Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 46/2010
PDF · 176.69 KB
No categories available
II. ÚS 46/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 3/93 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009
doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 3/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti: „(...) Dňa 20. X. 1997 som
osobne do podateľne bardejovského súdu doniesol mu svoje dovolanie z toho istého dňa,
ktoré smerovalo proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 Co 11/97, zo dňa 19. VI. 97, v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod
č. k. 8 C 3/93-79, zo dňa 18. IV. 1996, ktorými bolo rozhodnuté v náš neprospech
o majetkovej a pozemkovej záležitosti. Keďže tieto súdne rozhodnutia nebolo možné
napadnúť priamym a plnohodnotným dovolaním, napadol som ich v podstate len na
preukázateľné vady konania a teda ako zmätočné s poukazom najmä na §-237 OSP-jeho
písm. f/ (...). Osobne som si myslel, že o tomto tak jednoduchom dovolaní bude rozhodnuté
v náš prospech do pol roka, ale ako je vidieť, nebolo ani za 11 rokov (...).
Myslím si, že označený bardejovský súd porušil práva mojej rodiny a má na svedomí
najmenej dve ujmy:
nepriamo sa pričinil o to, že nebolo rozhodnuté kasačným súdom o mojom dovolaní,
zo dňa 20. X. 1997, ktoré bolo pádne a celkom opodstatnené
bezprostredne zapríčinil dlhý prieťah v dovolacom konaní, ktorý je v súdnej praxi
ojedinelý a mám za to, že celkom neospravedlniteľný.
Preto uvedené nezodpovedné a protiprávne počínanie Okresného súdu v Bardejove
je podľa mňa v príkrom rozpore nielen s ods. 1), čl. 48 Ústavy SR /neprihliadajúc na súdnu
prax Ústavného súdu SR, ktorá je s ňou v príkrom rozpore(...)/, ale aj ods. 1/, čl. 6
Dohovoru! (...)“
Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom
prerokovaní prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„1) Vys1ovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 2/, čl. 48 a 46 Ústavy SR
v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru o ich ochrane postupom Okresného súdu v Bardejove
v dovolaní v rámci vedeného súdneho konania u neho pod č. k. 8 C 3/93 porušené boli.
2) Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,-EUR(...), ktoré
je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
ústavného nálezu.
3) Uk1adá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho
konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 3/93 z dôvodu nečinnosti
v jeho procesnom postupe vyvolanom podaním dovolania sťažovateľom 20. októbra 1997.
1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo samotnej sťažnosti, ako aj z pripojeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 81/2009 z 29. apríla 2009 jednoznačne
vyplýva, že napadnutý postup na okresnom súde v čase podania predmetnej ústavnej
sťažnosti už netrval, pretože dovolacie konanie bolo ukončené už aj na najvyššom súde
(sťažovateľ uvedené uznesenie o zastavení dovolacieho konania prevzal 19. júna 2009).
Sťažovateľ pritom postup najvyššieho súdu ani nenapadol.
Sťažovateľ sa napriek uvedeným skutočnostiam na ústavný súd obrátil so svojou
sťažnosťou až podaním z 29. júna 2009, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného
práva na súde, ktorý označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti
pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Ústavný súd napokon poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti,
iba ak napadnuté konanie stále prebieha “(...) was in accordance with the Constitutional
Courts practice to examine similar complaints only where the proceedings complained of
are pending (...)“ – Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. marec 2009.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané
porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy
odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,
štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7
a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti
na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch alebo ak sa
preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a
§ 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu,
ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj
disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne
považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že
vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon o ústavnom súde, nie je
v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ sťažnosť
na prieťahy v konaní podal predsedovi príslušného súdu, a teda ani netvrdí, že sťažnosť
nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú
judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na
okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2010