Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 371/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej J., s. r. o.,

B., v mene ktorej koná Mgr. B. J., konateľ a advokát, vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených a

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. , 1 M Obdo V 4/2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009

doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok

zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 26. marca 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. , 1 M Obdo V 4/2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 9. júna

2000 ako navrhovateľ v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

vedenom pod sp. zn. . Predmetom tohto konania bol nárok na náhradu škody

uplatnený sťažovateľom voči K., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“ alebo „odporca“). Škoda

mala byť sťažovateľovi spôsobená v dôsledku absolútnej neplatnosti poistnej zmluvy

uzavretej medzi ním a odporcom, a to tým, že po vzniku poistných udalostí odporca

neposkytol sťažovateľovi poistné plnenie, pričom sťažovateľ v súdnom konaní o povinnosti

odporcu zaplatiť mu poistné plnenie nebol úspešný práve pre absolútnu neplatnosť poistnej

zmluvy.

V priebehu konania sťažovateľ zmenil pôvodný žalobný návrh tak, že zvýšil

požadované plnenie z titulu náhrady skutočnej škody, ktorá mu vznikla z poistných udalostí

(vlámania spojené s krádežou), a z titulu ušlého zisku. Krajský súd túto zmenu pripustil.

Rozsudkom č. k. -119 zo 16. novembra 2001 krajský súd žalobe

sťažovateľa vo väčšej časti vyhovel.

Na odvolanie žalovaného najvyšší súd uznesením z 8. októbra 2002 vydaným

v konaní vedenom pod sp. zn. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom rozhodnutia najvyššieho súdu bol problém

určenia výšky náhrady škody.

V ďalšom konaní krajský súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaný

vzniesol voči nárokom sťažovateľa uplatneným formou zmeny návrhu námietku

premlčania.

Krajský súd rozsudkom č. k. -323 z 19. decembra 2005 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi skutočnú škodu spolu s príslušenstvom

vrátane dane z pridanej hodnoty, ktorú musel sťažovateľ v dôsledku poistných udalostí

odviesť, a čiastočne aj uplatnený ušlý zisk. Vo zvyšnej časti bola žaloba sťažovateľa

na základe uznania vznesenej námietky premlčania zamietnutá. K predmetnému rozsudku

bol 18. januára 2006 vydaný doplňujúci rozsudok týkajúci sa náhrady trov konania

a 3. februára 2006 opravné uznesenie v časti priznanej istiny.

Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu odvolaním „namietajúc, že súd prvého

stupňa vo svojom skoršom rozsudku priznal nárok sťažovateľovi podľa rozšíreného návrhu

a Najvyšší súd SR sa v rozsudku č. k. otázkou premlčania nezaoberal. ... ak súd

pripustil zmenu návrhu, mal súd konať len o zmenenom návrhu nie o návrhu pôvodne

uplatnenom. Sťažovateľ zároveň poukázal na fakt, že pokiaľ ide o rozširovanie žalobného

nároku týkajúceho sa časti ušlý zisk, už v pôvodnom návrhu... uviedol, že nakoľko je laikom

v danej otázke, výška ušlého zisku bude spresnená na pojednávaní potom, čo bude vykonaný

znalecký posudok... Súčasne sťažovateľ poukázal na to, že k zmene petitu... nie je viazaná

žiadna premlčacia lehota. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že námietka premlčania ktorú vzniesol

odporca... nie je dôvodná, nakoľko v zmysle , ak veriteľ

v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom

konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie,

a teda nárok, ktorý sťažovateľ uplatnil v zmysle premlčaný nebol, nakoľko

bol uplatnený počas spočívania premlčacej doby.“.

Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním aj odporca s námietkou, že „v poistnej

zmluve boli poistené len prípady živelnej udalosti a nie poistenie zásob pre prípad

ukradnutia. Zároveň namietol aj priznanie DPH ako súčasti náhrady škody.“.

Najvyšší súd rozsudkom vydaným 24. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn.

potvrdil prvostupňový rozsudok s konštatovaním, že „v zmysle § 420 a nasl.

bol preukázaný vznik škody porušením právnej povinnosti...

Zároveň konštatoval, že pokiaľ ide o nárok na zaplatenie DPH, ako súčasti náhrady škody,

sťažovateľ nepreukázal, že uplatnenú daň do štátneho rozpočtu skutočne odviedol.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd v časti týkajúcej sa priznania náhrady škody za DPH

vo výške 274 751,- Sk... spolu s príslušenstvom a vo výške 238 775,- Sk... s príslušenstvom

zamietol. Odvolací súd zároveň konštatoval, že nároky sťažovateľa uplatnené na súde

prvého stupňa podaním na rozšírenie návrhu dňa 31. 10. 2001 a podaním na rozšírenie

návrhu zo dňa 09. 05. 2003 sú nárokmi sťažovateľa uplatnenými po uplynutí štvorročnej

premlčacej lehoty. Zároveň uviedol, že znalec pokiaľ ide o výšku ušlého zisku vychádzal

z nesprávne posúdenej právnej otázky, o ktorej mu neprináležalo rozhodovať a to otázky

zhodnotenia vhodnosti obdobia prerušenia prevádzky žalobcu. Odvolací súd preto v zmysle

v časti týkajúcej sa zamietnutia rozšíreného návrhu žalobcu o ďalší ušlý zisk

s príslušenstvom ako aj časť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým priznal pôvodnou

žalobou uplatnený ušlý zisk rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd v časti uplatneného úroku z omeškania rozsudok prvostupňového súdu zmenil

tak, že priznal sťažovateľovi 17,6 % úrok z omeškania z priznanej náhrady škody a ušlého

zisku od 09. 06. 2000 až do zaplatenia. Uviedol pritom, že žalovaný... sa mohol o povinnosti

plniť sťažovateľovi na základe právoplatného rozhodnutia dozvedieť najskôr podaním

žalobného návrhu teda 09. 06. 2000.“.

Odvolací rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil

nesprávnym právnym posúdením veci a chybou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. V rozhodnutí odvolacieho súdu podľa sťažovateľa nebola správne

posúdená námietka premlčania, pretože „právne úkony smerujúce k rozšíreniu svojich

nárokov uplatnil včas, a to počas spočívania premlčacej doby“. Rovnako tvrdenie

odvolacieho súdu o neodvedení dane z pridanej hodnoty „nie je pravdivé a...

na pojednávaniach a z priložených znaleckých posudkov je jasné, že daň bola odvedená“.

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho však bolo podané na základe

podnetu odporcu aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“).

Pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací „stotožnil

s vysloveným právnym záverom, že žalovaná sa do omeškania s platením nároku

na náhradu škody mohla dostať až momentom, keď sa dozvedela, že za vznik škody

je zodpovedná a v akej výške“. K tvrdeniu sťažovateľa o zaplatení dane z pridanej hodnoty

najvyšší súd uviedol, že „z predložených dôkazov nie je zrejmé, čím žalobca preukázal,

že daň z pridanej hodnoty do štátneho rozpočtu odviedol, a teda že mu v tejto výške

skutočná škoda, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej

vznikla“. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 26. marca 2009

vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. , 1 M Obdo V 4/2008 tak,

že ho ako nedôvodné zamietol.

Vo vzťahu k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora najvyšší

súd vychádzal zo skutkového zistenia, že v poistnej zmluve, ktorej absolútna neplatnosť

založila nárok sťažovateľa na náhradu škody, „poistná suma na hnuteľný majetok bola

dohodnutá 1 000 000,-- Sk... Je zrejmé, že táto suma... bola vymedzená maximálne poistné

plnenie za jednu poistnú udalosť“, preto najvyšší súd dospel k záveru, že „z titulu porušenia

povinnosti, následkom ktorej došlo k uzavretiu poistnej zmluvy, mohla vzniknúť škoda

iba do výšky poistného plnenia, ktoré by bolo žalobcovi za predpokladu platne uzavretej

poistnej zmluvy vyplatené. V žiadnom prípade žalobcovi nemohla vzniknúť skutočná škoda

následkom porušenia povinnosti žalovanej vo výške zisťovanej na základe hodnoty

odcudzených vecí, ušlý zisk v prípade, že by tieto veci odcudzené neboli, vo výške dane

z pridanej hodnoty, ktorá by bola za tieto odcudzené veci do štátneho rozpočtu odvedená.

Skúmanie takejto výšky skutočnej škody je v danom prípade bezpredmetné, nakoľko

ide jednoznačne o vznik škody, ktorá nie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou...

V prípade platne uzavretej poistnej zmluvy medzi účastníkmi by žalobca mal od žalovaného

právo na poistné plnenie následkom vzniku poistnej udalosti, a preto keď žalovaná

aj porušila povinnosť pri uzatváraní poistnej zmluvy, môže zodpovedať za škodu žalobcovi

do výšky plnenia, ktoré by mu bola povinná poskytnúť, keby k porušeniu povinnosti

z jej strany došlo (správne má byť „nedošlo“, pozn.), lebo v takejto výške vzniknutá škoda

je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej.“. Odporca tak podľa názoru

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho „nemôže zodpovedať za vyššiu škodu v danom

prípade uplatnenú aj z titulu zodpovednosti za ušlý zisk, DPH príslušenstva, nakoľko táto

presahuje maximálnu sumu 2 000 000,-- Sk“, ktorý by bol povinný „titulom poistného

plnenia za dve poistné udalosti poistiteľovi (správne má byť „poistenému“, pozn.)

... vyplatiť“. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol rozsudkom z 26. marca 2009

tak, že v časti o zaplatenie sumy 2 000 000 Sk s úrokom z omeškania 17,6 % od 9. júna

2000 rozsudok odvolacieho súdu potvrdil a vo zvyšku ho zmenil tak, že žalobu zamietol.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ s poukazom na judikatúru

ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že v jeho prípade „nárok

na náhradu škody, vrátane požadovanej zaplatenej DPH a ušlého zisku... predstavuje

finančné prostriedky, ohľadne ktorých má sťažovateľ ako účastník súdneho konania

legitímnu nádej na ich zaplatenie za splnenia zákonných podmienok a preto ich možno

podriadiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo“.

Z tohto hľadiska potom porušenie označených základných práv sťažovateľ zdôvodnil

kritikou záveru najvyššieho súdu o nepreukázaní odvedenia dane z pridanej hodnoty

do štátneho rozpočtu. Toto konštatovanie považuje sťažovateľ „za nepravdivé

a nezodpovedajúce skutočnému stavu veci“, pretože „na pojednávaniach bolo jednoznačne

preukázané, že sťažovateľom uplatnená daň bola zaplatená, čo sťažovateľ doložil

jednotlivými potvrdeniami o zaplatení dane z pridanej hodnoty, ktoré boli podkladmi

pre vypracovanie znaleckých posudkov“.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti zopakoval výhradu voči právnemu záveru

konajúcich súdov o premlčaní časti uplatneného nároku na náhradu škody, keďže „právne

úkony sťažovateľa, ktoré smerovali k rozšíreniu jeho nároku..., boli uplatnené v čase

spočívania premlčacej doby a z uvedeného dôvodu neboli premlčané, a teda súd

na námietku premlčania nemal prihliadať“. Takýmto, podľa sťažovateľa „nesprávnym

právnym posúdením otázky premlčania“ došlo k porušeniu jeho základného práva

zaručeného i dodatkového protokolu.

Proti určeniu dátumu, od ktorého je podľa najvyššieho súdu potrebné počítať úroky

z omeškania, sťažovateľ namietol, že „v tomto konkrétnom prípade išlo o náhradu škody

spôsobenú žalovaným porušením jeho právnej povinnosti, ktoré malo za následok

neplatnosť Poistnej zmluvy ex tunc a z uvedeného dôvodu, v zmysle § 420 Občianskeho

zákonníka ten kto porušil právnu povinnosť... zodpovedá za spôsobenú škodu v plnom

rozsahu odo dňa, kedy ku škodovej udalosti došlo a nie odo dňa, kedy sa o tom mohol

dozvedieť“.

V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ zhrnul svoju argumentáciu

tvrdením, že „postup Najvyššieho súdu je v rozpore s právnym inštitútom zodpovednosti

za škodu v zmysle , ako aj . Nerešpektovaním

uvedenej koncepcie a svojvoľným výkladom a aplikáciou zákonných predpisov Najvyšším

súdom došlo k zásadnému odchýleniu sa od príslušných predpisov, čím sa de facto poprel

ich význam ako aj účel, ktorým je v prvom rade ochrana poškodenej strany. Z uvedeného

dôvodu považujeme rozhodnutie Najvyššieho súdu za nepreskúmateľné...“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto

rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu garantované v článku 46 a nasl. SR a v článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľa vlastniť majetok

vyjadrené v článku 20 ods. 1 a článku 1 dodatkového

Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ďalšieho

základného práva.

Ústavný súd vracia v zmysle článku 127 ods. 2 SR a podľa zákona

o ústavnom súde vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní bolo potrebné v prvom rade vysporiadať

sa s formuláciou petitu prerokúvanej sťažnosti, keďže ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania ( ). Sťažovateľ v sťažnostnom návrhu

žiadal vyslovenie porušenia jeho označených základných práv postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní. Celé odôvodnenie jeho sťažnosti však svedčí o námietkach

smerujúcich voči rozsudku (nie postupu) najvyššieho súdu z 26. marca 2009. Ústavný súd

preto odôvodnenie svojho rozhodnutia v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zameral

na vysporiadanie sa so sťažnostnou argumentáciou smerujúcou voči rozhodnutiu,

do ktorého vyústilo dovolacie konanie najvyššieho súdu. Ústavný súd takto poskytol

označeným základným právam sťažovateľa vyššiu úroveň ochrany, pretože odmietnutie

sťažnosti pre rozpor petitu a odôvodnenia sa mu v okolnostiach posudzovaného prípadu javí

ako príliš formalistický postup.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel tri zásadné námietky.

Prvá námietka sa týkala právneho posúdenia námietky premlčania vznesenej

odporcom ešte v rámci prvostupňovej fázy konania. Ústavný súd tu nezistil priamu

súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a rozhodnutím najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho, keďže najvyšší súd dospel v konečnom dôsledku k záveru,

že škoda, ktorú odporca spôsobil zavinením absolútnej neplatnosti spornej poistnej zmluvy,

mohla dosahovať najviac sumu, ktorá bola v predmetnej poistnej zmluve dohodnutá

ako tzv. poistná suma podľa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), čo je maximálna

suma, ktorú je poistiteľ povinný v prípade poistnej udalosti zaplatiť poistenému.

Keďže sťažovateľ si v pôvodnom návrhu na priznanie nároku na náhradu škody uplatnil

tento nárok v celkovej sume vyššej ako bola dojednaná poistná suma, otázka prípadného

premlčania nároku na náhradu škody v časti, ktorá pôvodne uplatnenú sumu presahovala

v dôsledku neskoršej zmeny návrhu na začatie konania, sa stala celkom bezpredmetnou.

Právne posúdenie vznesenej námietky premlčania tak, ako to očakával sťažovateľ,

mu v okolnostiach posudzovaného prípadu nemohlo v predmetnom konaní privodiť

priznanie nároku na náhradu škody v ním požadovanej sume. Prvú námietku tak ústavný

súd posúdil ako nedôvodnú.

K druhým dvom námietkam ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Rovnaký postoj ako k prvej námietke zaujal ústavný súd i k druhej námietke

sťažovateľa, ktorá sa týkala časti sumy uplatnenej náhrady škody tvorenej daňou z pridanej

hodnoty, ktorú sťažovateľ podľa jeho tvrdenia musel v dôsledku poistných udalostí odviesť

do štátneho rozpočtu. I táto sporná otázka sa stala bezpredmetnou v dôsledku právneho

názoru, na ktorom najvyšší súd ako súd dovolací založil svoje rozhodnutie. V jeho

odôvodnení doslova uviedol, že „z titulu porušenia povinnosti, následkom ktorej došlo

k uzavretiu poistnej zmluvy, mohla vzniknúť škoda iba do výšky poistného plnenia, ktoré

by bolo žalobcovi za predpokladu platne uzavretej poistnej zmluvy vyplatené. V žiadnom

prípade žalobcovi nemohla vzniknúť skutočná škoda následkom porušenia povinnosti

žalovanej vo výške zisťovanej na základe hodnoty odcudzených vecí, ušlý zisk v prípade,

že by tieto veci odcudzené neboli, vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorá by bola za tieto

odcudzené veci do štátneho rozpočtu odvedená. Skúmanie takejto výšky skutočnej škody

je v danom prípade bezpredmetné, nakoľko ide jednoznačne o vznik škody, ktorá

nie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou.“. Ústavný súd nepovažuje za potrebné

akokoľvek dopĺňať toto zdôvodnenie, keďže jeho jednoznačnosť nevyžaduje

pre poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa, na ktorých ochranu je ústavný súd

povolaný, žiadne ďalšie vysvetlenia. V súlade s tým ústavný súd konštatuje, že ani v tomto

bode nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné považovať napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Tretia sťažnostná námietka bola zameraná na spochybnenie dátumu, od ktorého

podľa názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mal sťažovateľ ako úspešný žalobca

nárok na úroky z omeškania z vysúdenej sumy.

Ústavný súd nepovažuje ani tento právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

v konaní o nároku na náhradu škody sa žalovaná strana „do omeškania s platením nároku

na náhradu škody mohla dostať až momentom, keď sa dozvedela, že za vznik škody

je zodpovedná a v akej výške“, za arbitrárny ani za zjavne neodôvodnený.

Povinnosť nahradiť škodu je totiž obsahom záväzkovo-právneho vzťahu (§ 489

), v ktorom dlžník (škodca) za splnenia podmienok uvedených

v je povinný splniť dlh prvého dňa potom, ako ho o plnenie

veriteľ (poškodený) požiadal [uvedené ustanovenia boli

v sťažovateľovej veci relevantné vzhľadom na subsidiárne použitie

v obchodných záväzkových vzťahoch ( druhá veta

v znení neskorších predpisov)]. Z podkladov, ktoré mal ústavný súd

k dispozícii, ani z tvrdení sťažovateľa nevyplýva, že by nárok na náhradu škody voči

odporcovi uplatnil pred doručením žaloby krajskému súdu v júni 2000. Najvyšší súd preto

ako súd dovolací v súlade s koncepciou judikatúry všeobecných súdov v podobných veciach

(mutatis mutandis rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. uverejnený

v časopise Zo súdnej praxe, roč. 2006, č. 3, st. 86, č. 37/2006) bez akýchkoľvek ústavne

relevantných pochybností správne ustálil moment, od ktorého vznikol záväzok odporcu

zaplatiť náhradu škody sťažovateľovi, a tým aj moment, ktorý je rozhodujúci pre začiatok

omeškania dlžníka spojeného s povinnosťou platiť úroky z omeškania.

Aj posledná námietka sťažovateľa, ktorou zdôvodnil svoje tvrdenia o porušení

označených základných práv najvyšším súdom, je tak nedôvodná.

Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia sťažovateľových základných práv

v rámci meritórneho prerokovania jeho sťažnosti. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009