Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 63/2010
PDF · 204.95 KB
No categories available
III. ÚS 63/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M.,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne z 10. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 151/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co 151/2008-244 z 10. septembra 2009.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako
navrhovateľ v konaní Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod
sp. zn. 8 C 680/2000, ktorého predmetom bolo zaplatenie peňažnej sumy „titulom
nezaplatenia ceny služieb spojených s nájmom nebytových priestorov“ spolu
s príslušenstvom tvoreným zmluvne dojednaným poplatkom z omeškania.
V priebehu konania okresný súd dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytových
priestorov uzavretá medzi sťažovateľom a odporcom je absolútne neplatná, a preto
rozsudkom č. k. 8 C 680/2000-223 z 19. marca 2008 zaviazal odporcu zaplatiť žalovanú
istinu „titulom vydania bezdôvodného obohatenia, zodpovedajúceho cene poskytnutých a
využitých služieb, spolu s príslušenstvom – úrokom z omeškania určeným podľa § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka v platnom znení. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal
vyššieho príslušenstva z istiny, súd návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
prvostupňový súd podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému
navrhovateľovi, ktorý bol neúspešný v pomerene nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov
konania...“.
Na základe odvolania odporcu krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 151/2008-244
z 10. septembra 2009 rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť
sťažovateľovi žalovanú istinu potvrdil, vo výroku o povinnosti zaplatiť sťažovateľovi úroky
z omeškania rozsudok okresného súdu zrušil a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý
prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Rovnako krajský súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.
Zmeňujúci výrok krajský súd odôvodnil tak, že neboli splnené podmienky
na aplikáciu § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na prejednávaný spor, pretože „z doterajšej súdnej
praxe je zrejmé, že každý neúspech navrhovateľa ohľadne príslušenstva žalovanej sumy,
nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný, resp. paušálne považovaný za neúspech v pomerne
nepatrnej časti následkami uvedenými v § 142 ods. 3 O. s. p.. Navrhovateľ v prejednávanej
veci formuloval žalobný petit v časti príslušenstva pohľadávky tak, že sa domáhal
zaplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,5 promile z dlžnej sumy 71.430,20 Sk za každý
deň omeškania od 13.05.1997 do zaplatenia, teda začiatok zaplatenia príslušenstva určil
konkrétnym dátumom a koniec viazal na zaplatenie žalovanej sumy. Súd prvého stupňa
napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa v časti uplatneného poplatku z omeškania
zamietol. Odvolací súd vychádzajúc z ust. § 154 ods. 1 O. s. p. pre účely procesného
rozhodovania o trovách konania zistil, že predbežná výška uplatneného príslušenstva ku
dňu rozhodovania súdu prvého stupňa predstavuje sumu 141.502,- Sk (poplatok z
omeškania vo výške 0,5 promile z dlžnej sumy 71.430,20 Sk za každý deň omeškania od
13.5.1997 do 19.3.2008). S prihliadnutím na posúdenie miery úspechu navrhovateľa v
konaní v časti priznanej žalovanej pohľadávky a nepriznaného príslušenstva (poplatku z
omeškania) v čase rozhodovania súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k názoru, že v
danej veci je dôvodné rozhodnúť o trovách konania v zmysle odvolacieho návrhu odporcu
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2 O. s. p.).“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označil výrok rozsudku krajského
súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, za zjavne
neodôvodnený a arbitrárny. Podľa sťažovateľa ho „odvolací súd pred rozhodnutím vo veci
neoboznámil... s dôvodmi, na základe ktorých rozhodol o náhrade trov konania, pričom
aplikoval nové právne argumenty, ktoré v konaní nepoužil ani okresný súd ani ich
nenavrhol odporca. Sťažovateľ nemal možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v tejto časti
ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré sa vždy považuje za rozhodnutie odnímajúce
účastníkovi možnosť konať pred súdom (uvedené zakladá aj porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR).
S poukazom na stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu
SR mal sťažovateľ legitímnu nádej na priznanie náhrady trov konania. Odôvodnenie
krajského súdu, že sťažovateľ bol v konaní úspešný len čiastočne, nevzalo do úvahy
skutočnosť, že sťažovateľ bol úspešný v predmete sporu, ktorý tvoril meritum návrhu
na začatie konania. (III. ÚS 273/08-22).“.
Porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu vidí sťažovateľ v postupe krajského súdu, „keď napriek
úspechu vo veci samej nepriznal sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového ani
odvolacieho konania. Týmto postupom odvolací súd zmenšil majetok sťažovateľa...“.
Napokon sťažovateľ namietol, že je „nespravodlivé znášať trovy konania, ktoré mu
vznikli pri takmer desaťročnom spore, napriek tomu, že v konaní bol vo veci samej úspešný
a sporným zostalo iba príslušenstvo žalovanej istiny. Zároveň sťažovateľ poukazuje
na skutočnosť, že práve procesným postupom Okresného súdu Trenčín bolo porušené
základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (nález Ústavného súdu SR, č. k.:
IV. ÚS 98/07-26, zo dňa 12.09.2007).“.
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľa S., s. r. o., T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne, č. k.: 4Co/151/2008-244, zo dňa 10.09.2009, v časti, v ktorej zmenil rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu
trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: 4Co/151/2008-244, zo dňa 10.09.2009,
v časti, v ktorej zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že
nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov
odvolacieho konania, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi S., s. r. o., T., priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd
v Trenčíne povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti vymedzil jednoznačne rozsah prieskumu
napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd sa preto vzhľadom na svoju viazanosť
návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)] zaoberal iba výrokom napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok
okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania, a taktiež výrokom o trovách
odvolacieho konania.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Prvá námietka predostretá sťažovateľom v odôvodnení jeho sťažnosti je založená
na tvrdení arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti právneho záveru krajského súdu
o aplikovateľnosti ustanovenia § 142 ods. 2 OSP na okolnosti jeho prípadu. Tento právny
záver viedol krajský súd k rozhodnutiu o zmene výroku rozsudku okresného súdu o náhrade
trov konania tak, že sa náhrada trov nepriznáva žiadnemu účastníkovi. Viedol
i k rovnakému výroku v otázke trov odvolacieho konania.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Citované ustanovenie priznáva konajúcemu súdu v prípade čiastočného úspechu
účastníka konania právo úvahy o spôsobe rozhodnutia o trovách konania. Úvaha je
obmedzená dvoma variantmi. Buď súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, alebo
žiadnemu z účastníkov konania neprizná právo na náhradu trov. Využitie jednej
z uvedených dvoch možností musí byť všeobecným súdom riadne odôvodnené a v takom
prípade môže do predmetnej úvahy ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by výsledok úvahy
bol výrazom svojvôle všeobecného súdu. V posudzovanom prípade ústavný súd takéto
skutočnosti už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti vylúčil.
Je nesporné (a sťažovateľ túto skutočnosť ani nenamietal), že v jeho kauze bol
úspešný iba čiastočne, keďže mu právoplatným rozsudkom krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu bolo priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,
avšak vo zvyšku žalovanej sumy tvorenej uplatneným poplatkom z omeškania nebol
úspešný. Jeho prípad preto spĺňal podmienky stanovené v hypotéze procesnej normy
obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP.
K tomu ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, podľa
ktorej „procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho
neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno
v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať
za ‚neúspech v pomerne nepatrnej časti‘ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p., ale
za ‚čiastočný úspech‘ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p.“ (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004 uverejnený v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 34/2005). Preto, ak krajský súd argumentoval
„doterajšou súdnou praxou“, podľa ktorej „každý neúspech navrhovateľa ohľadne
príslušenstva žalovanej sumy, nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný, resp. paušálne
považovaný za neúspech v pomerne nepatrnej časti následkami uvedenými v ust. § 142
ods. 3 O. s. p.“, nemožno jeho záver o aplikovateľnosti § 142 ods. 2 OSP na sťažovateľov
prípad považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.
Následne právny záver krajského súdu ústiaci do nepriznania práva na náhradu trov
konania sťažovateľovi a odporcovi na základe zistenia, že sťažovateľ bol neúspešný v časti
predstavujúcej približne dve tretiny hodnoty celého sporu (141 502 Sk) a úspešný bol v časti
tvoriacej len jednu tretinu sporu (71 430, 20 Sk), nehodnotí ústavný súd ako arbitrárny.
Úvaha súdu o tom, že úspech v jednej tretine celkovej hodnoty sporu umožňuje konajúcemu
súdu nepriznať žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, je výrazom právneho
záveru krajského súdu, ktorý v okolnostiach sťažovateľovho prípadu vylučuje oprávnenie
ústavného súdu podrobiť ho kontrole z pohľadu kritéria ústavnosti, pretože v opačnom
prípade by sa ústavný súd dostal do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo mu
podľa systematiky siedmej hlavy ústavy upravujúcej súdnu moc neprislúcha.
Prvú námietku sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú. Nad rámec
zdôvodnenia k tejto časti sťažnosti však považuje ústavný súd za potrebné vysporiadať sa aj
so svojím rozhodnutím vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 273/08, na ktoré, ako riešiace
obdobný prípad, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti poukázal. V uvedenej veci
ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v konaní
o ochranu osobnosti, v ktorom konajúci súd nepriznal žiadnemu účastníkovi konania právo
na náhradu trov konania. Čiastočný neúspech sťažovateľa, ktorý podľa názoru všeobecného
súdu zakladal jeho oprávnenie nepriznať právo na náhradu trov konania, spočíval
v nepriznaní požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pritom však sťažovateľ
bol v plnom rozsahu úspešný v základe predmetu sporu, teda pri uplatňovaní práva
na ochranu svojej osobnosti.
Poukaz sťažovateľa v súdenej veci na uvedené súvisiace rozhodnutie ústavného súdu
svedčí o tom, že sťažovateľ stotožňuje z hľadiska posudzovania úspechu v spore
príslušenstvo uplatňovanej peňažnej pohľadávky a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
pri sporoch o ochranu osobnosti.
Porovnávať uvedené dva právne inštitúty však podľa názoru ústavného súdu
vo vzťahu k posudzovaniu úspechu v konaní nie je možné. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch totiž nepredstavuje príslušenstvo uplatňovaného práva na ochranu osobnosti,
ale ide o samostatný nárok osoby domáhajúcej sa takejto ochrany, pri rozhodovaní o ktorom
má konajúci súd podstatne väčšiu mieru voľnosti, než pri rozhodovaní o príslušenstve
uplatnenej peňažnej pohľadávky, ktorého kvantifikácia je regulovaná ustanoveniami
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Preto i vzhľadom na
bytostnú hmotnoprávnu previazanosť uplatňovanej peňažnej pohľadávky s jej
príslušenstvom (§ 121 ods. 3 a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov, § 369 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov) možno z hľadiska posudzovania úspechu v spore, a tým aj na účely
rozhodovania o náhrade trov konania, považovať v prípade uplatňovania peňažných
pohľadávok za základ sporu nielen istinu, ale aj príslušenstvo uplatnenej pohľadávky.
Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdení o porušení základného práva
na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,
ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, že „neoboznámil sťažovateľa s dôvodmi, na
základe ktorých rozhodol o náhrade trov konania, pričom aplikoval nové právne
argumenty, ktoré v konaní nepoužil ani okresný súd ani ich nenavrhol odporca. Sťažovateľ
nemal možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v tejto časti ide o tzv. prekvapivé
rozhodnutie...“.
Ústavný súd však z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že
odporca vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu „namietal aj rozhodnutie súdu
o trovách konania, pretože ak by aj mal navrhovateľ úspech v konaní o istine, nemal úspech
v konaní o príslušenstve aj s poukazom na to, že hodnota príslušenstva podstatne prevyšuje
hodnotu istiny. V danom prípade by bolo preto namieste rozhodnúť o trovách konania
podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.“. Následne sa v odôvodnení napadnutého rozsudku pri rekapitulácii obsahu
stanoviska sťažovateľa k podanému odvolaniu odporcu uvádza, že sťažovateľ „rozhodnutie
súdu prvého stupňa považoval za zákonné aj správne aj v časti o trovách konania, keď
poukázal na to, že dôvodom, prečo hodnota príslušenstva prevyšuje hodnotu istiny je
zapríčinený tým, že predmetné konanie sa viedlo niekoľko rokov, čo nemôže byť na ujmu
navrhovateľovi, nakoľko uvedené prieťahy navrhovateľ nezavinil“.
Z citovaného obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorého skutkovú
vierohodnosť a pravdivosť sťažovateľ nijako v sťažnosti nespochybnil, jednoznačne
vyplýva, že odporca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu predostrel krajskému súdu aj
možnosť posúdenia otázky náhrady trov konania prostredníctvom ustanovenia § 142 ods. 2
OSP. Sťažovateľ teda mal pred rozhodnutím krajského súdu vedomosť o možnom odlišnom
právnom posúdení spornej otázky a rovnako mal možnosť v stanovisku k podanému
odvolaniu sa k uvedenej možnosti právneho posúdenia aj vyjadriť, čo v podstate aj využil.
Z uvedeného dôvodu tvrdenie sťažovateľa, ktorým zdôvodňoval porušenie svojho
základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom rozsudkom
krajského súdu, posúdil ústavný súd ako nedôvodné.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozsudkom krajského súdu
a sťažovateľom označenými základnými právami i právami zaručenými dohovorom
a dodatkovým protokolom, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2010