Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7C-9-2011.pdf
PDF · 113.84 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-7C/9/2011
Uznesenie
Okresný súd Dolný Kubín v právnej veci navrhovateľa: TSP, s.r.o., so sídlom v Tvrdošíne, Hviezdoslavova 118, IČO: 36402567, zastúpená JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1718, proti odporcovi: Mesto Tvrdošín, Mestský úrad, so sídlom v Tvrdošíne, Trojičné námestie 185/2, IČO: 00314901, v konaní o návrhu na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa na obnovu konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 zamieta.
Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na tunajší súd 20.01.2011 navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu žiadal povoliť obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 s poukazom na § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., pretože vo veci existujú skutočnosti a dôkazy, ktoré navrhovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní a po jej povolení navrhol vydať rozsudok, ktorým bude potvrdený rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 3C/199/2006-379 z 30.04.2007.
Návrh odôvodnil tým, že žalobou podanou na Okresnom súde Dolný Kubín 28.05.2002 sa žalobca (vystupujúci v tomto konaní o povolenie obnovy konania ako odporca) domáhal voči žalovanému (navrhovateľovi v tomto konaní) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v k. ú. O. na LV č. XXXX ako pozemok parc. č. 123/1 záhrady o výmere 838 m2 a zastavané plochy a nádvoria o výmere 612 m2, parc. č. 124/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 949 m2 a stavba - budova hotela Limba súp. č. 118 postavená na pozemku parc. č. 124/1 (ďalej len "predmetné nehnuteľnosti"). Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 30.04.2007 č. k. 3C/199/2006-379 žalobu zamietol. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudkom z 27.03.2008 sp. zn. 10Co/213/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že vlastníkom v petite označených nehnuteľností je žalobca. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré dovolací súd zamietol rozsudkom sp. zn. 4Cdo/171/2008 z 29.09.2009. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline vyplýva, že základom pre jeho rozhodnutie v prospech žalobcu boli žalobcom predložené listinné dôkazy - osvedčenie o správe majetku štátu č. 88/2007 z 06.08.2007 vydané MH SR a delimitačný protokol č. 6/2007 z 09.09.2007. Ustálil, že rozhodnutie o nezaradení prevádzkovej jednotky do procesu "malej privatizácie", resp. rozhodnutie o vylúčení určitej prevádzkovej jednotky zo zoznamu prevádzok určených pre účely prevodu vlastníctva štátu na iné právnické a fyzické osoby, nebolo rozhodnutím správneho orgánu, ale dispozíciou vlastníka (štátu) so svojím majetkom. Poukázal na to, že išlo o iný akt štátnej správy organizačnej povahy, ktorý sa nepovažuje za akt podľa správneho poriadku. Z toho vyplýva, že zostavenie/potvrdenie zoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na verejnú dražbu do procesu "malej privatizácie" zároveň
znamenalo, že o tých prevádzkových jednotkách určitého subjektu (napr. štátneho podniku), na ktoré sa inak vzťahoval zákon č. 427/1990 Zb., a ktoré neboli súčasťou daného zoznamu, "rozhodol" vlastník
- SR tak, že ich do zoznamu nezaradil. Navrhovateľ podal podnet na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „MH SR“), ktorým sa domáhal vyslovenia neúčinnosti delimitačného protokolu č. 6/2007 a žiadal o vydanie potvrdenia o rozhodnutí MH SR podľa § 2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. Na uvedený podnet a žiadosť bola navrhovateľovi 18.01.2011 doručená e-mailová odpoveď z 12.01.2011, ktorou MH SR vysvetľuje, že osvedčenie č. 88/2007 a delimitačný protokol č. 6/2007 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkom, nie sú podkladom na nadobudnutie vlastníckeho práva Slovenskej republiky. Po oboznámení sa s obsahom e-mailovej odpovede zástupca navrhovateľa urobil 20.01.2011 telefonický dopyt na vyhotoviteľku odpovede, ktorá mu oznámila, že MH SR nedisponuje inými listinami súvisiacimi s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXX k. ú. O.. Zároveň výslovne uviedla, že osvedčenie č. 88/2007 z 06.08.2007 MH SR nepovažuje za listinu spôsobilú na nadobudnutie vlastníctva a že podľa tejto listiny nebolo možné zapísať vlastnícke právo SR - MH SR, a preto sa SR - MH SR nikdy nepovažovalo za vlastníka predmetných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie MH SR k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. O., ktorým by bolo rozhodnuté o tom, že podľa § 2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. majetok, uvedený v citovanom osvedčení, bude následne prevedený formou verejnej obchodnej súťaže, alebo verejnej dražby, alebo formou priameho predaja, resp. formou prevodu správy majetku na inú štátnu organizáciu, nebolo vydané. Podľa osvedčenia o správe majetku štátu č. 88/2007 z 06.08.2007 č. 1733/2007-1000 sa nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k. ú. O., ktoré boli zapísané na vlastníka TSP, s.r.o., mali stať majetkom štátu v správe MH SR. Podľa § 2 ods. 1 a 2 vyhlášky MSaPNM č. 364/2000 Z. z. majetok uvedený v § 1 možno previesť formou: a) verejnej obchodnej súťaže alebo verejnej dražby, b) priameho predaja, c) prevodu správy majetku na inú štátnu organizáciu. Ak sa majetok uvedený v § 1 prevedie na obec podľa osobitných predpisov, ministerstvo túto skutočnosť písomne potvrdí. Novela ustanovenia § 47c ods. 2 až 5 zákona č. 92/1991 Zb. vylučuje možnosť použitia ustanovenia § 2 ods. 2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z., pokiaľ majetok nemá charakter bytového domu. Na základe odpovede z MH SR z 12.01.2011 a telefonickej informácie z 20.01.2011 bola zistená skutočnosť a dôkaz, ktoré bez svojej viny navrhovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní, umožňujúca privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Nová zistená skutočnosť preukazuje, že s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXX k. ú. O. bolo možné nakladať len v rozsahu, ktorý umožňuje úprava podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. a nebolo možné tieto nehnuteľnosti odovzdať podľa § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. MH SR v rozpore s touto právnou úpravou postupovalo podľa ustanovenia § 2 ods. 2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. a odovzdalo tieto nehnuteľnosti obci. Poukázal na znenie ustanovenia § 47c ods. 1 až 6 zákona č. 92/1991 Zb. Novela ustanovenia § 47c ods. 2 až 5 zákona č. 92/1991 Zb. vylučuje možnosť použitia ustanovenia § 2 ods. 2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. pokiaľ majetok nemá charakter bytového domu. Po uskutočnení dopytu na MH SR sa navrhovateľ dozvedel závažnú skutočnosť, že MH SR žiadnym spôsobom nerozhodlo o spôsobe prevodu. Namiesto toho vyhotovilo delimitačný protokol č. 6/2007. Pokiaľ chýba rozhodnutie podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. navrhovateľ má za to, že delimitačný protokol je vyhotovený nezákonne, a preto nemôže spôsobiť následky prevodu vlastníctva na odporcu. Zo znenia ustanovenia § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. tiež vyplýva, že nehnuteľnosť sa môže stať majetkom obce potom, ak sa podľa osobitných predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia, resp. ak sa nevydražia ani v opakovanej dražbe. Podľa rozsudku NS SR zo dňa 27.01.1997 sp. zn. 3Cdo/15/1996 pri nakladaní s majetkom štátu likvidátorom po zrušení štátneho podniku a nariadení jeho likvidácie, má prednosť osobitná úprava (úprava obsiahnutá v § 19 zákona č. 427/1990 Zb. a následne od 28.02.1992 postup podľa § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.) vo vzťahu k postupu podľa § 2 ods. 2 a ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. Prvostupňový súd správne na strane 8 v odôvodnení konštatoval, že z textu zákona vyplýva, že nehnuteľnosti sa stanú majetkom obce potom, čo sa podľa týchto predpisov rozhodne. Navrhovateľ zistil, že MH SR nerozhodlo o prevode žiadnou z foriem tak, ako to vyžaduje § 47c ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., ktorý je vykonávaný § 2 ods. 1 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. Nebolo vydané žiadne rozhodnutie podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Pokiaľ by MH SR postupovalo v súlade s uvedeným ustanovením, takéto rozhodnutie by podliehalo režimu rozhodnutí vydávaných v správnom konaní, t.j. muselo by byť doručované dotknutým účastníkom s možnosťou uplatnenia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. jeho preskúmania súdom. Súd má právo skúmať aj neexistenciu takéhoto rozhodnutia, ktoré malo byť vydané. V tejto súvislosti uviedol, že osvedčenie zo dňa 06.08.2007 č. 88/2007 obsahuje poučenie, že sa naň nevzťahujú všeobecné ustanovenia o správnom konaní a že osvedčenie nepodlieha preskúmaniu súdom. Toto poučenie je v rozpore so zákonom. Poučenie takéhoto charakteru by bolo možné aplikovať na osvedčenie len v
prípade, ak by predmetom osvedčenia bola nehnuteľnosť s charakterom bytového domu. Z ustanovenia § 47c ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb., expressis verbis vyplýva, že sa vzťahuje len na postup podľa § 47c ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. upravujúci prevody bytových domov do majetku obcí. Vzhľadom na zistenú skutočnosť sa nemožno stotožniť s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý žalobe vyhovel, nakoľko skutkové okolnosti svedčia v prospech navrhovateľa. Navrhovateľ má za to, že absencia rozhodnutia, ktorého vydanie zákon vyžadoval (vyžaduje) a ktoré malo predchádzať delimitačnému protokolu č. 6/2007, má podstatný vplyv na posúdenie platnosti a účinkov delimitačného protokolu č. 6/2007. Nakoľko delimitačný protokol bol podľa rozhodnutia odvolacieho súdu práve tým listinným dôkazom, na základe ktorého súd rozhodol v prospech odporcu, je zrejmé, že pokiaľ novo zistené skutkové okolnosti preukazujú neúčinnosť delimitačného protokolu a jeho neplatnosť, súd je povinný tieto okolnosti preskúmať a posúdiť ich dôsledky na preukázanie nároku navrhovateľa uplatneného v konaní. Mal za to, že vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami a dôkazmi dostatočným spôsobom preukázal splnenie podmienok pre povolenie obnovy konania.
Na pojednávaní 04.07.2011 zástupca navrhovateľa uviedol, že oznámenie MH SR pripojené k návrhu považuje za tak závažné, že môže privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. MH SR nerozhodlo s poukazom na § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o spôsobe prevodu majetku a vydalo len delimitačný protokol, keď podľa názoru navrhovateľa malo byť rozhodnuté o dispozícii s majetkom štátu rozhodnutím podľa správneho poriadku, s prípustným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, čo delimitačný protokol nespĺňa.
Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na aktuálny výpis z LV č. XXXX k. ú. O.Š., podľa ktorého je odporca výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Namietol aktívnu legitimáciu navrhovateľa, pretože tento nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale ich vlastníkom bol štát. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 20/2010, ktorým bola sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Uznesením zo 04.07.2011 č. k. 7C/9/2011-63 tunajší súd návrh na obnovu konania zamietol.
Na základe odvolania navrhovateľa proti uvedenému rozhodnutiu Krajský súd v Žiline uznesením z 30.05.2012 č. k. 7Co/307/2011-98 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že prvostupňový súd dôsledne neskúmal podmienky návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. V jeho odôvodnení odvolací súd poukázal na to, že pri rozhodovaní o povolení obnovy konania je potrebné posúdiť splnenie kritérií, ktoré musí skutočnosť (rozhodnutie, dôkaz) spĺňať, aby bola spôsobilým dôvodom obnovy konania a tieto kritéria sú uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Pred rozhodnutím o podanom návrhu je potrebné vyhodnotiť tvrdený dôvod pre povolenie obnovy konania kumulatívne z hľadiska atribútu novosti tvrdených skutočností a z hľadiska jeho spôsobilosti privodiť pre (neúspešného) účastníka priaznivejšie rozhodnutie. Navrhovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania tvrdí, že novou skutočnosťou, ktorú bez svojej viny nemohol v konaní uplatniť, je absencia rozhodnutia MH SR o prevode majetku štátu na obec vydaného v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Okresný súd v dôvodoch uznesenia konštatoval, že odporcovi (terajšiemu navrhovateľovi) nič nebránilo takýmto spôsobom argumentovať či už v rámci odvolacieho ako aj následného dovolacieho konania a poukázal na to, že odvolací ako aj dovolací súd podrobne zdôvodnili, akým spôsobom navrhovateľ (terajší odporca) nadobudol k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že príkladom existencie dôvodov obnovy konania sú okrem iného aj také prípady, keď účastník o existencii skutočností alebo dôkazov nevedel, hoci tieto skutočnosti a dôkazy existovali objektívne v čase pôvodného konania a nastali do doby vyhlásenia rozsudku vydaného v konaní, obnovy ktorého sa konanie týka, pretože k týmto okolnostiam súd mohol prihliadať. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3C/199/2006 vyplýva, že terajší odporca (vystupujúci v ňom ako navrhovateľ) existenciu podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam preukazoval až v priebehu odvolacieho konania vedeného na krajskom súde predložením listinných dôkazov - Osvedčenia o správe majetku štátu č. 88/2007 zo 6. augusta 2007 vydaného MH SR č. 1733/2007-1000, ako aj delimitačným protokolom č. 6/2007 uzavretým medzi SR
- MH SR (ako odovzdávajúcim) a navrhovateľom Mestom Tvrdošín ako preberajúcim z 09.09.2007. Je potrebné prisvedčiť odporcovi (terajšiemu navrhovateľovi), že uvedené predložené listiny boli podkladom pre zmenu rozsudku okresného súdu tým spôsobom, že návrhu navrhovateľa (terajšieho odporcu) na určenie vlastníckeho práva (iba z uvedených dôvodov) bolo vyhovené, a k argumentácii, či bolo dôvodné skúmať ďalšie (iné) podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľa v zmysle § 47c
zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinného od 01.01.2004, už nedošlo. V prejednávanej veci skutočnosť, o ktorú navrhovateľ opiera návrh na povolenie obnovy konania, nemá charakter odlišného právneho posúdenia veci (k tomu, čo bolo doposiaľ posudzované), pretože sa súdy v pôvodnom konaní otázkou výkladu ust. § 47c v znení účinnom od 01.01.2004 nezaoberali, keďže tu existuje tvrdenie o tom, že rozhodnutie MH SR podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., v nadväznosti aj na znenie odseku 4 tohto ustanovenia, bolo potrebné. Z procesného hľadiska má absencia posúdenia (ne)existencie rozhodnutia zásadný význam pre rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania, keďže hmotnoprávne aspekty tejto skutočnosti svojím obsahom zasahujú do meritórneho posudzovania veci, ktorých vyhodnotenie prináleží do štádia po povolení obnovy konania. V štádiu rozhodovania o povolenie obnovy konania je však potrebné posúdiť a vyhodnotiť možnosť vydania priaznivejšieho rozhodnutia pre účastníka konania, ktorý bol v základnom konaní neúspešný (viď napr. R 6/1968). Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením okresného súdu, že pri posudzovaní otázky priaznivejšieho rozhodnutia pre navrhovateľa obnovy konania ako skutočnosti obnovy konania sa nemôže spochybniť vlastnícke právo odporcu, keďže nepreukazuje sa tým právo navrhovateľa na vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. V danom prípade bolo potrebné prihliadať k tomu, že navrhovateľ obnovy konania bol účastníkom konania v základnom konaní o určenie vlastníckeho práva (vzhľadom na jeho predchádzajúci zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností) a tvrdené okolnosti v návrhu na povolenie obnovy konania majú význam pri posudzovaní dôvodnosti nadobudnutia vlastníckeho práva odporcom v tomto základom konaní (ktoré bolo deklarované rozhodnutiami súdov z vyššie uvádzaných dôvodov), pričom okolnosti tvrdené navrhovateľom v návrhu na povolenie obnovy konania môžu mať význam pre posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva odporcom na základe doposiaľ uvádzaných právnych dôvodov, čo môže mať význam pre uplatnenie rovnakého prístupu iných osôb (§ 1 vyhlášky č. 364/2000 Z. z.) k tomuto majetku vo vlastníctve štátu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa javí ako dôvodné si vyžiadať správu od MH SR (vzhľadom na doposiaľ len e-mailovú odpoveď MH SR navrhovateľovi z 12.01.2011) s ohľadom na existenciu alebo neexistenciu rozhodnutia MH SR v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinnom od 01.01.2004 a jeho postupu v danej prejednávanej veci.
V ďalšom konaní tunajší súd doplnil dokazovanie v smere naznačenom odvolacím súdom a vyžiadal si správu od MH SR o. i. aj ohľadne toho, či existuje alebo neexistuje rozhodnutie ich ministerstva v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinnom od 01.01.2004. MH SR listom zo 16.01.2013 oznámilo, že z ich stanoviska z 12.01.2011 (stanoviska zaslaného zástupcovi navrhovateľa a pripojeného ním k návrhu na povolenie obnovy konania) jednoznačne vyplýva, že MH SR sa stotožňuje s názorom príslušných súdov, že na navrhovateľa bol spoločnosťou STAVONA, s. r. o., prevádzaný majetok, ku ktorému v čase prevodu nedisponovala vlastníckym právom. Odvolací súd a dovolací súd podrobne zdôvodnili, akým spôsobom odporca nadobudol k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo, tomu svedčí aj zápis na LV č. XXXX k. ú. O.. Poukázal na zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pre ktoré tento súd rozhodol v prospech odporcu. MH SR sa zároveň stotožnilo s názorom tunajšieho súdu v odôvodnení jeho (zrušeného) uznesenia (zo 04.07.2011), že odpoveď na telefonický dopyt (ničím nepreukázaný), ak by skutočne bola daná, bola by len názorom a nie právne relevantnou skutočnosťou. Na MH SR však o tom nie je žiaden záznam.
Uvedený list MH SR neobsahuje odpoveď na jednu z položených otázok, a to či existuje alebo neexistuje rozhodnutie ich ministerstva v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinnom od 01.01.2004. Odpoveď na túto skutočnosť nie je zrejmá ani z listu MH SR z 12.01.2011. Súd v danom smere súhlasí s tvrdením zástupcu navrhovateľa potiaľ, že nie je preukázaná existencia takého rozhodnutia. Preto je potrebné za uvedenej situácie vychádzať z toho, že také rozhodnutie, na ktoré ako potrebné poukazoval navrhovateľ, „neexistuje“.
Napriek tomu aj po doplnení dokazovania okresný súd opätovne rozhodol o návrhu na povolenie obnovy konania tak, že ho zamietol z nasledovných dôvodov:
Zástupca navrhovateľa po rozhodnutí odvolacieho súdu na pojednávaní 30.01.2013 o. i. uviedol, že nepovažovali (on a terajší navrhovateľ) za potrebné v základnom konaní pred rozhodnutím prvostupňového súdu detailne poukazovať na všetky záležitosti, ktoré boli potrebné preto, aby sa mohol odporca stať vlastníkom týchto nehnuteľností. Poukázali len na niektoré a pre tie aj okresný súd konštatoval, že terajší odporca nenadobudol vlastníctvo k nim. V priebehu odvolacieho konania sa odporca chýbajúce nedostatky snažil odstrániť, čo potom viedlo odvolací súd k zmene rozhodnutia, zaoberajúc sa len tými námietkami, ktoré oni uvádzali a pre ktoré konštatoval okresný súd nedôvodnosť
návrhu terajšieho odporcu v základnom konaní, pričom mu na um nezišlo zaoberať sa aj ďalšími skutočnosťami potrebnými pre nadobudnutie vlastníctva odporcom, konkrétne splnením predpokladov podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Ak by ministerstvo na ich dopyt ohľadne neúčinnosti delimitačného protokolu odpovedalo, že také rozhodnutie je, mali by jednoduchý postup, pretože by mohli dať do troch rokov od jeho vydania žalobu na preskúmanie takéhoto rozhodnutia súdom, čo by malo za následok možnosť podania obnovy konania v tejto veci v prípade, ak by došlo k zrušeniu takého rozhodnutia. Keďže také rozhodnutie nebolo vydané, jeho neexistencia má vplyv na povolenie obnovy konania. Navrhovateľ sa domnieval, že existovalo rozhodnutie, na podklade ktorého ministerstvo uzavrelo delimitačný protokol a že vylúčilo postup podľa § 47c zákona č. 92/1991 Zb.
Z obsahu základného spisu (spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3C/199/2006) vyplýva, že na odvolacom pojednávaní dňa 27.03.2008, na ktorom bol vyhlásený zmeňujúci rozsudok určujúci vlastnícke právo terajšieho odporcu k predmetným nehnuteľnostiam, sa terajší navrhovateľ (vystupujúci v uvedenom konaní ako odporca) a ani jeho zástupca nezúčastnili.
Voči druhostupňovému rozhodnutiu podal terajší navrhovateľ dovolanie, v ktorom vôbec neargumentoval „nezákonnosťou“ prevodu vlastníctva štátu k dotknutému majetku na terajšieho odporcu z dôvodov nepreukázania naplnenia predpokladov vyplývajúcich z § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., hoci v ňom poukazoval na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ale z iných dôvodov (chýbajúce rozhodnutie o nezaradení do zoznamu prevádzkových jednotiek ako to má na mysli § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb., a to že nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu prevádzkovej jednotky Hotel LIMBA, bez ktorého nemohlo dôjsť k účinnému prevodu vlastníctva). Navrhovateľ teda v dovolacom konaní v prípade, ak aj skutočne nevedel, či rozhodnutie MH SR v zmysle § 47c zákona č. 92/1991 Zb. bolo vydané alebo nie, nijakým spôsobom nepoukazoval aj na potrebu skúmania tých predpokladov pre účinný prevod vlastníctva predmetných nehnuteľností na odporcu z navrhovateľa, o ktorých teraz tvrdí, že boli potrebné pre účinný prevod vlastníctva k dotknutému majetku z majetku Slovenskej republiky v správe MH SR na terajšieho odporcu. Až s odstupom cca 2,5 roka od právoplatného skončenia veci (nevedno prečo práve vtedy a s takým časovým odstupom) sa „rozhodol“ domáhať vyslovenia neúčinnosti delimitačného protokolu č. 6/2007, ktorú žiadosť ani nedoložil a ktorou mal požiadať MH SR o vydanie potvrdenia o rozhodnutí MH SR podľa § 2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z. Následne zo „všeobecnej“ odpovede MH SR danej listom z 12.01.2011, ktorý (ohľadne skutočnosti, či existovalo alebo neexistovalo ohľadne predmetných nehnuteľností rozhodnutie tohto ministerstva podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o ich prevode na odporcu, teda rovnako priamo neodpovedajúceho na takúto otázku, ako na to priamo neodpovedá ani odpoveď tohto ministerstva zo 16.01.2013 daná na žiadosť súdu, vyvodzoval novú skutočnosť, že nebolo vydané žiadne rozhodnutie podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Dokonca zástupca navrhovateľa na poslednom pojednávaní uviedol, že ak by aj také rozhodnutie bolo vydané, tak obnovenia základného konania by sa domáhal tak, že by požiadal o preskúmanie takéhoto rozhodnutia súdom.
Nezmeniteľnosť a záväznosť právoplatného rozhodnutia je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava nesprávneho (nezákonného) rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania. Výnimku z tohto pravidla predstavujú tzv. mimoriadne opravné prostriedky - obnova konania a dovolanie. Obnova konania je možná len zo závažných dôvodov taxatívne vymenovaných v § 228 ods. 1 O. s. p. Pre dôvody uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O. s. p. je spoločným znakom to, že pri použití týchto dôvodov obnovy možno očakávať priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre účastníka, ktorý podáva návrh.
Skutočnosť alebo dôkaz ako prostriedok preukázania určitej skutočnosti za splnenia ostatných podmienok pre povolenie obnovy, budú spôsobilým dôvodom obnovy vtedy, ak táto skutočnosť (skutočnosti) tvrdená navrhovateľom v návrhu na obnovu konania (pre navrhovateľa vo vzťahu k pôvodnému konaniu nová), je právne spôsobilá privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci či už sama o sebe, prípadne v spojení s ďalšími skutočnosťami taktiež uvádzanými v návrhu alebo skutočnosťami už skôr známymi (známymi v pôvodnom konaní). Musí ísť teda o skutočnosť právne významnú pre posúdenie veci a vzhľadom na jej existenciu sa prinajmenšom javí ako pravdepodobným, že môže privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie veci. S ohľadom na ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p. musí ísť o skutočnosti, ktoré nastali do doby vyhlásenia rozsudku vydaného v konaní, obnovy ktorého sa domáha, pretože len k týmto okolnostiam súd mohol prihliadať. Už bolo uvedené, že na rozdiel od riadnych opravných prostriedkov platia pri tomto druhu mimoriadneho opravného prostriedku určité
obmedzenia (resp. zákon pre možnosť jeho dôvodného využitia stanovuje striktné podmienky), pretože tento umožňuje za splnenia zákonných predpokladov dosiahnuť zmenu už právoplatných rozhodnutí súdu, čo predstavuje zásah do jednej zo záruk právnej istoty, a to uvádzanej nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho rozhodnutia ako prejavov formálnej (procesnej) a materiálnej (hmotnej) stránky jeho právoplatnosti prejavujúcej sa v tom, že má záväzné účinky na právne vzťahy, v ktorých sa vyslovuje.
Podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Podľa § 230 ods. l, 3 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné.
Podľa názoru súdu v tomto konaní nejde ani tak o nový dôkaz (tento navrhovateľ tvrdí len preto, aby formálne urobil zadosť citovanému ustanoveniu § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), ale fakticky o to, že podľa navrhovateľa súdy (odvolací súd a aj dovolací súd) nesprávne právne posúdili meritum veci v základnom konaní, kedy sa dopustili pochybenia v tom, že neskúmali všetky zákonné predpoklady potrebné pre nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam terajším odporcom, konkrétne splnenie predpokladov z pohľadu ust. § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinnom od 01.01.2004 (existenciu rozhodnutia MH SR o spôsobe prevodu). Už bolo uvedené, že ten dôkaz, na ktorý sa navrhovateľ ako na nový odvoláva, priamo nepreukazuje, že navrhovateľom tvrdené rozhodnutie nebolo MH SR vydané, keď údajná telefonická informácia, na ktorú sa tiež v tejto súvislosti navrhovateľ odvoláva a ktorá mala byť v tomto smere „konkrétnejšia“, jej poskytnutie v takomto znení ako uvádza navrhovateľ nebolo ničím preukázané. Dokonca z odpovede MH SR vyžiadanej súdom vôbec nevyplýva „rozdielnosť pohľadov“ odvolacieho súdu v základnom konaní a tohto ministerstva na otázku vlastníctva predmetných nehnuteľností (MH SR sa doslova stotožnilo s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu). Teda medzi odporcom, ktorému k predmetným nehnuteľnostiam svedčí vlastnícke právo po rozhodnutí odvolacieho súdu v základnom konaní a je zapísaný ako ich výlučný vlastník a štátnym orgánom (MH SR), ktoré predtým spravovalo tento majetok ako majetok štátu, neexistuje rozpor o jeho terajšom vlastníctve. Navrhovateľ (jeho zástupca) pritom uviedol, že ak by aj zistil, že také rozhodnutie skutočne bolo vydané, v takom prípade by inicioval jeho preskúmanie a po jeho zrušení by opäť mal (iný) dôvod na obnovu konania vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 3C/199/2006.
Ak malo dôjsť v zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom tým, že neskúmal všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností terajším odporcom a napriek tomu mu deklaroval nadobudnutie vlastníctva k nim, tak náprava nezákonnosti právoplatného rozhodnutia by predstavovala spôsobilý dovolací dôvod (§ 238 ods. 1 v spojení s § 241 písm. c/ O. s. p.). Takú možnosť aj terajší navrhovateľ využil, avšak v rámci neho nijako neargumentoval nutnosťou aplikácie aj § 47c zákona č. 92/1991 Zb. a v tej súvislosti nutnosťou skúmania, či bolo MH SR vydané ohľadne predmetných nehnuteľností nejaké rozhodnutie (a ak bolo vydané, či také rozhodnutie je zákonné - teda postup v zmysle zástupcom navrhovateľa načrtnutej druhej línie možného postupu pre dosiahnutie obnovy konania sp. zn. 3C/199/2006). Navrhovateľ teda nijako nepoukazoval na nutnosť skúmať, či boli splnené predpoklady ním teraz uvádzané pre dispozíciu s majetkom štátu ohľadne predmetných nehnuteľností. V tomto smere nie je rozhodné, či tak navrhovateľ urobil pre svoju „nevedomosť“ naznačenú jeho zástupcom (strana 3 posledný riadok a strana 4 prvý riadok zápisnice o pojednávaní z 30.01.2013) alebo z iných dôvodov. Je ale pravdou, že nielen účastníci, ale ani súdy v základnom konaní nijako neargumentovali takýmto ustanovením a v tejto súvislosti osobitne neskúmali splnenie predpokladov v ňom uvádzaným pre účely posúdenia vzniku vlastníctva odporcu k predmetným nehnuteľnostiam.
Súd už uviedol, že navrhovateľ prípustnosť obnovy odôvodňoval danosťou dôvodu v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., ktoré ako dôvod obnovy uvádza dôkaz (existujúci v čase do rozhodnutia súdu v základnom konaní), ktorý navrhovateľ nemohol bez svojej viny použiť. Patria tu situácie, ak o určitej skutočnosti alebo o dôkaze ako prostriedku preukázania takej skutočnosti navrhovateľ nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil, že do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia nesplnil ako účastník základného konania svoju povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť.
V prejednávanej veci navrhovateľ ako dôkaz uvádza niečo, ohľadne čoho v základnom konaní ani netvrdil, že by skutočnosť, ktorú má daný dôkaz preukazovať, mala byť významná pre právne posúdenie veci. Takýto dôkaz začal „zháňať“ až s odstupom viac ako dvoch rokov po právoplatnom skončení veci a z neurčitej odpovede MH SR vyvodzoval existenciu takého dôkazu.
Podľa názoru tunajšieho súdu nemôže predstavovať spôsobilý dôvod obnovy konania taký dôkaz, ktorý má preukazovať určitú skutočnosť, ktorú účastník konania domáhajúci sa povolenia obnovy konania nepovažoval už v základnom konaní za potrebnú, resp. rozhodnú pre jeho úspech v spore (to, že by ju už vtedy považoval za rozhodnú, z obsahu základného spisu nevyplýva). Nie je v tomto smere významné, že ani súdy sa nezaoberali aplikáciou ust. § 47c zákona č. 92/1991 Zb., teda tým, či to ustanovenie dopadá aj na prejednávanú vec. Z uvedeného vyplýva, že obnovou konania bez ďalšieho (bez splnenia zákonom požadovaných predpokladov) nemožno reparovať nesprávne právne posúdenie veci. Pre možnosť reparácie právoplatných rozhodnutí, v ktorých vec súdy nesprávne právne posúdili, slúži iný mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie, ktorý je z hľadiska lehôt pre jeho uplatnenie „prísnejší“ a terajší navrhovateľ, hoci ho využil, neargumentoval v ňom nutnosťou aplikácie zmieneného ustanovenia. Z postupu navrhovateľa a podľa názoru súdu účelovo tvrdeného, resp. „dokladovaného“ nového dôkazu, u ktorého ani fakticky nemožno skúmať plynutie subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania (nie je pre súd zrejmé, odkedy v tomto prípade vôbec mala navrhovateľovi začať plynúť subjektívne prekluzívna lehota - § 230 ods. 1 O. s. p.), je zrejmá jeho snaha docieliť prostredníctvom neho nové právne posúdenie dôvodnosti nároku výlučne z hľadísk, ktoré neboli predmetom skúmania ako v základnom konaní, tak aj v dovolacom konaní len (aj) preto, lebo týmto ustanovením žiadna sporová strana neargumentovala.
S poukazom na uvedené súd opätovne rozhodol tak ako je uvedené v prvom odseku výrokovej časti tohto uznesenia pre nesplnenie predpokladu pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., teda že navrhovateľom tvrdený „dôkaz“ by mal byť novým, ktorý by navrhovateľ skutočne nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní (minimálne v rovine jeho procesnej povinnosti tvrdenia už v základnom konaní, že je potrebné zaoberať sa splnením predpokladov pre prevod vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na odporcu v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinnom od 01.01.2004 a dôkaznej povinnosti ohľadne svojich tvrdení), keď ani v následnom dovolacom konaní navrhovateľ právne neargumentoval nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v základnom konaní z hľadiska splnenia predpokladov podľa uvedeného zákonného ustanovenia pre nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností odporcom.
O trovách tohto konania súd rozhodol tak, že odporcovi, ktorému by inak za použitia § 232 ods. 2 O. s. p., podľa § 142 ods. 1 prvá veta O. s. p. prináležalo právo na náhradu dôvodne vzniknutých trov, právo na ich náhradu nepriznal, keďže z obsahu spisu nemal preukázaný vznik trov odporcu v rámci tohto konania v konkrétne zistiteľnej výške.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).