Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 20/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,

D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

«Žalobou podanou na Okresný súd Dolný Kubín v roku 2002 sa žalobca M. T.,

(ďalej len „žalobca“) domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému pozitívneho určujúceho

výroku, ktorým by súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č.

2

3924 k.ú. T., a to KN parcela č. 123 záhrady o výmere 838 ma zastavané plochy a

2

nádvoria o výmere 612 m, C KN parcela č. 124/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

949 ma stavba súp. č. 118 Hotel L. postavená na pozemku C KN parcela č. 124/1 (ďalej

len „sporné nehnuteľnosti“).

Prvostupňový súd žalobu rozsudkom č. k. -379 zo dňa 30.04.2007

zamietol (pozn. jednalo sa v poradí už o druhý zamietavý prvostupňový rozsudok, kedy prvý

zamietavý prvostupňový rozsudok bol potvrdený aj odvolacím súdom, avšak na základe

podaného dovolania žalobcom bol tento zrušený a vec vrátená na nové konanie)

a zamietnutie žaloby náležité skutkovo aj právne odôvodnil.

Odvolací súd na základe odvolania podaného žalobcom rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovel a rozsudkom č. k. zo dňa 27.03.2008

určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. V odôvodnení rozsudku poukázal na

skutočnosť, že po rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý vec skutkovo aj právne správne

ustálil, bolo v odvolacom štádiu konania doplnením dokazovania preukázané, že vlastník

(Slovenská republika) previedol sporné nehnuteľnosti na navrhovateľa, a teda sa týmto

navrhovateľ stal vlastníkom a odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrhu na

určenie vlastníctva vyhovel.

Dovolací súd dovolanie podané sťažovateľom zamietol rozsudkom sp. zn.

zo dňa 29.09.2009. Dovolací súd v odôvodnení konštatoval, že nezistil vady

konania taxatívne vymedzené v ani iné vady a vec z hľadiska meritórneho

posúdil totožne so závermi odvolacieho súdu.»

Sťažovateľ uviedol, že je právom účastníka, aby obsahom ochrany jeho práva bolo aj

to, aby sa vec prerokovala v dvojinštančnom konaní. To sa síce uskutočnilo, avšak odvolací

súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie na skutkovej okolnosti preukazovanej až v štádiu

odvolacieho konania, čo však nebolo predmetom dokazovania na súde prvého stupňa.

Týmto konaním mu odvolací súd neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným prvkom

dokazovania, a teda nemal reálnu možnosť sa k ním vyjadriť. Toto považoval za procesnú

vadu, ktorá závažne zasiahla do jeho práv. Ďalej tvrdil, že odvolací súd porušil procesné

pravidlá tým, že vykonal dokazovanie na skutočnosť, ktorá nebola tvrdená žalobcom

v odvolaní. Ak dovolací súd opomenul tieto skutočnosti, potom taktiež porušil zákon, aj

keď na tieto skutočnosti upozorňoval a podrobne ich rozviedol. Preto považoval

rozhodnutie dovolacieho súdu za arbitrárne a svojvoľné. V ďalšom sťažovateľ poukazoval

na znenie príslušných zákonov, na ich výklad a nejasnosti pri ich výklade, pričom tvrdil, že

dovolací súd použil nesprávne právne závery. Navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 29.09.2009 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce v práve na súdnu

ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 veta prvá SR spočívajúce v práve každého vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 29.09.2009 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa ,

ústavného na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a tiež

základné právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, spočívajúce v práve na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva

a v práve pokojne užívať svoj majetok.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 29.09.2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

4. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia o výške

292,38 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20,

a a práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecné súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali sa následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:

«Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Za

neopodstatnenú považoval námietku dovolateľky o odňatí možnosti konať pred súdom, ku

ktorému malo dôjsť tým, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych

záveroch. Možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom výslovne

predpokladá ustanovenie , v zmysle ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu

prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

Zmena prvostupňového rozsudku prichádza do úvahy nielen v prípadoch nesprávneho

právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa pri inak správne zistenom skutkovom stave,

ale aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd doplnil dokazovanie za podmienok vyplývajúcich

z ustanovenia a v dôsledku toho v zmysle nebol

viazaný skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom. Postup odvolacieho súdu

dôsledne rešpektujúci uvedené ustanovenia, o ktorých platí prezumpcia ústavnosti, nemôže

byť porušením zásad spravodlivého procesu a teda odňatím možnosti konať pred súdom.

Správny bol aj postup odvolacieho súdu pokiaľ doplnil dokazovanie vykonaním dôkazov

navrhnutých žalobcom až v štádiu odvolacieho konania na preukázanie skutočností, ktoré

nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, resp. až po podaní odvolania. Keďže

tieto skutočnosti nastali až po podaní odvolania a uplynutí odvolacej lehoty, bolo zrejmé, že

žalobca ich bez svojej viny nemohol označiť nielen do rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale

ani do uplynutia odvolacej lehoty. Vychádzajúc zo zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 154

ods. 1 , podľa ktorej pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a majúc

na zreteli účel občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany

práv a oprávnených záujmov účastníkov, odvolací súd bol oprávnený doplniť dokazovanie

na preukázanie skutočností, ktoré mali nastať až v štádiu odvolacieho konania a ktoré sa

mohli, vzhľadom na predmet konania, významne dotknúť hmotnoprávnej sféry žalobcu

z hľadiska ním tvrdeného vlastníckeho práva. Nedôvodná bola aj námietka dovolateľky

o podaní odvolania neoprávnenou osobou. Z obsahu podaného odvolania nemožno mať

pochybnosti, že bolo podané v mene žalobcu a dodatočným predložením plnomocenstva

riadne udeleného žalobcom pre jeho zástupkyňu, ktorá odvolanie podpísala, spĺňal tento

opravný prostriedok všetky zákonom požadované náležitosti.

Následne sa dovolací súd zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym

právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený

skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie.

V preskúmavanej veci žalobca vyvodzoval svoje vlastnícke právo k označeným

nehnuteľnostiam zo zákona o majetku obcí. Odvolací súd preto správne skúmal existenciu

podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom podľa tohto zákona.

Veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým,

príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam národných výborov, ku ktorým

prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu,

prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa

nachádzajú (§ 2 ods. 2 veta prvá zákona o majetku obcí).

Veci uvedené v odseku 2 podliehajúce prevodom vlastníctva na iné právnické

a fyzické osoby podľa osobitných predpisov, sa stanú majetkom obce potom, čo sa podľa

týchto predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených

na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia, ako aj tie veci, ktoré sa

nevydražia ani v opakovanej dražbe. Tieto veci nadobudne obec odovzdaním a ich

prevzatím (§ 2 ods. 6 veta prvá a druhá zákona o majetku obcí).

Citované ustanovenia zákona o majetku obcí odvolací súd v predmetnej veci správne

interpretoval a správne ich aplikoval na skutkový stav tak, ako bol tento zistený po doplnení

dokazovania v odvolacom konaní. Aj podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v priebehu

odvolacieho konania v dôsledku odovzdania a prevzatia nehnuteľností, ku ktorým sa

domáhal určenia vlastníckeho práva, nadobudol k nim vlastnícke právo. Dokazovaním

vykonaným oboma súdmi bolo z hľadiska skutkového zistené, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa

žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, boli pôvodne ako majetok štátu – Slovenskej

republiky – v správe R. D., š.p. so sídlom v D. (ďalej len „R.“). Tento subjekt vstúpil do

likvidácie dňom 1.10.1991 na základe uznesenia Mestskej rady Mesta D. č. 73/91

z 26.9.1991. Kúpnou zmluvou z 9.3.1992 R. odpredali predmetné nehnuteľnosti obchodnej

spoločnosti S. s.r.o., keď už predtým na dražbe vykonanej dňa 28.12.1991 boli vydražené

touto spoločnosťou. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, pobočka

Námestovo z 20.8.1996 č.k. -106, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 28.1.1997 sp. zn. , bola určená neplatnosť uvedenej

kúpnej zmluvy. Vlastnícke právo žalovanej k označeným nehnuteľnostiam bolo zapísané do

katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 1.2.2002 uzavretej medzi ňou ako

kupujúcou a spoločnosťou S. s.r.o. ako predávajúcou. Zo skutkových zistení ďalej

vyplynulo, že dražba vykonaná 28.12.1991 nebola dražbou podľa ,

ale len úkonom vykonaným na žiadosť likvidátora R. za účelom speňažovania majetku tohto

štátneho podniku, a že nehnuteľnosti neboli ako prevádzková jednotka zahrnuté do zoznamu

prevádzkových jednotiek, ktoré R. ešte pred vstupom do likvidácie ponúkli na predaj vo

verejnej dražbe postupom podľa Takto zistený skutkový stav

umožňoval právny záver, že sporné nehnuteľnosti neprestali byť majetkom štátu (keďže

nebol preukázaný žiaden platný právny úkon a ani iná právna skutočnosť ako napr.

vydržanie, ktorým by bol štát vlastnícke právo stratil), že ich správcom sa po zániku R. ako

pôvodného správcu a po zániku Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku

Slovenskej republiky stalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (§ 47c ods. 1

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) a že tento

správca bol oprávnený v zmysle vyhlášky č. uzavrieť so žalobcom

delimitačný protokol o odovzdaní a prevzatí tohto majetku štátu. Dovolací súd považuje za

správny aj právny záver odvolacieho súdu, že neuvedenie niektorých prevádzkových

jednotiek v zozname prevádzkových jednotiek určených na predaj postupom podľa zákona

č. treba považovať za rozhodnutie o ich nezaradení do tohto zoznamu. Zákon

č. , na ktorý odkazuje zákona o majetku obcí, totiž v žiadnom zo

svojich ustanovení nepredpokladal vyhotovovanie zoznamu prevádzkových jednotiek

nezaradených na predaj podľa tohto zákona, a v tomto zmysle ani rozhodovanie o ich

nezaradení, ale výslovne upravoval len vyhotovenie a potvrdenie zoznamu prevádzkových

jednotiek určených na tento predaj a náležitosti takéhoto zoznamu. Právny záver

odvolacieho súdu o splnení podmienok pre prechod označeného majetku štátu do

vlastníctva žalobcu v zmysle § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí nie je v rozpore ani

s právnymi závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, na ktorý poukazovala dovolateľka, pretože v prejednávanej veci, ako už bolo

uvedené, nedošlo k platnému prevodu majetku štátu v rámci likvidácie štátneho podniku,

ktorý bol pôvodne správcom tohto majetku, a tak nebolo potrebné riešiť otázku prípadnej

konkurencie medzi prevodom vlastníctva k majetku štátu v rámci likvidácie štátneho

podniku a prechodom tohto vlastníctva na obec v zmysle zákona o majetku obcí.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s a kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery zo skutočností, ktoré

sťažovateľ so svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia ním

označených ďalších základných práv najmä podľa a práva podľa

dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010