Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 299/09
PDF · 309.32 KB
No categories available
III. ÚS 299/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika
a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2009
o prijatej sťažnosti B. R., H., zastúpenej advokátom JUDr. N. T., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.
10 Er/1042/2007 z 13. februára 2009, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii, takto
rozhodol:
1. Základné právo B. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.
10 Er/1042/2007 z 13. februára 2009, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii,
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 Er/1042/2007 z 13. februára 2009,
ktorým nevyhovel námietkam proti exekúcii, z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému
súdu Humenné na nové konanie a rozhodnutie.
3. B. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť B. R. trovy
konania v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet
jej právneho zástupcu advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume
438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 299/09-38 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 13. februára
2009 sp. zn. 10 Er/1042/2007, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr. 4011/09 zo 4. decembra 2009 doručeným ústavnému súdu
9. decembra 2009, z ktorého okrem iného vyplýva, že sa stotožňuje s vyjadrením konajúcej
sudkyne JUDr. I. G., ktorá uviedla:
„Uznesením Okresného súdu Humenné č. 10 Er 1042/2007 zo dňa 13. 2. 2009 súd
nevyhovel námietkam povinnej vo veci vykonania exekúcie oprávneného I. s. r. o. L. V
sťažnosti sťažovateľky sa uvádza, že súd sa nezaoberal všetkými dôvodmi, ktoré uvádzala vo
svojich námietkach. Z obsahu odôvodnenie hore uvedeného uznesenia vyplýva, že súd sa v
odôvodnení nezaoberal len jednou z námietok oprávnenej a to nesprávne označenie
oprávneného v platobnom rozkaze. Z odstupom času nie je možné sa vyjadriť z akých
dôvodov, tieto skutočnosti uvedené v odôvodnení nie sú.
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku môže povinný vzniesť u exekútora
povereného vykonaním exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu
nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo bránia jeho
vykonateľnosti alebo sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Ako to vyplýva z hore citovaného uznesenia súd nezistil žiadnu so skutočnosti
uvedených v ustanoveniach § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Riadne bolo preukázané
postúpenie pohľadávky na terajšieho veriteľa. Aj pokiaľ by povinná o tejto skutočnosti
nevedela, mohla plniť pôvodnému veriteľovi tak, ako je to uvedené v odôvodnení tohto
uznesenie. Nesprávne označenie úroku, či úroku z omeškania so právnym vyjadrením
percentuálnej výšky a doby od kedy je úrok priznaný nespôsobuje zánik vymáhané nároku,
ani nebráni jeho vykonateľnosti a nie je ani dôvodom pre ktorý by bola exekúcia
neprípustná.
Aj keď v hore citovanom uznesení sa súd nevysporiadal s námietkou povinnej
ohľadom nesprávneho označenia navrhovateľa v platobnom rozkaze, mám za to, že na túto
skutočnosť mohla sťažovateľka poukázať podaním odporu voči platobnému rozkazu
č. Ro 9181/97 zo dňa 8. 11. 1997, ktorý je bol doručený dňa 5. 1. 1998. Taktiež pokiaľ sa
cítila byť poškodená na svojich právach mohla podať návrh na zastavenie exekúcie s
uvedením tohto dôvodu a súd by sa týmto dôvodom zaoberal. Aj keď odôvodnenie hore
citovaného uznesenia neobsahuje skutočnosti, ako sa súd vysporiadal s námietkou
sťažovateľku, ktorou namietala nesprávne označenie navrhovateľa, mám za to, že s
ostatnými dôvodmi, aj keď veľmi stručne sa súd vysporiadal a nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo bránili jeho vykonateľnosti a ani
nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná.“
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním
doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
«Tvrdenie porušovateľa, podľa ktorého sa porušovateľ v odôvodnení predmetného
Uznesenia zo dňa 13. 02.2009, sp. zn.: 10 Er/1042/200-55 (ďalej len „Uznesenie“),
nezaoberal len jednou z námietok sťažovateľky, a to námietkou nesprávneho označenia
oprávneného v platobnom rozkaze, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom
konaní, neobstojí, nakoľko z obsahu odôvodnenia Uznesenia je jednoznačne zrejmé, že sa
porušovateľ v odôvodnení Uznesenia nezaoberal ani dôvodom, ktorý sťažovateľka uviedla v
treťom bode svojich Námietok proti exekúcii č. EX 4345/07 zo dňa 04. 05. 2008,
doručených konajúcemu súdnemu exekútorovi dňa 06. 05. 2008 (ďalej len „Námietky“).
Porušovateľ má pravdepodobne v zmysle svojho stanoviska za to, že v krátkom
štvrtom odseku odôvodnenia Uznesenia, dostatočne reagoval aj na dôvod námietok uvedený
sťažovateľkou v bode tri Námietok. Sťažovateľka má však naďalej za to, že uvedeným
spôsobom sa porušovateľ čiastočne vyporiadal len s dôvodom uvedeným v prvom bode
Námietok, pričom je potrebné rozlišovať, že kým v prvom bode námietok išlo o skutočnosť,
že subjekt oprávnený v zmysle exekučného titulu nebol totožný so subjektom, ktorý sa ako
oprávnený uvádzal v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že postúpenie
predmetnej pohľadávky z pôvodného oprávneného (T., a. s. K. - podľa platobného rozkazu)
na nového oprávneného (I., spol. s r. o., L.) nebolo sťažovateľke postupcom vôbec
oznámené a ani postupníkom preukázané, v treťom bode Námietok sťažovateľka namietala -
upozorňovala na potrebu preskúmania skutočnosti, či údajnou zmluvou o postúpení
pohľadávky došlo k postúpeniu tej pohľadávky, ktorá je predmetom platobného rozkazu,
teda či zo zmluvy o postúpení jednoznačne a určito vyplýva, že pohľadávka, ktorá bola
postúpená na oprávneného je tá, ktorá je predmetom exekučného titulu. Takýmto potrebným
„stotožnením" pohľadávky sa porušovateľ v odôvodnení Uznesenia podľa sťažovateľky
nevyporiadal.
Tak ako to bolo uvedené v Doplnení sťažnosti zo dňa 19. 10. 2009 (ďalej len
„Doplnenie sťažnosti“), v odseku štyri odôvodnenia Uznesenia uvedená argumentácia
konajúceho súdu o irelevantnosti námietky sťažovateľky k prechodu práva z exekučného
titulu na oprávneného (I., spol. s r.o., L.) je len strohou konštatáciou faktu (že súdu bol
preukázaný prechod práva na oprávneného predložením Zmluvy o postúpení pohľadávky),
vôbec však nerieši otázku dopadu nesplnenia povinností podľa ustanovenia § 526, ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov na možnosť
postupníka domáhať sa u povinného zaplatenia postúpenej pohľadávky prostredníctvom
súdneho exekútora a ani otázku „stotožnenia" pohľadávky uvedenej v zmluve o postúpení s
pohľadávkou, ktorá je predmetom exekučného titulu pričom práve tieto spojitosti sa svojou
námietkou v prvom a treťom bode svojich Námietok snažila sťažovateľka objasniť.
Aj keby sme pripustili, že konajúci súd sa v rámci rozhodovania v odseku štyri
odôvodnenia Uznesenia vyrovnal s dôvodmi uvedenými tak v prvom ako aj v treťom bode
Námietok sťažovateľky a meritórne tak o nich rozhodol, čo ale nepripúšťame, nie je možné
ignorovať fakt, že sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal dôvodmi uvedenými v
druhom bode Námietok, ba čo viac, nevyvinul v odôvodnení ani žiadnu snahu vysvetliť,
prečo tak konal (prečo sa s uvedeným dôvodom ani nezaoberal).
Opakovane podotýkame, že v celom odôvodnení Uznesenia, úplne absentuje
prinajmenšom čo i len stručný opis dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla v druhom bode
svojich Námietok, čím konajúci súd evidentne svojvoľne ignoroval a vôbec nebral do úvahy
časť Námietok riadne podaných voči predmetnej exekúcii sťažovateľkou. Túto skutočnosť v
konečnom dôsledku potvrdzuje priamo sám porušovateľ vo svojom stanovisku (viď odsek 2
a odsek 5 stanoviska porušovateľa).
Na základe týchto skutočností ako aj ďalších skutočností uvedených v Doplnení
sťažnosti sme naďalej toho názoru, že krátke odôvodnenie Uznesenia v jeho odsekoch štyri
až sedem nie je v súlade s ustanovením § 157, ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, nevysvetľuje akými úvahami sa pri hodnotení
námietok konajúci súd riadil a najmä nepôsobí presvedčivo. V tejto súvislosti považuje
sťažovateľka za potrebné podotknúť, že porušovateľ sám konštatuje vo svojom stanovisku,
že odôvodnenie Uznesenia sa s jednotlivými bodmi Námietok sťažovateľky (okrem dôvodov
uvedených v bode dva a tri námietok) vyporiadalo „veľmi stručne“ (viď odsek 5 stanoviska
porušovateľa).
Máme naďalej za to, že zo strany konajúceho súdu v predmetnom konaní došlo k
porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46,
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak
ako je to uvedené v Doplnení sťažnosti a domnievame sa, že rozhodnutím Okresného súdu
Humenné (porušovateľa) zhmotneným v Uznesení nebolo plne realizované základné právo
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46, ods. 1 Ústavy SR.».
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (obdobne aj práva
na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s
procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Uvedené princípy sa uplatňujú aj
pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý je osobitným druhom civilného
procesu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký
prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných
a objektívne zdôvodniteľných okolností.
V rámci svojej judikatúry ústavný súd tiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda vyžaduje, aby sa súd jasným,
právne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné. Podľa názoru ústavného súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu uvedené
atribúty nespĺňa.
Po preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2009
sp. zn. 10 Er/1042/2007 a podrobných námietok sťažovateľky na šiestich stranách, ktoré sú
v súdnom spise vedené na č. l. 27 až 29, ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie
okresného súdu nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď takmer na žiadne otázky, na ktoré
sťažovateľka v námietkach poukazovala, čo priznáva čiastočne aj okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti.
Podstata námietok sťažovateľky, na ktoré nedal okresný súd žiadnu, resp. jasnú
odpoveď, spočívala v tom, že subjekt oprávnený v zmysle exekučného titulu nie je totožný
so subjektom, ktorý sa ako oprávnený uvádza v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a v tom, že postúpenie predmetnej pohľadávky z pôvodného oprávneného (T.,
a. s., K. - podľa platobného rozkazu) na nového oprávneného (I., spol. s r. o., L.) nebolo
sťažovateľke postupcom vôbec oznámené a ani postupníkom preukázané, tak ako si to
vyžaduje ustanovenie § 526 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov.
V druhom bode námietok sťažovateľka poukázala na nesprávne označenie
oprávneného v platobnom rozkaze, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom
konaní, resp. na označenie neexistujúceho subjektu v tomto platobnom rozkaze, a namietala,
že takýto vadný exekučný titul nie je materiálne vykonateľný.
V treťom bode poukázala na potrebu preskúmania skutočnosti, či údajnou zmluvou
o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu tej pohľadávky, ktorá je predmetom platobného
rozkazu, a vo štvrtom bode namietala nesúlad návrhu na vykonanie exekúcie a samotného
exekučného titulu a argumentovala tým, že kým má povinný v zmysle platobného rozkazu -
exekučného titulu priznané právo na zaplatenie úrokov v určenej ročnej percentuálnej
výške, poverenie na vykonanie exekúcie z 21. januára 2008 vydané v predmetnej exekúcii
okresným súdom na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie uvádza už „úroky
z omeškania - odlišné príslušenstvo pohľadávky“.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a spisu okresného súdu zistil, že takmer
všetky námietky sťažovateľky sú opodstatnené. V rozhodnutí okresného súdu úplne
absentuje čo i len stručný opis dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla v druhom a treťom
bode svojich námietok, teda konajúci súd ich vôbec nebral do úvahy a svojvoľne ich
odignoroval.
Obdobne ústavný súd konštatuje, že ani ďalšia časť odôvodnenia rozhodnutia nie je
jasná a presvedčivá a v tomto smere sa ústavný súd tiež stotožňuje a argumentmi
sťažovateľky (týkali sa napr. konštatovania „o irelevantnosti námietky sťažovateľky k
prechodu práva z exekučného titulu na oprávneného (I., spol. s r. o., L...“), ktoré „vôbec
však nerieši otázku dopadu nesplnenia povinností podľa ustanovenia § 526, ods. 1
Občianskeho zákonníka na možnosť postupníka domáhať sa u povinného zaplatenia
postúpenej pohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora“, a tiež riadneho odôvodnenie
uznesenia „v odseku šesť je vágne, keďže sa v ňom konajúci súd úplne a presvedčivo
nevyporiadal s evidentnou zámenou dvoch rôznych právnych inštitútov - úroku a úroku z
omeškania v zmysle ustanovenia § 121, ods. 3 Občianskeho zákonníka. V zmysle uvedeného
ustanovenia Občianskeho zákonníka ide o úplne odlišné príslušenstvá pohľadávky...“.
Po preskúmaní všetkých námietok sťažovateľky a uznesenia okresného súdu preto
ústavný súd nemal inú možnosť ako konštatovať, že odôvodnenie nie je v súlade ani
s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a vykazuje značné prvky
arbitrárnosti.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd postupoval v exekučnom konaní
pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky proti exekúcii v rozpore s procesnými zásadami
(najmä Exekučným poriadkom a Občianskym súdnym poriadkom) a ústavnoprocesnými
princípmi (právna istota), čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 402/08).
Nad rámec k tomu treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
posudzovať, či námietkam sťažovateľky sa malo, alebo nemalo vyhovieť, či už čiastočne
alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie
o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti (riadne odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľky bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť,
ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.
V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o námietkach sťažovateľky
bude jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami
sťažovateľky v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberal
žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € najmä z dôvodu, že je „povinná trpieť stav právnej
neistoty...“.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal
z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní
náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátením veci
na ďalšie konanie.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
pred ústavným súdom advokátom JUDr. N. T. Sťažovateľka žiadala v podaní z 11.
decembra 2009 úhradu trov konania v sume 438,57 € za tri úkony právnej služby.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 € (20 949,92 Sk). Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu
z 11. decembra 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 € , t. j. za tri úkony spolu 347,70 €. Spolu
s režijným paušálom 3 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada priznaná v celkovej
sume 368,55 €.
Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma
bola zvýšená o DPH vo výške 19 % (t. j. o 70,02 €) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy
právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej
sume 438,57 €.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľkou uplatnených trovách
konania tak, ako to je uvedené v bodoch 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2009