Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 426/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2010 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti J. B., Spolková republika Nemecko, prechodne V., zastúpeného

advokátom JUDr. L. M., Česká republika, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. a sp. zn. , predtým

vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu

Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Právo J. B. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) ktoré mu

j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume

245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2009 zmeneným opravným uznesením z 21. januára 2010

prijal podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie

sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. júna 2006 okresnému súdu žalobu,

ktorou sa domáhal „odškodnenia za náklady výkonu väzby a trestu a za náklady trestného

konania“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyslovil, že postupom okresného súdu bolo

porušené právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, zároveň požadoval tiež okresnému súdu prikázať, aby v napadnutej veci rozhodol

do jedného mesiaca od doručenia nálezu ústavného súdu. Napokon žiadal priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3811/09 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2009, v ktorom sa okrem

iného uvádza prehľad procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého

konania a z nich vyvodené závery:

«Dňa 26. 06. 2006 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej

veci navrhovateľa: J. B., proti odporcovi: Slovenská republika – Ministerstvo

spravodlivosti, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. . Dňa 25. 07. 2006 bol

predmetný spis prevedený do oddelenia „C“ a bol zapísaný pod sp. zn. . Dňa

02. 08. 2006 súd uznesením, č. k. -14 uložil odporcovi, aby sa vyjadril

k návrhu na začatie konania. Dňa 12. 09. 2006 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa

18. 09. 2006 pokyn na doručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľovi na vyjadrenie. Dňa

11. 10. 2006 bol predmetný spis postúpený Okresnému súdu Košice I. Dňa 13. 10. 2006

doručené vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 16. 10. 2007 súd adresoval výzvu právnemu

zástupcovi navrhovateľa, odporcovi. Dňa 08. 11. 2007 doručené vyjadrenie právneho

zástupcu navrhovateľa. Dňa 08. 11. 2007 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 11. 12. 2007

výzva na zaplatenie súdneho poplatku adresovaná navrhovateľovi, odporcovi. Dňa

09. 01. 2008 bol predmetný spis zapísaný pod sp. zn. . Dňa 16. 01. 2008

doručené podanie odporcu. Dňa 25. 08. 2008 výzva adresovaná právnemu zástupcovi

navrhovateľa. Dňa 22. 09. 2006 zaplatený súdny poplatok v kolkoch. Dňa 06. 10. 2008 bol

predmetný spis predložený Najvyššiemu súdu slovenskej republiky. Dňa 25. 11. 2008

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. -77 zo dňa

19. 11. 2008 bolo doručené účastníkom konania. Dňa 22. 12. 2008 bol predmetný spis

doručený tunajšiemu súdu z okresného súdu Košice I a bol zapísaný pod sp. zn. .

Dňa 19. 01. 2009 reklamácia zákonného sudcu oddelenia 7 C. Dňa 22. 01. 2009 bola

predmetná vec náhodným výberom prevedená do oddelenia 21 C a zapísaná pod sp. zn.

. Dňa 17. 02. 2009 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa

20. 02. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Dňa

26. 02. 2009 doručené vyjadrenie z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dňa

06. 03. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Dňa

06. 03. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Vojenskému obvodovému súdu Prešov. Dňa

13. 03. 2009 doručené vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dňa 16. 03. 2009

doručené vyjadrenie Vojenského obvodového súdu. Dňa 25. 03. 2009 doručené vyjadrenie

z Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Dňa 27. 10. 2009 bol v predmetnej veci

vytýčený termín pojednávania na deň 26. január 2010 o 10.00 hod. Dňa 29. 10. 2009 súd

predvolal účastníkov konania na nariadený termín pojednávania.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci

za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení

vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym

obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu. Vzhľadom na vysoký nápad

v oddelení „21 C“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 21 C sa

jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpil k sledovaniu veci a požiadal

som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci, tak aby k ďalším prieťahom v konaní

nedochádzalo. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia, resp. jednotlivých obchodných

sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48

ods. 2 SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi,

však objektívneho charakteru. Ide o spor, ktorým sa účastník domáha náhrady škody.»

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko prostredníctvom svojho

právneho zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 8. januára 2010, v ktorom okrem

iného uviedol:

„Stěžovatel má za to, že Okresní soud Bratislava I se v popisu hodnocení případu

v zásadě nijak od stěžovatele neliší.

Místopředseda soudu průtahy uznává a zdůrazňuje, že nejde o subjektivní zavinění

soudkyně, ktorá věc nyní projednává.

Pokud tomu tak skutečně je, pak je ovšem situace ještě závažnější. Nejde totiž jen

o selhání jednotlivce, ale vadu v systému.

Stát (potažmo jeho soudní systém) musí totiž sám sebe zorganizovat tak, aby plnil

úlohy, ktoré si (prostřednictvím zákonodárných orgánů) uložil. Pokud tyto úlohy neplní

(a neplnění není důsledkem subjektivního pochybení jednotlivce), pak jde o vážnou vadu,

ktorá ohrožuje nejen stěžovatele, ale celou společnost.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 30. októbra 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení,

ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd zistil, že ostatným úkonom okresného súdu bolo nariadenie

pojednávania 27. októbra 2009 na 26. január 2010, ktoré sa uskutočnilo a bol na ňom

vyhlásený rozsudok vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné

prieťahy, je uplatnený nárok ako „odškodnenie za náklady výkonu väzby a trestu

a za náklady trestného konania“. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá vec zo skutkového

ani právneho hľadiska nevykazuje žiadne znaky mimoriadnej skutkovej alebo právnej

zložitosti, ktoré by ospravedlňovali skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne

skončené ani po viac ako tri a pol roku od jeho začatia.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho

konania v procesnom postavení navrhovateľa. Z obsahu spisu okresného súdu ústavný súd

nezistil žiadne závažné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého

konania mohli byť pripísané na ťarchu sťažovateľa, a ani okresný súd vo svojom vyjadrení

k sťažnosti takéto skutočnosti neuviedol.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa

došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu. Napriek tomu, že

vo veci od 11. októbra 2006 do 6. októbra 2007 rozhodoval aj Okresný súd Košice I ,

ústavný súd posudzoval napadnuté konanie ako jeden celok.

V priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil okrem dvoch krátkodobých

období nečinnosti okresného súdu [v období od 11. decembra 2007 (výzva na zaplatenie

súdneho poplatku) do 25. augusta 2008 (výzva právnemu zástupcovi sťažovateľa)

a od 6. marca 2009 (žiadosť o súčinnosť) do 27. októbra 2009 (okresný súd nariadil termín

pojednávania)] jedno dlhodobejšie obdobie v trvaní presahujúcom jeden rok,

a to od 11. októbra 2006 (okresný súd napadnutý spis postúpil Okresnému súdu Košice I)

do 16. októbra 2007 (výzva právnemu zástupcovi sťažovateľa).

V súvislosti s týmito kratšími obdobiami nečinnosti poukazuje ústavný súd na svoju

predchádzajúcu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že závažnosť doby

nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadujú

dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. , ).

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal zodpovednosť

za prieťahy v konaní. Ústavný súd nemohol akceptovať dôvody, na ktoré v súvislosti

s týmito prieťahmi poukázal, ako napr. „vysoký nápad vecí, nedostatočné personálne

obsadenie sudcov na civilnom úseku, pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí“. V tejto

súvislosti už ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská

republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo

ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. ,

).

Vychádzajúc z toho, že v napadnutom konaní nebolo po viac ako tri a pol roku

od jeho začatia meritórne rozhodnuté a okresný súd vo veci rozhodol až po podaní sťažnosti

podľa (26. januára 2010), ústavný súd dospel k názoru, že namietaným

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd, ako už bolo uvedené, medzičasom rozhodol

v merite veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

1 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že okresný súd

z dôvodu nečinnosti vo veci nerozhodol o jeho „jednoduchej žalobe“ ani po viac ako troch

rokoch od podania žaloby.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ktorá predstavuje viac ako tri a pol roka, zohľadňujúc tiež konkrétne

okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že okresný súd vo veci po podaní sťažnosti

podľa ešte pred vydaním tohto nálezu rozhodol rozsudkom

z 26. januára 2010, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €, tak ako to požadoval

sťažovateľ, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. L. M. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 8. januára 2010

ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako

podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010