Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 299/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2009

o prijatej sťažnosti B. R., H., zastúpenej advokátom JUDr. N. T., K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.

z 13. februára 2009, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii, takto

rozhodol:

1. Základné právo B. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.

z 13. februára 2009, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii,

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. z 13. februára 2009,

ktorým nevyhovel námietkam proti exekúcii, z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému

súdu Humenné na nové konanie a rozhodnutie.

3. B. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť B. R. trovy

konania v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet

jej právneho zástupcu advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume

438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -38 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 13. februára

2009 sp. zn. , ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr. 4011/09 zo 4. decembra 2009 doručeným ústavnému súdu

9. decembra 2009, z ktorého okrem iného vyplýva, že sa stotožňuje s vyjadrením konajúcej

sudkyne JUDr. I. G., ktorá uviedla:

„Uznesením Okresného súdu Humenné č. zo dňa 13. 2. 2009 súd

nevyhovel námietkam povinnej vo veci vykonania exekúcie oprávneného I. s. r. o. L. V

sťažnosti sťažovateľky sa uvádza, že súd sa nezaoberal všetkými dôvodmi, ktoré uvádzala vo

svojich námietkach. Z obsahu odôvodnenie hore uvedeného uznesenia vyplýva, že súd sa v

odôvodnení nezaoberal len jednou z námietok oprávnenej a to nesprávne označenie

oprávneného v platobnom rozkaze. Z odstupom času nie je možné sa vyjadriť z akých

dôvodov, tieto skutočnosti uvedené v odôvodnení nie sú.

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku môže povinný vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo bránia jeho

vykonateľnosti alebo sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Ako to vyplýva z hore citovaného uznesenia súd nezistil žiadnu so skutočnosti

uvedených v ustanoveniach § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Riadne bolo preukázané

postúpenie pohľadávky na terajšieho veriteľa. Aj pokiaľ by povinná o tejto skutočnosti

nevedela, mohla plniť pôvodnému veriteľovi tak, ako je to uvedené v odôvodnení tohto

uznesenie. Nesprávne označenie úroku, či úroku z omeškania so právnym vyjadrením

percentuálnej výšky a doby od kedy je úrok priznaný nespôsobuje zánik vymáhané nároku,

ani nebráni jeho vykonateľnosti a nie je ani dôvodom pre ktorý by bola exekúcia

neprípustná.

Aj keď v hore citovanom uznesení sa súd nevysporiadal s námietkou povinnej

ohľadom nesprávneho označenia navrhovateľa v platobnom rozkaze, mám za to, že na túto

skutočnosť mohla sťažovateľka poukázať podaním odporu voči platobnému rozkazu

č. Ro 9181/97 zo dňa 8. 11. 1997, ktorý je bol doručený dňa 5. 1. 1998. Taktiež pokiaľ sa

cítila byť poškodená na svojich právach mohla podať návrh na zastavenie exekúcie s

uvedením tohto dôvodu a súd by sa týmto dôvodom zaoberal. Aj keď odôvodnenie hore

citovaného uznesenia neobsahuje skutočnosti, ako sa súd vysporiadal s námietkou

sťažovateľku, ktorou namietala nesprávne označenie navrhovateľa, mám za to, že s

ostatnými dôvodmi, aj keď veľmi stručne sa súd vysporiadal a nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo bránili jeho vykonateľnosti a ani

nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná.“

Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním

doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Tvrdenie porušovateľa, podľa ktorého sa porušovateľ v odôvodnení predmetného

Uznesenia zo dňa 13. 02.2009, sp. zn.: -55 (ďalej len „Uznesenie“),

nezaoberal len jednou z námietok sťažovateľky, a to námietkou nesprávneho označenia

oprávneného v platobnom rozkaze, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom

konaní, neobstojí, nakoľko z obsahu odôvodnenia Uznesenia je jednoznačne zrejmé, že sa

porušovateľ v odôvodnení Uznesenia nezaoberal ani dôvodom, ktorý sťažovateľka uviedla v

treťom bode svojich Námietok proti exekúcii č. EX 4345/07 zo dňa 04. 05. 2008,

doručených konajúcemu súdnemu exekútorovi dňa 06. 05. 2008 (ďalej len „Námietky“).

Porušovateľ má pravdepodobne v zmysle svojho stanoviska za to, že v krátkom

štvrtom odseku odôvodnenia Uznesenia, dostatočne reagoval aj na dôvod námietok uvedený

sťažovateľkou v bode tri Námietok. Sťažovateľka má však naďalej za to, že uvedeným

spôsobom sa porušovateľ čiastočne vyporiadal len s dôvodom uvedeným v prvom bode

Námietok, pričom je potrebné rozlišovať, že kým v prvom bode námietok išlo o skutočnosť,

že subjekt oprávnený v zmysle exekučného titulu nebol totožný so subjektom, ktorý sa ako

oprávnený uvádzal v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že postúpenie

predmetnej pohľadávky z pôvodného oprávneného (T., a. s. K. - podľa platobného rozkazu)

na nového oprávneného (I., spol. s r. o., L.) nebolo sťažovateľke postupcom vôbec

oznámené a ani postupníkom preukázané, v treťom bode Námietok sťažovateľka namietala -

upozorňovala na potrebu preskúmania skutočnosti, či údajnou zmluvou o postúpení

pohľadávky došlo k postúpeniu tej pohľadávky, ktorá je predmetom platobného rozkazu,

teda či zo zmluvy o postúpení jednoznačne a určito vyplýva, že pohľadávka, ktorá bola

postúpená na oprávneného je tá, ktorá je predmetom exekučného titulu. Takýmto potrebným

„stotožnením" pohľadávky sa porušovateľ v odôvodnení Uznesenia podľa sťažovateľky

nevyporiadal.

Tak ako to bolo uvedené v Doplnení sťažnosti zo dňa 19. 10. 2009 (ďalej len

„Doplnenie sťažnosti“), v odseku štyri odôvodnenia Uznesenia uvedená argumentácia

konajúceho súdu o irelevantnosti námietky sťažovateľky k prechodu práva z exekučného

titulu na oprávneného (I., spol. s r.o., L.) je len strohou konštatáciou faktu (že súdu bol

preukázaný prechod práva na oprávneného predložením Zmluvy o postúpení pohľadávky),

vôbec však nerieši otázku dopadu nesplnenia povinností podľa ustanovenia § 526, ods. 1

v znení neskorších predpisov na možnosť

postupníka domáhať sa u povinného zaplatenia postúpenej pohľadávky prostredníctvom

súdneho exekútora a ani otázku „stotožnenia" pohľadávky uvedenej v zmluve o postúpení s

pohľadávkou, ktorá je predmetom exekučného titulu pričom práve tieto spojitosti sa svojou

námietkou v prvom a treťom bode svojich Námietok snažila sťažovateľka objasniť.

Aj keby sme pripustili, že konajúci súd sa v rámci rozhodovania v odseku štyri

odôvodnenia Uznesenia vyrovnal s dôvodmi uvedenými tak v prvom ako aj v treťom bode

Námietok sťažovateľky a meritórne tak o nich rozhodol, čo ale nepripúšťame, nie je možné

ignorovať fakt, že sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal dôvodmi uvedenými v

druhom bode Námietok, ba čo viac, nevyvinul v odôvodnení ani žiadnu snahu vysvetliť,

prečo tak konal (prečo sa s uvedeným dôvodom ani nezaoberal).

Opakovane podotýkame, že v celom odôvodnení Uznesenia, úplne absentuje

prinajmenšom čo i len stručný opis dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla v druhom bode

svojich Námietok, čím konajúci súd evidentne svojvoľne ignoroval a vôbec nebral do úvahy

časť Námietok riadne podaných voči predmetnej exekúcii sťažovateľkou. Túto skutočnosť v

konečnom dôsledku potvrdzuje priamo sám porušovateľ vo svojom stanovisku (viď odsek 2

a odsek 5 stanoviska porušovateľa).

Na základe týchto skutočností ako aj ďalších skutočností uvedených v Doplnení

sťažnosti sme naďalej toho názoru, že krátke odôvodnenie Uznesenia v jeho odsekoch štyri

až sedem nie je v súlade s ustanovením , ods. 2 Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov, nevysvetľuje akými úvahami sa pri hodnotení

námietok konajúci súd riadil a najmä nepôsobí presvedčivo. V tejto súvislosti považuje

sťažovateľka za potrebné podotknúť, že porušovateľ sám konštatuje vo svojom stanovisku,

že odôvodnenie Uznesenia sa s jednotlivými bodmi Námietok sťažovateľky (okrem dôvodov

uvedených v bode dva a tri námietok) vyporiadalo „veľmi stručne“ (viď odsek 5 stanoviska

porušovateľa).

Máme naďalej za to, že zo strany konajúceho súdu v predmetnom konaní došlo k

porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46,

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak

ako je to uvedené v Doplnení sťažnosti a domnievame sa, že rozhodnutím Okresného súdu

Humenné (porušovateľa) zhmotneným v Uznesení nebolo plne realizované základné právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46, ods. 1 SR.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (obdobne aj práva

na spravodlivé súdne konanie) podľa ( dohovoru), ktorého

porušenie sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s

procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Uvedené princípy sa uplatňujú aj

pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý je osobitným druhom civilného

procesu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký

prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných

a objektívne zdôvodniteľných okolností.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd tiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ (). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda vyžaduje, aby sa súd jasným,

právne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné. Podľa názoru ústavného súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu uvedené

atribúty nespĺňa.

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2009

sp. zn. a podrobných námietok sťažovateľky na šiestich stranách, ktoré sú

v súdnom spise vedené na č. l. 27 až 29, ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie

okresného súdu nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď takmer na žiadne otázky, na ktoré

sťažovateľka v námietkach poukazovala, čo priznáva čiastočne aj okresný súd vo svojom

vyjadrení k sťažnosti.

Podstata námietok sťažovateľky, na ktoré nedal okresný súd žiadnu, resp. jasnú

odpoveď, spočívala v tom, že subjekt oprávnený v zmysle exekučného titulu nie je totožný

so subjektom, ktorý sa ako oprávnený uvádza v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, a v tom, že postúpenie predmetnej pohľadávky z pôvodného oprávneného (T.,

a. s., K. - podľa platobného rozkazu) na nového oprávneného (I., spol. s r. o., L.) nebolo

sťažovateľke postupcom vôbec oznámené a ani postupníkom preukázané, tak ako si to

vyžaduje ustanovenie v znení

neskorších predpisov.

V druhom bode námietok sťažovateľka poukázala na nesprávne označenie

oprávneného v platobnom rozkaze, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom

konaní, resp. na označenie neexistujúceho subjektu v tomto platobnom rozkaze, a namietala,

že takýto vadný exekučný titul nie je materiálne vykonateľný.

V treťom bode poukázala na potrebu preskúmania skutočnosti, či údajnou zmluvou

o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu tej pohľadávky, ktorá je predmetom platobného

rozkazu, a vo štvrtom bode namietala nesúlad návrhu na vykonanie exekúcie a samotného

exekučného titulu a argumentovala tým, že kým má povinný v zmysle platobného rozkazu -

exekučného titulu priznané právo na zaplatenie úrokov v určenej ročnej percentuálnej

výške, poverenie na vykonanie exekúcie z 21. januára 2008 vydané v predmetnej exekúcii

okresným súdom na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie uvádza už „úroky

z omeškania - odlišné príslušenstvo pohľadávky“.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a spisu okresného súdu zistil, že takmer

všetky námietky sťažovateľky sú opodstatnené. V rozhodnutí okresného súdu úplne

absentuje čo i len stručný opis dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla v druhom a treťom

bode svojich námietok, teda konajúci súd ich vôbec nebral do úvahy a svojvoľne ich

odignoroval.

Obdobne ústavný súd konštatuje, že ani ďalšia časť odôvodnenia rozhodnutia nie je

jasná a presvedčivá a v tomto smere sa ústavný súd tiež stotožňuje a argumentmi

sťažovateľky (týkali sa napr. konštatovania „o irelevantnosti námietky sťažovateľky k

prechodu práva z exekučného titulu na oprávneného (I., spol. s r. o., L...“), ktoré „vôbec

však nerieši otázku dopadu nesplnenia povinností podľa ustanovenia § 526, ods. 1

na možnosť postupníka domáhať sa u povinného zaplatenia

postúpenej pohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora“, a tiež riadneho odôvodnenie

uznesenia „v odseku šesť je vágne, keďže sa v ňom konajúci súd úplne a presvedčivo

nevyporiadal s evidentnou zámenou dvoch rôznych právnych inštitútov - úroku a úroku z

omeškania v zmysle ustanovenia , ods. 3 . V zmysle uvedeného

ustanovenia ide o úplne odlišné príslušenstvá pohľadávky...“.

Po preskúmaní všetkých námietok sťažovateľky a uznesenia okresného súdu preto

ústavný súd nemal inú možnosť ako konštatovať, že odôvodnenie nie je v súlade ani

s ustanovením a vykazuje značné prvky

arbitrárnosti.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd postupoval v exekučnom konaní

pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky proti exekúcii v rozpore s procesnými zásadami

(najmä Exekučným poriadkom a ) a ústavnoprocesnými

princípmi (právna istota), čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (obdobne napr. ).

Nad rámec k tomu treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľky sa malo, alebo nemalo vyhovieť, či už čiastočne

alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti (riadne odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu

v zmysle a dohovoru).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľky bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť,

ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o námietkach sťažovateľky

bude jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami

sťažovateľky v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia.

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € najmä z dôvodu, že je „povinná trpieť stav právnej

neistoty...“.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal

z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní

náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátením veci

na ďalšie konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

pred ústavným súdom advokátom JUDr. N. T. Sťažovateľka žiadala v podaní z 11.

decembra 2009 úhradu trov konania v sume 438,57 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 € (20 949,92 Sk). Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu

z 11. decembra 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 € , t. j. za tri úkony spolu 347,70 €. Spolu

s režijným paušálom 3 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada priznaná v celkovej

sume 368,55 €.

Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma

bola zvýšená o DPH vo výške 19 % (t. j. o 70,02 €) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy

právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej

sume 438,57 €.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľkou uplatnených trovách

konania tak, ako to je uvedené v bodoch 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009