Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 22/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N, so sídlom L., Spojené kráľovstvo

Veľkej Británie a Severného Írska, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou A, s. r. o.,

B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia základného

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 8. apríla 2008 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 25. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., so sídlom L., Spojené kráľovstvo Veľkej

Británie a Severného Írska (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava

II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. apríla 2008 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. konal okresný

súd o žalobe sťažovateľky proti S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie zmluvnej

pokuty v sume 826 331 538 Sk (27 429 182,04 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka si

uplatňovala od žalovaného zaplatenie uvedenej zmluvnej pokuty zo zmluvy

o sprostredkovaní, ktorú so žalovaným uzatvorila 3. augusta 1998 (ďalej len „zmluva

o sprostredkovaní“) a ktorou sa sťažovateľka (resp. jej právny predchodca) zaviazala

sprostredkovať pre žalovaného uzatvorenie pre neho najvýhodnejších poistných zmlúv.

Keďže podľa sťažovateľky žalovaný porušil čl. 4 uvedeného zmluvného dojednania,

sťažovateľka si súdnou cestou uplatnila nárok na dojednanú zmluvnú pokutu, avšak

rozsudkom z 8. apríla 2008 okresný súd jej žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť

žalovanému trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu

preskúmal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom rozsudkom

z 25. marca 2009 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľku

zaviazal zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania. Rozsudok okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. mája 2009.

Podľa názoru sťažovateľky obidva rozsudky, teda tak rozsudok okresného súdu, ako

aj rozsudok krajského súdu trpia vadami odôvodnenia, ktoré majú za následok porušenie

základného práva zaručeného v a základného práva zaručeného v

ods. 1 listiny.

Namietané nedostatky odôvodnení rozsudkov okresného súdu aj krajského súdu

sťažovateľka zhrnula do týchto bodov:

a) Podľa sťažovateľky sa obidva súdy nevysporiadali, a teda sa ani nevyjadrili k jej

argumentu o nutnosti aplikovať na jej prípad ustanovenie

(ďalej len „“), podľa ktorého: „Ak účastník,

ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny

úkon nepodmieneným.“ Podľa názoru sťažovateľky totiž tým, že žalovaný vyhlásil, že

zmluvu o sprostredkovaní považuje za absolútne neplatnú, zámerne zmaril splnenie

podmienok „vymedzených ako vypovedanie zmluvy a príslušného plnomocenstva“. Pričom

tento názor žalovaného nebol potvrdený ani v následnom súdnom konaní iniciovanom

sťažovateľkou (resp. jej právnym predchodcom), pretože okresný súd rozhodnutím sp. zn.

z 3. júna 2002 vyhlásil túto zmluvu o sprostredkovaní za platnú.

Podľa sťažovateľky teda tým, že žalovaný jednostranne vyhlásil absolútnu neplatnosť

zmluvy o sprostredkovaní, zámerne zmaril jej aplikáciu, a teda aj aplikáciu jej ustanovenia

týkajúceho sa dojednanej zmluvnej pokuty a podmienok na jej uplatnenie, pričom napokon

tento názor žalovaného nebol potvrdený ani v následne prebiehajúcom súdnom konaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Odvolací súd a ani

prvostupňový súd sa s vyššie uvedeným tvrdením nevysporiadal, nerozvádzajúc z akého

dôvodu je použitie ustanovenia § 36 ods. 3 ObčZ mylné či nemožné a ani iným spôsobom sa

k tomuto nevyjadrili.“

Okrem tohto v súvislosti so sťažovateľkou tvrdeným zmarením realizácie

zmluvy o sprostredkovaní zo strany žalovaného všeobecné súdy podľa sťažovateľky

v odôvodneniach svojich rozhodnutí nekonkretizovali právnu normu, ktorú aplikovali na

zistený skutkový stav, a len «pre opatrnosť použili termín „spravodlivý výklad“, ktorý je

v právnej teórii interpretačných postupov úplne neznámy a vágny».

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným v sťažnosti okrem iného uviedla: „Právo

sťažovateľa na spravodlivý proces je porušené najmä takými rozhodnutiami, ktoré ani

neuvádzajú súdom použité zákonné ustanovenia a obsah odôvodnenia niektorých z nich

vyvoláva dokonca dojem, že súd tieto ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia neuviedol

preto, že vlastne ani presne nevedel, ktoré zákonné ustanovenia mali byť pri rozhodovaní

v prejednávanej veci použité. (...)

Vyslovenie názoru odvolacieho súdu na zmarenie, resp. nezmarenie podmienky zo

strany žalovaného má pritom absolútne zásadný význam pre posúdenie nároku sťažovateľa

na zaplatenie zmluvnej pokuty, čiže je posúdením základnej právnej otázky predmetného

sporu.“

b) Krajský súd sa podľa sťažovateľky vôbec nevysporiadal s ňou predloženými

dôkazmi (vyjadrenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, vyjadrenie

Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a pod.) týkajúcimi

sa gramatického výkladu sporného čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktoré svedčali v jej

prospech. Krajský súd ako reakciu na tieto dôkazy vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že

na ním prijatom gramatickom výklade „nemôže nič zmeniť ani vysvetlenie rôznych

jazykovedných ústavov o tom, čo v texte znamenajú zátvorky“.

V týchto súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Napriek

skutočnosti, že sa ani v jednom prípade nejednalo o dôkaz majúci váhu znaleckého posudku,

s týmito, ako systematickou súčasťou právnej interpretácie sporného čl. 4 zmluvy

sťažovateľom, bol odvolací súd povinný sa náležité vysporiadať, najmä uviesť v čom je

predložený dôkaz nesprávny, nehodnoverný, z akých dôvodov o neho neopiera svoje

rozhodnutie a neprihliada k nemu. (...)

Sťažovateľ považuje odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za nedostatočné

a vzhľadom na odbornosť spracovateľov vyjadrení(...) a obsiahlosť týchto vyjadrení

i ignoranciu predložených dôkazov.

Účelové opomenutie dôkazov spôsobom, ako to vykonal odvolací súd je možné

považovať za konanie v judikatúre označované ako svojvôľa (ľubovôľa) orgánu verejnej

moci. (...) Pokiaľ súd vykonal určité dôkazy, je podľa postulátov právneho štátu povinný

vteliť do rozhodnutia hodnotiace úvahy týkajúce sa týchto dôkazov a v odôvodnení

rozhodnutia tento svoj myšlienkový postup riadne, t. j. náležite a i ex post preskúmateľným

spôsobom vyložiť.“

c) Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je podľa sťažovateľky presvedčivé

a zrozumiteľné, čo sťažovateľka uvádza v súvislosti s konštatovaním krajského súdu, podľa

ktorého okrem všetkých spomínaných výkladov existuje ešte aj výklad spravodlivý, ktorý je

podľa neho v spojitosti s logickým výkladom prioritným a podľa ktorého sťažovateľka

(resp. jej právny predchodca) uzatvorila so žalovaným zmluvu o sprostredkovaní v rozpore

s podmienkami v tom čase existujúceho poistného trhu, pretože žalovaný vzhľadom na

solventnosť bol ideálnym a vyhľadávaným klientom pre ktorúkoľvek poisťovňu a nebol

odkázaný na to, aby ju vyhľadával prostredníctvom sprostredkovateľa, teda sťažovateľky.

Tieto úvahy krajského súdu podľa sťažovateľky «nemajú vôbec oporu vo vykonanom

dokazovaní, nemajú vzťah k prejednaniu predmetnej veci (priznania nároku na zmluvnú

pokutu), no i napriek tomu tento argument odvolacieho súdu vyznieva v neprospech

sťažovateľa a odvolací súd ním v spojitosti s inými ospravedlňuje nepriznanie nároku

sťažovateľovi. (...)

Sťažovateľ si rovnako dovoľuje vyjadriť pochybnosti o existencii tzv. „spravodlivého

výkladu“. (...) Interpretácia pomocou „spravodlivého výkladu“ neexistuje ani v teórii

práva, ani rozhodovacej praxi, ani v právnych normách. Rovnako nevedno z akého dôvodu

má výklad spravodlivý spolu s výkladom logickým prednosť pre inými spôsobmi

interpretácie.».

d) Podľa sťažovateľky je záver, že spornú zmluvu o sprostredkovaní „nevypracoval

právny a ani iný odbor žalovaného“, vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku

(s. 7) v rozpore s vykonaným dokazovaním, v rámci ktorého malo byť podľa sťažovateľky

svedeckými výpoveďami preukázané, že do konečného znenia zmluvy o sprostredkovaní

vložil sporný čl. 4 (zmluvná pokuta) práve žalovaný. Preto podľa sťažovateľky krajský súd

pri rozhodovaní nevychádzal „zo stavu, ktorý bol zistený v dokazovaní“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka okrem iného uviedla: «Žalovaný ako právnická

osoba so širokým odborným aparátom bol povinný predchádzať spornosti ním do zmluvy

zapracovaného textu článku 4 zmluvy. Keďže autorom textu čl. 4 je žalovaný, sporné

ustanovenie treba vykladať v jeho neprospech. Interpretačné pravidlá obsiahnuté v § 266

ods. 4 z. č. 513/1991, stanovuje, že „prejav vôle, ktorý obsahuje výraz

pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako

prvá v konaní tento výraz použila.“»

e) Podľa sťažovateľky sa krajský súd tiež nevyjadril k otázke, či zmluvné dojednanie

medzi sporovými stranami posudzoval podľa ustanovení obchodného práva alebo podľa

ustanovení občianskeho práva.

f) Napokon sťažovateľka uviedla, že krajský súd sa bezdôvodne neriadil

a neaplikoval už existujúci judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v obdobnej veci, konkrétne malo ísť o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

, na ktorý sťažovateľka krajský súd vyslovene upozornila.

V tejto súvislosti sťažovateľka dodala najmä, že:

«Podľa stálej judikatúry Ústavného súdu ČR má bezdôvodné opomenutie

rozhodnutia Najvyššieho súdu príslušnej republiky „rysy jurisdikičnej svojvôle“, preto

môže byť protiústavný, pokiaľ sa súdy nižších stupňov odchýlia od ustálenej rozhodovacej

praxe, bez toho aby dostatočným spôsobom vyložili dôvody, pre ktoré ustálenú

rozhodovaciu prax odmietajú(...)

O tomto pre sťažovateľa priaznivo vyznievajúceho judikátu nebola v odôvodnení

rozsudku odvolacieho súdu ani zmienka. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd bol povinný

sa s vyššie uvedeným judikátom vysporiadať, či už pre sťažovateľa negatívnym alebo

pozitívnym spôsobom. Mlčanie odvolacieho súdu a jeho neschopnosť zaujmúť stanovisko

vážne oslabujú dôveru v jeho nestrannosť a odbornosť.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -380 zo dňa

25. 3. 2009 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. č. k. -288

z 8. 4. 2008 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

, 46 ods. 1 , Listiny základných práv

a slobôd.

2./ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -380 zo dňa

25. 3. 2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č. k. -288 z 8. 4. 2008

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nespokojnosti s odôvodnením rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 8. apríla 2008, ako aj rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2009, a to z už uvedených dôvodov, v dôsledku čoho malo

byť porušené jej základné právo zaručené v a v listiny.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. apríla 2008

Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu

alebo slobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba

alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi

Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na spravodlivý proces,

neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa ochrany ňou namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v ústave a v listine

preskúmaním rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. apríla 2008, a to využitím

riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti,

sťažovateľka napokon aj využila. Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu

už vecne preskúmal v rámci odvolacieho konania krajský súd.

Keďže právomoc všeobecného súdu (krajského súdu) v danej veci vylúčila právomoc

ústavného súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku

okresného súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2009

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne

konanie aj v dôsledku podľa nej nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2009.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný súd z vyžiadaných napadnutých rozhodnutí od okresného súdu, ktoré neboli

prílohou sťažnosti, zistil, že 3. augusta 1998 právny predchodca sťažovateľky uzatvoril so

žalovaným zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej mala sťažovateľka vyvíjať činnosť,

ktorá by umožnila žalovanému čo najvýhodnejšie poistiť svoj majetok v poisťovni

sprostredkovanej sťažovateľkou. Súčasne žalovaný 3. augusta 1998 udelil sťažovateľke

splnomocnenie „k zastupovaniu vo veciach poistenia“, ktoré nebolo súčasťou zmluvy

o sprostredkovaní. Dňa 5. februára 1999 žalovaný odvolal splnomocnenie udelené

sťažovateľke 3. augusta 1998 a súčasne jej oznámil, že zmluvu o sprostredkovaní

z 3. augusta 1998 považuje za neplatnú. Preto sa sťažovateľka následne žalobou podanou

okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. domáhala vyslovenia, že

zmluva o sprostredkovaní z 3. augusta 1998 je platná. Tomuto návrhu okresný súd

rozsudkom z 3. júna 2003 aj vyhovel, avšak vo výroku rozsudku chybne uviedol, že platná

je zmluva o sprostredkovaní nie z 3. augusta 1998, ale z „3. augusta 1999“. Návrh

sťažovateľky na vydanie opravného uznesenia bol zamietnutý.

Následne sa sťažovateľka z dôvodu, podľa nej, neplnenia ustanovení platnej zmluvy

o sprostredkovaní žalovaným domáhala od žalovaného zaplatenia zmluvnej pokuty

v zmysle zmluvného dojednania v čl. 4 predmetnej zmluvy o sprostredkovaní, podľa

ktorého „Pri porušení ustanovení tejto zmluvy (t. j. pri vypovedaní tejto zmluvy, ako aj

príslušného splnomocnenia) sprostredkovateľovi vzniká nárok na pokutu vo výške(...)“.

Okresný súd prvým vo veci vydaným rozsudkom sp. zn. z 22. mája

2007 žalobu sťažovateľky zamietol s tým, že v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu

sa okresný súd zaoberal platnosťou zmluvy o sprostredkovaní z 3. augusta 1998, pretože

bol toho názoru, že táto otázka nebola vyriešená ani v konaní vedenom pod sp. zn.

, keďže v tomto konaní bola vyslovená platnosť inej zmluvy, a to

z „3. augusta 1999“. Následne krajský súd v odvolacom konaní predmetný rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením,

že otázka platnosti zmluvy o sprostredkovaní je už vecou res iudicata, pretože už bola

vyriešená v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. , preto krajský súd

uložil okresnému súdu, aby sa v ďalšom konaní zaoberal oprávnenosťou zmluvnej pokuty.

Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2008 opätovne

žalobu sťažovateľky zamietol, avšak tentokrát s odôvodnením, že na uplatnenie si nároku na

zmluvnú pokutu sťažovateľkou neboli splnené všetky zmluvné dojednania podľa citovaného

čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktorým si zmluvné stany stanovili, že sťažovateľka bude

mať nárok na zmluvnú pokutu iba v prípade vypovedania tejto zmluvy a súčasne

(kumulatívne) aj vypovedania príslušného splnomocnenia žalovaným, pričom podľa

záverov okresného súdu žalovaný vypovedal iba splnomocnenie, nie však zmluvu

o sprostredkovaní.

O odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd

napádaným rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2009.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, a preto v zmysle len konštatoval, ako je hore uvedené

správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav

a tento záver potvrdil i výsluch svedka Ing. P. V. (konateľa žalobcu od 6. 3. 2000) pred

odvolacím súdom, ktorého vypočul z dôvodu, že žalobca v odvolaní namietal skutočnosť, že

súdom prvého stupňa nebol poučený podľa

Z výsluchu svedka Ing. P. V., ktorého žalobca navrhol vypočuť na prejav vôle strán

pri uzatváraní zmluvy odvolací súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na

iný výklad ustanovenia č. 4 bod 3 zmluvy, než zistil súd prvého stupňa.

Naviac odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na výpoveď svedka Ing. J. Ž. pred

súdom prvého stupňa (l. č. 158), ktorý uviedol, že zmluvu o sprostredkovaní podpisoval on a

až po nahliadnutí na zmluvu uviedol, že zmluvu podpísal p. V. a určite k zmluve bolo

pripojené splnomocnenie. Skutočnosť, že plná moc bola pripojená k zmluve však v konaní

preukázaná nebola.

Výsluch svedka Ing. P. V., terajšieho konateľa žalobcu a člena predstavenstva H.,

a. s. v čase podpisu zmluvy, tiež nemohla objasniť prejav vôle žalovaného a jediný účastník

procesu uzatvárania zmluvy a jej podpisovania za žalovaného, vtedajší generálny riaditeľ

Ing. J. D., je už nebohý.

Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za potrebné

uviesť, že záver súdu prvého stupňa, že osobitné plnomocenstvo z 3. 8. 1998, ktoré žalovaný

vypovedal a ktoré žalobca považuje za rozhodujúcu skutočnosť porušenia zmluvy, a tým aj

pre vznik nároku na zmluvnú pokutu, nebolo prehlásené za súčasť zmluvy a ani označené

ako príloha, je správne.

Žalovaný priamo v zmluve, a to v jej čl. 1 bod 2, udelil žalobcovi splnomocnenie

k rokovaniu s poisťovňami za účelom sprostredkovania poistenia a risk managementu.

Z uvedeného znenia nesporne vyplýva, že toto plnomocenstvo platilo pre celý predmet

zmluvy (čl. 1 bod 1) a vzhľadom k tomu, že zmluva je platná, je platné i splnomocnenie

udelené v zmluve.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa otrocký prevzal

gramatický výklad žalovaného a nerešpektoval zákonné výkladové pravidlá (§ 35 Obč. zák.

a § 266 Obch. zák.), a to prednosť prejavu vôle pred jeho jazykovým alebo iným

vyjadrením.

V čl. 4 bod 3 zmluvy, ktorý je dohodou o zmluvnej pokute v zmysle § 544 Obč. zák. je

uvedené „Pri porušení ustanovení tejto zmluvy (t. j. pri vypovedaní tejto zmluvy, ako aj

príslušného splnomocnenia) sprostredkovateľovi vzniká nárok na pokutu vo výške 20 % zo

súčasnej hodnoty poistného(...)“.

Z tohto znenia nepochybne vyplýva, že účastníci prejavili vôľu pri porušení

ustanovení zmluvy, t. j. pri vypovedaní zmluvy, ako aj príslušného splnomocnenia

sankcionovať takéto porušenie dohodnutou zmluvnou pokutou. Na tomto gramatickom

výklade zmluvy nemôže nič zmeniť ani vysvetlenie rôznych jazykovedných ústavov o tom, čo

v texte znamenajú zátvorky.

Logický výklad tohto ustanovenia zmluvy je podľa zásad formálnej logiky taký, že

rozhodujúce bolo pri tejto dohode objasniť zmysel toho, pri akom porušení zmluvy vzniká

nárok na zmluvnú pokutu, teda t. j. znamená s prihliadnutím na logickú väzbu, že len pri

takomto porušení.

Odvolací súd je toho názoru, že podľa všetkých ďalších možných výkladov znenia

príslušného článku zmluvy (systematicky, historicky, teleologicky a pod.) relevantný je len

jednoznačný jazykový prejav vyjadrený v zmluve písomne, tak ako správne rozhodol súd

prvého stupňa.

Pokiaľ sa týka výkladového pravidla uvedeného v § 266 Obch. zák. pri tomto je vždy

potrebné prihliadať k okolnostiam za akých k právnemu úkonu došlo. K uzavretiu tzv.

zmluvy o sprostredkovaní došlo 3. 8. 1998 a za žalovaného ju podpísal Ing. J. D., vtedajší

generálny riaditeľ a podľa súhlasného tvrdenia účastníkov sám osobne rokoval i o uzavretí

zmluvy, a zmluvu nevypracoval právny a ani iný odbor žalovaného.

Pri výklade prejavu vôle v obchodných záväzkových vzťahoch úmysel konajúceho -

zmluvnej strany musí preukazovať len konajúci účastník a povinnosť preukázať svoje

tvrdenie bola na žalobcovi. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal

úmysel osoby konajúcej za žalovaného, teda nesplnil svoju dôkaznú povinnosť.

Odvolací súd záverom uvádza, že okrem všetkých spomínaných výkladov jestvuje ešte

výklad spravodlivý a podľa tohto výkladu, ktorý je v súvislosti s logickým výkladom

prioritným, je možné len konštatovať, že tzv. zmluva o sprostredkovaní (podľa rozsudku

odvolacieho súdu je zmluva inominátnou zmluvou), že účastníci v čase

uzavretia zmluvy (r. 1998) uzatvorili zmluvu v rozpore so všetkými vtedajšími podmienkami

na poistnom trhu, pretože žalovaný bol pre každú poisťovňu vzhľadom na výšku poistného

ideálnym klientom a nebolo pre neho potrebné cez sprostredkovateľa vyhľadávať poisťovňu.

Naviac z výpisov z obchodného registra vyplýva vzájomná prepojenosť H, a.s. a právneho

predchodcu žalobcu prostredníctvom vtedajšieho a aj súčasného konateľa žalobcu, a to J.

Ž. bol konateľom v čase od 17. 2. 1997 do 5. 5. 1999 a zároveň od 23. 3. 1999 do 2. 5. 2000

predsedom predstavenstva H., a. s., a P. V. bol v čase od 24. 11. 1997 do 22. 3. 1999

členom predstavenstva a od 23. 3. 1999 podpredsedom predstavenstva a zároveň v čase od

6. 3. 2000 konateľom právneho predchodcu žalobcu a je ním dodnes.

Žalovaný zaplatil v roku 1998 H. poistné v sume 324.588.174,- Sk a táto žalovanému

nevyplatila žiadne nároky z titulu poistných udalostí, ako vyplýva z predloženého Protokolu

o výsledku kontroly, ktorú vykonal Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (máj

2002). Z tohto protokolu súd zistil, že po vypovedaní poistných zmlúv s H., a. s. žalovaný

uzavrel poistné zmluvy s inými poisťovňami, kde platil podstatne nižšie poistné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa potvrdil

ako vecne správny.»

Z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd dôležitým

momentom konania, ako aj odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu venoval

náležitú pozornosť. Krajský súd svoje závery uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti

vychádzajúc pritom zo svojich vlastných skutkových zistení, ako aj zo skutkových zistení

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu sústredil svoju

pozornosť na okresným súdom podaný a sťažovateľkou spochybňovaný výklad vôle

zmluvných strán v zmluve o sprostredkovaní, a to konkrétne v jej ustanovení čl. 4 ods. 3,

v ktorom bola dojednaná zmluvná pokuta, ako aj predpoklady jej uplatnenia. V tejto

súvislosti krajský súd v prvom rade zrozumiteľne poukázal na skutočnosť, že v danom

prípade nie je možné vykladať vôľu zmluvných strán vyjadrenú v čl. 4 zmluvy

o sprostredkovaní podľa ich úmyslu v čase jej uzavretia (§ 266 ods. 1 Obchodného

zákonníka), pretože ho nie je možné spoľahlivo zistiť, keďže „jediný účastník procesu

uzatvárania zmluvy a jej podpisovania za žalovaného, vtedajší generálny riaditeľ(...), je už

nebohý“. Následne, s cieľom zistiť a ustáliť najpravdepodobnejší význam vôle zmluvných

strán, ktorú vyjadrili v dotknutom čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, krajský súd zisťoval jeho

význam, ktorý mu prikladali zmluvné strany, ktorým bol určený (§ 266 ods. 2 Obchodného

zákonníka), keďže jednej z neho plynulo právo a druhej povinnosť. Avšak súčasne pri

zisťovaní tohto významu bol krajský súd povinný ( )

zohľadniť všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle (krajský súd zohľadnenie týchto

okolností vplývajúcich na prejav vôle zmluvných strán v čase jej zmluvného vyjadrenia

označil ako „spravodlivý výklad“) vrátane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú

strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to povaha vecí

pripúšťa.

Aplikujúc všetky už uvedené výkladové pravidlá na zistenie významu vôle

zmluvných strán v obchodných záväzkových vzťahoch (tak, ako to uviedli zmluvné strany

v návestí zmluvy o sprostredkovaní, táto bola uzavretá podľa )

krajský súd dospel k logickému a zdôvodniteľnému záveru, prečo sa priklonil (rovnako ako

aj okresný súd) k takému významu znenia čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní, ktorý mu

pripisuje žalovaný, a nie sťažovateľka. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi žalovaného

spočívajúcimi v princípoch gramatiky (spôsob vyjadrenia kumulatívnej podmienky „ako

aj“, na rozdiel od vyjadrenia alternatívnej podmienky „alebo“), v princípoch logiky

(v prípade, že by zmluvná pokuta bola dojednaná pre akékoľvek porušenie zmluvy,

zmluvné strany by si podmienky jej uplatnenia osobitne nevyšpecifikovali), v zohľadnení

všetkých objektívnych okolností, ktoré uzatvorenie predmetnej zmluvy sprevádzali

(majetkové pomery žalovaného, ktoré neodôvodňovali nutnosť využívať služby

sťažovateľky ako sprostredkovateľa pri uzatvorení poistnej zmluvy, a s tým súvisiace

personálne prepojenie vedenia sťažovateľky a poisťovne, s ktorou sťažovateľka napokon

žalovanému sprostredkovala uzatvorenie poistnej zmluvy), ako aj v zohľadnení následného

(po uzatvorení zmluvy) správania sa zmluvných strán (vyplatenie odmeny za

sprostredkovanie sťažovateľke samotnou poisťovňou, zaplatenie poistného žalovaným,

avšak nevyplatenie mu nárokov z poistných udalostí) a napokon aj v zohľadnení praxe (voči

tretím osobám na preukazovanie oprávnenia splnomocnenca konať v prospech a v záujme

splnomocniteľa, bez nutnosti oboznamovať tretie osoby s obsahom celej zmluvy, slúži

splnomocnenie, predpokladom na vydanie ktorého je samotná zmluva, takže vypovedanie

splnomocnenia neznamená aj automatické vypovedanie zmluvy ako takej).

Podľa záverov krajského súdu sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a náležite

neodôvodnila svoje tvrdenie, že došlo k naplneniu podmienok na zaplatenie zmluvnej

pokuty podľa čl. 4 zmluvy o sprostredkovaní.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky v konaní

pred ústavným súdom konštatuje, že je síce pravdou, že v napadnutom rozhodnutí sa

krajský súd napr. vyslovene nezaoberal otázkou, prečo na prípad sťažovateľky nie je možné

aplikovať ustanovenie , avšak z kontextu samotného

odôvodnenia rozhodnutia a ním aplikovaných ustanovení obchodného kódexu, ako aj zo

samotnej zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že ju zmluvné strany uzatvorili podľa

, podľa ktorého sa prioritne posudzuje aj jej obsah [námietky a)

a e)].

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že krajský súd sa nevysporiadal s dôkazmi a tiež

že nevychádzal zo zisteného skutkového stavu [námietky b) a d)], ústavný súd uvádza, že

zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ). Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

Sťažovateľkou spochybňovaný tzv. „spravodlivý výklad“ krajského súdu [námietka

c)] spočíva vzhľadom na jeho obsah v podstate vo všetkých objektívnych okolnostiach

sprevádzajúcich uzatvorenie zmluvy o sprostredkovaní, zohľadnených krajským súdom

podľa , pričom na tomto závere nič nemení ani

ojedinelé slovné označenie týchto okolností krajským súdom.

Napokon, pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia krajského

súdu z dôvodu, že nezohľadnil iné rozhodnutie súdu vyššej inštancie v sťažovateľkou

tvrdenej obdobnej veci (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ), na ktoré ho

sťažovateľka upozornila, ústavný súd konštatuje, že nebolo povinnosťou krajského súdu

zohľadňovať rozhodnutie hoci aj nadriadeného súdu, avšak týkajúce sa skutkovo inej veci,

a týmto postupom nemôže samo osebe dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľky na

spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa

nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľky

zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky považovať za neodôvodnené

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Zo záverov krajského súdu nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením a listiny, v tejto

časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010