Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 63/2011
PDF · 201.97 KB
No categories available
III. ÚS 63/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., pre
namietané porušenie jej základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých
podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnaké práva detí
narodených v manželstve a mimo neho podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 43/2009
z 29. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2010 doručená sťažnosť V. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
I. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na osobitnú ochranu detí
a mladistvých podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho podľa čl. 41
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 43/2009 z 29. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe rozhodnutia
riaditeľa N. č. p. PPZ-61-2/PDJ-96 (v predloženej kópii bez dátumu) bolo sťažovateľke
podľa § 89 ods. 2 výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991, ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb.
o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru (ďalej len „výnos“), priznané úmrtné
po jej otcovi policajtovi, zomrelom..., v sume 18 612 Sk, ktoré bolo 31. januára 1996
vyplatené do rúk jej matky (zákonnej zástupkyne).
Sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný
súd“) domáhala proti Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
(ďalej aj „žalovaná“ alebo „ministerstvo vnútra“) zaplatenia sumy 93 060 Sk
s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorá jej (a jej bratovi) mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom)
spočívajúcim v nevyplatení úmrtného podľa § 89 ods. 3 výnosu. Okresný súd rozsudkom
č. k. 17 C 113/2006-35 z 1. decembra 2006 žalobu ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľke
uložil zaplatiť žalovanej trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Co 59/2007-92 zo 16. októbra 2008
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu
74 448 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; zároveň žalovanú
zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná
dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 43/2009 z 29. júna 2010 rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:
«Dovolací súd zaujal právny názor odlišný od názoru odvolacieho súdu vo viacerých
pre posúdenie veci zásadných otázkach.
Pokiaľ ide o názor odvolacieho súdu, že sťažovateľke bola spôsobená škoda
nesprávnym úradným postupom tak tým, že Výnos nebol v súlade s Ústavou SR
a Dohovorom o právach dieťaťa ako aj tým, že príslušný orgán sa pri rozhodovaní
o priznaní úmrtného neriadil Ústavou SR a Dohovorom o právach dieťaťa, dovolací súd
uviedol, že normotvornú činnosť, teda vydanie Výnosu nemožno považovať za úradný
postup a že v predmetnej veci nejde o postup ale samotné rozhodnutie, ktoré zrušené
nebolo.
Pokiaľ ide o prvú výhradu dovolacieho súdu k záverom odvolacieho súdu
o nesprávnosti úradného postupu ministerstva vnútra, v tomto prípade je odôvodnenie tohto
záveru vnútorne protirečivé už tým, že dovolací súd vymenúva rôzne atribúty, a teda podoby
nesprávneho úradného postupu, vzápätí tieto v predmetnej veci poprie konštatovaním, že
normotvorba nie je úradným postupom. Ako vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1 Zákona
č. 347/1990 Zb., ministerstvá vykonávajú v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a plnia
ďalšie úlohy ustanovené v zákonoch a všeobecne záväzných právnych predpisoch.
Z ustanovenia § 16, jeho písm. d) Zákona č. 347/1990 Zb. vyplýva, že ministerstvo
vnútra je ústredným orgánom štátnej správy SR okrem iného pre riadenie policajného zboru
a vojsk ministerstva vnútra.
Podľa ustanovenia § 124 Zákona č. 410/1991 Zb., ministerstvo vnútra ustanoví
všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením
služobného pomeru vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým úmrtné patrí.
Dovolací súd vyložil nesprávny úradný postup ako akúkoľvek činnosť spojenú
s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s
ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho
orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Dovolací súd ďalej pokračuje, že úradný postup nie je spravidla možné v právnom
predpise upraviť do najmenších podrobností, preto treba správnosť takéhoto postupu
posudzovať z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Ako vyplýva z vyššie uvedených predpisov, je to práve Ministerstvo vnútra SR a na
jeho čele stojaci minister, s výkonom právomoci ktorého nepochybne súvisí vydanie už
citovaného Výnosu.
Je teda nepochybne, že so zreteľom na vyššie uvedené ustanovenia právnych
predpisov, ktoré definujú právomoci ministerstva a ministra vnútra v oblasti prislúchajúcej
štátnej správy vrátane ustanovenia § 124 Zákona č. 410/1991 Zb., je vydanie Výnosu
súčasťou výkonu právomoci tohto orgánu. Niet teda dôvodu vyňať z definície úradného
postupu takúto činnosť spojenú s výkonom právomoci ministerstva vnútra len preto, aby sa
súd vyhol konfrontácii tohto úradného postupu s nadradenými právnymi predpismi.
V predmetnej veci tak, ako konštatuje odvolací súd, citovaný Výnos ministerstva vnútra bol
prijatý pred prijatím Ústavy SR, napriek tomu však bolo jeho povinnosťou zosúladiť
v súlade s článkom 154c ods. 1 Ústavy SR tento Výnos s Ústavou SR. Navyše, aj v čase
vydania Výnosu platil ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej
federatívnej republiky č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
a podľa článku 2 ods. 2, ktorej štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach
ustanovených zákonom a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento imperatív obsahuje
v článku 2 ods. 2 aj Ústava SR.
Dovolací súd navyše skonštatoval, že ani postup PZ pri priznávaní úmrtného
nemožno charakterizovať zo strany sťažovateľky ako postup, pretože v preskúmavanom
prípade bolo vydané rozhodnutie. K tomuto prekvapujúcemu právnemu záveru dospel
dovolací súd (str. 8, druhý odsek) tým, že za takéto rozhodnutie bolo považované (aspoň
z časových súvislostí uvádzaných dovolacím súdom na to možno usudzovať, pretože
označenie dátumu údajného rozhodnutia v uznesení dovolacieho súdu absentuje) vyjadrenie
riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky SKP P PZ zo dňa 30. 12. 1996.
Podľa názoru dovolacieho súdu, na základe podania matky, ktoré bolo označené ako
„sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“,
ktoré označený riaditeľ podľa názoru dovolacieho súdu posúdil podľa § 126 Zákona
ostatnej službe (dovolací súd má zrejme na mysli Zákon o služobnom pomere príslušníkov
PZ SR), rozhodol tento orgán a to podľa ustanovenia § 125 Zákona ostatnej službe (opäť
zrejme Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR). Podľa názoru dovolacieho súdu,
toto „rozhodnutie“ obsahovalo výrok s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého bolo
rozhodnuté, bolo odôvodnené a absencia poučenia nespôsobovala vadu tohto rozhodnutia
„so zreteľom na ustanovenie § 135 ods. 4 Zákona o služobnom pomere príslušníkov PZ SR
(dovolací súd opäť označuje tento zákon nesprávne)“.
Tento skutkový záver súdu je krajne arbitrárny, ide ďaleko za hranicu obrany
žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi a dochádza do takých dôsledkov, ktoré sa
neodvážil v rámci svojich podaní predostrieť ani žalovaný.
Dovolací súd totiž tvrdí, že rozhodnutím je písomnosť, ktorú ani samotný orgán,
ktorý ju vydával, za rozhodnutie nepovažoval, nepovažoval ju za rozhodnutie ani žalovaný
v konaní pred všeobecnými súdmi.»
Podľa sťažovateľky aplikácia ustanovení príslušných právnych predpisov dovolacím
súdom nie je zlučiteľná so základnými právami zaručenými ústavou a medzinárodnými
dohovormi, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„- Právo sťažovateľky V. R. v domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
- právo na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy
SR,
- právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotvené v článku 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
- a právo na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho zakotvené
v článku 41 ods. 3 Ústavy SR
- v spojení s právom zakotveným v článku 12 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho
nemožno poškodzovať alebo znevýhodňovať vzhľadom na sociálny pôvod alebo iné
postavenie bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
1Cdo 43/2009 zo dňa 29. 06. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 43/2009 zo dňa 29. 06. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nespokojnosť sťažovateľky
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 43/2009 z 29. júna 2010, ktorým, ako sama
uviedla, konanie o jej žalobe nekončí, avšak jeho vydaním bolo zrušené rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým jej bolo priznané zo strany žalovanej plnenie.
1. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná
právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
a s účinnosťou od 1. júla 2004 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Takýto prístup
zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 6/94, II. ÚS 71/04),
a podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda právomoc ústavného súdu v danej veci subsidiárna
(II. ÚS 160/05, II. ÚS 167/06).
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj vzhľadom na to, že v danom prípade nedošlo
k právoplatnému skončeniu súdneho konania, pričom v jeho ďalšom štádiu sťažovateľka
bude mať možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd a uplatniť svoju
argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, ústavný súd dospel
k záveru, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, a z tohto dôvodu sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
2. Sťažovateľka v sťažnosti neodôvodnila, v čom vidí porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je
zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 18/2010,
III. ÚS 378/2010 a iné) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok
(ďalej aj „OSP“). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
Najvyšší súd v danom prípade postupoval a rozhodol tak, ako mu to Občiansky
súdny poriadok (§ 243b) umožňuje, preto nemohlo dôjsť k odopretiu prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd
nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol aj ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným
rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných
orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch
smeroch: jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného
rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných
orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Pri kolízii týchto princípov
treba dať prednosť princípu zachovania a ochrany ústavnosti, a to za súčasného
spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty (II. ÚS 354/06).
Okrem osôb taxatívne uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a rovnako aj
v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde nemá iná osoba procesnú spôsobilosť
na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
a § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Z dôvodu svojej nepríslušnosti nie je ústavný súd oprávnený v konaní o sťažnosti
fyzickej osoby stanoviť, ktorý hmotnoprávny predpis má tvoriť základ pre rozhodnutie
všeobecného súdu vo veci samej, ani zrušiť alebo potvrdiť rozhodnutie všeobecného súdu,
či dokonca sám rozhodnúť v spore vedenom pred všeobecným súdom (podobne
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2011