením z 8. októbra 2002 vydaným
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 49/2002 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom rozhodnutia najvyššieho súdu bol problém
určenia výšky náhrady škody.
V ďalšom konaní krajský súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaný
vzniesol voči nárokom sťažovateľa uplatneným formou zmeny návrhu námietku
premlčania.
Krajský súd rozsudkom č. k. 35 Cb 95/00-323 z 19. decembra 2005 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi skutočnú škodu spolu s príslušenstvom
vrátane dane z pridanej hodnoty, ktorú musel sťažovateľ v dôsledku poistných udalostí
odviesť, a čiastočne aj uplatnený ušlý zisk. Vo zvyšnej časti bola žaloba sťažovateľa
na základe uznania vznesenej námietky premlčania zamietnutá. K predmetnému rozsudku
bol 18. januára 2006 vydaný doplňujúci rozsudok týkajúci sa náhrady trov konania
a 3. februára 2006 opravné uznesenie v časti priznanej istiny.
Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu odvolaním „namietajúc, že súd prvého
stupňa vo svojom skoršom rozsudku priznal nárok sťažovateľovi podľa rozšíreného návrhu
a Najvyšší súd SR sa v rozsudku č. k. 6 Obo 49/02 otázkou premlčania nezaoberal. ... ak súd
pripustil zmenu návrhu, mal súd konať len o zmenenom návrhu nie o návrhu pôvodne
uplatnenom. Sťažovateľ zároveň poukázal na fakt, že pokiaľ ide o rozširovanie žalobného
nároku týkajúceho sa časti ušlý zisk, už v pôvodnom návrhu... uviedol, že nakoľko je laikom
v danej otázke, výška ušlého zisku bude spresnená na pojednávaní potom, čo bude vykonaný
znalecký posudok... Súčasne sťažovateľ poukázal na to, že k zmene petitu... nie je viazaná
žiadna premlčacia lehota. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že námietka premlčania ktorú vzniesol
odporca... nie je dôvodná, nakoľko v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ
v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom
konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie,
a teda nárok, ktorý sťažovateľ uplatnil v zmysle § 95 ods. 1 OSP premlčaný nebol, nakoľko
bol uplatnený počas spočívania premlčacej doby.“.
Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním aj odporca s námietkou, že „v poistnej
zmluve boli poistené len prípady živelnej udalosti a nie poistenie zásob pre prípad
ukradnutia. Zároveň namietol aj priznanie DPH ako súčasti náhrady škody.“.
Najvyšší súd rozsudkom vydaným 24. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Obo 52/2006 potvrdil prvostupňový rozsudok s konštatovaním, že „v zmysle § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka bol preukázaný vznik škody porušením právnej povinnosti...
Zároveň konštatoval, že pokiaľ ide o nárok na zaplatenie DPH, ako súčasti náhrady škody,
sťažovateľ nepreukázal, že uplatnenú daň do štátneho rozpočtu skutočne odviedol.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd v časti týkajúcej sa priznania náhrady škody za DPH
vo výške 274 751,- Sk... spolu s príslušenstvom a vo výške 238 775,- Sk... s príslušenstvom
zamietol. Odvolací súd zároveň konštatoval, že nároky sťažovateľa uplatnené na súde
prvého stupňa podaním na rozšírenie návrhu dňa 31. 10. 2001 a podaním na rozšírenie
návrhu zo dňa 09. 05. 2003 sú nárokmi sťažovateľa uplatnenými po uplynutí štvorročnej
premlčacej lehoty. Zároveň uviedol, že znalec pokiaľ ide o výšku ušlého zisku vychádzal
z nesprávne posúdenej právnej otázky, o ktorej mu neprináležalo rozhodovať a to otázky
zhodnotenia vhodnosti obdobia prerušenia prevádzky žalobcu. Odvolací súd preto v zmysle
§ 219 OSP v časti týkajúcej sa zamietnutia rozšíreného návrhu žalobcu o ďalší ušlý zisk
s príslušenstvom ako aj časť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým priznal pôvodnou
žalobou uplatnený ušlý zisk rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd v časti uplatneného úroku z omeškania rozsudok prvostupňového súdu zmenil
tak, že priznal sťažovateľovi 17,6 % úrok z omeškania z priznanej náhrady škody a ušlého
zisku od 09. 06. 2000 až do zaplatenia. Uviedol pritom, že žalovaný... sa mohol o povinnosti
plniť sťažovateľovi na základe právoplatného rozhodnutia dozvedieť najskôr podaním
žalobného návrhu teda 09. 06. 2000.“.
Odvolací rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením veci a chybou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. V rozhodnutí odvolacieho súdu podľa sťažovateľa nebola správne
posúdená námietka premlčania, pretože „právne úkony smerujúce k rozšíreniu svojich
nárokov uplatnil včas, a to počas spočívania premlčacej doby“. Rovnako tvrdenie
odvolacieho súdu o neodvedení dane z pridanej hodnoty „nie je pravdivé a...
na pojednávaniach a z priložených znaleckých posudkov je jasné, že daň bola odvedená“.
Proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho však bolo podané na základe
podnetu odporcu aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“).
Pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací „stotožnil
s vysloveným právnym záverom, že žalovaná sa do omeškania s platením nároku
na náhradu škody mohla dostať až momentom, keď sa dozvedela, že za vznik škody
je zodpovedná a v akej výške“. K tvrdeniu sťažovateľa o zaplatení dane z pridanej hodnoty
najvyšší súd uviedol, že „z predložených dôkazov nie je zrejmé, čím žalobca preukázal,
že daň z pridanej hodnoty do štátneho rozpočtu odviedol, a teda že mu v tejto výške
skutočná škoda, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej
vznikla“. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 26. marca 2009
vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008 tak,
že ho ako nedôvodné zamietol.
Vo vzťahu k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora najvyšší
súd vychádzal zo skutkového zistenia, že v poistnej zmluve, ktorej absolútna neplatnosť
založila nárok sťažovateľa na náhradu škody, „poistná suma na hnuteľný majetok bola
dohodnutá 1 000 000,-- Sk... Je zrejmé, že táto suma... bola vymedzená maximálne poistné
plnenie za jednu poistnú udalosť“, preto najvyšší súd dospel k záveru, že „z titulu porušenia
povinnosti, následkom ktorej došlo k uzavretiu poistnej zmluvy, mohla vzniknúť škoda
iba do výšky poistného plnenia, ktoré by bolo žalobcovi za predpokladu platne uzavretej
poistnej zmluvy vyplatené. V žiadnom prípade žalobcovi nemohla vzniknúť skutočná škoda
následkom porušenia povinnosti žalovanej vo výške zisťovanej na základe hodnoty
odcudzených vecí, ušlý zisk v prípade, že by tieto veci odcudzené neboli, vo výške dane
z pridanej hodnoty, ktorá by bola za tieto odcudzené veci do štátneho rozpočtu odvedená.
Skúmanie takejto výšky skutočnej škody je v danom prípade bezpredmetné, nakoľko
ide jednoznačne o vznik škody, ktorá nie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou...
V prípade platne uzavretej poistnej zmluvy medzi účastníkmi by žalobca mal od žalovaného
právo na poistné plnenie následkom vzniku poistnej udalosti, a preto keď žalovaná
aj porušila povinnosť pri uzatváraní poistnej zmluvy, môže zodpovedať za škodu žalobcovi
do výšky plnenia, ktoré by mu bola povinná poskytnúť, keby k porušeniu povinnosti
z jej strany došlo (správne má byť „nedošlo“, pozn.), lebo v takejto výške vzniknutá škoda
je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej.“. Odporca tak podľa názoru
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho „nemôže zodpovedať za vyššiu škodu v danom
prípade uplatnenú aj z titulu zodpovednosti za ušlý zisk, DPH príslušenstva, nakoľko táto
presahuje maximálnu sumu 2 000 000,-- Sk“, ktorý by bol povinný „titulom poistného
plnenia za dve poistné udalosti poistiteľovi (správne má byť „poistenému“, pozn.)
... vyplatiť“. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol rozsudkom z 26. marca 2009
tak, že v časti o zaplatenie sumy 2 000 000 Sk s úrokom z omeškania 17,6 % od 9. júna
2000 rozsudok odvolacieho súdu potvrdil a vo zvyšku ho zmenil tak, že žalobu zamietol.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ s poukazom na judikatúru
ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že v jeho prípade „nárok
na náhradu škody, vrátane požadovanej zaplatenej DPH a ušlého zisku... predstavuje
finančné prostriedky, ohľadne ktorých má sťažovateľ ako účastník súdneho konania
legitímnu nádej na ich zaplatenie za splnenia zákonných podmienok a preto ich možno
podriadiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo“.
Z tohto hľadiska potom porušenie označených základných práv sťažovateľ zdôvodnil
kritikou záveru najvyššieho súdu o nepreukázaní odvedenia dane z pridanej hodnoty
do štátneho rozpočtu. Toto konštatovanie považuje sťažovateľ „za nepravdivé
a nezodpovedajúce skutočnému stavu veci“, pretože „na pojednávaniach bolo jednoznačne
preukázané, že sťažovateľom uplatnená daň bola zaplatená, čo sťažovateľ doložil
jednotlivými potvrdeniami o zaplatení dane z pridanej hodnoty, ktoré boli podkladmi
pre vypracovanie znaleckých posudkov“.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti zopakoval výhradu voči právnemu záveru
konajúcich súdov o premlčaní časti uplatneného nároku na náhradu škody, keďže „právne
úkony sťažovateľa, ktoré smerovali k rozšíreniu jeho nároku..., boli uplatnené v čase
spočívania premlčacej doby a z uvedeného dôvodu neboli premlčané, a teda súd
na námietku premlčania nemal prihliadať“. Takýmto, podľa sťažovateľa „nesprávnym
právnym posúdením otázky premlčania“ došlo k porušeniu jeho základného práva
zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy i čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Proti určeniu dátumu, od ktorého je podľa najvyššieho súdu potrebné počítať úroky
z omeškania, sťažovateľ namietol, že „v tomto konkrétnom prípade išlo o náhradu škody
spôsobenú žalovaným porušením jeho právnej povinnosti, ktoré malo za následok
neplatnosť Poistnej zmluvy ex tunc a z uvedeného dôvodu, v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka ten kto porušil právnu povinnosť... zodpovedá za spôsobenú škodu v plnom
rozsahu odo dňa, kedy ku škodovej udalosti došlo a nie odo dňa, kedy sa o tom mohol
dozvedieť“.
V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ zhrnul svoju argumentáciu
tvrdením, že „postup Najvyššieho súdu je v rozpore s právnym inštitútom zodpovednosti
za škodu v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka. Nerešpektovaním
uvedenej koncepcie a svojvoľným výkladom a aplikáciou zákonných predpisov Najvyšším
súdom došlo k zásadnému odchýleniu sa od príslušných predpisov, čím sa de facto poprel
ich význam ako aj účel, ktorým je v prvom rade ochrana poškodenej strany. Z uvedeného
dôvodu považujeme rozhodnutie Najvyššieho súdu za nepreskúmateľné...“.
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto
rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu garantované v článku 46 a nasl. Ústavy SR a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľa vlastniť majetok
vyjadrené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 dodatkového
Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ďalšieho
základného práva.
Ústavný súd vracia v zmysle článku 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa § 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní bolo potrebné v prvom rade vysporiadať
sa s formuláciou petitu prerokúvanej sťažnosti, keďže ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ v sťažnostnom návrhu
žiadal vyslovenie porušenia jeho označených základných práv postupom najvyššieho súdu
v dovolacom konaní. Celé odôvodnenie jeho sťažnosti však svedčí o námietkach
smerujúcich voči rozsudku (nie postupu) najvyššieho súdu z 26. marca 2009. Ústavný súd
preto odôvodnenie svojho rozhodnutia v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zameral
na vysporiadanie sa so sťažnostnou argumentáciou smerujúcou voči rozhodnutiu,
do ktorého vyústilo dovolacie konanie najvyššieho súdu. Ústavný súd takto poskytol
označeným základným právam sťažovateľa vyššiu úroveň ochrany, pretože odmietnutie
sťažnosti pre rozpor petitu a odôvodnenia sa mu v okolnostiach posudzovaného prípadu javí
ako príliš formalistický postup.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel tri zásadné námietky.
Prvá námietka sa týkala právneho posúdenia námietky premlčania vznesenej
odporcom ešte v rámci prvostupňovej fázy konania. Ústavný súd tu nezistil priamu
súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a rozhodnutím najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho, keďže najvyšší súd dospel v konečnom dôsledku k záveru,
že škoda, ktorú odporca spôsobil zavinením absolútnej neplatnosti spornej poistnej zmluvy,
mohla dosahovať najviac sumu, ktorá bola v predmetnej poistnej zmluve dohodnutá
ako tzv. poistná suma podľa § 788 ods. 2 písm. a) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), čo je maximálna
suma, ktorú je poistiteľ povinný v prípade poistnej udalosti zaplatiť poistenému.
Keďže sťažovateľ si v pôvodnom návrhu na priznanie nároku na náhradu škody uplatnil
tento nárok v celkovej sume vyššej ako bola dojednaná poistná suma, otázka prípadného
premlčania nároku na náhradu škody v časti, ktorá pôvodne uplatnenú sumu presahovala
v dôsledku neskoršej zmeny návrhu na začatie konania, sa stala celkom bezpredmetnou.
Právne posúdenie vznesenej námietky premlčania tak, ako to očakával sťažovateľ,
mu v okolnostiach posudzovaného prípadu nemohlo v predmetnom konaní privodiť
priznanie nároku na náhradu škody v ním požadovanej sume. Prvú námietku tak ústavný
súd posúdil ako nedôvodnú.
K druhým dvom námietkam ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Rovnaký postoj ako k prvej námietke zaujal ústavný súd i k druhej námietke
sťažovateľa, ktorá sa týkala časti sumy uplatnenej náhrady škody tvorenej daňou z pridanej
hodnoty, ktorú sťažovateľ podľa jeho tvrdenia musel v dôsledku poistných udalostí odviesť
do štátneho rozpočtu. I táto sporná otázka sa stala bezpredmetnou v dôsledku právneho
názoru, na ktorom najvyšší súd ako súd dovolací založil svoje rozhodnutie. V jeho
odôvodnení doslova uviedol, že „z titulu porušenia povinnosti, následkom ktorej došlo
k uzavretiu poistnej zmluvy, mohla vzniknúť škoda iba do výšky poistného plnenia, ktoré
by bolo žalobcovi za predpokladu platne uzavretej poistnej zmluvy vyplatené. V žiadnom
prípade žalobcovi nemohla vzniknúť skutočná škoda následkom porušenia povinnosti
žalovanej vo výške zisťovanej na základe hodnoty odcudzených vecí, ušlý zisk v prípade,
že by tieto veci odcudzené neboli, vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorá by bola za tieto
odcudzené veci do štátneho rozpočtu odvedená. Skúmanie takejto výšky skutočnej škody
je v danom prípade bezpredmetné, nakoľko ide jednoznačne o vznik škody, ktorá
nie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou.“. Ústavný súd nepovažuje za potrebné
akokoľvek dopĺňať toto zdôvodnenie, keďže jeho jednoznačnosť nevyžaduje
pre poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa, na ktorých ochranu je ústavný súd
povolaný, žiadne ďalšie vysvetlenia. V súlade s tým ústavný súd konštatuje, že ani v tomto
bode nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné považovať napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Tretia sťažnostná námietka bola zameraná na spochybnenie dátumu, od ktorého
podľa názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mal sťažovateľ ako úspešný žalobca
nárok na úroky z omeškania z vysúdenej sumy.
Ústavný súd nepovažuje ani tento právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého
v konaní o nároku na náhradu škody sa žalovaná strana „do omeškania s platením nároku
na náhradu škody mohla dostať až momentom, keď sa dozvedela, že za vznik škody
je zodpovedná a v akej výške“, za arbitrárny ani za zjavne neodôvodnený.
Povinnosť nahradiť škodu je totiž obsahom záväzkovo-právneho vzťahu (§ 489
Občianskeho zákonníka), v ktorom dlžník (škodca) za splnenia podmienok uvedených
v § 563 Občianskeho zákonníka je povinný splniť dlh prvého dňa potom, ako ho o plnenie
veriteľ (poškodený) požiadal [uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka boli
v sťažovateľovej veci relevantné vzhľadom na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka
v obchodných záväzkových vzťahoch (§ 1 ods. 2 druhá veta zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov)]. Z podkladov, ktoré mal ústavný súd
k dispozícii, ani z tvrdení sťažovateľa nevyplýva, že by nárok na náhradu škody voči
odporcovi uplatnil pred doručením žaloby krajskému súdu v júni 2000. Najvyšší súd preto
ako súd dovolací v súlade s koncepciou judikatúry všeobecných súdov v podobných veciach
(mutatis mutandis rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1 Cdo 210/2005 uverejnený
v časopise Zo súdnej praxe, roč. 2006, č. 3, st. 86, č. 37/2006) bez akýchkoľvek ústavne
relevantných pochybností správne ustálil moment, od ktorého vznikol záväzok odporcu
zaplatiť náhradu škody sťažovateľovi, a tým aj moment, ktorý je rozhodujúci pre začiatok
omeškania dlžníka spojeného s povinnosťou platiť úroky z omeškania.
Aj posledná námietka sťažovateľa, ktorou zdôvodnil svoje tvrdenia o porušení
označených základných práv najvyšším súdom, je tak nedôvodná.
Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia sťažovateľových základných práv
v rámci meritórneho prerokovania jeho sťažnosti. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené
a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009