Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 18/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B..., s. r. o., Č., zastúpenej

advokátkou JUDr. A. M., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B..., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

14. decembra 2009 a poštou 16. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

B..., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. augusta 2009 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresným súdom Čadca (ďalej

len „okresný súd“) je pod sp. zn. vedené konanie v právnej veci žalobcov

Ing. O. P., J. M., M. M., E. Ď. a A. Z. (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľke ako

žalovanej o určenie vlastníckeho práva.

Na základe späťvzatia návrhu žalobcu Ing. O. P. (ďalej len „žalobca v 1. rade“)

okresný súd uznesením sp. zn. z 18. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) konanie žalobcu v 1. rade zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu podal

odvolanie žalobca v 1. rade, ktoré odôvodnil tým, že žalobu zobral späť, pretože bol na neho

vyvíjaný nátlak, a na podanom návrhu trvá. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 25. februára 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že podmienky

na zastavenie konania na základe späťvzatia návrhu žalobcom v 1. rade podľa § 96 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) neboli dané, keďže na strane

navrhovateľov ide o nerozlučné spoločenstvo účastníkov a na späťvzatie návrhu jedným

z navrhovateľov je potrebný súhlas ostatných navrhovateľov.

Uznesenie krajského súdu napadla dovolaním sťažovateľka. Uznesením najvyššieho

súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté pre neprípustnosť.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Sťažnosť sa týka a smeruje proti

Uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 08. 2009

(ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“). Týmto právoplatným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdmi ochranu podľa

Slovenskej republiky a to tým, že porušovateľ nedôvodné odmietol podané dovolanie, čím sa

odmietol vecou zaoberať a tým odoprel sťažovateľke spravodlivosť (denegatio isutitiae)

a právo domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, ktorý je povinný poskytnúť mu ochranu, vec prejednať a rozhodnúť. Na

odmietnutie podania (a prejednania veci samej, obsahu podania) musia byť splnené

zákonné podmienky, ktoré v tomto prípade neboli splnené, a preto porušovateľ nesprávne

a nedôvodné odoprel sťažovateľke prejednanie a rozhodnutie o práve, ktorého sa podaným

dovolaním domáhala.

Mám za to, že právo na súdnu ochranu podľa SR znamená pozitívny

záväzok súdu poskytnúť ochranu právu, ktorého ochrany sa môže každý domáhať, zákonom

ustanoveným postupom, spočívajúcu v prejednaní a rozhodnutí veci za podmienok

ustanovených v SR. Súd nieje oprávnený odmietnuť zaoberať sa vecou, pokiaľ

na to nie sú splnené zákonné podmienky...

Napadnuté rozhodnutie je... nesprávne najmä v tom, že dovolací súd v ňom

konštatuje... že sťažovateľka nebola osobou legitimovanou na podanie dovolania proti

uzneseniu KS, keďže týmto rozhodnutím jej nebola spôsobená žiadna ujma.

Ujma sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka má právo, aby bolo konanie v časti

žaloby navrhovateľa 1/ voči nej zastavené tak, ako to urobil Okresný súd Čadca

rozhodnutím - Uznesením -45. Ujmu bolo možné odstrániť zrušením uznesenia

KS. Uznesenie KS trpí vadou podľa a zároveň ním bola spôsobená ujma na

právach sťažovateľky. Inak povedané ujma sťažovateľky spočíva vtom, že je proti nej

nezákonne ďalej vedené súdne konanie, ktoré malo byť v časti žaloby navrhovateľa 1/

zastavené.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

„a) vyhovel sťažnosti,

b) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a nasl. , ku ktorému porušeniu došlo Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 08. 2009,

c) zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. 08. 2009,

d) zrušil Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 02. 2009 a vec

vrátil na ďalšie konanie...

uložil porušovateľovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške

245,70 EUR (2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava, spísanie a podanie sťažnosti

+ 2 x rež. paušál)

po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť Uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 08. 2009 a Uznesenia Krajského súdu

v Žiline zo dňa 25. 02. 2009.“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu,

keď namietala, že uznesením najvyššieho súdu v konaní bolo porušené jej základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené . Aj keď sťažovateľka neuviedla,

ktorého konkrétneho odseku sa jej sťažnosť týka, z obsahu sťažnosti je zrejmé,

že mala na mysli porušenie základného práva zaručeného v .

Sťažovateľka videla porušenie svojho práva v tom, že jej bol odopretý prístup k súdu,

pričom podľa jej názoru je podané dovolanie prípustné, keďže uznesenie krajského súdu trpí

vadou podľa , a zároveň jej ním bola spôsobená ujma na právach, ktorá spočíva

v tom, že je proti nej nezákonne ďalej vedené súdne konanie, ktoré malo byť v časti žaloby

žalobcu v 1. rade zastavené.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok

konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol: „Dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol, uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti

zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (. písm. a/. ), alebo uzneseniu,

ktorým odvolací súd rozhodoval, vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [] na zaujatie stanoviska ( ),

alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2

písm. a/ ), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade- cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2

písm. b/ ) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho

vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2

písm. c/ ).

Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí,

prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. Odhliadnuc od

uvedeného, v tomto prípade však na strane žalovanej ide o nedostatok subjektívnej

legitimácie na podanie dovolania.

Na podanie dovolania sú legitimovaní účastníci konania alebo ich právni

nástupcovia. Z tohto všeobecného záveru však nemožno vyvodiť, že v konkrétnom prípade

môžu dovolanie podať obe sporové strany (všetci účastníci konania). Aj keď táto otázka nie,

je v zákone výslovne riešená, z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, že

dovolanie môže poddať len tá strana (účastník konania), ktorej nebolo rozhodnutím

odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené, prípadne, ktorej bola týmto rozhodnutím

spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Pritom nie je rozhodujúce celé znenie

rozhodnutia odvolacieho súdu, ale iba jeho výrok (na obsah rozhodnutia súdu prvého

stupňa nemožno prihliadať vôbec). Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy

subjektívne presvedčenie účastníka, konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím

súdu bola účastníkovi spôsobená určitá, hoci nie veľmi významná ujma, ktorú možno

odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. Tieto zásady sa použijú aj vtedy, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v Zo samotnej

skutočnosti, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí takouto vadou nemožno vyvodzovať, že by

tým účastníkovi konania bola spôsobená určitá ujma na jeho právach. Pri skúmaní

oprávnenia na podanie dovolania z tohto hľadiska je totiž podstatné, že rozhodnutie

odvolacieho súdu vyznelo celkom podľa jeho požiadaviek, a že uspokojený účastník konania

objektívne nemôže mať žiadny záujem na zrušení rozhodnutia. Ak teda dovolanie podal

účastník konania, ktorému výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v celom rozsahu

vyhovené, resp. mu ním nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, dovolací súd

dovolanie odmietne.

Vychádzajúc z uvedeného to potom znamená, že v danom prípade žalovaná nebola

osobou legitimovanou na podanie dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

odvolaniu žalobcu 1/ vyhovené, keďže týmto rozhodnutím dovolateľke (ktorej procesné

postavenie žalovanej strany. v súdnom spore je nezávislé od jej vlastnej, vôle) nebola

spôsobená žiadna ujma. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako

neprípustné odmietol ( v spojení s ).“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky

odmietnuť.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o tom, že uznesením krajského súdu jej bola

spôsobená ujma na právach, a preto je dovolanie prípustné, ústavný súd poukazuje hlavne

na tú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom konštatuje, že pri

posudzovaní, či bola účastníkovi konania spôsobená ujma, nemožno brať do úvahy

subjektívne presvedčenie účastníka, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu

bola účastníkovi spôsobená ujma, ktorú možno odstrániť zrušením napadnutého

rozhodnutia.

Sťažovateľka tvrdí, že jej bola spôsobená ujma na právach, pretože konanie proti nej

v časti žaloby žalobcu v 1. rade malo byť zastavené.

V konaní, ktorého je sťažovateľ v postavení žalovaného účastníkom, sa žalobcovia

domáhajú určenia vlastníckeho práva (v prvom výroku, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po nebohom P. P., v druhom výroku, že nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobcu v 2.

rade a v treťom výroku, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej A. M., rod. M.).

Vzhľadom na predmet konania a navrhované výroky je zrejmé, že sťažovateľka by aj

po prípadnom zrušení uznesenia krajského súdu ostala v pozícii žalovaného v uvedenom

konaní s rovnakým predmetom, a teda jej procesné postavenie by sa nijakým negatívnym

ani pozitívnym spôsobom nezmenilo.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že sťažovateľka v dovolaní proti

uzneseniu krajského súdu namieta iba porušenie práv žalobcu v 2. rade, pričom porušenie

svojich práv nenamieta.

Z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľke nebola

z objektívneho hľadiska výrokom uznesenia krajského súdu spôsobená žiadna ujma, a preto

najvyšší súd postupoval správne, keď podané dovolanie sťažovateľky odmietol pre

neprípustnosť.

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením

najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie neprípustného dovolania

nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Tvrdeniami sťažovateľky o prípustnosti dovolania z dôvodov daných v sa

už ústavný súd nezaoberal, keďže aj prípadné pochybenie krajského súdu zakladajúce

podanie dovolania v situácii, keď je dovolanie podané neoprávnenou osobou, nezakladá

prípustnosť dovolania.

Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné

a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa označených článkov a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. ). Podľa názoru ústavného súdu predmetný

právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné

sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010