Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 48/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. J. H., P., ktorou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej

republiky v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod ČVS: VP-180/10-92,

b) porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. apríla 2005,

c) porušenie svojich základných práv podľa a a 3

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. januára 2008, ako

aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2009 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

presne neoznačených základných práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu z 10. augusta 2009. Sťažovateľ v nej

uviedol, že „... v snahe predísť zmeškaniu lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona, podávam

sťažnosť nekompletnú. Sťažnosť doplní o náležitosti predpísané v ...

môj advokát...“.

Sťažnosť sťažovateľa bola následne doplnená podaním jeho právneho zástupcu

advokáta JUDr. J. H., P., doručeným ústavnému súdu 12. januára 2010, z ktorého ústavný

súd v ďalšom priebehu konania vychádzal. Z jeho obsahu vyplýva, že sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského úradu

vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

úrad vyšetrovania“) v konaní vedenom pod ČVS: VP-180/10-92, porušenie svojho

základného práva podľa postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. apríla 2005,

porušenie svojich základných práv podľa a a 3 postupom

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. januára 2008, ako aj postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa krajského úradu vyšetrovania zo

17. júna 1993 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin lúpeže podľa § 234

ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 ( v znení neskorších

predpisov). Podľa sťažovateľa došlo v prípravnom konaní k porušeniu jeho „... práva na

obhajobu. Vzhľadom na právnu kvalifikáciu trestného činu išlo o prípad nutnej obhajoby,

a mal som právo mať obhajcu už v prípravnom konaní. Na zvolenie obhajcu a na

prerokovanie a prípravu obhajoby s ním mi nebol podľa môjho názoru poskytnutý

dostatočný čas a časový sled následných procesných úkonov vykonaných orgánom činným

v trestnom konaní moju reálnu možnosť uplatniť si právo na obhajobu znemožnil. Moja

obhajkyňa JUDr. J. sa dostavila na môj výsluch, ktorý sa konal v ten istý deň ako mi bolo

vznesené obvinenie, teda 17. 6. 1993 v čase od 23,35 - 00,10 nasledujúceho dňa. V čase,

kedy som bol vypočúvaný vyšetrovateľom, prebiehali výsluchy svedkov, na ktorých sa moja

obhajkyňa nemala možnosť zúčastniť.

Z neskorších rozhodnutí súdov konajúcich v mojej trestnej veci nevyplýva, že by tieto

dôkazy nebrali do úvahy a neprihliadali na ich obsah, práve naopak. Domnievam sa, že

práve tieto výpovede tvorili základ odsudzujúcich rozsudkov, pretože na neskoršie podstatne

zmenené výpovede tých istých svedkov, v ktorých uvádzali ovplyvňovanie orgánmi činnými

v trestnom konaní a ponúkanie rôznych úľav a výhod a ktoré podporovali moju obhajobu

súdy neprihliadli a do odôvodnenia rozsudkov uvádzali skutočnosti, ktoré bolo možné získať

len z výpovedí zo dňa 17. 6. 1993, teda dňa kedy som nemal možnosť uplatniť svoje právo

na obhajobu, pretože som bol v čase výsluchu svedkov, ktorí vypovedali proti mne, sám

vypočúvaný vyšetrovateľom a moja obhajkyňa bola prítomná pri mojom výsluchu. Zároveň

tým chcem poukázať na to, že svedkov ani nevypočúval vyšetrovateľ v predmetnom trestnom

konaní ale iné osoby. Celé dokazovanie v prípravnom konaní bolo zmätočné, svedkovia

svoje výpovede neustále dopĺňali a menili, ale niektoré skutočnosti uviedli výlučne v tento

deň a tieto tvrdenia boli bez pochýb použité aj v odôvodnení odsudzujúcich rozsudkov.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, „... že ako dôkazy sa použili prečítané svedecké

výpovede získané rakúskymi orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi získané v trestnom

konaní v Rakúsku proti jednému z údajných spolupáchateľov predmetného trestného činu L.

O., teda získané v inom trestnom konaní. Ani pri týchto úkonoch trestného konania som

nemal možnosť uplatniť si svoje právo na obhajobu“, a tvrdí, že „... skutkové zistenia pri

prejednávaní mojej trestnej veci boli nejasné a neúplné“.

Podľa sťažovateľa „Odsudzujúce rozsudky stoja na výpovedi svedkov, ktorí tvrdili, že

jeden z údajných páchateľov, ktorý už nežije, sa im zveril alebo to počuli od iných osôb,

ktorým sa zveril, že sa spolu s inými osobami dopustil lúpeže v Rakúsku, a ktorých tvrdenia

sa vyvíjali podľa médiami zverejňovaných informácií, na čom sme spolu s obhajcami

poukazovali. Podľa môjho názoru, nebola vyvrátená moja obhajoba a bez dôvodných

pochybností dokázaná moja vina.

Mám za to, že došlo k nesprávnemu výkladu vykonaných dôkazov, pretože vykonané

dokazovanie nebolo v súlade ani s a už vôbec nie v súlade

sústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktoré majú podľa SR prednosť

pred zákonmi SR... pretože bez plného uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho

prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno bez výhrad hovoriť o dosiahnutí

spravodlivosti. (). Účelom práva zaručeného je predsa

poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (),

pričom toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania,

teda aj v prípravnom konaní. Právo na obhajobu tvorí rad po sebe idúcich právnych

postupov, ktoré sa prelínajú celým trestným konaním. Ide aj o účasť pri výsluchoch

obvinených a svedkov. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby, formálne ale

poskytuje možnosť aj faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení

k jednotlivým úkonom. Táto možnosť mi bola odopretá organizáciou trestného konania

predovšetkým v jeho počiatočnom štádiu, teda bezprostredne po vznesení obvinenia.

V konaní pred súdom si svedkovia takmer na nič podstatné nepamätali a ich

výpovede boli nahrádzané čítaním svedeckých výpovedí získaných nezákonným spôsobom

v prípravnom konaní. Svedkovia sa potom opierali o svoje pôvodné výpovede, v rámci

ktorých tvrdili, že sa od iných osôb dozvedeli skutočnosti, ktoré tvoria základ

odsudzujúceho rozsudku voči mojej osobe.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v deň, keď sa skutok, za ktorý bol stíhaný a odsúdený, stal,

„... nebol na území Rakúskej republiky, bol... v Poľsku. Na podporu svojich tvrdení bol

orgánom činným v trestnom konaní predložený môj cestovný pas, ktorý bol zabezpečený

v prípravnom konaní do trestného spisu. Moja manželka si z tohto pasu pred jeho

odovzdaním orgánu činnému v trestom konaní spravila kópiu. Z vyšetrovacieho spisu sa

môj cestovný pas nevysvetliteľne stratil. Na vyhotovené kópie súdy odmietli prehliadať

a odmietli aj overovať moje tvrdenia na colných orgánoch. Hoci ide o dôkaz mojej neviny,

ktorý nepochybne preukazuje, že v čase spáchania trestného činu lúpeže som nemohol byť

v Rakúsku, súdy nespravili nič preto, aby overili jeho existenciu inými dôkaznými

prostriedkami, ktoré som spolu so svojim obhajcom navrhoval. Súdy sa domnievali, že

z pečiatky sa nedá určiť čas prechodu hraníc s Poľskom, návrhy na doplnenie dokazovania

o tejto otázke zamietli a vyložili neexistenciu presného časového údaju v môj neprospech,

čo je v rozpore nielen so základnými zásadami trestného práva, ale aj narušuje rovnosť

subjektov trestného konania výrazne v môj neprospech, pretože mnou navrhované dôkazy

o mojej nevine súd odmietol vykonať a vôbec nezisťoval faktickú možnosť toho, aby som

trestný čin uvedený v obžalobe spáchal. Moje tvrdenia o vycestovaní do Poľska v deň, kedy

bol spáchaný predmetný trestný čin podporovali aj svedecké výpovede.“.

Vo vzťahu k prieťahom v trestnom konaní sťažovateľ poukazuje, že „... bol

odsúdený po takmer dvanástich rokoch odo dňa, kedy mi vzniesli obvinenie. Hoci som

strávil maximálny čas, ktorý zákon umožňoval, vo väzbe, nebol so mnou počas tejto doby

urobený žiadny procesný úkon. Hoci som sa trestnému stíhaniu nevyhýbal, orgány činné

v trestnom konaní ma nevyhľadávali ani po mojom prepustení z väzby. Obžaloba na súd

bola podaná po takmer desiatich rokoch, počas ktorých ani nebolo prerušené trestné

stíhanie orgánom činným v trestnom konaní. Vec nebolo možné považovať za skutkovo

zložitú, a ja sám som nedal svojim správaním v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom

dôvod k prieťahom, pretože som bol takmer dva roky vo väzbe, kedy som bol na úkony

trestného konania plne k dispozícií a na výzvy súdu som vždy reagoval...

Samotná dĺžka prípravného konania dáva dostatok dôvodov pre záver, že orgány

činné v trestnom konaní a neskôr aj súdy boli nečinné.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ zastáva názor, že boli

„... porušené moje práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako sú garantované

v siedmom oddieli II. hlavy SR, najmä právo na spravodlivý proces zaručený

ods. 2 a 3, ktoré zaručujú právo na právnu pomoc a na rovnosť pred súdom, čl. 48 ods. 2

garantujúci právo na prerokovanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov

a princíp kontradiktórnosti súdneho konania a čl. 50 ods. 2 a 3 garantujúce prezumpciu

neviny a právo na obhajobu.

Tieto moje práva sú zaručené aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd..., ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces stanovuje, že každý má

právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Podľa čl. 6 ods. 3 b) má každý právo mať

primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby...

Rovnaký rozsah práv je zaručený aj Listinou základných práv a slobôd uverejnenou

v Zbierke zákonov pod číslom v a nasl.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský úrad vyšetrovania v Banskej Bystrici (terajšie Krajské riaditeľstvo PZ

Banská Bystrica) postupom začatým dňa 17. 6. 1993 porušil právo sťažovateľa na obhajobu

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a porušil SR garantujúci právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote a bez zbytočných prieťahov.

2. Krajský súd v Trenčíne právo svojim postupom porušil právo sťažovateľa na

spravodlivý proces zaručený SR garantujúcim právo na prerokovanie

veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov a princíp kontradiktórnosti súdneho

konania.

3. Najvyšší súd SR svojim postupom porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces

zaručený SR garantujúci právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote a bez zbytočných prieťahov a princíp kontradiktórnosti súdneho konania a čl. 50

ods. 2, 3 SR garantujúci prezumpciu neviny a právo na obhajobu.

4. Rozsudok Krajského súdu zo dňa 2. 2. 2005 sp. zn. -3411 sa zrušuje.

5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 1. 2008 sp. zn. sa zrušuje.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 8. 2009 sp. zn. sa

zrušuje.

7. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 250.000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajské riaditeľstvo

policajného zboru v Banskej Bystrici, peňažnú sumu vo výške 250.000 EUR, ktorú mu je

povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne a peňažnú sumu vo výške 500.000 EUR, ktorú mu

je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR, a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

8. Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd

SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. J. H.,

P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

krajského úradu vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS:VP-180/10-92 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. apríla

2005

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

krajského úradu vyšetrovania a postupom krajského súdu, ako aj jeho rozsudkom z 2. apríla

2005 ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého trestné konanie je

od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania úkonov

a realizácie garancií pre ochranu základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní a vo veci konajúcich súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (napr. , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu svojich základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru postupom krajského úradu vyšetrovania v označenom konaní

mal sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky ochrany vyplývajúce mu z Trestného

poriadku, ktoré mohol uplatniť už v prípravnom konaní (sťažnosť adresovaná príslušnej

prokuratúre) a následne aj v konaní pred súdom prvého stupňa a tiež v konaní pred

odvolacím súdom. Právomoc príslušného orgánu prokuratúry, súdu prvého stupňa, ako aj

odvolacieho súdu rozhodnúť o sťažovateľom uplatnených námietkach proti postupu

krajského úradu vyšetrovania vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako tak mal

sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok ochrany proti označenému postupu

a napadnutému rozsudku krajského súdu ako súdu prvého stupňa, a to odvolanie, o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. januára 2008 a postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Podľa informácií zistených prostredníctvom krajského súdu z príslušného súdneho

spisu vedeného pod sp. zn. rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

sp. zn. z 24. januára 2008 nadobudol právoplatnosť 24. januára 2008

a uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. z 10. augusta

2009 nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 2008, pričom právnemu zástupcovi sťažovateľa

bolo doručené 2. októbra 2009 a sťažovateľovi 5. októbra 2009. Podľa odtlačku poštovej

pečiatky bola sťažnosť sťažovateľa podaná na poštovú prepravu 8. decembra 2009

a ústavnému súdu doručená 11. decembra 2009. Z týchto zistení vyplýva, že sťažnosť bola

podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa z dôvodu, že

bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010