Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 387/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného a práv zaručených a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov

v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom vydaným v tomto konaní 5. júna

2008, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom vydaným v tomto konaní 11. mája 2009, ako aj jeho žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2009 doručená sťažnosť J. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

ústavnému súdu 9. novembra 2009, v ktorej namieta porušenie základného práva na ochranu

proti obmedzeniu vlastníckeho práva za iných než v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uvedených podmienok, práva na spravodlivé súdne konanie a

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie

zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom vydaným

v tomto konaní 5. júna 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom vydaným v tomto konaní

11. mája 2009. Podaním doručeným ústavnému súdu 9. novembra 2009 zároveň sťažovateľ

doplnil svoju sťažnosť a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho

sťažnosti pred ústavným súdom.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ vystupoval od 9. novembra 1994

ako žalobca v konaní pred okresným súdom, ktorého predmetom bola náhrada ujmy

vzniknutej uplatňovaním predbežného opatrenia podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ako žalovaný

v tomto konaní vystupovala Obec Ch. K ujme malo dôjsť v dôsledku predbežného opatrenia

nariadeného 30. marca 1992 okresným súdom v inom konaní na návrh Obce Ch., pričom

predbežné opatrenie ukladalo sťažovateľovi povinnosť zdržať sa akejkoľvek výstavby na

konkretizovanom pozemku až do právoplatného skončenia konania o určení neplatnosti

kúpnej zmluvy, ktorou sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k tomuto pozemku.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -295 zo 16. februára 2004 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 21. februára 2005 vydaným v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo konanie o časti uplatneného nároku sťažovateľa právoplatne

zastavené a sčasti bola žaloba sťažovateľa právoplatne zamietnutá. Následne sa v súlade

s právnym názorom krajského súdu vysloveným v uvedenom odvolacom rozsudku konalo

už len o zvyšku sťažovateľom uplatneného nároku (58 000 Sk). Právny názor vyžadoval

od súdu prvého stupňa dôslednejšie vysporiadanie sa s náhradou požadovanou v dôsledku

ušlých mesačných tržieb a v dôsledku neuskutočneného podnikateľského zámeru

sťažovateľa, ktorý mal spočívať vo využití predmetnej nehnuteľnosti na prevádzkovanie

podnikateľskej činnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. -387 z 5. júna 2008 žalobu sťažovateľa

aj v zostávajúcej časti zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Výrok o zamietnutí zvyšku uplatneného nároku okresný súd zdôvodnil nedostatkom

príčinnej súvislosti medzi uplatňovaním nariadeného predbežného opatrenia a poklesom

tržieb, ku ktorému došlo v rozhodnom období, keď „na základe vykonaného dokazovania

a hlavne výpovede svedka F. K. vyplynulo, že tržby z diskoték mali klesajúcu tendenciu,

pretože znížila sa návštevnosť tejto diskotéky. Dôvodom, prečo došlo k zníženiu návštevnosti

diskotéky bola tá skutočnosť, že v okolitých obciach boli otvorené podniky, ktoré taktiež

prevádzkovali diskotéky. Okrem tejto skutočnosti žalobca nepredložil súdu peňažné denníky

na základe ktorých by súd mohol podľa jednotlivých príjmových položiek posúdiť, aké boli

príjmy z tržieb diskoték pred vydaním predbežného opatrenia a následne po vydaní

predbežného opatrenia.“.

Rovnako posúdil okresný súd časť uplatneného nároku založeného na tvrdení

o neuskutočnení podnikateľského zámeru. Bol totiž toho názoru, že sťažovateľ v konaní

„nepreukázal rozpracovanosť podnikateľského zámeru v takom štádiu, že by malo dôjsť

k praktickej realizácii a následne táto realizácia podnikateľského zámeru, aby prinášala

zisk. Rovnako nepreukázal výšku škody, ktorá mu mala byť spôsobená nerealizovaním tohto

podnikateľského zámeru.“.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním, v ktorom „žiadal, aby mu

súd stanovil výšku ujmy – náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a to tak, že bude

prihliadať na návrhy, ktoré počas konania predkladal alebo stanoví súdneho znalca,

ktorý vyčísli ujmu – náhradu spôsobenú predbežným opatrením“. Sťažovateľ bol toho

názoru, že „v danej veci nie je ani nutnosť ani povinnosť skúmať, či došlo k obmedzeniu

vlastníckeho práva, nakoľko tento stav jednoznačne zadefinoval zákon a to Občiansky súdny

poriadok v § 77 ods. 3. Povinnosťou súdu je stanoviť ujmu na základe návrhu.“.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania napadol odvolaním

aj žalovaný.

Krajský súd rozsudkom č. k. -410 z 11. mája 2009 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa využil ustanovenie § 219 ods. 2

a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu,

pričom k požiadavke sťažovateľa na znalecké dokazovanie uviedol, že „za stavu, keď súd

prvého stupňa nepokladal za dôvodný základ nároku žalobcu nebolo potrebné ustanovovať

znalca na ustálenie výšky nároku“.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 12. júna 2009 s výnimkou

výroku o trovách konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne zdôraznil, že „ak sú

naplnené podmienky všeobecný súd bez akéhokoľvek skúmania či došlo

k obmedzeniu vlastníckeho práva je povinný stanoviť ujmu – náhradu. Takéto konanie

pred všeobecným súdom je totožné konanie v prípadoch keď koná Ústavný súd vo veciach

porušenia práv chránených Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách

ako aj SR a rozhoduje aj o primeranom zadosťučinení a to bez skúmania

prípadných dôkazov ktoré by preukazovali vznik škôd. Preto je aj v daná

právomoc súdu určiť ujmu – náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa svojej

úvahy.“. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatoval svoje presvedčenie, že v jeho prípade

„z dôvodu rovnosti pred zákonom ako aj zákazu diskriminácie pri uplatňovaní ochrany

práv chránených SR ako aj medzinárodnými dohovormi všeobecné súdy nemajú

právo postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákona o zodpovednosti za škody.

Takýmto postupom dochádza k rozdeleniu osôb na ktorých sa vzťahujú práva chránené

a medzinárodnými dohovormi, na tých ktorým stačí označiť porušenie ich práv

a získajú primerané zadosťučinenie a na tých, ktorým a zákony priamo definujú

nárok na náhradu za obmedzenie práva ale musia to preukazovať akýmisi dôkazmi.“.

Konajúce súdy sťažovateľa podľa jeho názoru diskriminovali „na základe

majetkových pomerov“, pretože „z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov som si

nemohol najať stáleho právne vzdelaného zástupcu ako aj dať vypracovať súdnoznalecké

posudky ktoré by vyčíslili ujmu ...“.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie bolo konajúcimi

súdmi porušené tým, že „ignorovali ... návrhy na vyčíslenie náhrady – ujmy za obmedzenie

vlastníckeho práva súdnoznaleckými posudkami ako aj určenie náhrady na základe voľnej

úvahy súdu“.

Podľa sťažovateľa „súdy porušili moje právo na konanie bez zbytočných prieťahov,

keď jednali o výške a aj stanovili súdny poplatok i napriek tomu, že toto konanie spĺňa

od samého začiatku zákonnom stanovené podmienky na konanie bez poplatku, keď vydali

rozhodnutie o zmietnutí návrhu z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku i napriek tomu, že

poplatok som uhradil v stanovenom termíne, keď prerušili súdne konanie na neurčito

z dôvodu iného súdneho konania, ktoré jednoznačne nemohlo ovplyvniť konanie o náhrade

za obmedzenie vlastníckeho práva a neustále dochádzalo k zmene sudcov“.

Ústavný súd po zistení, že predložená sťažnosť nespĺňa náležitosti vyžadované

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), vyzval sťažovateľa 14. októbra 2009

na odstránenie nedostatkov podania, poučil ho o spôsobe ich odstránenia i o možných

následkoch nevyhovenia výzve.

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 9. novembra 2009 „Doplnenie podania ...“,

v ktorom sformuloval petit sťažnosti tak, že „postupom a právoplatným rozhodnutím

Okresného súdu v Prešove v konaní č. a Krajského súdu v Prešove v konaní

č. došlo k porušeniu

- čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...,

- čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...,

- , ods. 4 SR ...,

a preto žiadam aby Ústavný súd SR zaviazal Okresný súd v Prešove a Krajský súd

v Prešove k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 33 000 EUR a zrušil rozsudok Krajského

súdu v Prešove č. – 410 ako aj rozsudok Okresného súdu v Prešove č. 9 C

217/94 – 387 a vrátil vec na nové konanie s povinnosťou pre súdy stanoviť výšku ujmy

za obmedzenie vlastníckeho práva“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. novembra 2009 zároveň sťažovateľ požiadal

ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu. Na ten účel priložil k podaniu vyplnené

predpísané tlačivo preukazujúce osobné, majetkové a zárobkové pomery jeho a jeho

manželky.

II.

1. Podľa v spojení s a môže

ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta,

ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden

z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

vyhovieť.

Žiadosti sťažovateľa ústavný súd nevyhovel, pretože bez akýchkoľvek pochybností

zistil nedostatok v tretej podmienke, ktorej splnenie je nevyhnutné na ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľovo uplatňovanie nároku na ochranu

jeho ústavným poriadkom zaručených základných práv totiž ústavný súd považuje

za zrejme bezúspešné. Dôvody bezúspešnosti spočívajú v právnych záveroch,

ku ktorým ústavný súd dospel pri preskúmaní skutočností relevantných na predbežné

prerokovanie predmetnej sťažnosti z hľadiska sťažovateľom označených základných práv

a ktoré sú uvedené v bode II odôvodnenia tohto uznesenia. Podľa názoru ústavného súdu by

tak ani ustanovenie kvalifikovaného právneho zástupcu nemohlo sťažovateľovi privodiť iné

rozhodnutie v rámci predbežného prerokovania jeho sťažnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primerané náhradu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 o ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti smerujúcej z hľadiska tvrdeného porušenia základného práva

zaručeného , zákazu diskriminácie zaručeného dohovoru a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a proti jeho rozsudku vydanému 5. júna 2008

v tomto konaní ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci

z citovaného , ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam uvedeným

právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok

právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí

odmietnuť.

Postup aj rozsudok okresného súdu ako súdu prvostupňového bol napadnuteľný

podaním riadneho opravného prostriedku – odvolania, pričom sťažovateľ túto možnosť

využil. Ochranu jeho označeným právam tak poskytoval krajský súd ako súd odvolací,

preto ústavný súd nemá dostatok právomoci na prerokovanie predmetnej sťažnosti v časti

napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil porušenie práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote

postupom okresného súdu i krajského súdu, ako to vyplýva z označenia čl. 6 ods. 1

dohovoru v petite v spojení s časťou odôvodnenia sťažnosti.

K tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru

(napr. , , , ), podľa ktorej poskytuje

ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

namietané porušenie označeného práva môže ešte trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť

doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k prieťahom v konaní postupom

označeného orgánu, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej

( ). Vzhľadom na to, že ústavný súd si pri výklade

„práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. ).

Uvedená ustálená judikatúra je tak aplikovateľná aj na prípady navrhovaného

vyslovenia porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. V tejto časti

ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť,

pretože predmetné konanie v merite veci právoplatne skončilo 12. júna 2009. Okresný súd

je povinný na základe zrušovacieho odvolacieho rozsudku krajského súdu rozhodnúť už len

o otázke náhrady trov konania.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ nevymedzil

časové obdobie zbytočných prieťahov konajúcich súdov, skôr poukazuje na nesústredenú

činnosť okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o súdnych poplatkoch,

resp. s prerušením konania v napadnutom konaní. V tejto súvislosti neušlo pozornosti

ústavného súdu, že vo vzťahu ku konaniu okresného súdu sp. zn. ústavný súd

už, okrem iného, rozhodol o porušení jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote nálezom sp. zn. zo 4. novembra 2004, pričom posudzoval v podstate

totožné námietky sťažovateľa. Z týchto dôvodov by bolo možné sťažnosť v tejto časti

týkajúcej sa obdobia do právoplatnosti uvedeného nálezu odmietnuť aj pre neprípustnosť

[ ].

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľovho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa ústavný súd opätovne

obracia na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ,

ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie

takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký

návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený

().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd je podľa svojej ustálenej judikatúry oprávnený skutkové a právne závery

všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

Podľa ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného

dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa

bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením

vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie videl sťažovateľ predovšetkým v tom,

že krajský súd (a predtým aj okresný súd) nevyhovel jeho návrhom na znalecké

dokazovanie, ktorým by sa mala preukázať bez pochybností výška ujmy spôsobenej

uplatňovaním predbežného opatrenia.

Ústavný súd k tomu dodáva, že podľa druhej vety súd rozhodne,

ktoré z označených dôkazov vykoná. Krajský súd tak nebol povinný vykonať každý dôkaz

navrhnutý sťažovateľom v konaní. Ak bol krajský súd toho názoru, že vykonanie

navrhovaného dôkazu nemôže nijaký spôsobom prispieť k objasneniu skutkového stavu

prerokúvanej veci, nebol povinný takýto dôkaz vykonať. Jeho povinnosťou však bolo

nevykonanie dôkazu odôvodniť.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysvetlil dôvod neustanovenia

znalca. Poukázal na právny záver okresného súdu (s ktorým sa stotožnil),

ktorý pri zamietavom rozhodnutí o sťažovateľom uplatnenom práve vychádzal

predovšetkým zo zistenia, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi ujmou vzniknutou

sťažovateľovi a uplatňovaním predbežného opatrenia. Za takej situácie by ustanovovanie

znalca pre účely presného vyčíslenia ujmy bolo nehospodárnym postupom konajúceho

súdu, pretože by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému než zamietavému

rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu nevyhovenie dôkazným návrhom sťažovateľa

bolo namieste a zdôvodnenie rozsudku krajského súdu v tejto časti netrpí vadami

arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti, čo by prípadne mohlo signalizovať porušenie

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Rovnako tak nemohol krajský súd aplikovať na sťažovateľovu kauzu ustanovenie

(ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju

nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy), pretože použitie tejto právnej normy

prichádza do úvahy len v prípade, ak je základ uplatneného nároku nesporný. Táto

podmienka však v sťažovateľovom prípade splnená nebola, a to práve pre absenciu

preukázania príčinnej súvislosti medzi ujmou a predbežným opatrením.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

ústavný súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s názorom sťažovateľa o totožnosti

rozhodovania o primeranom finančnom zadosťučinení v konaní pred ústavným súdom

o sťažnostiach podľa a rozhodovania o náhrade ujmy v konaní

podľa .

Primerané finančné zadosťučinenie podľa chápe ústavný súd

ako náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením niektorého z práv alebo slobôd

uvedených v . Nemajetkový charakter je zvýraznený ustálenou

judikatúrou, podľa ktorej kompenzáciu porušenia základného práva alebo slobody

ako náhradu nemajetkovej ujmy možno dosiahnuť samotným konaním a rozhodnutím

ústavného súdu, alebo navyše ešte aj priznaním sumy vyjadrenej v peniazoch

(). Z toho potom vyplýva, že primárnym účelom priznania primeraného

finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej majetkovej škody vzniknutej

pri porušení základných práv a slobôd podľa .

Naproti tomu ujma podľa má charakter inej ujmy, preto je správne,

ak všeobecné súdy pri aplikácii uvedeného ustanovenia postupujú podľa zásad typických

pre rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu škody. Aj keď ujma môže mať

i povahu nemajetkovú, nič to nemení na správnosti a ústavnej konformite záveru,

že pred rozhodovaním o jej výške musí byť nespochybniteľne preukázaný základ nároku,

teda zrušenie alebo zánik predbežného opatrenia podľa , vznik ujmy

a príčinná súvislosť medzi nimi. Až následne má pre konajúci súd význam zaoberať sa

výškou ujmy. V sťažovateľovom prípade však nebol preukázaný základ nároku, preto nemá

význam uvažovať o akomkoľvek pochybení okresného súdu a krajského súdu pri určovaní

výšky spôsobenej ujmy.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie ústavne relevantnú súvislosť

medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru,

preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného a zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až , resp., vzhľadom na obsahovú totožnosť

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (napríklad

), princípy plynúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný

súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,

ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný

súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základného práva podľa a zákazu diskriminácie zaručeného

čl. 14 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009