Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 20/2010
PDF · 178.82 KB
No categories available
II. ÚS 20/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,
D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 71/2008 z 29. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 71/2008 z 29. septembra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že:
«Žalobou podanou na Okresný súd Dolný Kubín v roku 2002 sa žalobca M. T.,
(ďalej len „žalobca“) domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému pozitívneho určujúceho
výroku, ktorým by súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č.
2
3924 k.ú. T., a to KN parcela č. 123 záhrady o výmere 838 ma zastavané plochy a
2
nádvoria o výmere 612 m, C KN parcela č. 124/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
949 ma stavba súp. č. 118 Hotel L. postavená na pozemku C KN parcela č. 124/1 (ďalej
len „sporné nehnuteľnosti“).
Prvostupňový súd žalobu rozsudkom č. k. 3C/199/2006-379 zo dňa 30.04.2007
zamietol (pozn. jednalo sa v poradí už o druhý zamietavý prvostupňový rozsudok, kedy prvý
zamietavý prvostupňový rozsudok bol potvrdený aj odvolacím súdom, avšak na základe
podaného dovolania žalobcom bol tento zrušený a vec vrátená na nové konanie)
a zamietnutie žaloby náležité skutkovo aj právne odôvodnil.
Odvolací súd na základe odvolania podaného žalobcom rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovel a rozsudkom č. k. 10Co/213/2007 zo dňa 27.03.2008
určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. V odôvodnení rozsudku poukázal na
skutočnosť, že po rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý vec skutkovo aj právne správne
ustálil, bolo v odvolacom štádiu konania doplnením dokazovania preukázané, že vlastník
(Slovenská republika) previedol sporné nehnuteľnosti na navrhovateľa, a teda sa týmto
navrhovateľ stal vlastníkom a odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrhu na
určenie vlastníctva vyhovel.
Dovolací súd dovolanie podané sťažovateľom zamietol rozsudkom sp. zn.
4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009. Dovolací súd v odôvodnení konštatoval, že nezistil vady
konania taxatívne vymedzené v § 237 O.s.p. ani iné vady a vec z hľadiska meritórneho
posúdil totožne so závermi odvolacieho súdu.»
Sťažovateľ uviedol, že je právom účastníka, aby obsahom ochrany jeho práva bolo aj
to, aby sa vec prerokovala v dvojinštančnom konaní. To sa síce uskutočnilo, avšak odvolací
súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie na skutkovej okolnosti preukazovanej až v štádiu
odvolacieho konania, čo však nebolo predmetom dokazovania na súde prvého stupňa.
Týmto konaním mu odvolací súd neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným prvkom
dokazovania, a teda nemal reálnu možnosť sa k ním vyjadriť. Toto považoval za procesnú
vadu, ktorá závažne zasiahla do jeho práv. Ďalej tvrdil, že odvolací súd porušil procesné
pravidlá tým, že vykonal dokazovanie na skutočnosť, ktorá nebola tvrdená žalobcom
v odvolaní. Ak dovolací súd opomenul tieto skutočnosti, potom taktiež porušil zákon, aj
keď na tieto skutočnosti upozorňoval a podrobne ich rozviedol. Preto považoval
rozhodnutie dovolacieho súdu za arbitrárne a svojvoľné. V ďalšom sťažovateľ poukazoval
na znenie príslušných zákonov, na ich výklad a nejasnosti pri ich výklade, pričom tvrdil, že
dovolací súd použil nesprávne právne závery. Navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento
nález:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu
ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 veta prvá Ústavy SR spočívajúce v práve každého vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11
ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a tiež
základné právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, spočívajúce v práve na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva
a v práve pokojne užívať svoj majetok.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
4. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia o výške
292,38 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 171/2008 z 29. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecné súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali sa následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:
«Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Za
neopodstatnenú považoval námietku dovolateľky o odňatí možnosti konať pred súdom, ku
ktorému malo dôjsť tým, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych
záveroch. Možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom výslovne
predpokladá ustanovenie § 220 O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
Zmena prvostupňového rozsudku prichádza do úvahy nielen v prípadoch nesprávneho
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa pri inak správne zistenom skutkovom stave,
ale aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd doplnil dokazovanie za podmienok vyplývajúcich
z ustanovenia § 213 ods. 4 O.s.p. a v dôsledku toho v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. nebol
viazaný skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom. Postup odvolacieho súdu
dôsledne rešpektujúci uvedené ustanovenia, o ktorých platí prezumpcia ústavnosti, nemôže
byť porušením zásad spravodlivého procesu a teda odňatím možnosti konať pred súdom.
Správny bol aj postup odvolacieho súdu pokiaľ doplnil dokazovanie vykonaním dôkazov
navrhnutých žalobcom až v štádiu odvolacieho konania na preukázanie skutočností, ktoré
nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, resp. až po podaní odvolania. Keďže
tieto skutočnosti nastali až po podaní odvolania a uplynutí odvolacej lehoty, bolo zrejmé, že
žalobca ich bez svojej viny nemohol označiť nielen do rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale
ani do uplynutia odvolacej lehoty. Vychádzajúc zo zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 154
ods. 1 O.s.p., podľa ktorej pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a majúc
na zreteli účel občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov, odvolací súd bol oprávnený doplniť dokazovanie
na preukázanie skutočností, ktoré mali nastať až v štádiu odvolacieho konania a ktoré sa
mohli, vzhľadom na predmet konania, významne dotknúť hmotnoprávnej sféry žalobcu
z hľadiska ním tvrdeného vlastníckeho práva. Nedôvodná bola aj námietka dovolateľky
o podaní odvolania neoprávnenou osobou. Z obsahu podaného odvolania nemožno mať
pochybnosti, že bolo podané v mene žalobcu a dodatočným predložením plnomocenstva
riadne udeleného žalobcom pre jeho zástupkyňu, ktorá odvolanie podpísala, spĺňal tento
opravný prostriedok všetky zákonom požadované náležitosti.
Následne sa dovolací súd zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym
právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený
skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie.
V preskúmavanej veci žalobca vyvodzoval svoje vlastnícke právo k označeným
nehnuteľnostiam zo zákona o majetku obcí. Odvolací súd preto správne skúmal existenciu
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom podľa tohto zákona.
Veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým,
príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam národných výborov, ku ktorým
prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu,
prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa
nachádzajú (§ 2 ods. 2 veta prvá zákona o majetku obcí).
Veci uvedené v odseku 2 podliehajúce prevodom vlastníctva na iné právnické
a fyzické osoby podľa osobitných predpisov, sa stanú majetkom obce potom, čo sa podľa
týchto predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených
na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia, ako aj tie veci, ktoré sa
nevydražia ani v opakovanej dražbe. Tieto veci nadobudne obec odovzdaním a ich
prevzatím (§ 2 ods. 6 veta prvá a druhá zákona o majetku obcí).
Citované ustanovenia zákona o majetku obcí odvolací súd v predmetnej veci správne
interpretoval a správne ich aplikoval na skutkový stav tak, ako bol tento zistený po doplnení
dokazovania v odvolacom konaní. Aj podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v priebehu
odvolacieho konania v dôsledku odovzdania a prevzatia nehnuteľností, ku ktorým sa
domáhal určenia vlastníckeho práva, nadobudol k nim vlastnícke právo. Dokazovaním
vykonaným oboma súdmi bolo z hľadiska skutkového zistené, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa
žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, boli pôvodne ako majetok štátu – Slovenskej
republiky – v správe R. D., š.p. so sídlom v D. (ďalej len „R.“). Tento subjekt vstúpil do
likvidácie dňom 1.10.1991 na základe uznesenia Mestskej rady Mesta D. č. 73/91
z 26.9.1991. Kúpnou zmluvou z 9.3.1992 R. odpredali predmetné nehnuteľnosti obchodnej
spoločnosti S. s.r.o., keď už predtým na dražbe vykonanej dňa 28.12.1991 boli vydražené
touto spoločnosťou. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, pobočka
Námestovo z 20.8.1996 č.k. 4 C 239/93-106, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 28.1.1997 sp. zn. 16 Co 4402/96, bola určená neplatnosť uvedenej
kúpnej zmluvy. Vlastnícke právo žalovanej k označeným nehnuteľnostiam bolo zapísané do
katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 1.2.2002 uzavretej medzi ňou ako
kupujúcou a spoločnosťou S. s.r.o. ako predávajúcou. Zo skutkových zistení ďalej
vyplynulo, že dražba vykonaná 28.12.1991 nebola dražbou podľa zákona č. 427/1990 Zb.,
ale len úkonom vykonaným na žiadosť likvidátora R. za účelom speňažovania majetku tohto
štátneho podniku, a že nehnuteľnosti neboli ako prevádzková jednotka zahrnuté do zoznamu
prevádzkových jednotiek, ktoré R. ešte pred vstupom do likvidácie ponúkli na predaj vo
verejnej dražbe postupom podľa zákona č. 427/1990 Zb. Takto zistený skutkový stav
umožňoval právny záver, že sporné nehnuteľnosti neprestali byť majetkom štátu (keďže
nebol preukázaný žiaden platný právny úkon a ani iná právna skutočnosť ako napr.
vydržanie, ktorým by bol štát vlastnícke právo stratil), že ich správcom sa po zániku R. ako
pôvodného správcu a po zániku Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky stalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (§ 47c ods. 1
zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) a že tento
správca bol oprávnený v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášky č. 364/2000 Z.z. uzavrieť so žalobcom
delimitačný protokol o odovzdaní a prevzatí tohto majetku štátu. Dovolací súd považuje za
správny aj právny záver odvolacieho súdu, že neuvedenie niektorých prevádzkových
jednotiek v zozname prevádzkových jednotiek určených na predaj postupom podľa zákona
č. 427/1990 Zb. treba považovať za rozhodnutie o ich nezaradení do tohto zoznamu. Zákon
č. 427/1990 Zb., na ktorý odkazuje § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí, totiž v žiadnom zo
svojich ustanovení nepredpokladal vyhotovovanie zoznamu prevádzkových jednotiek
nezaradených na predaj podľa tohto zákona, a v tomto zmysle ani rozhodovanie o ich
nezaradení, ale výslovne upravoval len vyhotovenie a potvrdenie zoznamu prevádzkových
jednotiek určených na tento predaj a náležitosti takéhoto zoznamu. Právny záver
odvolacieho súdu o splnení podmienok pre prechod označeného majetku štátu do
vlastníctva žalobcu v zmysle § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí nie je v rozpore ani
s právnymi závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 15/96, na ktorý poukazovala dovolateľka, pretože v prejednávanej veci, ako už bolo
uvedené, nedošlo k platnému prevodu majetku štátu v rámci likvidácie štátneho podniku,
ktorý bol pôvodne správcom tohto majetku, a tak nebolo potrebné riešiť otázku prípadnej
konkurencie medzi prevodom vlastníctva k majetku štátu v rámci likvidácie štátneho
podniku a prechodom tohto vlastníctva na obec v zmysle zákona o majetku obcí.»
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje,
a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery zo skutočností, ktoré
sťažovateľ so svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia ním
označených ďalších základných práv najmä podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2010