Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 63/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a

, práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne z 10. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -244 z 10. septembra 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako

navrhovateľ v konaní Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod

sp. zn. , ktorého predmetom bolo zaplatenie peňažnej sumy „titulom

nezaplatenia ceny služieb spojených s nájmom nebytových priestorov“ spolu

s príslušenstvom tvoreným zmluvne dojednaným poplatkom z omeškania.

V priebehu konania okresný súd dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytových

priestorov uzavretá medzi sťažovateľom a odporcom je absolútne neplatná, a preto

rozsudkom č. k. -223 z 19. marca 2008 zaviazal odporcu zaplatiť žalovanú

istinu „titulom vydania bezdôvodného obohatenia, zodpovedajúceho cene poskytnutých a

využitých služieb, spolu s príslušenstvom – úrokom z omeškania určeným podľa § 369 ods. 1

v platnom znení. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal

vyššieho príslušenstva z istiny, súd návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol

prvostupňový súd podľa a úspešnému

navrhovateľovi, ktorý bol neúspešný v pomerene nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov

konania...“.

Na základe odvolania odporcu krajský súd rozsudkom č. k. -244

z 10. septembra 2009 rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť

sťažovateľovi žalovanú istinu potvrdil, vo výroku o povinnosti zaplatiť sťažovateľovi úroky

z omeškania rozsudok okresného súdu zrušil a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý

prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. Rovnako krajský súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.

Zmeňujúci výrok krajský súd odôvodnil tak, že neboli splnené podmienky

na aplikáciu v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na prejednávaný spor, pretože „z doterajšej súdnej

praxe je zrejmé, že každý neúspech navrhovateľa ohľadne príslušenstva žalovanej sumy,

nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný, resp. paušálne považovaný za neúspech v pomerne

nepatrnej časti následkami uvedenými v . Navrhovateľ v prejednávanej

veci formuloval žalobný petit v časti príslušenstva pohľadávky tak, že sa domáhal

zaplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,5 promile z dlžnej sumy 71.430,20 Sk za každý

deň omeškania od 13.05.1997 do zaplatenia, teda začiatok zaplatenia príslušenstva určil

konkrétnym dátumom a koniec viazal na zaplatenie žalovanej sumy. Súd prvého stupňa

napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa v časti uplatneného poplatku z omeškania

zamietol. Odvolací súd vychádzajúc z ust. pre účely procesného

rozhodovania o trovách konania zistil, že predbežná výška uplatneného príslušenstva ku

dňu rozhodovania súdu prvého stupňa predstavuje sumu 141.502,- Sk (poplatok z

omeškania vo výške 0,5 promile z dlžnej sumy 71.430,20 Sk za každý deň omeškania od

13.5.1997 do 19.3.2008). S prihliadnutím na posúdenie miery úspechu navrhovateľa v

konaní v časti priznanej žalovanej pohľadávky a nepriznaného príslušenstva (poplatku z

omeškania) v čase rozhodovania súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k názoru, že v

danej veci je dôvodné rozhodnúť o trovách konania v zmysle odvolacieho návrhu odporcu

tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania ( ).“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označil výrok rozsudku krajského

súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, za zjavne

neodôvodnený a arbitrárny. Podľa sťažovateľa ho „odvolací súd pred rozhodnutím vo veci

neoboznámil... s dôvodmi, na základe ktorých rozhodol o náhrade trov konania, pričom

aplikoval nové právne argumenty, ktoré v konaní nepoužil ani okresný súd ani ich

nenavrhol odporca. Sťažovateľ nemal možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v tejto časti

ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré sa vždy považuje za rozhodnutie odnímajúce

účastníkovi možnosť konať pred súdom (uvedené zakladá aj porušenie

SR).

S poukazom na stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu

SR mal sťažovateľ legitímnu nádej na priznanie náhrady trov konania. Odôvodnenie

krajského súdu, že sťažovateľ bol v konaní úspešný len čiastočne, nevzalo do úvahy

skutočnosť, že sťažovateľ bol úspešný v predmete sporu, ktorý tvoril meritum návrhu

na začatie konania. (-22).“.

Porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dodatkového protokolu vidí sťažovateľ v postupe krajského súdu, „keď napriek

úspechu vo veci samej nepriznal sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového ani

odvolacieho konania. Týmto postupom odvolací súd zmenšil majetok sťažovateľa...“.

Napokon sťažovateľ namietol, že je „nespravodlivé znášať trovy konania, ktoré mu

vznikli pri takmer desaťročnom spore, napriek tomu, že v konaní bol vo veci samej úspešný

a sporným zostalo iba príslušenstvo žalovanej istiny. Zároveň sťažovateľ poukazuje

na skutočnosť, že práve procesným postupom Okresného súdu Trenčín bolo porušené

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (nález Ústavného súdu SR, č. k.:

-26, zo dňa 12.09.2007).“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa S., s. r. o., T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

vlastniť majetok podľa a Dodatkového protokolu

č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne, č. k.: -244, zo dňa 10.09.2009, v časti, v ktorej zmenil rozsudok

prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu

trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: -244, zo dňa 10.09.2009,

v časti, v ktorej zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že

nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov

odvolacieho konania, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi S., s. r. o., T., priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd

v Trenčíne povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti vymedzil jednoznačne rozsah prieskumu

napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd sa preto vzhľadom na svoju viazanosť

návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)] zaoberal iba výrokom napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok

okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania, a taktiež výrokom o trovách

odvolacieho konania.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Prvá námietka predostretá sťažovateľom v odôvodnení jeho sťažnosti je založená

na tvrdení arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti právneho záveru krajského súdu

o aplikovateľnosti ustanovenia na okolnosti jeho prípadu. Tento právny

záver viedol krajský súd k rozhodnutiu o zmene výroku rozsudku okresného súdu o náhrade

trov konania tak, že sa náhrada trov nepriznáva žiadnemu účastníkovi. Viedol

i k rovnakému výroku v otázke trov odvolacieho konania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Citované ustanovenie priznáva konajúcemu súdu v prípade čiastočného úspechu

účastníka konania právo úvahy o spôsobe rozhodnutia o trovách konania. Úvaha je

obmedzená dvoma variantmi. Buď súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, alebo

žiadnemu z účastníkov konania neprizná právo na náhradu trov. Využitie jednej

z uvedených dvoch možností musí byť všeobecným súdom riadne odôvodnené a v takom

prípade môže do predmetnej úvahy ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by výsledok úvahy

bol výrazom svojvôle všeobecného súdu. V posudzovanom prípade ústavný súd takéto

skutočnosti už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti vylúčil.

Je nesporné (a sťažovateľ túto skutočnosť ani nenamietal), že v jeho kauze bol

úspešný iba čiastočne, keďže mu právoplatným rozsudkom krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu bolo priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,

avšak vo zvyšku žalovanej sumy tvorenej uplatneným poplatkom z omeškania nebol

úspešný. Jeho prípad preto spĺňal podmienky stanovené v hypotéze procesnej normy

obsiahnutej v .

K tomu ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, podľa

ktorej „procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho

neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno

v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať

za ‚neúspech v pomerne nepatrnej časti‘ podľa ustanovenia , ale

za ‚čiastočný úspech‘ v zmysle ustanovenia “ (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2004 uverejnený v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 34/2005). Preto, ak krajský súd argumentoval

„doterajšou súdnou praxou“, podľa ktorej „každý neúspech navrhovateľa ohľadne

príslušenstva žalovanej sumy, nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný, resp. paušálne

považovaný za neúspech v pomerne nepatrnej časti následkami uvedenými v ust. § 142

ods. 3 “, nemožno jeho záver o aplikovateľnosti na sťažovateľov

prípad považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Následne právny záver krajského súdu ústiaci do nepriznania práva na náhradu trov

konania sťažovateľovi a odporcovi na základe zistenia, že sťažovateľ bol neúspešný v časti

predstavujúcej približne dve tretiny hodnoty celého sporu (141 502 Sk) a úspešný bol v časti

tvoriacej len jednu tretinu sporu (71 430, 20 Sk), nehodnotí ústavný súd ako arbitrárny.

Úvaha súdu o tom, že úspech v jednej tretine celkovej hodnoty sporu umožňuje konajúcemu

súdu nepriznať žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, je výrazom právneho

záveru krajského súdu, ktorý v okolnostiach sťažovateľovho prípadu vylučuje oprávnenie

ústavného súdu podrobiť ho kontrole z pohľadu kritéria ústavnosti, pretože v opačnom

prípade by sa ústavný súd dostal do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo mu

podľa systematiky siedmej hlavy upravujúcej súdnu moc neprislúcha.

Prvú námietku sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú. Nad rámec

zdôvodnenia k tejto časti sťažnosti však považuje ústavný súd za potrebné vysporiadať sa aj

so svojím rozhodnutím vo veci vedenej pod sp. zn. , na ktoré, ako riešiace

obdobný prípad, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti poukázal. V uvedenej veci

ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v konaní

o ochranu osobnosti, v ktorom konajúci súd nepriznal žiadnemu účastníkovi konania právo

na náhradu trov konania. Čiastočný neúspech sťažovateľa, ktorý podľa názoru všeobecného

súdu zakladal jeho oprávnenie nepriznať právo na náhradu trov konania, spočíval

v nepriznaní požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pritom však sťažovateľ

bol v plnom rozsahu úspešný v základe predmetu sporu, teda pri uplatňovaní práva

na ochranu svojej osobnosti.

Poukaz sťažovateľa v súdenej veci na uvedené súvisiace rozhodnutie ústavného súdu

svedčí o tom, že sťažovateľ stotožňuje z hľadiska posudzovania úspechu v spore

príslušenstvo uplatňovanej peňažnej pohľadávky a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

pri sporoch o ochranu osobnosti.

Porovnávať uvedené dva právne inštitúty však podľa názoru ústavného súdu

vo vzťahu k posudzovaniu úspechu v konaní nie je možné. Náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch totiž nepredstavuje príslušenstvo uplatňovaného práva na ochranu osobnosti,

ale ide o samostatný nárok osoby domáhajúcej sa takejto ochrany, pri rozhodovaní o ktorom

má konajúci súd podstatne väčšiu mieru voľnosti, než pri rozhodovaní o príslušenstve

uplatnenej peňažnej pohľadávky, ktorého kvantifikácia je regulovaná ustanoveniami

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia v znení neskorších predpisov. Preto i vzhľadom na

bytostnú hmotnoprávnu previazanosť uplatňovanej peňažnej pohľadávky s jej

príslušenstvom ( a a

v znení neskorších predpisov, v znení

neskorších predpisov) možno z hľadiska posudzovania úspechu v spore, a tým aj na účely

rozhodovania o náhrade trov konania, považovať v prípade uplatňovania peňažných

pohľadávok za základ sporu nielen istinu, ale aj príslušenstvo uplatnenej pohľadávky.

Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdení o porušení základného práva

na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného ,

ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, že „neoboznámil sťažovateľa s dôvodmi, na

základe ktorých rozhodol o náhrade trov konania, pričom aplikoval nové právne

argumenty, ktoré v konaní nepoužil ani okresný súd ani ich nenavrhol odporca. Sťažovateľ

nemal možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v tejto časti ide o tzv. prekvapivé

rozhodnutie...“.

Ústavný súd však z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že

odporca vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu „namietal aj rozhodnutie súdu

o trovách konania, pretože ak by aj mal navrhovateľ úspech v konaní o istine, nemal úspech

v konaní o príslušenstve aj s poukazom na to, že hodnota príslušenstva podstatne prevyšuje

hodnotu istiny. V danom prípade by bolo preto namieste rozhodnúť o trovách konania

podľa tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.“. Následne sa v odôvodnení napadnutého rozsudku pri rekapitulácii obsahu

stanoviska sťažovateľa k podanému odvolaniu odporcu uvádza, že sťažovateľ „rozhodnutie

súdu prvého stupňa považoval za zákonné aj správne aj v časti o trovách konania, keď

poukázal na to, že dôvodom, prečo hodnota príslušenstva prevyšuje hodnotu istiny je

zapríčinený tým, že predmetné konanie sa viedlo niekoľko rokov, čo nemôže byť na ujmu

navrhovateľovi, nakoľko uvedené prieťahy navrhovateľ nezavinil“.

Z citovaného obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorého skutkovú

vierohodnosť a pravdivosť sťažovateľ nijako v sťažnosti nespochybnil, jednoznačne

vyplýva, že odporca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu predostrel krajskému súdu aj

možnosť posúdenia otázky náhrady trov konania prostredníctvom ustanovenia § 142 ods. 2

. Sťažovateľ teda mal pred rozhodnutím krajského súdu vedomosť o možnom odlišnom

právnom posúdení spornej otázky a rovnako mal možnosť v stanovisku k podanému

odvolaniu sa k uvedenej možnosti právneho posúdenia aj vyjadriť, čo v podstate aj využil.

Z uvedeného dôvodu tvrdenie sťažovateľa, ktorým zdôvodňoval porušenie svojho

základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom rozsudkom

krajského súdu, posúdil ústavný súd ako nedôvodné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1

a práva zaručeného dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozsudkom krajského súdu

a sťažovateľom označenými základnými právami i právami zaručenými dohovorom

a dodatkovým protokolom, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010