Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 426/09
PDF · 229.96 KB
No categories available
IV. ÚS 426/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2010 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. B., Spolková republika Nemecko, prechodne V., zastúpeného
advokátom JUDr. L. M., Česká republika, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/36/2009 (pôvodne vedenom
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 109/2006 a sp. zn. 7 C 3/2009, predtým
vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 24 C 93/2006), za účasti Okresného súdu
Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Právo J. B. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/36/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) ktoré mu
j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume
245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 426/09 z 10. decembra 2009 zmeneným opravným uznesením z 21. januára 2010
prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie
sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/36/2009 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. júna 2006 okresnému súdu žalobu,
ktorou sa domáhal „odškodnenia za náklady výkonu väzby a trestu a za náklady trestného
konania“.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyslovil, že postupom okresného súdu bolo
porušené právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, zároveň požadoval tiež okresnému súdu prikázať, aby v napadnutej veci rozhodol
do jedného mesiaca od doručenia nálezu ústavného súdu. Napokon žiadal priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3811/09 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2009, v ktorom sa okrem
iného uvádza prehľad procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého
konania a z nich vyvodené závery:
«Dňa 26. 06. 2006 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej
veci navrhovateľa: J. B., proti odporcovi: Slovenská republika – Ministerstvo
spravodlivosti, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 2 R0 962/2006. Dňa 25. 07. 2006 bol
predmetný spis prevedený do oddelenia „C“ a bol zapísaný pod sp. zn. 7 C 109/2006. Dňa
02. 08. 2006 súd uznesením, č. k. 7 C 106/2009-14 uložil odporcovi, aby sa vyjadril
k návrhu na začatie konania. Dňa 12. 09. 2006 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa
18. 09. 2006 pokyn na doručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľovi na vyjadrenie. Dňa
11. 10. 2006 bol predmetný spis postúpený Okresnému súdu Košice I. Dňa 13. 10. 2006
doručené vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 16. 10. 2007 súd adresoval výzvu právnemu
zástupcovi navrhovateľa, odporcovi. Dňa 08. 11. 2007 doručené vyjadrenie právneho
zástupcu navrhovateľa. Dňa 08. 11. 2007 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 11. 12. 2007
výzva na zaplatenie súdneho poplatku adresovaná navrhovateľovi, odporcovi. Dňa
09. 01. 2008 bol predmetný spis zapísaný pod sp. zn. 24 C 93/2006. Dňa 16. 01. 2008
doručené podanie odporcu. Dňa 25. 08. 2008 výzva adresovaná právnemu zástupcovi
navrhovateľa. Dňa 22. 09. 2006 zaplatený súdny poplatok v kolkoch. Dňa 06. 10. 2008 bol
predmetný spis predložený Najvyššiemu súdu slovenskej republiky. Dňa 25. 11. 2008
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 4 Ndc 34/2008-77 zo dňa
19. 11. 2008 bolo doručené účastníkom konania. Dňa 22. 12. 2008 bol predmetný spis
doručený tunajšiemu súdu z okresného súdu Košice I a bol zapísaný pod sp. zn. 7 C 3/2009.
Dňa 19. 01. 2009 reklamácia zákonného sudcu oddelenia 7 C. Dňa 22. 01. 2009 bola
predmetná vec náhodným výberom prevedená do oddelenia 21 C a zapísaná pod sp. zn.
21 C 36/2009. Dňa 17. 02. 2009 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa
20. 02. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Dňa
26. 02. 2009 doručené vyjadrenie z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dňa
06. 03. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Dňa
06. 03. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Vojenskému obvodovému súdu Prešov. Dňa
13. 03. 2009 doručené vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dňa 16. 03. 2009
doručené vyjadrenie Vojenského obvodového súdu. Dňa 25. 03. 2009 doručené vyjadrenie
z Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Dňa 27. 10. 2009 bol v predmetnej veci
vytýčený termín pojednávania na deň 26. január 2010 o 10.00 hod. Dňa 29. 10. 2009 súd
predvolal účastníkov konania na nariadený termín pojednávania.
Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci
za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení
vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym
obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu. Vzhľadom na vysoký nápad
v oddelení „21 C“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 21 C sa
jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.
Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpil k sledovaniu veci a požiadal
som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci, tak aby k ďalším prieťahom v konaní
nedochádzalo. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia, resp. jednotlivých obchodných
sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi,
však objektívneho charakteru. Ide o spor, ktorým sa účastník domáha náhrady škody.»
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 8. januára 2010, v ktorom okrem
iného uviedol:
„Stěžovatel má za to, že Okresní soud Bratislava I se v popisu hodnocení případu
v zásadě nijak od stěžovatele neliší.
Místopředseda soudu průtahy uznává a zdůrazňuje, že nejde o subjektivní zavinění
soudkyně, ktorá věc nyní projednává.
Pokud tomu tak skutečně je, pak je ovšem situace ještě závažnější. Nejde totiž jen
o selhání jednotlivce, ale vadu v systému.
Stát (potažmo jeho soudní systém) musí totiž sám sebe zorganizovat tak, aby plnil
úlohy, ktoré si (prostřednictvím zákonodárných orgánů) uložil. Pokud tyto úlohy neplní
(a neplnění není důsledkem subjektivního pochybení jednotlivce), pak jde o vážnou vadu,
ktorá ohrožuje nejen stěžovatele, ale celou společnost.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 30. októbra 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení,
ktoré považuje za preukázané.
Ústavný súd zistil, že ostatným úkonom okresného súdu bolo nariadenie
pojednávania 27. októbra 2009 na 26. január 2010, ktoré sa uskutočnilo a bol na ňom
vyhlásený rozsudok vo veci samej.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné
prieťahy, je uplatnený nárok ako „odškodnenie za náklady výkonu väzby a trestu
a za náklady trestného konania“. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá vec zo skutkového
ani právneho hľadiska nevykazuje žiadne znaky mimoriadnej skutkovej alebo právnej
zložitosti, ktoré by ospravedlňovali skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne
skončené ani po viac ako tri a pol roku od jeho začatia.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho
konania v procesnom postavení navrhovateľa. Z obsahu spisu okresného súdu ústavný súd
nezistil žiadne závažné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého
konania mohli byť pripísané na ťarchu sťažovateľa, a ani okresný súd vo svojom vyjadrení
k sťažnosti takéto skutočnosti neuviedol.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa
došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu. Napriek tomu, že
vo veci od 11. októbra 2006 do 6. októbra 2007 rozhodoval aj Okresný súd Košice I ,
ústavný súd posudzoval napadnuté konanie ako jeden celok.
V priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil okrem dvoch krátkodobých
období nečinnosti okresného súdu [v období od 11. decembra 2007 (výzva na zaplatenie
súdneho poplatku) do 25. augusta 2008 (výzva právnemu zástupcovi sťažovateľa)
a od 6. marca 2009 (žiadosť o súčinnosť) do 27. októbra 2009 (okresný súd nariadil termín
pojednávania)] jedno dlhodobejšie obdobie v trvaní presahujúcom jeden rok,
a to od 11. októbra 2006 (okresný súd napadnutý spis postúpil Okresnému súdu Košice I)
do 16. októbra 2007 (výzva právnemu zástupcovi sťažovateľa).
V súvislosti s týmito kratšími obdobiami nečinnosti poukazuje ústavný súd na svoju
predchádzajúcu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že závažnosť doby
nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadujú
dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. III. ÚS 101/01, IV. ÚS 43/06).
Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal zodpovednosť
za prieťahy v konaní. Ústavný súd nemohol akceptovať dôvody, na ktoré v súvislosti
s týmito prieťahmi poukázal, ako napr. „vysoký nápad vecí, nedostatočné personálne
obsadenie sudcov na civilnom úseku, pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí“. V tejto
súvislosti už ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04,
Vychádzajúc z toho, že v napadnutom konaní nebolo po viac ako tri a pol roku
od jeho začatia meritórne rozhodnuté a okresný súd vo veci rozhodol až po podaní sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (26. januára 2010), ústavný súd dospel k názoru, že namietaným
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/36/2009 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd, ako už bolo uvedené, medzičasom rozhodol
v merite veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
1 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že okresný súd
z dôvodu nečinnosti vo veci nerozhodol o jeho „jednoduchej žalobe“ ani po viac ako troch
rokoch od podania žaloby.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
21 C/36/2009, ktorá predstavuje viac ako tri a pol roka, zohľadňujúc tiež konkrétne
okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že okresný súd vo veci po podaní sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ešte pred vydaním tohto nálezu rozhodol rozsudkom
z 26. januára 2010, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €, tak ako to požadoval
sťažovateľ, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. L. M. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.
Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 8. januára 2010
ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako
podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010