Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 18/2010
PDF · 185.59 KB
No categories available
I. ÚS 18/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B..., s. r. o., Č., zastúpenej
advokátkou JUDr. A. M., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 103/2009 z 28. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B..., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
14. decembra 2009 a poštou 16. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
B..., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 103/2009 z 28. augusta 2009 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresným súdom Čadca (ďalej
len „okresný súd“) je pod sp. zn. 4 C 103/2008 vedené konanie v právnej veci žalobcov
Ing. O. P., J. M., M. M., E. Ď. a A. Z. (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľke ako
žalovanej o určenie vlastníckeho práva.
Na základe späťvzatia návrhu žalobcu Ing. O. P. (ďalej len „žalobca v 1. rade“)
okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 103/2008 z 18. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) konanie žalobcu v 1. rade zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu podal
odvolanie žalobca v 1. rade, ktoré odôvodnil tým, že žalobu zobral späť, pretože bol na neho
vyvíjaný nátlak, a na podanom návrhu trvá. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 7 Co 46/2009 z 25. februára 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že podmienky
na zastavenie konania na základe späťvzatia návrhu žalobcom v 1. rade podľa § 96 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) neboli dané, keďže na strane
navrhovateľov ide o nerozlučné spoločenstvo účastníkov a na späťvzatie návrhu jedným
z navrhovateľov je potrebný súhlas ostatných navrhovateľov.
Uznesenie krajského súdu napadla dovolaním sťažovateľka. Uznesením najvyššieho
súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté pre neprípustnosť.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Sťažnosť sa týka a smeruje proti
Uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009
(ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“). Týmto právoplatným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdmi ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a to tým, že porušovateľ nedôvodné odmietol podané dovolanie, čím sa
odmietol vecou zaoberať a tým odoprel sťažovateľke spravodlivosť (denegatio isutitiae)
a právo domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, ktorý je povinný poskytnúť mu ochranu, vec prejednať a rozhodnúť. Na
odmietnutie podania (a prejednania veci samej, obsahu podania) musia byť splnené
zákonné podmienky, ktoré v tomto prípade neboli splnené, a preto porušovateľ nesprávne
a nedôvodné odoprel sťažovateľke prejednanie a rozhodnutie o práve, ktorého sa podaným
dovolaním domáhala.
Mám za to, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR znamená pozitívny
záväzok súdu poskytnúť ochranu právu, ktorého ochrany sa môže každý domáhať, zákonom
ustanoveným postupom, spočívajúcu v prejednaní a rozhodnutí veci za podmienok
ustanovených v čl. 48 Ústavy SR. Súd nieje oprávnený odmietnuť zaoberať sa vecou, pokiaľ
na to nie sú splnené zákonné podmienky...
Napadnuté rozhodnutie je... nesprávne najmä v tom, že dovolací súd v ňom
konštatuje... že sťažovateľka nebola osobou legitimovanou na podanie dovolania proti
uzneseniu KS, keďže týmto rozhodnutím jej nebola spôsobená žiadna ujma.
Ujma sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka má právo, aby bolo konanie v časti
žaloby navrhovateľa 1/ voči nej zastavené tak, ako to urobil Okresný súd Čadca
rozhodnutím - Uznesením 4C/103/2008-45. Ujmu bolo možné odstrániť zrušením uznesenia
KS. Uznesenie KS trpí vadou podľa § 237 O. s. p. a zároveň ním bola spôsobená ujma na
právach sťažovateľky. Inak povedané ujma sťažovateľky spočíva vtom, že je proti nej
nezákonne ďalej vedené súdne konanie, ktoré malo byť v časti žaloby navrhovateľa 1/
zastavené.»
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
„a) vyhovel sťažnosti,
b) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému porušeniu došlo Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009,
c) zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa
28. 08. 2009,
d) zrušil Uznesenie Krajského súdu v Žiline 7Co/46/2009 zo dňa 25. 02. 2009 a vec
vrátil na ďalšie konanie...
uložil porušovateľovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške
245,70 EUR (2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava, spísanie a podanie sťažnosti
+ 2 x rež. paušál)
po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť Uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009 a Uznesenia Krajského súdu
v Žiline 7Co/46/2009 zo dňa 25. 02. 2009.“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy
uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu,
keď namietala, že uznesením najvyššieho súdu v konaní bolo porušené jej základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ústavy. Aj keď sťažovateľka neuviedla,
ktorého konkrétneho odseku čl. 46 ústavy sa jej sťažnosť týka, z obsahu sťažnosti je zrejmé,
že mala na mysli porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka videla porušenie svojho práva v tom, že jej bol odopretý prístup k súdu,
pričom podľa jej názoru je podané dovolanie prípustné, keďže uznesenie krajského súdu trpí
vadou podľa § 237 OSP, a zároveň jej ním bola spôsobená ujma na právach, ktorá spočíva
v tom, že je proti nej nezákonne ďalej vedené súdne konanie, ktoré malo byť v časti žaloby
žalobcu v 1. rade zastavené.
Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je
zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok
konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.
Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol: „Dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol, uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti
zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1. písm. a/. O. s. p.), alebo uzneseniu,
ktorým odvolací súd rozhodoval, vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.),
alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2
písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade- cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. Odhliadnuc od
uvedeného, v tomto prípade však na strane žalovanej ide o nedostatok subjektívnej
legitimácie na podanie dovolania.
Na podanie dovolania sú legitimovaní účastníci konania alebo ich právni
nástupcovia. Z tohto všeobecného záveru však nemožno vyvodiť, že v konkrétnom prípade
môžu dovolanie podať obe sporové strany (všetci účastníci konania). Aj keď táto otázka nie,
je v zákone výslovne riešená, z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, že
dovolanie môže poddať len tá strana (účastník konania), ktorej nebolo rozhodnutím
odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené, prípadne, ktorej bola týmto rozhodnutím
spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Pritom nie je rozhodujúce celé znenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, ale iba jeho výrok (na obsah rozhodnutia súdu prvého
stupňa nemožno prihliadať vôbec). Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy
subjektívne presvedčenie účastníka, konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím
súdu bola účastníkovi spôsobená určitá, hoci nie veľmi významná ujma, ktorú možno
odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. Tieto zásady sa použijú aj vtedy, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. Zo samotnej
skutočnosti, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí takouto vadou nemožno vyvodzovať, že by
tým účastníkovi konania bola spôsobená určitá ujma na jeho právach. Pri skúmaní
oprávnenia na podanie dovolania z tohto hľadiska je totiž podstatné, že rozhodnutie
odvolacieho súdu vyznelo celkom podľa jeho požiadaviek, a že uspokojený účastník konania
objektívne nemôže mať žiadny záujem na zrušení rozhodnutia. Ak teda dovolanie podal
účastník konania, ktorému výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v celom rozsahu
vyhovené, resp. mu ním nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, dovolací súd
dovolanie odmietne.
Vychádzajúc z uvedeného to potom znamená, že v danom prípade žalovaná nebola
osobou legitimovanou na podanie dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
odvolaniu žalobcu 1/ vyhovené, keďže týmto rozhodnutím dovolateľke (ktorej procesné
postavenie žalovanej strany. v súdnom spore je nezávislé od jej vlastnej, vôle) nebola
spôsobená žiadna ujma. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako
neprípustné odmietol (§ 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.1 písm. b/ O. s. p.).“
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky
odmietnuť.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o tom, že uznesením krajského súdu jej bola
spôsobená ujma na právach, a preto je dovolanie prípustné, ústavný súd poukazuje hlavne
na tú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom konštatuje, že pri
posudzovaní, či bola účastníkovi konania spôsobená ujma, nemožno brať do úvahy
subjektívne presvedčenie účastníka, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu
bola účastníkovi spôsobená ujma, ktorú možno odstrániť zrušením napadnutého
rozhodnutia.
Sťažovateľka tvrdí, že jej bola spôsobená ujma na právach, pretože konanie proti nej
v časti žaloby žalobcu v 1. rade malo byť zastavené.
V konaní, ktorého je sťažovateľ v postavení žalovaného účastníkom, sa žalobcovia
domáhajú určenia vlastníckeho práva (v prvom výroku, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po nebohom P. P., v druhom výroku, že nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobcu v 2.
rade a v treťom výroku, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej A. M., rod. M.).
Vzhľadom na predmet konania a navrhované výroky je zrejmé, že sťažovateľka by aj
po prípadnom zrušení uznesenia krajského súdu ostala v pozícii žalovaného v uvedenom
konaní s rovnakým predmetom, a teda jej procesné postavenie by sa nijakým negatívnym
ani pozitívnym spôsobom nezmenilo.
Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že sťažovateľka v dovolaní proti
uzneseniu krajského súdu namieta iba porušenie práv žalobcu v 2. rade, pričom porušenie
svojich práv nenamieta.
Z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľke nebola
z objektívneho hľadiska výrokom uznesenia krajského súdu spôsobená žiadna ujma, a preto
najvyšší súd postupoval správne, keď podané dovolanie sťažovateľky odmietol pre
neprípustnosť.
Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením
najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie neprípustného dovolania
nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.
Tvrdeniami sťažovateľky o prípustnosti dovolania z dôvodov daných v § 237 OSP sa
už ústavný súd nezaoberal, keďže aj prípadné pochybenie krajského súdu zakladajúce
podanie dovolania v situácii, keď je dovolanie podané neoprávnenou osobou, nezakladá
prípustnosť dovolania.
Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné
a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa označených článkov ústavy a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 2/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný
právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné
sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010