Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 22/2010
PDF · 290.08 KB
No categories available
II. ÚS 22/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N, so sídlom L., Spojené kráľovstvo
Veľkej Británie a Severného Írska, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou A, s. r. o.,
B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia základného
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., so sídlom L., Spojené kráľovstvo Veľkej
Británie a Severného Írska (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava
II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 316/03 konal okresný
súd o žalobe sťažovateľky proti S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie zmluvnej
pokuty v sume 826 331 538 Sk (27 429 182,04 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka si
uplatňovala od žalovaného zaplatenie uvedenej zmluvnej pokuty zo zmluvy
o sprostredkovaní, ktorú so žalovaným uzatvorila 3. augusta 1998 (ďalej len „zmluva
o sprostredkovaní“) a ktorou sa sťažovateľka (resp. jej právny predchodca) zaviazala
sprostredkovať pre žalovaného uzatvorenie pre neho najvýhodnejších poistných zmlúv.
Keďže podľa sťažovateľky žalovaný porušil čl. 4 uvedeného zmluvného dojednania,
sťažovateľka si súdnou cestou uplatnila nárok na dojednanú zmluvnú pokutu, avšak
rozsudkom z 8. apríla 2008 okresný súd jej žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť
žalovanému trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu
preskúmal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 217/08, pričom rozsudkom
z 25. marca 2009 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľku
zaviazal zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania. Rozsudok okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. mája 2009.
Podľa názoru sťažovateľky obidva rozsudky, teda tak rozsudok okresného súdu, ako
aj rozsudok krajského súdu trpia vadami odôvodnenia, ktoré majú za následok porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36
ods. 1 listiny.
Namietané nedostatky odôvodnení rozsudkov okresného súdu aj krajského súdu
sťažovateľka zhrnula do týchto bodov:
a) Podľa sťažovateľky sa obidva súdy nevysporiadali, a teda sa ani nevyjadrili k jej
argumentu o nutnosti aplikovať na jej prípad ustanovenie § 36 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa ktorého: „Ak účastník,
ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny
úkon nepodmieneným.“ Podľa názoru sťažovateľky totiž tým, že žalovaný vyhlásil, že
zmluvu o sprostredkovaní považuje za absolútne neplatnú, zámerne zmaril splnenie
podmienok „vymedzených ako vypovedanie zmluvy a príslušného plnomocenstva“. Pričom
tento názor žalovaného nebol potvrdený ani v následnom súdnom konaní iniciovanom
sťažovateľkou (resp. jej právnym predchodcom), pretože okresný súd rozhodnutím sp. zn.
24 Cb 314/99 z 3. júna 2002 vyhlásil túto zmluvu o sprostredkovaní za platnú.
Podľa sťažovateľky teda tým, že žalovaný jednostranne vyhlásil absolútnu neplatnosť
zmluvy o sprostredkovaní, zámerne zmaril jej aplikáciu, a teda aj aplikáciu jej ustanovenia
týkajúceho sa dojednanej zmluvnej pokuty a podmienok na jej uplatnenie, pričom napokon
tento názor žalovaného nebol potvrdený ani v následne prebiehajúcom súdnom konaní.
V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Odvolací súd a ani
prvostupňový súd sa s vyššie uvedeným tvrdením nevysporiadal, nerozvádzajúc z akého
dôvodu je použitie ustanovenia § 36 ods. 3 ObčZ mylné či nemožné a ani iným spôsobom sa
k tomuto nevyjadrili.“
Okrem tohto v súvislosti so sťažovateľkou tvrdeným zmarením realizácie
zmluvy o sprostredkovaní zo strany žalovaného všeobecné súdy podľa sťažovateľky
v odôvodneniach svojich rozhodnutí nekonkretizovali právnu normu, ktorú aplikovali na
zistený skutkový stav, a len «pre opatrnosť použili termín „spravodlivý výklad“, ktorý je
v právnej teórii interpretačných postupov úplne neznámy a vágny».
Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným v sťažnosti okrem iného uviedla: „Právo
sťažovateľa na spravodlivý proces je porušené najmä takými rozhodnutiami, ktoré ani
neuvádzajú súdom použité zákonné ustanovenia a obsah odôvodnenia niektorých z nich
vyvoláva dokonca dojem, že súd tieto ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia neuviedol
preto, že vlastne ani presne nevedel, ktoré zákonné ustanovenia mali byť pri rozhodovaní
v prejednávanej veci použité. (...)
Vyslovenie názoru odvolacieho súdu na zmarenie, resp. nezmarenie podmienky zo
strany žalovaného má pritom absolútne zásadný význam pre posúdenie nároku sťažovateľa
na zaplatenie zmluvnej pokuty, čiže je posúdením základnej právnej otázky predmetného
sporu.“
b) Krajský súd sa podľa sťažovateľky vôbec nevysporiadal s ňou predloženými
dôkazmi (vyjadrenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, vyjadrenie
Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a pod.) týkajúcimi
sa gramatického výkladu sporného čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktoré svedčali v jej
prospech. Krajský súd ako reakciu na tieto dôkazy vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že
na ním prijatom gramatickom výklade „nemôže nič zmeniť ani vysvetlenie rôznych
jazykovedných ústavov o tom, čo v texte znamenajú zátvorky“.
V týchto súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Napriek
skutočnosti, že sa ani v jednom prípade nejednalo o dôkaz majúci váhu znaleckého posudku,
s týmito, ako systematickou súčasťou právnej interpretácie sporného čl. 4 zmluvy
sťažovateľom, bol odvolací súd povinný sa náležité vysporiadať, najmä uviesť v čom je
predložený dôkaz nesprávny, nehodnoverný, z akých dôvodov o neho neopiera svoje
rozhodnutie a neprihliada k nemu. (...)
Sťažovateľ považuje odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za nedostatočné
a vzhľadom na odbornosť spracovateľov vyjadrení(...) a obsiahlosť týchto vyjadrení
i ignoranciu predložených dôkazov.
Účelové opomenutie dôkazov spôsobom, ako to vykonal odvolací súd je možné
považovať za konanie v judikatúre označované ako svojvôľa (ľubovôľa) orgánu verejnej
moci. (...) Pokiaľ súd vykonal určité dôkazy, je podľa postulátov právneho štátu povinný
vteliť do rozhodnutia hodnotiace úvahy týkajúce sa týchto dôkazov a v odôvodnení
rozhodnutia tento svoj myšlienkový postup riadne, t. j. náležite a i ex post preskúmateľným
spôsobom vyložiť.“
c) Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je podľa sťažovateľky presvedčivé
a zrozumiteľné, čo sťažovateľka uvádza v súvislosti s konštatovaním krajského súdu, podľa
ktorého okrem všetkých spomínaných výkladov existuje ešte aj výklad spravodlivý, ktorý je
podľa neho v spojitosti s logickým výkladom prioritným a podľa ktorého sťažovateľka
(resp. jej právny predchodca) uzatvorila so žalovaným zmluvu o sprostredkovaní v rozpore
s podmienkami v tom čase existujúceho poistného trhu, pretože žalovaný vzhľadom na
solventnosť bol ideálnym a vyhľadávaným klientom pre ktorúkoľvek poisťovňu a nebol
odkázaný na to, aby ju vyhľadával prostredníctvom sprostredkovateľa, teda sťažovateľky.
Tieto úvahy krajského súdu podľa sťažovateľky «nemajú vôbec oporu vo vykonanom
dokazovaní, nemajú vzťah k prejednaniu predmetnej veci (priznania nároku na zmluvnú
pokutu), no i napriek tomu tento argument odvolacieho súdu vyznieva v neprospech
sťažovateľa a odvolací súd ním v spojitosti s inými ospravedlňuje nepriznanie nároku
sťažovateľovi. (...)
Sťažovateľ si rovnako dovoľuje vyjadriť pochybnosti o existencii tzv. „spravodlivého
výkladu“. (...) Interpretácia pomocou „spravodlivého výkladu“ neexistuje ani v teórii
práva, ani rozhodovacej praxi, ani v právnych normách. Rovnako nevedno z akého dôvodu
má výklad spravodlivý spolu s výkladom logickým prednosť pre inými spôsobmi
interpretácie.».
d) Podľa sťažovateľky je záver, že spornú zmluvu o sprostredkovaní „nevypracoval
právny a ani iný odbor žalovaného“, vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku
(s. 7) v rozpore s vykonaným dokazovaním, v rámci ktorého malo byť podľa sťažovateľky
svedeckými výpoveďami preukázané, že do konečného znenia zmluvy o sprostredkovaní
vložil sporný čl. 4 (zmluvná pokuta) práve žalovaný. Preto podľa sťažovateľky krajský súd
pri rozhodovaní nevychádzal „zo stavu, ktorý bol zistený v dokazovaní“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka okrem iného uviedla: «Žalovaný ako právnická
osoba so širokým odborným aparátom bol povinný predchádzať spornosti ním do zmluvy
zapracovaného textu článku 4 zmluvy. Keďže autorom textu čl. 4 je žalovaný, sporné
ustanovenie treba vykladať v jeho neprospech. Interpretačné pravidlá obsiahnuté v § 266
ods. 4 z. č. 513/1991, Obchodný zákonník stanovuje, že „prejav vôle, ktorý obsahuje výraz
pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako
prvá v konaní tento výraz použila.“»
e) Podľa sťažovateľky sa krajský súd tiež nevyjadril k otázke, či zmluvné dojednanie
medzi sporovými stranami posudzoval podľa ustanovení obchodného práva alebo podľa
ustanovení občianskeho práva.
f) Napokon sťažovateľka uviedla, že krajský súd sa bezdôvodne neriadil
a neaplikoval už existujúci judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v obdobnej veci, konkrétne malo ísť o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 98/04, na ktorý sťažovateľka krajský súd vyslovene upozornila.
V tejto súvislosti sťažovateľka dodala najmä, že:
«Podľa stálej judikatúry Ústavného súdu ČR má bezdôvodné opomenutie
rozhodnutia Najvyššieho súdu príslušnej republiky „rysy jurisdikičnej svojvôle“, preto
môže byť protiústavný, pokiaľ sa súdy nižších stupňov odchýlia od ustálenej rozhodovacej
praxe, bez toho aby dostatočným spôsobom vyložili dôvody, pre ktoré ustálenú
rozhodovaciu prax odmietajú(...)
O tomto pre sťažovateľa priaznivo vyznievajúceho judikátu nebola v odôvodnení
rozsudku odvolacieho súdu ani zmienka. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd bol povinný
sa s vyššie uvedeným judikátom vysporiadať, či už pre sťažovateľa negatívnym alebo
pozitívnym spôsobom. Mlčanie odvolacieho súdu a jeho neschopnosť zaujmúť stanovisko
vážne oslabujú dôveru v jeho nestrannosť a odbornosť.»
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1./ Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 Cob/217/2008-380 zo dňa
25. 3. 2009 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. č. k. 23 Cb 316/2003-288
z 8. 4. 2008 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
čl. 1 ods. 1, 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
2./ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 Cob/217/2008-380 zo dňa
25. 3. 2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č. k. 23 Cb 316/2003-288 z 8. 4. 2008
sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nespokojnosti s odôvodnením rozsudku
okresného súdu sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008, ako aj rozsudku krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009, a to z už uvedených dôvodov, v dôsledku čoho malo
byť porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny.
1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008
Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu
alebo slobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba
alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi
Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na spravodlivý proces,
neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov
predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa ochrany ňou namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v ústave a v listine
preskúmaním rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008, a to využitím
riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti,
sťažovateľka napokon aj využila. Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu
už vecne preskúmal v rámci odvolacieho konania krajský súd.
Keďže právomoc všeobecného súdu (krajského súdu) v danej veci vylúčila právomoc
ústavného súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne
konanie aj v dôsledku podľa nej nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Ústavný súd z vyžiadaných napadnutých rozhodnutí od okresného súdu, ktoré neboli
prílohou sťažnosti, zistil, že 3. augusta 1998 právny predchodca sťažovateľky uzatvoril so
žalovaným zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej mala sťažovateľka vyvíjať činnosť,
ktorá by umožnila žalovanému čo najvýhodnejšie poistiť svoj majetok v poisťovni
sprostredkovanej sťažovateľkou. Súčasne žalovaný 3. augusta 1998 udelil sťažovateľke
splnomocnenie „k zastupovaniu vo veciach poistenia“, ktoré nebolo súčasťou zmluvy
o sprostredkovaní. Dňa 5. februára 1999 žalovaný odvolal splnomocnenie udelené
sťažovateľke 3. augusta 1998 a súčasne jej oznámil, že zmluvu o sprostredkovaní
z 3. augusta 1998 považuje za neplatnú. Preto sa sťažovateľka následne žalobou podanou
okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 314/99 domáhala vyslovenia, že
zmluva o sprostredkovaní z 3. augusta 1998 je platná. Tomuto návrhu okresný súd
rozsudkom z 3. júna 2003 aj vyhovel, avšak vo výroku rozsudku chybne uviedol, že platná
je zmluva o sprostredkovaní nie z 3. augusta 1998, ale z „3. augusta 1999“. Návrh
sťažovateľky na vydanie opravného uznesenia bol zamietnutý.
Následne sa sťažovateľka z dôvodu, podľa nej, neplnenia ustanovení platnej zmluvy
o sprostredkovaní žalovaným domáhala od žalovaného zaplatenia zmluvnej pokuty
v zmysle zmluvného dojednania v čl. 4 predmetnej zmluvy o sprostredkovaní, podľa
ktorého „Pri porušení ustanovení tejto zmluvy (t. j. pri vypovedaní tejto zmluvy, ako aj
príslušného splnomocnenia) sprostredkovateľovi vzniká nárok na pokutu vo výške(...)“.
Okresný súd prvým vo veci vydaným rozsudkom sp. zn. 23 Cb 316/06 z 22. mája
2007 žalobu sťažovateľky zamietol s tým, že v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu
sa okresný súd zaoberal platnosťou zmluvy o sprostredkovaní z 3. augusta 1998, pretože
bol toho názoru, že táto otázka nebola vyriešená ani v konaní vedenom pod sp. zn.
24 Cb 314/99, keďže v tomto konaní bola vyslovená platnosť inej zmluvy, a to
z „3. augusta 1999“. Následne krajský súd v odvolacom konaní predmetný rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením,
že otázka platnosti zmluvy o sprostredkovaní je už vecou res iudicata, pretože už bola
vyriešená v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 24 Cb 314/99, preto krajský súd
uložil okresnému súdu, aby sa v ďalšom konaní zaoberal oprávnenosťou zmluvnej pokuty.
Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 23 Cb 316/03 z 8. apríla 2008 opätovne
žalobu sťažovateľky zamietol, avšak tentokrát s odôvodnením, že na uplatnenie si nároku na
zmluvnú pokutu sťažovateľkou neboli splnené všetky zmluvné dojednania podľa citovaného
čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktorým si zmluvné stany stanovili, že sťažovateľka bude
mať nárok na zmluvnú pokutu iba v prípade vypovedania tejto zmluvy a súčasne
(kumulatívne) aj vypovedania príslušného splnomocnenia žalovaným, pričom podľa
záverov okresného súdu žalovaný vypovedal iba splnomocnenie, nie však zmluvu
o sprostredkovaní.
O odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd
napádaným rozsudkom sp. zn. 3 Cob 217/08 z 25. marca 2009.
Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:
«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, a preto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. len konštatoval, ako je hore uvedené
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav
a tento záver potvrdil i výsluch svedka Ing. P. V. (konateľa žalobcu od 6. 3. 2000) pred
odvolacím súdom, ktorého vypočul z dôvodu, že žalobca v odvolaní namietal skutočnosť, že
súdom prvého stupňa nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
Z výsluchu svedka Ing. P. V., ktorého žalobca navrhol vypočuť na prejav vôle strán
pri uzatváraní zmluvy odvolací súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na
iný výklad ustanovenia č. 4 bod 3 zmluvy, než zistil súd prvého stupňa.
Naviac odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na výpoveď svedka Ing. J. Ž. pred
súdom prvého stupňa (l. č. 158), ktorý uviedol, že zmluvu o sprostredkovaní podpisoval on a
až po nahliadnutí na zmluvu uviedol, že zmluvu podpísal p. V. a určite k zmluve bolo
pripojené splnomocnenie. Skutočnosť, že plná moc bola pripojená k zmluve však v konaní
preukázaná nebola.
Výsluch svedka Ing. P. V., terajšieho konateľa žalobcu a člena predstavenstva H.,
a. s. v čase podpisu zmluvy, tiež nemohla objasniť prejav vôle žalovaného a jediný účastník
procesu uzatvárania zmluvy a jej podpisovania za žalovaného, vtedajší generálny riaditeľ
Ing. J. D., je už nebohý.
Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že záver súdu prvého stupňa, že osobitné plnomocenstvo z 3. 8. 1998, ktoré žalovaný
vypovedal a ktoré žalobca považuje za rozhodujúcu skutočnosť porušenia zmluvy, a tým aj
pre vznik nároku na zmluvnú pokutu, nebolo prehlásené za súčasť zmluvy a ani označené
ako príloha, je správne.
Žalovaný priamo v zmluve, a to v jej čl. 1 bod 2, udelil žalobcovi splnomocnenie
k rokovaniu s poisťovňami za účelom sprostredkovania poistenia a risk managementu.
Z uvedeného znenia nesporne vyplýva, že toto plnomocenstvo platilo pre celý predmet
zmluvy (čl. 1 bod 1) a vzhľadom k tomu, že zmluva je platná, je platné i splnomocnenie
udelené v zmluve.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa otrocký prevzal
gramatický výklad žalovaného a nerešpektoval zákonné výkladové pravidlá (§ 35 Obč. zák.
a § 266 Obch. zák.), a to prednosť prejavu vôle pred jeho jazykovým alebo iným
vyjadrením.
V čl. 4 bod 3 zmluvy, ktorý je dohodou o zmluvnej pokute v zmysle § 544 Obč. zák. je
uvedené „Pri porušení ustanovení tejto zmluvy (t. j. pri vypovedaní tejto zmluvy, ako aj
príslušného splnomocnenia) sprostredkovateľovi vzniká nárok na pokutu vo výške 20 % zo
súčasnej hodnoty poistného(...)“.
Z tohto znenia nepochybne vyplýva, že účastníci prejavili vôľu pri porušení
ustanovení zmluvy, t. j. pri vypovedaní zmluvy, ako aj príslušného splnomocnenia
sankcionovať takéto porušenie dohodnutou zmluvnou pokutou. Na tomto gramatickom
výklade zmluvy nemôže nič zmeniť ani vysvetlenie rôznych jazykovedných ústavov o tom, čo
v texte znamenajú zátvorky.
Logický výklad tohto ustanovenia zmluvy je podľa zásad formálnej logiky taký, že
rozhodujúce bolo pri tejto dohode objasniť zmysel toho, pri akom porušení zmluvy vzniká
nárok na zmluvnú pokutu, teda t. j. znamená s prihliadnutím na logickú väzbu, že len pri
takomto porušení.
Odvolací súd je toho názoru, že podľa všetkých ďalších možných výkladov znenia
príslušného článku zmluvy (systematicky, historicky, teleologicky a pod.) relevantný je len
jednoznačný jazykový prejav vyjadrený v zmluve písomne, tak ako správne rozhodol súd
prvého stupňa.
Pokiaľ sa týka výkladového pravidla uvedeného v § 266 Obch. zák. pri tomto je vždy
potrebné prihliadať k okolnostiam za akých k právnemu úkonu došlo. K uzavretiu tzv.
zmluvy o sprostredkovaní došlo 3. 8. 1998 a za žalovaného ju podpísal Ing. J. D., vtedajší
generálny riaditeľ a podľa súhlasného tvrdenia účastníkov sám osobne rokoval i o uzavretí
zmluvy, a zmluvu nevypracoval právny a ani iný odbor žalovaného.
Pri výklade prejavu vôle v obchodných záväzkových vzťahoch úmysel konajúceho -
zmluvnej strany musí preukazovať len konajúci účastník a povinnosť preukázať svoje
tvrdenie bola na žalobcovi. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal
úmysel osoby konajúcej za žalovaného, teda nesplnil svoju dôkaznú povinnosť.
Odvolací súd záverom uvádza, že okrem všetkých spomínaných výkladov jestvuje ešte
výklad spravodlivý a podľa tohto výkladu, ktorý je v súvislosti s logickým výkladom
prioritným, je možné len konštatovať, že tzv. zmluva o sprostredkovaní (podľa rozsudku
odvolacieho súdu 25 Cob 250/02 je zmluva inominátnou zmluvou), že účastníci v čase
uzavretia zmluvy (r. 1998) uzatvorili zmluvu v rozpore so všetkými vtedajšími podmienkami
na poistnom trhu, pretože žalovaný bol pre každú poisťovňu vzhľadom na výšku poistného
ideálnym klientom a nebolo pre neho potrebné cez sprostredkovateľa vyhľadávať poisťovňu.
Naviac z výpisov z obchodného registra vyplýva vzájomná prepojenosť H, a.s. a právneho
predchodcu žalobcu prostredníctvom vtedajšieho a aj súčasného konateľa žalobcu, a to J.
Ž. bol konateľom v čase od 17. 2. 1997 do 5. 5. 1999 a zároveň od 23. 3. 1999 do 2. 5. 2000
predsedom predstavenstva H., a. s., a P. V. bol v čase od 24. 11. 1997 do 22. 3. 1999
členom predstavenstva a od 23. 3. 1999 podpredsedom predstavenstva a zároveň v čase od
6. 3. 2000 konateľom právneho predchodcu žalobcu a je ním dodnes.
Žalovaný zaplatil v roku 1998 H. poistné v sume 324.588.174,- Sk a táto žalovanému
nevyplatila žiadne nároky z titulu poistných udalostí, ako vyplýva z predloženého Protokolu
o výsledku kontroly, ktorú vykonal Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (máj
2002). Z tohto protokolu súd zistil, že po vypovedaní poistných zmlúv s H., a. s. žalovaný
uzavrel poistné zmluvy s inými poisťovňami, kde platil podstatne nižšie poistné.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdil
ako vecne správny.»
Z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd dôležitým
momentom konania, ako aj odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu venoval
náležitú pozornosť. Krajský súd svoje závery uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti
vychádzajúc pritom zo svojich vlastných skutkových zistení, ako aj zo skutkových zistení
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu sústredil svoju
pozornosť na okresným súdom podaný a sťažovateľkou spochybňovaný výklad vôle
zmluvných strán v zmluve o sprostredkovaní, a to konkrétne v jej ustanovení čl. 4 ods. 3,
v ktorom bola dojednaná zmluvná pokuta, ako aj predpoklady jej uplatnenia. V tejto
súvislosti krajský súd v prvom rade zrozumiteľne poukázal na skutočnosť, že v danom
prípade nie je možné vykladať vôľu zmluvných strán vyjadrenú v čl. 4 zmluvy
o sprostredkovaní podľa ich úmyslu v čase jej uzavretia (§ 266 ods. 1 Obchodného
zákonníka), pretože ho nie je možné spoľahlivo zistiť, keďže „jediný účastník procesu
uzatvárania zmluvy a jej podpisovania za žalovaného, vtedajší generálny riaditeľ(...), je už
nebohý“. Následne, s cieľom zistiť a ustáliť najpravdepodobnejší význam vôle zmluvných
strán, ktorú vyjadrili v dotknutom čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, krajský súd zisťoval jeho
význam, ktorý mu prikladali zmluvné strany, ktorým bol určený (§ 266 ods. 2 Obchodného
zákonníka), keďže jednej z neho plynulo právo a druhej povinnosť. Avšak súčasne pri
zisťovaní tohto významu bol krajský súd povinný (§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka)
zohľadniť všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle (krajský súd zohľadnenie týchto
okolností vplývajúcich na prejav vôle zmluvných strán v čase jej zmluvného vyjadrenia
označil ako „spravodlivý výklad“) vrátane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú
strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to povaha vecí
pripúšťa.
Aplikujúc všetky už uvedené výkladové pravidlá na zistenie významu vôle
zmluvných strán v obchodných záväzkových vzťahoch (tak, ako to uviedli zmluvné strany
v návestí zmluvy o sprostredkovaní, táto bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka)
krajský súd dospel k logickému a zdôvodniteľnému záveru, prečo sa priklonil (rovnako ako
aj okresný súd) k takému významu znenia čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktorý mu
pripisuje žalovaný, a nie sťažovateľka. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi žalovaného
spočívajúcimi v princípoch gramatiky (spôsob vyjadrenia kumulatívnej podmienky „ako
aj“, na rozdiel od vyjadrenia alternatívnej podmienky „alebo“), v princípoch logiky
(v prípade, že by zmluvná pokuta bola dojednaná pre akékoľvek porušenie zmluvy,
zmluvné strany by si podmienky jej uplatnenia osobitne nevyšpecifikovali), v zohľadnení
všetkých objektívnych okolností, ktoré uzatvorenie predmetnej zmluvy sprevádzali
(majetkové pomery žalovaného, ktoré neodôvodňovali nutnosť využívať služby
sťažovateľky ako sprostredkovateľa pri uzatvorení poistnej zmluvy, a s tým súvisiace
personálne prepojenie vedenia sťažovateľky a poisťovne, s ktorou sťažovateľka napokon
žalovanému sprostredkovala uzatvorenie poistnej zmluvy), ako aj v zohľadnení následného
(po uzatvorení zmluvy) správania sa zmluvných strán (vyplatenie odmeny za
sprostredkovanie sťažovateľke samotnou poisťovňou, zaplatenie poistného žalovaným,
avšak nevyplatenie mu nárokov z poistných udalostí) a napokon aj v zohľadnení praxe (voči
tretím osobám na preukazovanie oprávnenia splnomocnenca konať v prospech a v záujme
splnomocniteľa, bez nutnosti oboznamovať tretie osoby s obsahom celej zmluvy, slúži
splnomocnenie, predpokladom na vydanie ktorého je samotná zmluva, takže vypovedanie
splnomocnenia neznamená aj automatické vypovedanie zmluvy ako takej).
Podľa záverov krajského súdu sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a náležite
neodôvodnila svoje tvrdenie, že došlo k naplneniu podmienok na zaplatenie zmluvnej
pokuty podľa čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky v konaní
pred ústavným súdom konštatuje, že je síce pravdou, že v napadnutom rozhodnutí sa
krajský súd napr. vyslovene nezaoberal otázkou, prečo na prípad sťažovateľky nie je možné
aplikovať ustanovenie § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak z kontextu samotného
odôvodnenia rozhodnutia a ním aplikovaných ustanovení obchodného kódexu, ako aj zo
samotnej zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že ju zmluvné strany uzatvorili podľa
Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa prioritne posudzuje aj jej obsah [námietky a)
a e)].
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že krajský súd sa nevysporiadal s dôkazmi a tiež
že nevychádzal zo zisteného skutkového stavu [námietky b) a d)], ústavný súd uvádza, že
zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, II. ÚS 56/07). Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
Sťažovateľkou spochybňovaný tzv. „spravodlivý výklad“ krajského súdu [námietka
c)] spočíva vzhľadom na jeho obsah v podstate vo všetkých objektívnych okolnostiach
sprevádzajúcich uzatvorenie zmluvy o sprostredkovaní, zohľadnených krajským súdom
podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom na tomto závere nič nemení ani
ojedinelé slovné označenie týchto okolností krajským súdom.
Napokon, pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia krajského
súdu z dôvodu, že nezohľadnil iné rozhodnutie súdu vyššej inštancie v sťažovateľkou
tvrdenej obdobnej veci (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/04), na ktoré ho
sťažovateľka upozornila, ústavný súd konštatuje, že nebolo povinnosťou krajského súdu
zohľadňovať rozhodnutie hoci aj nadriadeného súdu, avšak týkajúce sa skutkovo inej veci,
a týmto postupom nemôže samo osebe dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľky na
spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľky
zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej
časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky považovať za neodôvodnené
a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Zo záverov krajského súdu nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov (Obchodného zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, v tejto
časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2010