Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 463/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., právne zastúpenej advokátkou JUDr.

M. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo spoločnosti F., s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v .

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti F., s. r. o., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti F., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. M. L., B., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-7 zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F., s. r. o. (ďalej aj

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Navrhovateľ uplatnil svoj nárok na

Krajskom súde v Bratislave žalobou zo dňa 20. 07. 1995, doručenou súdu 03. 08. 1995. Vec

bola a je vedená na Krajskom súde v Bratislave pod spisovou značkou .

Žalovaný nárok bol vo výške 1 000 000.- Sk s príslušenstvom, kde úrok z omeškania bol

nárokovaný od roku 2000 do zaplatenia. (...)

Navrhovateľ podal opakovane niekoľko sťažností na prieťahy, a to tak na Krajský

súd Bratislava, ako aj na Najvyšší súd SR. Napriek tomu, nie je vec, ktorá bola žalobou

uplatnená v roku 1995, do dnešného dňa rozhodnutá.

Z opísaného skutkového stavu a predložených listinných dôkazov vyplýva, že

Slovenská republika prostredníctvom svojich orgánov, ktorých sme označili ako účastníkov

konania, porušila ústavné práva navrhovateľa.

Porušené bolo ústavné právo navrhovateľa podľa , ods. (2) , a to právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že v tejto veci ani po dobe 12 rokov nebolo konanie skončené, je

dôvod, aby navrhovateľ dostal primerané finančné zadosťučinenie, ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Navrhovateľ žiada priznať nemajetkovú ujmu

v čiastke 1 000 000.-Sk. Toto finančné ohodnotenie len základ žalovaného nároku, bez

príslušenstva. S príslušenstvom táto suma predstavuje dvojnásobok istiny. V prejednávanej

veci sme tento nárok (minimálne v tejto výške) preukázali aj znaleckým dokazovaním.

Navrhovateľ má však odôvodnené obavy, že v prípade úspešnosti v tomto spore bude jeho

nárok od žalovaného nevymožiteľný. V tomto smere sa navrhovateľ domáhal vydania

predbežného opatrenia, avšak súd (bez zachovania akejkoľvek relevantnej lehoty na

rozhodnutie) jeho návrh zamietol. V prípade ak by o nároku navrhovateľa bolo rozhodnuté

v súlade s , a pre prípad, že by bol navrhovateľ v spore úspešný, jeho finančný

prospech len na úrokoch bol približne v sume, ktorú navrhovateľ požaduje.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila predsedníčka

krajského súdu listom sp. zn. Spr. 3064/09 z 27. januára 2009 a stanoviskom sp. zn.

Spr. 3064/09 z 29. októbra 2009.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 27. januára 2009 okrem

iného uviedla:

«(...) Z databázy chronologicky zapísaných údajov v PC z manažmentu súdnictva

vyplýva, že krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 10. 2007.

Dňa 31. 12. 2007 bolo proti tomuto rozsudku podané odvolanie.

Súdny spis sp. zn. bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

predložený na rozhodnutie o odvolaní dňa 04. 03. 2008.

Tunajší súd dopytom vo svojej kancelárií „22 Cb“ a v kancelárií „5 Obo“ NS SR

zistil, že predmetná vec je na NS SR vedená pod sp. zn. a sp. zn.

. Zatiaľ nebolo vo veci rozhodnuté a preto nebol súdny spis krajskému súdu

vrátený.

Na základe vyššie uvedeného si preto(...) dovolím oznámiť Vám, že spis sp. zn. 22 Cb

107/1995 Vám môže byť pre interné potreby zapožičaný krajským súdom až po jeho vrátení

z NS SR, ev. je možné obrátiť sa o jeho zapožičanie priamo na NS

Rovnako z tohto dôvodu - absencie súdneho spisu sp. zn. , nie je

možné vyhovieť Vašej požiadavke o vyjadrenie sa k predmetnej veci, resp. k tomu, či krajský

súd súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Po odstránení týchto objektívnych procesných prekážok, Vám krajský súd

bezodkladne preloží súdny spis sp. zn. spolu s vyjadrením a stanoviskom

k spôsobu prerokovania veci.»

2.2 Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 29. októbra 2009 vyplýva:

«(...) Vašu žiadosť, výzvu, uznesenie a sťažnosť som predložila na vyjadrenie

zákonnej sudkyni, ktorá k veci dňa 28. 10. 2009 uviedla:

V danej veci žaloba došla na súd dňa 03. 08. 1995. Podľa názoru sudkyne, je

potrebné zohľadniť, že v tomto období bolo v jednotlivých súdnych oddeleniach obchodného

kolégia, neprimerane veľké množstvo vecí, ktoré pripadli senátu, resp. sudcovi.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný nepreberal súdne zásielky, súd zisťoval trvalé

bydlisko žalovaného a nakoniec kópiu žaloby doručoval prostredníctvom OR PZ B.

(...) Pojednávania v roku 1999, boli odročené aj z dôvodu navrhovaného

dokazovania i zo strany sťažovateľa, t. j. žalobcu.

Za neospravedlnenie sa z neúčasti na pojednávaniach v dňoch 21. 03. 2000 a

30. 05. 2000, bola právnemu zástupcovi žalovaného uložená poriadková pokuta (č. l. 145).

Súd uznesením zo dňa 03. 04. 2001 ustanovil znalca z odboru finančníctvo na

vypracovanie znaleckého posudku (č. l. 164). Znalecký posudok bol predložený konajúcemu

súdu dňa 21. 01. 2002.

(...) Uznesením zo dňa 11. 11. 2002 súd uložil právnemu zástupcovi žalovaného

poriadku pokutu, za neúčasť na pojednávaní (č. l. 242).

Vo veci bol súdom vyhlásený rozsudok dňa 29. 05. 2003, ktorý Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. 04. 2007 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom dňa 25. 10. 2007, ktorý

v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2009

nadobudol právoplatnosť dňom 14. 04. 2009.

Podľa názoru zákonnej sudkyne, pri množstve vecí v senáte „22 Cb“, s prihliadnutím

na prieťahy v konaní, ktoré v danej veci spôsobil žalovaný - nepreberaním zásielok a

následne právny zástupca žalovaného (viď ukladanie poriadkových pokút, znalecké

dokazovanie, rozhodnutie vo veci dňa 29. 05. 2003 a následne pokračovanie v konaní po

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 04. 2007) sa sudkyňa domnieva,

že konajúci senát „22 Cb“, nespôsobil prieťahy v konaní sp. zn. .

S uvedeným právnym názorom zákonnej sudkyne na procesný postup tunajšieho súdu

vo veci sp. zn. , sa v celom rozsahu stotožňujem. (...)

Na základe uvedených skutočností(...) súčasne oznamujem, že krajský súd podľa

ustanovenia

o organizácií US SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

3. Vyjadrenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľke, ktorá však svoje právo

zaujať k nemu písomné stanovisko nevyužila, pričom už vo svojej sťažnosti uviedla, že

súhlasí, aby ústavný súd rozhodol v danej veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (ktorý bol ústavnému súdu doručený

29. októbra 2009) ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na krajskom

súde pod sp. zn. :

Dňa 3. augusta 1995 podala sťažovateľka na bývalom Mestskom súde v Bratislave

(ďalej len „súd“) žalobný návrh na zaplatenie sumy 122 698,70 Sk s príslušenstvom proti

P. J., B. (ďalej len „žalovaný“).

Dňa 23. augusta 1995 súd vyzval sťažovateľku, aby uhradila súdny poplatok za

podanú žalobu.

Dňa 29. septembra 1995 sťažovateľka uhradila súdny poplatok za žalobu.

Dňa 13. októbra 1995 a 3. novembra 1995 sa súd pokúsil doručiť žalovanému opis

žaloby na vyjadrenie, avšak zásielky sa mu vrátili späť.

Dňa 29. decembra 1995 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby mu do

7 dní zaslal doklad, ktorým preukáže zaslanie žaloby odporcovi.

Dňa 5. januára 1996 právny zástupca sťažovateľky zaslal súdu požadovaný doklad.

Dňa 9. júla 1998 krajský súd požiadal o výpis z obchodného registra.

Dňa 4. septembra 1998 krajský súd požiadal Mestskú evidenciu obyvateľstva

o oznámenie adresy žalovaného.

Dňa 16. septembra 1998 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. oznámilo adresu

žalovaného.

Dňa 23. septembra 1998 krajský súd požiadal Policajný zbor Slovenskej republiky

(ďalej len „polícia“) o doručenie súdnej zásielky pre žalovaného.

Dňa 19. októbra 1998 polícia oznámila krajskému súdu doručenie uvedenej poštovej

zásielky.

Dňa 13. novembra 1998 žalovaný doručil krajskému súdu svoje vyjadrenie k žalobe.

Dňa 17. novembra 1998 krajský súd zaslal písomné vyjadrenie žalovaného

sťažovateľke, aby k nemu zaujala stanovisko.

Dňa 17. decembra 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. január 1999.

Žalovanému bolo doručené predvolanie prostredníctvom polície.

Dňa 26. januára 1999 právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na

nariadenom pojednávaní „z dôvodu kolízie v pojednávaniach“ a požiadal o odročenie

pojednávania.

Dňa 27. januára 1999 bolo pojednávanie odročené na 17. marec 1999.

Dňa 17. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

5. máj 1999 z dôvodu ďalšieho dokazovania. Uvedený termín nariadeného pojednávania bol

neskôr preročený na 4. máj 1999.

Dňa 4. mája 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

13. júl 1999.

Dňa 11. mája 1999 sťažovateľka doložila do spisu písomné vyjadrenie a listinné

dôkazy.

Dňa 17. mája 1999 krajský súd zaslal ostatné písomné vyjadrenie sťažovateľky

odporcovi na zaujatie stanoviska.

Dňa 20. mája 1999 sťažovateľka doručila krajskému súdu doklad o doplatení

súdneho poplatku.

Dňa 13. júla 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

21. september 1999.

Dňa 22. júla 1999 sťažovateľka písomným podaním navrhla krajskému súdu, aby

vykonal vo veci konkrétne dôkazy.

Dňa 21. septembra 1999 bolo pojednávanie odročené na 14. december 1999, pretože

sa nedostavil žalovaný.

Dňa 14. decembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 15. decembra 1999 krajský súd urgoval obchodné spoločnosti a Colný úrad

v Bratislave (ďalej len „colný úrad“), aby odpovedali na jeho skoršie výzvy.

Dňa 13. januára 2000 obchodná spoločnosť L. a 14. januára 2000 colný úrad

odpovedali na výzvu krajského súdu.

Dňa 3. februára 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. marec 2000.

Dňa 21. marca 2000 bolo pojednávanie odročené na 30. máj 2000, pretože sa

nedostavil žalovaný.

Dňa 30. mája 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavil

žalovaný ani jeho právny zástupca, ktorému krajský súd uznesením č. k. -145

uložil poriadkovú pokutu.

Dňa 28. júna 2000 bol spis predložený na vymoženie poriadkovej pokuty od

právneho zástupcu žalovaného.

Dňa 18. septembra 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 14. november 2000,

pričom právnemu zástupcovi žalovaného bolo predvolanie doručené prostredníctvom

polície.

Dňa 14. novembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 27. januára 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. apríl 2001.

Dňa 3. apríla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že „súd ustanoví znalca na výšku škody ktorú si uplatňuje navrhovateľka“.

Uznesením krajského súdu č. k. -164 bola vo veci ustanovená znalkyňa Ing.

M. F. z odboru finančníctva, ktorá mala znalecký posudok vyhotoviť do 90 dní.

Dňa 31. júla 2001 ustanovená znalkyňa prevzala spis a vrátila ho 3. septembra 2001.

Dňa 22. októbra 2001 znalkyňa oznámila krajskému súdu, že „Bez rozhodnutia súdu

o termíne ukončenia spoločenstva P. J. v s.r.o. F. (poznámka v inom konaní krajského súdu

sp. zn. ) nemôžem spoľahlivo a správne naplniť Vaše uznesenie“.

Dňa 7. novembra 2001 krajský súd reagoval na uvedený prípis znalkyne.

Dňa 15. novembra 2001 znalkyňa požiadala krajský súd o predĺženie termínu na

predloženie posudku, pretože žalovaný sa správa obštrukčne.

Dňa 19. novembra 2001 krajský súd vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby

spolupracoval so znalkyňou, a v ten istý deň predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého

posudku „o ďalších 90 dní“.

Dňa 30. januára 2002 znalkyňa odovzdala krajskému súdu vypracovaný znalecký

posudok.

Dňa 7. februára 2002 krajský súd zaslal znalecký posudok účastníkom konania na

vyjadrenie. Právny zástupca žalovaného tento posudok opakovane neprevzal.

Dňa 12. marca 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. máj 2002.

Dňa 6. mája 2002 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu svoje

ospravedlnenie pre neúčasť na nastávajúcom pojednávaní a navrhol prerušenie konania.

Dňa 7. mája 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito. Krajský súd uznesením č. k. -218 pripustil zmenu návrhu

a uznesením č. k. -224 návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

Dňa 23. mája 2002 krajský súd uznesením č. k. -221 priznal znalkyni

znalečné.

Dňa 14. júna 2002 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu č. k. -224.

Dňa 27. júna 2002 bol spis doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), aby rozhodol o odvolaní žalovaného.

Dňa 11. septembra 2002 najvyšší súd uznesením č. k. -236 potvrdil

napadnuté uznesenie krajského súdu.

Dňa 25. septembra 2002 bol spis vrátený krajskému súdu.

Dňa 26. septembra 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. november 2002.

Dňa 11. novembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

27. január 2003, pretože sa nedostavil žalovaný a ani jeho právny zástupca, ktorému bola

uznesením č. k. -242 uložená poriadková pokuta.

Dňa 13. decembra 2002 právny zástupca žalovaného podal odvolanie proti uzneseniu

č. k. -242.

Dňa 27. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

25. marec 2003.

Dňa 28. januára 2003 krajský súd požiadal obchodný register o zapožičanie

registrového spisu sťažovateľky.

Dňa 3. februára 2003 sa žalovaný vyjadril k žalobe a založil do spisu doklady.

Dňa 25. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

27. máj 2003.

Dňa 27. mája 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

29. máj 2003 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.

Dňa 29. mája 2003 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. -302. Tento

rozsudok v časti výroku, a to v odseku 2 a 4 nadobudol právoplatnosť 13. februára 2004.

Dňa 12. februára 2004 žalovaný podal odvolanie proti rozsudku č. k. 22 Cb 107/95-

302 v časti výroku, a to čo sa týka odseku 1 a 3.

Dňa 13. februára 2004 krajský súd zaslal sťažovateľke na vyjadrenie odvolanie

žalovaného a žalovaného vyzval, aby uhradil trovy odvolacieho konania.

Dňa 8. apríla 2004 krajský súd uznesením č. k. -314 odvolacie konanie

zastavil, pretože žalovaný neuhradil trovy odvolacieho konania.

Dňa 18. apríla 2004 žalovaný podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 22 Cb 107/95-

314, pretože k nezaplateniu odvolacích trov došlo preto, lebo jeho právny zástupca zomrel.

Dňa 31. mája 2004 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o odvolaní

žalovaného.

Dňa 21. júna 2004 najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia

o odvolaní, pretože uznesenie č. k. -314 „vydal vyšší súdny úradník,

v dôsledku čoho podľa o odvolaní musí najskôr rozhodnúť sudca“.

Dňa 7. júla 2004 krajský súd požiadal Slovenskú advokátsku komoru o poskytnutie

informácií týkajúcich sa zomrelého advokáta - právneho zástupcu žalovaného, a Register

obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“) požiadal o zistenie

trvalého, resp. prechodného pobytu zomrelého právneho zástupcu žalovaného.

Dňa 21. júla 2004 register obyvateľov reagoval na výzvu krajského súdu.

Dňa 22. septembra 2004 krajský súd uznesením č. k. -323 zrušil svoje

uznesenie č. k. -314.

Dňa 25. októbra 2004 bol spis opakovane predložený najvyššiemu súdu, aby

rozhodol o odvolaní žalovaného.

Dňa 20. novembra 2006 sťažovateľka podala návrh na vydanie predbežného

opatrenia.

Dňa 12. apríla 2007 najvyšší súd uznesením č. k. -344 zrušil rozsudok

krajského súdu č. k. -302 v napadnutej časti a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie.

Dňa 25. mája 2007 bol spis vrátený krajskému súdu.

Dňa 28. mája 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. október 2007.

Dňa 27. júna 2007 krajský súd oznámil účastníkom konania zmenu termínu

pojednávania z 20. októbra 2007 na 20. september 2007.

Dňa 17. augusta 2007 krajský súd uznesením č. k. -359 návrh

sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 20. septembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

25. október 2007.

Dňa 25. októbra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom krajský súd

vyniesol rozsudok č. k. -373.

Dňa 31. decembra 2007 podal sťažovateľ odvolanie proti uvedenému rozsudku.

Dňa 17. januára 2008 krajský súd uznesením č. k. -379 vyzval

žalovaného, aby zaplatil súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 27. februára 2008 žalovaný podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-379.

Dňa 5. marca 2008 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol

o odvolaniach žalovaného.

Dňa 27. februára 2009 najvyšší súd uznesením č. k. -385 rozhodol

o odvolaní žalovaného proti napadnutému rozsudku a uzneseniu krajského súdu tak, že

napadnutý rozsudok potvrdil, ale sčasti aj zmenil a potvrdil a napadnuté uznesenie zrušil.

Dňa 30. marca 2009 bol spis vrátený krajskému súdu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádza k porušovaniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na

predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj

v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

v okolnostiach danej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci najmä

s nutnosťou znaleckého dokazovania a nutnosťou zisťovať adresu žalovaného, avšak

doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na

vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka krajského súdu,

ale ani zákonná sudkyňa vo svojich vyjadreniach nepoukázali na skutkovú alebo právnu

zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Právny zástupca sťažovateľky iba

v ojedinelom prípade (27. januára 1999) požiadal o odročenie pojednávania, inak

sťažovateľka bola v napadnutom konaní v podstate súčinnostná.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a predovšetkým poukazuje na to, že dosiaľ už viac ako 14-ročné trvanie preskúmavaného

konania (od podania návrhu 3. augusta 1995) bez konečného rozhodnutia je už samo osebe

neprimerané (aj keď ústavný súd neprehliadol, že vec bola približne 4 roky aj na najvyššom

súde, čo nemožno pripočítať na ťarchu krajského súdu). Ústavný súd pritom konštatuje, že

krajský súd bol v posudzovanej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných

ospravedlniteľných dôvodov aj dlhodobo nečinný, konkrétne od 5. januára 1996 do 9. júla

1998, a jeho postup ani inak nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania.

Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť krajského súdu nie je ničím ospravedlniteľná,

pretože počas minimálne dvoch rokov a šiestich mesiacov krajský súd nevykonával vo veci

úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako

žalobkyňa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom

práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ). K prieťahom

nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu

súdu. pritom v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Obranu

krajského súdu, podľa ktorého prieťahy v počiatočnom štádiu napadnutého konania „bolo

v jednotlivých súdnych oddeleniach obchodného kolégia, neprimerane veľké množstvo

vecí“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri

napr. , , , , ), že nedostatočné

personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne

konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak

sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal krajskému súdu

podľa a konať vo veci

bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 000 Sk, teda 33 193,92 €, vzhľadom na to, že „v tejto veci ani po dobe 12 rokov

nebolo konanie skončené“, a pretože sa obáva, že „v prípade úspešnosti v tomto spore bude

jej nárok od žalovaného nevymožiteľný“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na celkovo dlhodobú nečinnosť

krajského súdu považuje za primerané vo výške 3 000 €.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti 24. júna 2008).

Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný

paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 223,46 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010