Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 369/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti A. M., R. T., zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P. B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť A. M. trovy právneho zastúpenia

v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. D. D., P. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 25. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť, doručenú ústavnému súdu 30. júla 2009, A.

M., R. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P. B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Ja sťažovateľka som prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 18. 07. 1994

spolu s P. P., J. P. a M. P. podala rozšírený návrh na Okresný súd v Žiline v konaní 12C

678/90 o zrušenie spoluvlastníctva k parc. pkn 745 zapísanej vo vložke č. 185 katastrálne

2

územie K., ktorá bola totožná s parc. KN 787/1 roľa o výmere 737 ma KN 787/2 roľa o

2

výmere 1025 m.

Pôvodne sa tento návrh viedol na Okresnom súde v Žiline pod č. .

Rozsudok Okresného súdu Žilina v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica zo dňa 23. 03. 1989 zrušil NS SR, Bratislava rozsudkom zo

dňa 27. 06. 1990 a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Žiline.

Pôvodní žalobcovia O. P., M. P. a M. P. zomreli a do ich práv sme vstúpili my

žalobcovia P. P., J. P., M. P. a ja A. M., pričom v priebehu tohto sporu však zomrel aj P. P.,

J. P. ako aj M. P. Vec dostala na Okresnom súdu v Žiline novú sp. zn. . Súd

v konaní dlhodobo nepokračuje...

Na základe vyššie popísaného veľmi stručného skutkového stavu mám jednoznačne

za to, že Okresný súd v Žiline svojím postupom porušil a stále porušuje moje základné

právo na súdnu ochranu v zmysle … ako aj moje

právo upravené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd formulované ako právo na prejednanie veci v primeranej lehote...

Predmetom konania na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. je

rozhodnutie o zrušení spoluvlastníctva, kde zaujal aj právny názor NS SR a vec sa vedie na

Okresnom súde v Žiline od 03. 10. 1983. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že bez ohľadu

na zložitosť prejednávanej veci je uplynutie doby 25 rokov 8 mesiacov bez ukončenia veci

príliš dlhé a neprimerané obdobie, aby vec nemohla byť právoplatne skončená...

Pokiaľ ide o naše správanie, toto určite nebolo dôvodom dlhoročnej nečinnosti súdu.

Zúčastňovali sme sa každého úkonu stanoveného súdom...

Čo sa týka postupu samotného súdu v predmetnej veci, opakovane poukazujeme na

príliš dlhú dobu nečinnosti súdu a riedkosť procesných úkonov.

Vychádzajúc z uvedených kritérií mám za to, že v mojom prípade prichádza do úvahy

aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady mojej nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch, pretože mám za to, že porušenie môjho základného práva nemožno

napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a len žiadaný deklarujúci výrok Ústavného

súdu nemožno považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, a to jednak z dôvodu

neprimeranej dĺžky zbytočných prieťahov v konaní, a jednak z dôvodu spočívajúcom

v charaktere predmetu sporu.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo A.

M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.300,- EUR, ktoré je

Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu Ústavného

súdu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke všetky trovy konania

a právneho zastupovania na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia

nálezu Ústavného súdu.“

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby

sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného

súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky

a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 10. decembra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. decembra 2009 uviedol:

„Kontrolou spisu som zistil, že v konaní od 10. 8. 2007 sudca v konaní postupuje bez

zbytočných prieťahov. Hoci samotný spor po právnej stránke nepovažujem za zložitý,

hlavnou prekážkou v konaní je skutočnosť, že doposiaľ nie je možné zidentifikovať predmet

konania, ktorý sa spolu so zmenami evidencie katastra nehnuteľností menil tak, že pozemky

sú ďalej vedené ako parcely katastra nehnuteľností.

Zároveň v konaní následkom pomerne dlhého časového odstupu od podania návrhu

došlo k zmene aktívne a pasívne legitimovaných osôb, ktoré doposiaľ súd ani účastníci

nedokázali identifikovať. Na LV č. 1095 k. ú. K. sú zapísaný podieloví spoluvlastníci

v podiele 78/216 ostatní sú neidentický. Najväčším procesným problémom sa javí

skutočnosť, že ako podieloví spoluvlastníci nie sú zapísaní ani účastníci konania.

Zmätočne zároveň pôsobia aj podania účastníkov, ktorými žiadajú aj určiť vlastnícke

právo k iným nehnuteľnostiam a ich vyjadrenia, ktorými buď nedokážu presvedčivo

preukázať postupnosť predmetu sporu (totožnosť parciel zapísaných na LV č. 1095 k. ú. K.)

a nedokážu identifikovať okruh účastníkov konania.

Dôvodom pre čo nebolo o návrhu rozhodnuté, je dôsledné rešpektovanie názoru

vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky , ktorý zrušil pre porušenie

zákona predchádzajúce rozhodnutia prvo a druhostupňových súdov, ktorými bol zamietnutý

návrhu a snaha sudcu stotožniť predmet konania a účastníkov, čo je z doposiaľ

predložených a zabezpečených dôkazov a listín nemožné, najmä vzhľadom na povinnosť

vyriešiť viaceré prejudiciálne otázky ohľadov vlastníckych práv jednotlivých účastníkov

a tretích osôb.

Dovoľujem si vysloviť názor, že ani rozhodnutie o zamietnutí návrhu za daného stavu

by nevytvorilo u účastníkov pocit istoty a nevyriešilo ich spory.

Skutočne dĺžka konania je neprimerane dlhá, avšak je len následkom zmien

a povinnosťou rešpektovať príkazy nadriadeného súdu, ktoré vychádzali zo zásady

materiálnej pravdy ku ktorej sa súd za súčasného stavu a bez aktívnej pomoci účastníkov

(ktorá je nedostatočná) nie je schopný dospieť.

Vzhľadom na vyššie uvedené osobitosti konania navrhujem ústavnému súdu, aby

v prípade konštatovania porušenia práva na prejedanie veci v primeranej lehote nepriznal

finančné zadosťučinenie. Hoci súd vedie konanie a je zaň zodpovedný, nemožno objektívne

naň prenášať všetku zodpovednosť za výsledok konania bez toho, aby účastníci aktívne

spolupôsobili pri zisťovaní skutkových okolností.“

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tento predmet konania,

správanie účastníkov a postup okresného súdu v posudzovanom konaní:

Návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 3. októbra 1983 sa právni

predchodcovia sťažovateľky domáhali zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Konanie bolo vedené pod sp. zn. .

V období od začatia konania 3. októbra 1983 do 29. marca 1989 okresný súd vo veci

trikrát rozhodol tak, že návrh zamietol. Prvé dva rozsudky okresného súdu boli Krajským

súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie a tretí rozsudok okresného súdu č. k. -88 zo 4. augusta 1988

(ďalej len „rozsudok zo 4. augusta 1988“) bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. marca 1989 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 1989“).

Sťažovateľka sa stala účastníčkou konania ako právna nástupkyňa navrhovateľa M.

P., zomrelého 23. decembra 1988, a to v štádiu tretieho odvolacieho konania, ktoré bolo

ukončené rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989.

Na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky (vtedy

generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky, pozn.; ďalej len „generálny

prokurátor“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (vtedy Najvyšší súd Slovenskej

socialistickej republiky, pozn.; ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 31. augusta 1989 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. augusta 1988 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989 v časti výroku o trovách konania a vrátil ho

na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okresný súd opätovne rozhodol o trovách konania v súlade so závermi najvyššieho

súdu rozsudkom z 30. októbra 1989.

Na základe sťažnosti generálneho prokurátora najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. júna 1990 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. augusta 1988

v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989 aj v časti výroku vo veci samej, ako

aj rozsudok okresného súdu o trovách konania z 30. októbra 1989 a vec vrátil na ďalšie

konanie okresnému súdu.

Spis bol doručený okresnému súdu 6. augusta 1990 a okresný súd po vrátení veci

viedol konanie pod novou sp. zn. .

V ďalšom priebehu konania postupne dochádzalo k úmrtiam účastníkov tak na strane

navrhovateľov, ako aj na strane odporcov. Okresný súd sa svojimi úkonmi pokúšal zistiť

právnych nástupcov zomrelých účastníkov, opakovanými žiadosťami adresovanými

právnemu zástupcovi navrhovateľov žiadal upresniť okruh účastníkov a označiť dedičské

konania a také dedičské rozhodnutia, ktoré preukazujú právne nástupníctvo v konaní. Ďalej

priebežne pripájal dedičské spisy a zisťoval stav dedičských konaní.

Okresný súd uznesením z 23. januára 1992 prerušil konanie vo veci do právoplatného

skončenia dedičského konania po jednom zomrelom odporcovi, pričom dedičský spis

s právoplatným dedičským rozhodnutím bol pripojený v januári 1994.

Okresný súd 7. júna 1994 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na upresnenie

okruhu účastníkov na strane odporcov. K splneniu tejto výzvy došlo až podaním právneho

zástupcu navrhovateľov doručeným okresnému súdu 19. júla 1994.

Právny zástupca navrhovateľov podaním zo 14. novembra 1995 žiadal okresný súd,

aby sa vo veci nekonalo pojednávanie z dôvodu možnosti mimosúdnej dohody.

Pojednávania konané 26. septembra 1995, 28. novembra 1995 a 16. februára 1996

boli odročené bez prerokovania veci.

Dňa 26. februára 1996 právny zástupca opätovne žiadal okresný súd o nekonanie vo

veci až do ukončenia ním novooznačeného dedičského konania (po Ž. P., rod. P.), výsledky

ktorého sú relevantné na pokračovanie v tomto konaní. Z uvedených dôvodov ospravedlnil

aj svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. marec 1996, a preto bolo pojednávanie

bez prerokovania veci odročené.

Dňa 28. júla 1997 okresný súd preveril stav dedičských konaní a 5. marca 1998

vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na označenia dedičských konaní a dedičov po

ďalších zomrelých navrhovateľoch a odporcoch. Dňa 9. apríla 1998 právny zástupca

reagoval na výzvu okresného súdu.

V ďalšom období dochádzalo k previerke spisu okresného súdu predsedom súdu ako

aj k zmenám zákonného sudcu.

Ďalším úkonom okresného súdu vo veci bola výzva z 13. novembra 2001 adresovaná

právnemu zástupcovi navrhovateľov na upresnenie okruhu účastníkov na strane

navrhovateľov i odporcov. Keďže zástupca navrhovateľov na túto výzvu nereagoval, jej

splnenie okresný súd urgoval 8. septembra 2003. Dňa 12. januára 2004 právny zástupca

navrhovateľov požiadal o predĺženie lehoty o 60 dní na splnenie výzvy vzhľadom na

zložitosť veci. Keďže k splneniu výzvy ani následne nedošlo, okresný súd opätovne urgoval

právneho zástupcu navrhovateľov 14. marca 2005. Právny zástupca navrhovateľov síce

19. apríla 2005 doručil okresnému súdu podanie, avšak išlo o podanie vo veci iného

súdneho konania, na ktorom bola mylne uvedená spisová značka posudzovaného konania.

Po ďalšej zmene zákonného sudcu 16. októbra 2006 bol na uvedený omyl právny zástupca

navrhovateľov upozornený výzvou okresného súdu z 10. augusta 2007.

Až 4. septembra 2007, teda takmer po šiestich rokoch, právny zástupca

navrhovateľov čiastočne reagoval na výzvu okresného súdu z 13. novembra 2001 a oznámil

okresnému súdu dedičov po ďalšom zomrelom navrhovateľovi, ktorý zomrel v roku 2004,

a uviedol, že pre účely upresnenia okruhu účastníkov sa musí spojiť s dedičmi, ako aj pre

účely preverenia, či nedošlo k úmrtiam ďalších účastníkov.

Okresný súd po pripojení ďalších dedičských spisov 21. septembra 2007 opätovne

vyzval zástupcu navrhovateľov na označenie dedičov zomrelých účastníkov, ktorí zdedili

podiel na spornej nehnuteľnosti a sú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ku ktorej v tomto

konaní navrhovatelia navrhli zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo.

Právny zástupca po opätovnom mylnom doručení podania týkajúceho sa iného

súdneho konania podaním z 12. októbra 2007 oznámil okruh dedičov zomrelých

navrhovateľov, pričom uviedol, ktorí z nich netrvajú na ďalšom pokračovaní (túto

skutočnosť dotknuté osoby oznámili aj samostatným podaním) tohto konania a ani mu

neudelili plnú moc na zastupovanie. Ďalej uviedol, ktorí z navrhovateľov, resp. ich

právnych nástupcov trvajú na pokračovaní v konaní (v okruhu týchto účastníkov uviedol aj

sťažovateľku) s tým, že ich požiadal o označenie súdom požadovaných dedičských spisov,

ktoré následne oznámi okresnému súdu.

Okresný súd po pripojení ďalších dedičských spisov a vyžiadaní úplnej

pozemkovoknižnej vložky týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti z príslušného katastrálneho

úradu a po prijatí už tretieho mylne doručeného podania zástupcu navrhovateľov týkajúceho

sa úplne iného súdneho konania, opätovne 28. apríla 2009 veľmi podrobne vyzval zástupcu

navrhovateľov na preukázanie právneho nástupníctva v konaní. Osobitne dôrazne okresný

súd poukázal na to, že z označených a pripojených dedičských rozhodnutí po konkrétnom

zomrelom odporcovi nevyplýva právne nástupníctvo osôb označených zástupcom

sťažovateľov (ktorí sú síce dedičmi zomrelého odporcu, ale podľa dedičských rozhodnutí

spoluvlastnícky podiel k spornej nehnuteľnosti po odporcovi nenadobudli).

Dňa 19. mája 2009 právny zástupca požiadal o predĺženie lehoty na splnenie výzvy

okresného súdu z 28. apríla 2009 a v ďalšom texte svojho podania reagoval na obsah výzvy

spôsobom svedčiacim o nepochopení jej skutočného obsahu.

Vzhľadom na toto podanie zástupcu navrhovateľov okresný súd v opakovanej výzve

zo 6. júna 2009 zdôraznil podstatu svojej výzvy z 28. apríla 2009, poukázal na jej

nepochopenie zástupcom navrhovateľov a žiadal o jej splnenie.

Dňa 31. júla 2007 sťažovateľka už ako jediná účastníčka a navrhovateľka zastúpená

JUDr. D. D. oznámila okresnému súdu, že okruh právnych nástupcov po zomrelom

odporcovi (ktorého sa týkala výzva z 28. apríla 2009) už bol okresnému súdu oznámený

v rozšírení návrhu doručenom 19. júla 1994.

Ústavnému súdu bola sťažnosť sťažovateľky doručená 30. júla 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (aj práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania

vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Predmet tohto súdneho konania je možné

považovať po vecnej stránke za zložitejší, po právnej stránke je nutné konštatovať, že

žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu

činnosť všeobecných súdov.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil niekoľko okolností, ktorými sťažovateľka

prispela k prieťahom v konaní okresného súdu.

Príčinnú súvislosť medzi správaním sťažovateľky (ako aj ostatných navrhovateľov

zastúpených spoločným právnym zástupcom) a celkovou dĺžkou konania vidí ústavný súd

najmä s ohľadom na predmet posudzovaného konania. V konaní, ktorého predmetom je

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, je základnou

požiadavkou zo strany navrhovateľov označenie všetkých spoluvlastníkov tejto

nehnuteľnosti, čo sťažovateľka zastúpená advokátom opomenula, pričom aj jej aktivita ako

navrhovateľky pri označení nových spoluvlastníkov z titulu právneho nástupníctva po

zomrelých účastníkoch bola zanedbateľná.

Okresný súd opakovane vyzýval sťažovateľku (ako aj ostatných navrhovateľov

zastúpených spoločným právnym zástupcom) na relevantné vymedzenie predmetu konania

a vymedzenie okruhu účastníkov z titulu právneho nástupníctva po zomrelých účastníkoch,

tieto výzvy však neboli splnené. Právny zástupca sťažovateľky a ostatných navrhovateľov

niekoľkokrát žiadal okresný súd o nenariaďovanie pojednávaní vo veci pre účely vytvorenia

časového priestoru na splnenie výziev súdu (čo sa však nestalo) a taktiež podal okresnému

súdu niekoľko zmätočných podaní, ktoré sa svojím obsahom zjavne týkali iných, ako

posudzovaného súdneho konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Na základe návrhu právnych predchodcov sťažovateľky sa konanie vo veci začalo

3. októbra 1983 a bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľka sa

stala účastníčkou konania ako právna nástupkyňa navrhovateľa M. P., zomrelého 23.

decembra 1988. Po zrušení právoplatného rozsudku vo veci najvyšším súdom na základe

mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora okresný súd opätovne konal

vo veci od 6. augusta 1990 a konanie viedol pod novou sp. zn. . Konanie vo

veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 30. júla 2009 nebolo skončené.

Napriek tomu, že posudzované konanie (vedené pod sp. zn. ) trvá takmer

20 rokov, v postupe okresného súdu nie je možné ustáliť také obdobia nečinnosti, ktoré by

neboli spôsobené správaním sťažovateľky (ako aj ostatných navrhovateľov zastúpených

spoločným právnym zástupcom).

To, že navrhovatelia vrátane sťažovateľky v celom doterajšom priebehu konania

neboli schopní relevantne vymedziť jeho predmet a účastníkov, čo bolo nespornou

prekážkou meritórneho posúdenia a rozhodnutia veci, nemôže ospravedlniť postup

okresného súdu, ktorý počas celého obdobia takmer 20 rokov z neunesenia bremena

tvrdenia a dôkazného bremena navrhovateľmi nevyvodil náležité závery a konanie vo veci

neukončil.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené,

rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd prikázal v súlade s

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

8 300 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania, zohľadňujúc povahu

veci, ako aj pasívny prístup sťažovateľky k prerokovaniu veci, ústavný súd považoval

priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50

ods. 3 .

Ústavný súd po dôslednom oboznámení s obsahom spisu okresného súdu dospel

k záveru, že dĺžka tohto konania je do takej miery zapríčinená správaním sťažovateľky (ako

aj ostatných navrhovateľov zastúpených spoločným právnym zástupcom), jej pasivitou

a nesúčinnosťou v konaní, že ani nesporne neprimerane dlhé trvanie posudzovaného

konania nie je možne hodnotiť ako dôvod na priznanie finančného zadosťučinenia vo vyššej

sume.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

advokátom v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, k tomu 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16

vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 245,70 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 8. januára 2010

(odpoveď na výzvu ústavného súdu o nutnosti nariaďovať ústne pojednávanie)

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu

ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010