Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 112/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. S., T., zastúpenej advokátkou JUDr. K. S., T., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného

v a práva zaručeného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trnave č. k. -99 z 18. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2009 doručená sťažnosť A. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a práva zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -99 z 18. augusta 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Galanta

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka žalobou z 27. júna 2008

domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k ňou označeným nehnuteľnostiam v celosti

(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) z titulu vydržania. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 10. novembra 2008 vyhovel žalobe sťažovateľky iba v tej časti podielu na

sporných nehnuteľnostiach, ktorý na ňu „neperfektnou kúpnou zmluvou“ (uzavretou iba

v ústnej forme, avšak sťažovateľka bola dobromyseľná v presvedčení, že to postačuje, aby

nadobudla k tomuto podielu vlastnícke právo) previedol jej brat (žalovaný v 9. rade), a vo

zvyšnej časti (k zvyšným podielom na spornej nehnuteľnosti) okresný súd žalobu

sťažovateľky zamietol pre nedostatok jej dobromyseľnosti na vydržaní vlastníckeho práva

aj k týmto podielom. Podľa okresného súdu sťažovateľka nemohla byť dobromyseľná

vo vzťahu k podielom žalovaných v 1. až 3. rade na sporných nehnuteľnostiach, pretože

sama v konaní poukázala na skutočnosť, že jej otec uzatvoril s právnym predchodcom

žalovaných v 1. až 3. rade kúpnu zmluvu týkajúcu sa jeho podielov na sporných

nehnuteľnostiach, pričom táto kúpna zmluva nebola zaevidovaná do pozemkovej knihy,

takže na jej základe v skutočnosti neprešlo vlastnícke právo k týmto podielom na otca

sťažovateľky, avšak otec sťažovateľky mohol k týmto podielom vydržať vlastnícke právo,

t. j. mohol ich užívať v dobrej viere, že vlastnícke právo na neho prevedené bolo, a teda že

mu tieto podiely patria, takže dobromyseľnosť týkajúca sa týchto podielov mohla byť

preukázaná len u otca sťažovateľky, a nie u sťažovateľky samotnej. Obdobne sa okresný

súd vyjadril aj o podieloch ďalšieho brata sťažovateľkinho otca na sporných

nehnuteľnostiach, v súvislosti s ktorými nepreukázala, že sa jej otec so svojím bratom

vysporiadal, pričom aj v prípade, že by k vysporiadaniu došlo, by bola dobromyseľnosť pri

ich vydržaní preukázaná opäť len u otca sťažovateľky, a nie u sťažovateľky samotnej.

Súčasne okresný súd poukázal, že uvedené závery nemôže prelomiť ani súhlas žalovaných

vo 4. až 8. rade, aby všetky podiely boli určené do vlastníctva sťažovateľky.

Proti zamietajúcej časti uvedeného rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -99

z 18. augusta 2009 rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne

správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietala nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V týchto súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti okrem oného uviedla:

„Krajský súd... podobne ako prvostupňový súd, svoj potvrdzujúci rozsudok ani on

riadne nezdôvodnil. Stalo sa tak v dôsledku zmeny argumentácie, ktorá vychádza z toho, že

som nepostupovala správne, keď som podávala žalobu o určenie vlastníctva vo svoj

prospech, nakoľko podľa krajského súdu som sa mala domáhať určenia, že moji rodičia

boli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností ku dňu svojej smrti. Mám za to, že táto

argumentácia by bola namieste, iba ak podmienky na získanie vlastníctva vydržaním boli

splnené len u mojich rodičov, a u mňa nie. Krajský súd však neuviedol jediný dôvod, prečo

nespĺňam zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 Obč. zák., preto z tohto hľadiska

jeho argumentácia je ešte menej presvedčivá, ako argumentácia Okresného súdu Galanta,

ktorý (i keď bez bližšieho vysvetlenia) čiastočné zamietnutie žaloby odôvodnil údajnou

absenciou mojej dobromyseľnosti. Krajský súd tak nepriamo prevzal závery prvostupňového

súdu, avšak bez toho, aby sa zaoberal s podmienkami vydržania vlastníckeho práva v môj

prospech podľa predmetu konania. ...

... náležitosti odôvodnenia sú upravené v . V zmysle in fine

súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Dodržaním tejto povinnosti

môžu súdy značnou mierou prispieť k subjektívnemu pocitu účastníkov o rešpektovaní ich

práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zakotvuje aj čl. 6 dohovoru. Nutnosť odôvodniť

súdne rozhodnutia je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolovateľné,

nakoľko len riadne odôvodnené rozhodnutie môže byť predpokladom na účinné využitie

opravných prostriedkov.“

Okrem toho sťažovateľka namietala, že arbitrárnym rozhodnutím krajského súdu

bolo zasiahnuté aj do jej práva vlastniť majetok, pričom svoj záver odôvodnila tým, že „...

arbitrárnym rozhodnutím súdu došlo k popretiu môjho vlastníctva, porušenie mojich

procesných práv v okolnostiach prípadu vyústilo aj do porušenia môjho vlastníckeho práva,

ktorého sa týkalo predmetné súdne konanie. Bezdôvodným odmietnutím súdnej ochrany

môjho vlastníctva preto došlo k porušeniu cit. ust. a protokolu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo A. S. na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj právo na ochranu vlastníctva podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. -99 z 18. 08. 2009 porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -99 z 18. 08. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť A. S. trovy konania v sume 245,70 €...

na účet jej právnej zástupkyne, Mgr. K. S., advokátky so sídlom v T., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s odôvodnením napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -99 z 18. augusta 2009, ktorú odôvodnila tým, že

krajský súd sa (tak ako podľa nej predtým aj okresný súd) nevysporiadal s tým, prečo by aj

v súvislosti s jej osobou neboli splnené podmienky vydržania sporných nehnuteľností.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc mu spolu s právomocou podľa umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd v Trnave ako odvolací súd... prišiel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť ( ) a to s nasledovných

dôvodov.

Podľa posudzoval odvolací súd odvolanie navrhovateľky podľa

jeho obsahu v zmysle písm. f), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

posúdenia veci.

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala určenia vlastníctva v celosti k par. č.

2

1898/2 vo výmere 517 m– zastavaná plocha a rodinný dom č. 608 zapísanej na LV č. 127

v katastrálnom území T., kde podľa listu vlastníctva je navrhovateľka spoluvlastníckou

9/12-tinách, F. T. v 2/12-tinách a L. T. v 1/12-tine. F. T. bol otcom odporcov v 1. až v 3.

rade, odporcovia v 4. až 8. rade sú právni nástupcovia L. T.

Ďalej sa navrhovateľka domáhala určenia vlastníctva v celosti k parcelám č. 1898/1-

2 2

orná pôda vo výmere 618 ma par. č. 1898/3 – orná pôda vo výmere 2160 m, ktoré sú

zapísané na LV č. 3471 v katastrálnom území T. Spoluvlastníkmi na týchto nehnuteľnostiach

sú F. T. v 2/12-tinách, L. T. v 1/12-tine, navrhovateľka 4/12-tinách a 5/24-tinách a jej brat

t.j. F. T., ktorý vystupoval v konaní ako odporca č. 8 v 5/24-tinách.

Ako je zrejmé z rozsudku prvostupňového súdu navrhovateľke bolo vyhovené

a prisúdené vlastníctvo resp. podiel 5/24-tín len po bratovi F. t. j. odporcovi v 8. rade,

ktorého navrhovateľka preukázateľne vyplatila a túto skutočnosť menovaný aj potvrdil a

preto prvostupňový súd určil, že navrhovateľka je spoluvlastníckou aj par. č. 1898/1 a par.

č 1898/3 v 9/12-tínách a vo zvyšku návrh zamietol t.j. v časti, ktorá sa týkala

spoluvlastníckych podielov F. T. v 2/12-tinách a L. T. v 1/12-tine, lebo podľa názoru

prvostupňového súdu absentovala na strane navrhovateľka dobromyseľnosť, ktorú však

prvostupňový súd riadne nezdôvodnil a v tomto smere možno považovať odvolanie

navrhovateľky za čiastočne opodstatnené.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Možno konštatovať, že navrhovateľka mala naliehavý právny záujem na podaní

takejto žaloby, lebo sa domnievala, že je vlastníčkou všetkých nehnuteľností, ktoré sú

žalované v celosti, lebo právny predchodca odporcov v 1. až 3. rade tieto nehnuteľnosti jej

rodičom odpredal a bola tiež toho názoru, že aj s právnym predchodcom L. prišlo k

vyporiadaniu hoci v tomto smere žiadne dôkazy nepredložila, ale poukazovala na to, že jeho

právny nástupcovia túto skutočnosť nespochybňujú, čo bolo zrejmé aj v priebehu konania.

Teda naliehavý právny záujem u navrhovateľky existoval, lebo bez tohto určenia by mohlo

byť ohrozené jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v celosti a bez tohto určenia je jej

právne postavenie neisté ( viď R 17/1972 zhodne s R 53/73).

Postup navrhovateľky pri podávaní žaloby bol však nesprávny v tom, že sa domáhala

určenia vlastníctva vo svoj prospech ako právna nástupkyňa svojich rodičov, ale

v dedičskom konaní po rodičoch predmetné nehnuteľnosti prejednané neboli a súčasťou

dedičských spisov ako aj dedičských konaní boli aj listy vlastníctva, z ktorých

spoluvlastnícky podiel F. T. a L. T. boli zrejmé a navrhovateľka sa na týchto dedičských

zúčastňovala. Ak boli jej rodičia v dobrej viere, že súrodenci otca navrhovateľky boli

vyplatení a nedomáhali sa za svojho života usporiadania predmetného vlastníctva aj

úradne, bolo možné sa domáhať určovacou žalobou vlastníctva v celosti pre rodičov

navrhovateľky ku dňu ich smrti a ak by bola žaloba úspešná muselo by prebehnúť dedičské

konanie o dodatočnom objavenom majetku na základe ktorého by sa mohla stať

navrhovateľka výlučnou vlastníckou predmetných nehnuteľností.

V tomto smere poukazuje odvolací súd napríklad aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky zo dňa 06. 10. 2004 sp. zn. (Česká republika má

rovnakú právnu úpravu ) podľa ktorého ani jeden dedič sa nemôže

s úspechom domáhať žalobou podľa určenia, že je vlastníkom vecí

patriacich do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola predmetom konania o dedičstve a nebolo mu

ohľade tejto veci potvrdené nadobudnutie vlastníctva.

V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že nemožno mimo konania

o dedičstve deklaratórnym rozhodnutím (výrokom štátneho orgánu) určiť, že dedič je

vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri

prejednávaní dedičstva a určovacím výrokom vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c). Takýmto

deklaratórnym rozhodnutím súdu by sa totiž legalizovalo nadobudnutie dedičstva bez

prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve.

Z týchto dôvodov bolo preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v zamietajúcej

napadnutej časti vecne správne aj keď súd prvého stupňa ho riadne nezdôvodnil a preto

odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd svoje závery nezaložil na inom

právnom názore ako prvostupňový súd, iba nimi argumentačne posilnil alebo doplnil

konštatovania, resp. zistenia okresného súdu. Už okresný súd totiž vyslovil, že v prípade

podielov na sporných nehnuteľnostiach, ktoré patrili právnym predchodcom žalovaných

v 1. až 8. rade, ktorí boli súrodencami sťažovateľkinho otca, by dobromyseľnosť ako

nevyhnutná podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola preukázaná iba u

otca sťažovateľky, a nie u sťažovateľky samotnej, pričom tento záver krajský súd dopovedal

v tom zmysle, že vzhľadom na uvedené mala teda sťažovateľka žalovať o určenie, že sporné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej rodičoch. Napokon, v súvislosti so závermi

krajského súdu sťažovateľka sama v sťažnosti uviedla: „Mám za to, že táto argumentácia

by bola namieste, iba ak podmienky na získanie vlastníctva vydržaním boli splnené len u

mojich rodičov, a u mňa nie.“, čo napokon, tak ako to vyplýva z už uvedeného, okresný súd

aj konštatoval.

Krajský súd zrozumiteľne odôvodnil svoj záver, a to aj s poukázaním síce na českú

judikatúru, čo je z dôvodu jednotnej právnej úpravy určovacej žaloby v slovenskom aj

českom právnom poriadku akceptovateľné, pričom zdôraznil, že určovacím výrokom

nemožno právne relevantne nahradiť rozhodnutie o dedičstve. Inými slovami, ak by aj

v danom prípade bol otec sťažovateľky dobromyseľný, teda by v dobrej viere užíval podiely

svojich súrodencov na sporných nehnuteľnostiach, pretože by bol v presvedčení, že sa

s nimi, čo sa týka týchto ich podielov, právne relevantne vysporiadal, a teda že mu tieto

podiely patria, hoci to tak nebolo (právne úkony o prevode vlastníckeho práva boli

neperfektné), vydržal by vlastnícke právo k týmto podielom ku dňu svojej smrti. Avšak

vzhľadom na skutočnosť, že tento majetok nemohol byť prejednaný v dedičskom konaní po

sťažovateľkinom otcovi, pretože za jeho života nebolo na neho právne relevantne prevedené

vlastnícke právo k tomuto majetku kvôli neperfektným právnym úkonom o prevode

vlastníckeho práva z jeho súrodencov na neho, krajský súd usmernil sťažovateľku, že sa

najprv mala žalobou domáhať určenia týchto nehnuteľností do dedičstva po rodičoch

a následne by prebehlo dodatočné dedičské konanie o tomto novoobjavenom majetku, v

rámci ktorého potom mohla sťažovateľka nadobudnúť tento majetok do svojho výlučného

vlastníctva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery

v spojení so závermi okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol

a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s .

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom

konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa

v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením a dohovoru, bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového protokolu,

ktorého porušenie sťažovateľka namietala iba z dôvodu podľa jej názoru svojvoľných

a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené konštatovania o nezistenom porušení práva na spravodlivé súdne konanie sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010