Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 63/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., pre

namietané porušenie jej základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých

podľa , základného práva na rovnaké práva detí

narodených v manželstve a mimo neho podľa

v spojení s , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2010 doručená sťažnosť V. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

I. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na osobitnú ochranu detí

a mladistvých podľa (ďalej len „“),

základného práva na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho podľa čl. 41

ods. 3 v spojení s , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe rozhodnutia

riaditeľa N. č. p. PPZ-61-2/PDJ-96 (v predloženej kópii bez dátumu) bolo sťažovateľke

podľa § 89 ods. 2 výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991, ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia

o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru (ďalej len „výnos“), priznané úmrtné

po jej otcovi policajtovi, zomrelom..., v sume 18 612 Sk, ktoré bolo 31. januára 1996

vyplatené do rúk jej matky (zákonnej zástupkyne).

Sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný

súd“) domáhala proti Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky

(ďalej aj „žalovaná“ alebo „ministerstvo vnútra“) zaplatenia sumy 93 060 Sk

s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorá jej (a jej bratovi) mala vzniknúť nesprávnym

úradným postupom štátneho orgánu ( o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom)

spočívajúcim v nevyplatení úmrtného podľa § 89 ods. 3 výnosu. Okresný súd rozsudkom

č. k. -35 z 1. decembra 2006 žalobu ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľke

uložil zaplatiť žalovanej trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -92 zo 16. októbra 2008

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu

74 448 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; zároveň žalovanú

zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná

dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2010 rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:

«Dovolací súd zaujal právny názor odlišný od názoru odvolacieho súdu vo viacerých

pre posúdenie veci zásadných otázkach.

Pokiaľ ide o názor odvolacieho súdu, že sťažovateľke bola spôsobená škoda

nesprávnym úradným postupom tak tým, že Výnos nebol v súlade s SR

a Dohovorom o právach dieťaťa ako aj tým, že príslušný orgán sa pri rozhodovaní

o priznaní úmrtného neriadil SR a Dohovorom o právach dieťaťa, dovolací súd

uviedol, že normotvornú činnosť, teda vydanie Výnosu nemožno považovať za úradný

postup a že v predmetnej veci nejde o postup ale samotné rozhodnutie, ktoré zrušené

nebolo.

Pokiaľ ide o prvú výhradu dovolacieho súdu k záverom odvolacieho súdu

o nesprávnosti úradného postupu ministerstva vnútra, v tomto prípade je odôvodnenie tohto

záveru vnútorne protirečivé už tým, že dovolací súd vymenúva rôzne atribúty, a teda podoby

nesprávneho úradného postupu, vzápätí tieto v predmetnej veci poprie konštatovaním, že

normotvorba nie je úradným postupom. Ako vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1 Zákona

č. , ministerstvá vykonávajú v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a plnia

ďalšie úlohy ustanovené v zákonoch a všeobecne záväzných právnych predpisoch.

Z ustanovenia , jeho písm. d) vyplýva, že ministerstvo

vnútra je ústredným orgánom štátnej správy SR okrem iného pre riadenie policajného zboru

a vojsk ministerstva vnútra.

Podľa ustanovenia , ministerstvo vnútra ustanoví

všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením

služobného pomeru vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým úmrtné patrí.

Dovolací súd vyložil nesprávny úradný postup ako akúkoľvek činnosť spojenú

s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s

ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho

orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto

činnosti. Dovolací súd ďalej pokračuje, že úradný postup nie je spravidla možné v právnom

predpise upraviť do najmenších podrobností, preto treba správnosť takéhoto postupu

posudzovať z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Ako vyplýva z vyššie uvedených predpisov, je to práve Ministerstvo vnútra SR a na

jeho čele stojaci minister, s výkonom právomoci ktorého nepochybne súvisí vydanie už

citovaného Výnosu.

Je teda nepochybne, že so zreteľom na vyššie uvedené ustanovenia právnych

predpisov, ktoré definujú právomoci ministerstva a ministra vnútra v oblasti prislúchajúcej

štátnej správy vrátane ustanovenia , je vydanie Výnosu

súčasťou výkonu právomoci tohto orgánu. Niet teda dôvodu vyňať z definície úradného

postupu takúto činnosť spojenú s výkonom právomoci ministerstva vnútra len preto, aby sa

súd vyhol konfrontácii tohto úradného postupu s nadradenými právnymi predpismi.

V predmetnej veci tak, ako konštatuje odvolací súd, citovaný Výnos ministerstva vnútra bol

prijatý pred prijatím SR, napriek tomu však bolo jeho povinnosťou zosúladiť

v súlade s článkom 154c ods. 1 SR tento Výnos s SR. Navyše, aj v čase

vydania Výnosu platil ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej

federatívnej republiky č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

a podľa článku 2 ods. 2, ktorej štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento imperatív obsahuje

v článku 2 ods. 2 aj SR.

Dovolací súd navyše skonštatoval, že ani postup PZ pri priznávaní úmrtného

nemožno charakterizovať zo strany sťažovateľky ako postup, pretože v preskúmavanom

prípade bolo vydané rozhodnutie. K tomuto prekvapujúcemu právnemu záveru dospel

dovolací súd (str. 8, druhý odsek) tým, že za takéto rozhodnutie bolo považované (aspoň

z časových súvislostí uvádzaných dovolacím súdom na to možno usudzovať, pretože

označenie dátumu údajného rozhodnutia v uznesení dovolacieho súdu absentuje) vyjadrenie

riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky SKP P PZ zo dňa 30. 12. 1996.

Podľa názoru dovolacieho súdu, na základe podania matky, ktoré bolo označené ako

„sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“,

ktoré označený riaditeľ podľa názoru dovolacieho súdu posúdil podľa § 126 Zákona

ostatnej službe (dovolací súd má zrejme na mysli Zákon o služobnom pomere príslušníkov

PZ SR), rozhodol tento orgán a to podľa ustanovenia § 125 Zákona ostatnej službe (opäť

zrejme Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR). Podľa názoru dovolacieho súdu,

toto „rozhodnutie“ obsahovalo výrok s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého bolo

rozhodnuté, bolo odôvodnené a absencia poučenia nespôsobovala vadu tohto rozhodnutia

„so zreteľom na ustanovenie § 135 ods. 4 Zákona o služobnom pomere príslušníkov PZ SR

(dovolací súd opäť označuje tento zákon nesprávne)“.

Tento skutkový záver súdu je krajne arbitrárny, ide ďaleko za hranicu obrany

žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi a dochádza do takých dôsledkov, ktoré sa

neodvážil v rámci svojich podaní predostrieť ani žalovaný.

Dovolací súd totiž tvrdí, že rozhodnutím je písomnosť, ktorú ani samotný orgán,

ktorý ju vydával, za rozhodnutie nepovažoval, nepovažoval ju za rozhodnutie ani žalovaný

v konaní pred všeobecnými súdmi.»

Podľa sťažovateľky aplikácia ustanovení príslušných právnych predpisov dovolacím

súdom nie je zlučiteľná so základnými právami zaručenými a medzinárodnými

dohovormi, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„- Právo sťažovateľky V. R. v domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- právo na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1

SR,

- právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotvené v článku 3

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

- a právo na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho zakotvené

v článku 41 ods. 3 SR

- v spojení s právom zakotveným v článku 12 ods. 2 SR, podľa ktorého nikoho

nemožno poškodzovať alebo znevýhodňovať vzhľadom na sociálny pôvod alebo iné

postavenie bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

zo dňa 29. 06. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29. 06. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nespokojnosť sťažovateľky

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2010, ktorým, ako sama

uviedla, konanie o jej žalobe nekončí, avšak jeho vydaním bolo zrušené rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým jej bolo priznané zo strany žalovanej plnenie.

1. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná

právomoc všeobecných súdov v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

a s účinnosťou od 1. júla 2004 o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Takýto prístup

zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (, ),

a podľa je teda právomoc ústavného súdu v danej veci subsidiárna

(, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj vzhľadom na to, že v danom prípade nedošlo

k právoplatnému skončeniu súdneho konania, pričom v jeho ďalšom štádiu sťažovateľka

bude mať možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd a uplatniť svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, ústavný súd dospel

k záveru, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, a z tohto dôvodu sťažnosť

podľa odmietol.

2. Sťažovateľka v sťažnosti neodôvodnila, v čom vidí porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

a iné) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj

(ďalej aj „OSP“). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

Najvyšší súd v danom prípade postupoval a rozhodol tak, ako mu to Občiansky

súdny poriadok (§ 243b) umožňuje, preto nemohlo dôjsť k odopretiu prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol aj ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným

rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa

a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných

orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch

smeroch: jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného

rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných

orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Pri kolízii týchto princípov

treba dať prednosť princípu zachovania a ochrany ústavnosti, a to za súčasného

spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty ().

Okrem osôb taxatívne uvedených v až f) a rovnako aj

v až f) nemá iná osoba procesnú spôsobilosť

na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

a a nasl. .

Z dôvodu svojej nepríslušnosti nie je ústavný súd oprávnený v konaní o sťažnosti

fyzickej osoby stanoviť, ktorý hmotnoprávny predpis má tvoriť základ pre rozhodnutie

všeobecného súdu vo veci samej, ani zrušiť alebo potvrdiť rozhodnutie všeobecného súdu,

či dokonca sám rozhodnúť v spore vedenom pred všeobecným súdom (podobne

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011