Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 369/09
PDF · 252.57 KB
No categories available
I. ÚS 369/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 369/09-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti A. M., R. T., zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P. B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 678/90 takto
rozhodol:
1. Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90
konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť A. M. trovy právneho zastúpenia
v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. D. D., P. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 369/09-17 z 25. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť, doručenú ústavnému súdu 30. júla 2009, A.
M., R. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P. B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Ja sťažovateľka som prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 18. 07. 1994
spolu s P. P., J. P. a M. P. podala rozšírený návrh na Okresný súd v Žiline v konaní 12C
678/90 o zrušenie spoluvlastníctva k parc. pkn 745 zapísanej vo vložke č. 185 katastrálne
2
územie K., ktorá bola totožná s parc. KN 787/1 roľa o výmere 737 ma KN 787/2 roľa o
2
výmere 1025 m.
Pôvodne sa tento návrh viedol na Okresnom súde v Žiline pod č. 6C 839/83.
Rozsudok Okresného súdu Žilina 6C 839/83 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica 14Co 12/89 zo dňa 23. 03. 1989 zrušil NS SR, Bratislava rozsudkom 2Cz 30/90 zo
dňa 27. 06. 1990 a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Žiline.
Pôvodní žalobcovia O. P., M. P. a M. P. zomreli a do ich práv sme vstúpili my
žalobcovia P. P., J. P., M. P. a ja A. M., pričom v priebehu tohto sporu však zomrel aj P. P.,
J. P. ako aj M. P. Vec dostala na Okresnom súdu v Žiline novú sp. zn. 12C 678/90. Súd
v konaní dlhodobo nepokračuje...
Na základe vyššie popísaného veľmi stručného skutkového stavu mám jednoznačne
za to, že Okresný súd v Žiline svojím postupom porušil a stále porušuje moje základné
právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky… ako aj moje
právo upravené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd formulované ako právo na prejednanie veci v primeranej lehote...
Predmetom konania na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 12C 678/90 je
rozhodnutie o zrušení spoluvlastníctva, kde zaujal aj právny názor NS SR a vec sa vedie na
Okresnom súde v Žiline od 03. 10. 1983. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že bez ohľadu
na zložitosť prejednávanej veci je uplynutie doby 25 rokov 8 mesiacov bez ukončenia veci
príliš dlhé a neprimerané obdobie, aby vec nemohla byť právoplatne skončená...
Pokiaľ ide o naše správanie, toto určite nebolo dôvodom dlhoročnej nečinnosti súdu.
Zúčastňovali sme sa každého úkonu stanoveného súdom...
Čo sa týka postupu samotného súdu v predmetnej veci, opakovane poukazujeme na
príliš dlhú dobu nečinnosti súdu a riedkosť procesných úkonov.
Vychádzajúc z uvedených kritérií mám za to, že v mojom prípade prichádza do úvahy
aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady mojej nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch, pretože mám za to, že porušenie môjho základného práva nemožno
napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a len žiadaný deklarujúci výrok Ústavného
súdu nemožno považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, a to jednak z dôvodu
neprimeranej dĺžky zbytočných prieťahov v konaní, a jednak z dôvodu spočívajúcom
v charaktere predmetu sporu.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 678/90 porušil právo A.
M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 678/90 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.300,- EUR, ktoré je
Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu Ústavného
súdu.
4. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke všetky trovy konania
a právneho zastupovania na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia
nálezu Ústavného súdu.“
Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby
sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného
súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky
a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprS 402/09
z 10. decembra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. decembra 2009 uviedol:
„Kontrolou spisu som zistil, že v konaní od 10. 8. 2007 sudca v konaní postupuje bez
zbytočných prieťahov. Hoci samotný spor po právnej stránke nepovažujem za zložitý,
hlavnou prekážkou v konaní je skutočnosť, že doposiaľ nie je možné zidentifikovať predmet
konania, ktorý sa spolu so zmenami evidencie katastra nehnuteľností menil tak, že pozemky
sú ďalej vedené ako parcely katastra nehnuteľností.
Zároveň v konaní následkom pomerne dlhého časového odstupu od podania návrhu
došlo k zmene aktívne a pasívne legitimovaných osôb, ktoré doposiaľ súd ani účastníci
nedokázali identifikovať. Na LV č. 1095 k. ú. K. sú zapísaný podieloví spoluvlastníci
v podiele 78/216 ostatní sú neidentický. Najväčším procesným problémom sa javí
skutočnosť, že ako podieloví spoluvlastníci nie sú zapísaní ani účastníci konania.
Zmätočne zároveň pôsobia aj podania účastníkov, ktorými žiadajú aj určiť vlastnícke
právo k iným nehnuteľnostiam a ich vyjadrenia, ktorými buď nedokážu presvedčivo
preukázať postupnosť predmetu sporu (totožnosť parciel zapísaných na LV č. 1095 k. ú. K.)
a nedokážu identifikovať okruh účastníkov konania.
Dôvodom pre čo nebolo o návrhu rozhodnuté, je dôsledné rešpektovanie názoru
vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky 2Cz 30/90, ktorý zrušil pre porušenie
zákona predchádzajúce rozhodnutia prvo a druhostupňových súdov, ktorými bol zamietnutý
návrhu a snaha sudcu stotožniť predmet konania a účastníkov, čo je z doposiaľ
predložených a zabezpečených dôkazov a listín nemožné, najmä vzhľadom na povinnosť
vyriešiť viaceré prejudiciálne otázky ohľadov vlastníckych práv jednotlivých účastníkov
a tretích osôb.
Dovoľujem si vysloviť názor, že ani rozhodnutie o zamietnutí návrhu za daného stavu
by nevytvorilo u účastníkov pocit istoty a nevyriešilo ich spory.
Skutočne dĺžka konania je neprimerane dlhá, avšak je len následkom zmien
a povinnosťou rešpektovať príkazy nadriadeného súdu, ktoré vychádzali zo zásady
materiálnej pravdy ku ktorej sa súd za súčasného stavu a bez aktívnej pomoci účastníkov
(ktorá je nedostatočná) nie je schopný dospieť.
Vzhľadom na vyššie uvedené osobitosti konania navrhujem ústavnému súdu, aby
v prípade konštatovania porušenia práva na prejedanie veci v primeranej lehote nepriznal
finančné zadosťučinenie. Hoci súd vedie konanie a je zaň zodpovedný, nemožno objektívne
naň prenášať všetku zodpovednosť za výsledok konania bez toho, aby účastníci aktívne
spolupôsobili pri zisťovaní skutkových okolností.“
II.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tento predmet konania,
správanie účastníkov a postup okresného súdu v posudzovanom konaní:
Návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 3. októbra 1983 sa právni
predchodcovia sťažovateľky domáhali zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 839/83.
V období od začatia konania 3. októbra 1983 do 29. marca 1989 okresný súd vo veci
trikrát rozhodol tak, že návrh zamietol. Prvé dva rozsudky okresného súdu boli Krajským
súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní zrušené a vec bola vrátená na
ďalšie konanie a tretí rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 839/83-88 zo 4. augusta 1988
(ďalej len „rozsudok zo 4. augusta 1988“) bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.
14 Co 12/89 z 23. marca 1989 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 1989“).
Sťažovateľka sa stala účastníčkou konania ako právna nástupkyňa navrhovateľa M.
P., zomrelého 23. decembra 1988, a to v štádiu tretieho odvolacieho konania, ktoré bolo
ukončené rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989.
Na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky (vtedy
generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky, pozn.; ďalej len „generálny
prokurátor“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (vtedy Najvyšší súd Slovenskej
socialistickej republiky, pozn.; ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cz 88/89
z 31. augusta 1989 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. augusta 1988 v spojení
s rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989 v časti výroku o trovách konania a vrátil ho
na ďalšie konanie okresnému súdu.
Okresný súd opätovne rozhodol o trovách konania v súlade so závermi najvyššieho
súdu rozsudkom z 30. októbra 1989.
Na základe sťažnosti generálneho prokurátora najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
2 Cz 30/90 z 27. júna 1990 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. augusta 1988
v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989 aj v časti výroku vo veci samej, ako
aj rozsudok okresného súdu o trovách konania z 30. októbra 1989 a vec vrátil na ďalšie
konanie okresnému súdu.
Spis bol doručený okresnému súdu 6. augusta 1990 a okresný súd po vrátení veci
viedol konanie pod novou sp. zn. 12 C 678/90.
V ďalšom priebehu konania postupne dochádzalo k úmrtiam účastníkov tak na strane
navrhovateľov, ako aj na strane odporcov. Okresný súd sa svojimi úkonmi pokúšal zistiť
právnych nástupcov zomrelých účastníkov, opakovanými žiadosťami adresovanými
právnemu zástupcovi navrhovateľov žiadal upresniť okruh účastníkov a označiť dedičské
konania a také dedičské rozhodnutia, ktoré preukazujú právne nástupníctvo v konaní. Ďalej
priebežne pripájal dedičské spisy a zisťoval stav dedičských konaní.
Okresný súd uznesením z 23. januára 1992 prerušil konanie vo veci do právoplatného
skončenia dedičského konania po jednom zomrelom odporcovi, pričom dedičský spis
s právoplatným dedičským rozhodnutím bol pripojený v januári 1994.
Okresný súd 7. júna 1994 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na upresnenie
okruhu účastníkov na strane odporcov. K splneniu tejto výzvy došlo až podaním právneho
zástupcu navrhovateľov doručeným okresnému súdu 19. júla 1994.
Právny zástupca navrhovateľov podaním zo 14. novembra 1995 žiadal okresný súd,
aby sa vo veci nekonalo pojednávanie z dôvodu možnosti mimosúdnej dohody.
Pojednávania konané 26. septembra 1995, 28. novembra 1995 a 16. februára 1996
boli odročené bez prerokovania veci.
Dňa 26. februára 1996 právny zástupca opätovne žiadal okresný súd o nekonanie vo
veci až do ukončenia ním novooznačeného dedičského konania (po Ž. P., rod. P.), výsledky
ktorého sú relevantné na pokračovanie v tomto konaní. Z uvedených dôvodov ospravedlnil
aj svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. marec 1996, a preto bolo pojednávanie
bez prerokovania veci odročené.
Dňa 28. júla 1997 okresný súd preveril stav dedičských konaní a 5. marca 1998
vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na označenia dedičských konaní a dedičov po
ďalších zomrelých navrhovateľoch a odporcoch. Dňa 9. apríla 1998 právny zástupca
reagoval na výzvu okresného súdu.
V ďalšom období dochádzalo k previerke spisu okresného súdu predsedom súdu ako
aj k zmenám zákonného sudcu.
Ďalším úkonom okresného súdu vo veci bola výzva z 13. novembra 2001 adresovaná
právnemu zástupcovi navrhovateľov na upresnenie okruhu účastníkov na strane
navrhovateľov i odporcov. Keďže zástupca navrhovateľov na túto výzvu nereagoval, jej
splnenie okresný súd urgoval 8. septembra 2003. Dňa 12. januára 2004 právny zástupca
navrhovateľov požiadal o predĺženie lehoty o 60 dní na splnenie výzvy vzhľadom na
zložitosť veci. Keďže k splneniu výzvy ani následne nedošlo, okresný súd opätovne urgoval
právneho zástupcu navrhovateľov 14. marca 2005. Právny zástupca navrhovateľov síce
19. apríla 2005 doručil okresnému súdu podanie, avšak išlo o podanie vo veci iného
súdneho konania, na ktorom bola mylne uvedená spisová značka posudzovaného konania.
Po ďalšej zmene zákonného sudcu 16. októbra 2006 bol na uvedený omyl právny zástupca
navrhovateľov upozornený výzvou okresného súdu z 10. augusta 2007.
Až 4. septembra 2007, teda takmer po šiestich rokoch, právny zástupca
navrhovateľov čiastočne reagoval na výzvu okresného súdu z 13. novembra 2001 a oznámil
okresnému súdu dedičov po ďalšom zomrelom navrhovateľovi, ktorý zomrel v roku 2004,
a uviedol, že pre účely upresnenia okruhu účastníkov sa musí spojiť s dedičmi, ako aj pre
účely preverenia, či nedošlo k úmrtiam ďalších účastníkov.
Okresný súd po pripojení ďalších dedičských spisov 21. septembra 2007 opätovne
vyzval zástupcu navrhovateľov na označenie dedičov zomrelých účastníkov, ktorí zdedili
podiel na spornej nehnuteľnosti a sú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ku ktorej v tomto
konaní navrhovatelia navrhli zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo.
Právny zástupca po opätovnom mylnom doručení podania týkajúceho sa iného
súdneho konania podaním z 12. októbra 2007 oznámil okruh dedičov zomrelých
navrhovateľov, pričom uviedol, ktorí z nich netrvajú na ďalšom pokračovaní (túto
skutočnosť dotknuté osoby oznámili aj samostatným podaním) tohto konania a ani mu
neudelili plnú moc na zastupovanie. Ďalej uviedol, ktorí z navrhovateľov, resp. ich
právnych nástupcov trvajú na pokračovaní v konaní (v okruhu týchto účastníkov uviedol aj
sťažovateľku) s tým, že ich požiadal o označenie súdom požadovaných dedičských spisov,
ktoré následne oznámi okresnému súdu.
Okresný súd po pripojení ďalších dedičských spisov a vyžiadaní úplnej
pozemkovoknižnej vložky týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti z príslušného katastrálneho
úradu a po prijatí už tretieho mylne doručeného podania zástupcu navrhovateľov týkajúceho
sa úplne iného súdneho konania, opätovne 28. apríla 2009 veľmi podrobne vyzval zástupcu
navrhovateľov na preukázanie právneho nástupníctva v konaní. Osobitne dôrazne okresný
súd poukázal na to, že z označených a pripojených dedičských rozhodnutí po konkrétnom
zomrelom odporcovi nevyplýva právne nástupníctvo osôb označených zástupcom
sťažovateľov (ktorí sú síce dedičmi zomrelého odporcu, ale podľa dedičských rozhodnutí
spoluvlastnícky podiel k spornej nehnuteľnosti po odporcovi nenadobudli).
Dňa 19. mája 2009 právny zástupca požiadal o predĺženie lehoty na splnenie výzvy
okresného súdu z 28. apríla 2009 a v ďalšom texte svojho podania reagoval na obsah výzvy
spôsobom svedčiacim o nepochopení jej skutočného obsahu.
Vzhľadom na toto podanie zástupcu navrhovateľov okresný súd v opakovanej výzve
zo 6. júna 2009 zdôraznil podstatu svojej výzvy z 28. apríla 2009, poukázal na jej
nepochopenie zástupcom navrhovateľov a žiadal o jej splnenie.
Dňa 31. júla 2007 sťažovateľka už ako jediná účastníčka a navrhovateľka zastúpená
JUDr. D. D. oznámila okresnému súdu, že okruh právnych nástupcov po zomrelom
odporcovi (ktorého sa týkala výzva z 28. apríla 2009) už bol okresnému súdu oznámený
v rozšírení návrhu doručenom 19. júla 1994.
Ústavnému súdu bola sťažnosť sťažovateľky doručená 30. júla 2009.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Predmet tohto súdneho konania je možné
považovať po vecnej stránke za zložitejší, po právnej stránke je nutné konštatovať, že
žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil niekoľko okolností, ktorými sťažovateľka
prispela k prieťahom v konaní okresného súdu.
Príčinnú súvislosť medzi správaním sťažovateľky (ako aj ostatných navrhovateľov
zastúpených spoločným právnym zástupcom) a celkovou dĺžkou konania vidí ústavný súd
najmä s ohľadom na predmet posudzovaného konania. V konaní, ktorého predmetom je
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, je základnou
požiadavkou zo strany navrhovateľov označenie všetkých spoluvlastníkov tejto
nehnuteľnosti, čo sťažovateľka zastúpená advokátom opomenula, pričom aj jej aktivita ako
navrhovateľky pri označení nových spoluvlastníkov z titulu právneho nástupníctva po
zomrelých účastníkoch bola zanedbateľná.
Okresný súd opakovane vyzýval sťažovateľku (ako aj ostatných navrhovateľov
zastúpených spoločným právnym zástupcom) na relevantné vymedzenie predmetu konania
a vymedzenie okruhu účastníkov z titulu právneho nástupníctva po zomrelých účastníkoch,
tieto výzvy však neboli splnené. Právny zástupca sťažovateľky a ostatných navrhovateľov
niekoľkokrát žiadal okresný súd o nenariaďovanie pojednávaní vo veci pre účely vytvorenia
časového priestoru na splnenie výziev súdu (čo sa však nestalo) a taktiež podal okresnému
súdu niekoľko zmätočných podaní, ktoré sa svojím obsahom zjavne týkali iných, ako
posudzovaného súdneho konania.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Na základe návrhu právnych predchodcov sťažovateľky sa konanie vo veci začalo
3. októbra 1983 a bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 6 C 839/83. Sťažovateľka sa
stala účastníčkou konania ako právna nástupkyňa navrhovateľa M. P., zomrelého 23.
decembra 1988. Po zrušení právoplatného rozsudku vo veci najvyšším súdom na základe
mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora okresný súd opätovne konal
vo veci od 6. augusta 1990 a konanie viedol pod novou sp. zn. 12 C 678/90. Konanie vo
veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 30. júla 2009 nebolo skončené.
Napriek tomu, že posudzované konanie (vedené pod sp. zn. 12 C 678/90) trvá takmer
20 rokov, v postupe okresného súdu nie je možné ustáliť také obdobia nečinnosti, ktoré by
neboli spôsobené správaním sťažovateľky (ako aj ostatných navrhovateľov zastúpených
spoločným právnym zástupcom).
To, že navrhovatelia vrátane sťažovateľky v celom doterajšom priebehu konania
neboli schopní relevantne vymedziť jeho predmet a účastníkov, čo bolo nespornou
prekážkou meritórneho posúdenia a rozhodnutia veci, nemôže ospravedlniť postup
okresného súdu, ktorý počas celého obdobia takmer 20 rokov z neunesenia bremena
tvrdenia a dôkazného bremena navrhovateľmi nevyvodil náležité závery a konanie vo veci
neukončil.
Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené,
rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd prikázal v súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
8 300 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania, zohľadňujúc povahu
veci, ako aj pasívny prístup sťažovateľky k prerokovaniu veci, ústavný súd považoval
priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd po dôslednom oboznámení s obsahom spisu okresného súdu dospel
k záveru, že dĺžka tohto konania je do takej miery zapríčinená správaním sťažovateľky (ako
aj ostatných navrhovateľov zastúpených spoločným právnym zástupcom), jej pasivitou
a nesúčinnosťou v konaní, že ani nesporne neprimerane dlhé trvanie posudzovaného
konania nie je možne hodnotiť ako dôvod na priznanie finančného zadosťučinenia vo vyššej
sume.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátom v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, k tomu 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16
vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 245,70 €.
Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 8. januára 2010
(odpoveď na výzvu ústavného súdu o nutnosti nariaďovať ústne pojednávanie)
nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu
ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2010