Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 25/2010
PDF · 258.29 KB
No categories available
IV. ÚS 25/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Z., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cbod 13/2005, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod
13/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cbod 13/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. Š. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),
ktoré mu j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Š. Š. trovy konania
v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. J. H., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2009 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., Z., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním a zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 21. mája 2002
Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) „žalobu na náhradu škody
spôsobenej fyzickými osobami podľa § 420 Občianskeho zákonníka“. Vec bola okresným
súdom vedená pod sp. zn. 7 C 88/2002. Okresný súd ju postúpil krajskému súdu prípisom
z 25. mája 2005, kde je vedená pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005. Do dňa doručenia sťažnosti
ústavnému súdu nebola právoplatne skončená, pričom podľa sťažovateľa „prvostupňový
súd po siedmich rokoch ešte ani raz nerozhodol. O žalobe sťažovateľa iba začne konať už
piaty zákonný sudca...“.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 25/2010-9
z 22. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, vo
zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 151/10
z 22. februára 2010, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 24. februára 2010, okrem iného
uviedol:
„Z pripojeného spisu vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal návrh na začatie
konania na Okresný súd v Banskej Bystrici 22. mája 2002. Prípisom z 25. mája 2005 bola
vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti na Krajský súd v Banskej Bystrici. K samotným
procesným úkonom Krajského súdu v Banskej Bystrici pripájam stanovisko zákonnej
sudkyne, s ktorým sa stotožňujem a som toho názoru, že vo veci sa konalo bez zbytočných
prieťahov, a preto považujem ústavnú sťažnosť ohľadne porušenia práva na prerokovanie
záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote za neopodstatnenú. Krajský súd nevykonal
procesné úkony len v období od 8. júna 2005 do 13. januára 2006, čo bolo spôsobené
potrebou naštudovania veci postúpenej z Okresného súdu v Banskej Bystrici. Tento stav
zavinil navrhovateľ (sťažovateľ), ktorý podal žalobu na vecne nepríslušný súd, a preto
navrhujem jeho ústavnú sťažnosť zamietnuť.“
K vyjadreniu predsedu krajského súdu bolo priložené aj stanovisko zákonnej
sudkyne JUDr. D. D., v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Predmetom sporu je právo navrhovateľa na náhradu škody, ktoré si uplatnil podľa
§ 420 OZ spolu s 25 % úrokom z omeškania ročne titulom nesplateného úveru – pôžičky vo
výške 750.000,- Sk, ktorú poskytol ako spoločník spoločnosti B. s. r. o. a ktorú mu
spoločnosť napriek právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu v Banskej Bystrici
č. k. 64 Cb/64/99-180 zo dňa 26. 2. 2002 nevrátila.
K nevráteniu požičanej sumy došlo podľa tvrdenia navrhovateľa aj preto, že
odporcovia 1) a 2) ako spoločníčky uvedenej spoločnosti mali úmysel ukrátiť navrhovateľa,
ktorý bol tiež jej spoločníkom a ktorý bol zároveň aj jej veriteľom a z tohto dôvodu spôsobili
jej platobnú neschopnosť...
Na prvé pojednávanie nariadené na deň 09. 01. 2004 sa odporca 2) nedostavil,
pretože nemal vykázané doručenie.
Navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti konajúceho sudcu, o ktorej Krajský súd
v Banskej Bystrici rozhodol dňa 29. 01. 2004 tak, že tento nie je z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčený.
Vo vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa 02. 03. 2004 poukázal navrhovateľ na
znalecký posudok, ktorý sa nachádza vo vyšetrovacom spise Okresného úradu vyšetrovania
PZ v Banskej Bystrici ČVS: OÚV-740/10-BB-99 a z ktorého je zrejmé, že odúčtovanie súm
z pôžičky navrhovateľa, ktoré vykonali odporca 1) a 2) úmyselne, aby mu nemusela
spoločnosť vrátiť žiadne peniaze, bolo v rozpore so zákonom. Námietku premlčania neuznal
za dôvodnú.
Druhého pojednávania, nariadeného na deň 12. 3. 2004 sa navrhovateľ nezúčastnil
a požiadal o odročenie.
Okresný súd na v poradí treťom pojednávaní dňa 14. 04. 2004 konal
s navrhovateľom a odporcom 1), pretože odporca 2) nemal doručenie na pojednávanie
vykázané opätovne.
Navrhovateľ doložil do spisu znalecký posudok a poukázal na to, že na Úrade
justičnej a kriminálnej polície v Banskej Bystrici prebieha konanie, v ktorom by sa
zodpovednosť odporcov 1) a 2) mohla vyriešiť, a preto navrhol, aby súd zvážil vyžiadanie
spisu č. ČVS: OÚV-740/10-BB-99 a aby toto konanie prerušil až do právoplatného
skončenia uvedeného trestného konania...
Dňa 26. 01. 2005 sa konalo v poradí štvrté pojednávanie, na ktoré sa dostavil len
navrhovateľ a uviedol, že v trestnom konaní, vedenom pod č. ČVS: OUJP-858/10-BB-2002
si uplatnil nárok na náhradu škody voči odporcovi 1) a 2). Odporca 2) nemal predvolanie
vykázané, preto bolo pojednávanie odročené.
Dňa 23. 03. 2005 sa konalo piate pojednávanie, na ktorom odporca 2) opätovne
nemal vykázané doručenie predvolania...
Vo vyjadrení zo dňa 06. 04. 2005, ktoré predložil na v poradí šiestom pojednávaní,
navrhol odporca 1) návrh zamietnuť. Odporca 2) nemal predvolanie na pojednávanie
vykázané. Pojednávanie bolo odročené.
Dňa 01. 06. 2006 sa konalo v poradí siedme pojednávanie už na krajskom súde (1x),
ktoré bolo pre žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa odročené...
Dňa 05. 10. 2006 sa konalo siedme pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom
zadováženia spisov, týkajúcich sa ukončeného a aj neukončeného trestného konania.
Dňa 09. 02. 2007 bolo krajskému súdu doručené stanovisko navrhovateľa. Dňa
10. 05. 2007 bolo nariadené v poradí ôsme pojednávanie, ktoré bolo odročené.
Pojednávania nariadené na 12. 06. a 09. 10. 2008 boli odročené.
Na pojednávanie dňa 30. 10. 2008 sa prvý krát dostavil aj odporca 2) osobne,
pričom pojednávanie bolo odročené na 04. 12. 2008, na ktorom bolo uložené účastníkom
predložiť otázky na znalca.
Po doručení uznesenia krajského súdu o zaplatení zálohy na znalca zo dňa 08. 12.
2008-Sn-359 navrhovateľovi požiadal tento dňa 17. 12. 2008 o oslobodenie od platenia
zálohy na znalca.
Uznesením krajského súdu zo dňa 16. 02. 2009 nebol navrhovateľ oslobodený, preto
sa proti nemu odvolal.
Odvolanie bolo predložené odvolaciemu súdu dňa 03. 03. 2009. Zároveň
navrhovateľ vzniesol voči konajúcej sudkyni JUDr. S. námietku zaujatosti.
Dňa 10. 02. 2010 Najvyšší súd SR rozhodnutím č. k. 5 Obo 26/09-395 zrušil
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici o neoslobodení navrhovateľa od platenia
zálohy na znalca. Spis bol vrátený z NS SR dňa 18. 02. 2010 a v ten istý deň bolo
rozhodnutie zaslané advokátovi navrhovateľa.
Z priloženého prehľadu úkonov vykonaných na Krajskom súde v Banskej Bystrici
vyplýva, že jedine v období od 08. 06. 2005 do 13. 01. 2006, t. j. v čase, kedy zrejme ešte
nebol spis v poradí na vybavovanie, nebol v ňom urobený žiaden úkon, avšak od 13. 01.
2006 boli v konaní sústavne a pravidelne vykonávané úkony, ktoré smerovali k tomu, aby
mohol súd vo veci rozhodnúť, a to až do 03. 03. 2009, kedy bol spis zaslaný na rozhodnutie
o odvolaní navrhovateľa na Najvyšší súd Slovenskej republiky.“
Právny zástupca sťažovateľa na vyjadrenie predsedu krajského súdu reagoval
podaním z 2. marca 20010, v ktorom uviedol:
„... k doručenému vyjadreniu Krajského súdu v B. Bystrici, sp. zn. Spr. 151/10,
z 22. 2. 2010, nemám dôvod vyjadriť sa, nakoľko rozhodujúci z dôkazného hľadiska je stav
zistený konajúcim ústavným súdom v samotnom súdnom spise Krajského súdu v B. Bystrici,
sp. zn. 1 Cbod 13/2005.“
II.
Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 1 Cbod 13/2005 ústavný súd zistil tento
priebeh namietaného konania:
1. V období od doručenia žaloby okresnému súdu, t. j. od 22. mája 2002 do 8. júna
2005, vo veci konal okresný súd (vec bola vedená pod sp. zn. 7 C 88/2002), ktorého postup
sťažovateľ nenamieta (v tomto období okresný súd nariadil vo veci spolu šesť pojednávaní,
ktoré boli odročované z dôvodu neúčasti odporkyne v 2. rade; okresný súd vykonal
neúspešne viacero procesných úkonov smerujúcich k zisteniu jej aktuálneho trvalého pobytu
a zabezpečeniu jej účasti na pojednávaní).
2. Dňa 8. júna 2005 okresný súd postúpil spis vedený pod sp. zn. 7 C 88/2002
krajskému súdu, kde bol označený spisovou značkou 1 Cbod 13/2005, pričom 4. januára
2006 bola vec sťažovateľa pridelená sudkyni JUDr. P.
3. Krajský súd po zisťovaní trvalého pobytu odporkyne v 2. rade (úkony z 15. marca
2006, 20. marca 2006 a 6. apríla 2006) nariadil 5. mája 2006 pojednávanie vo veci na 1. jún
2006.
4. Na pojednávaní konanom 1. júna 2006 bez prítomnosti sťažovateľa a odporkyne
v 2. rade (predvolanie jej nebolo doručené) krajský súd uznesením uložil odporkyni
v 1. rade a právnemu zástupcovi sťažovateľa predložiť skutkové a právne vyhodnotenie veci
s návrhom na prípadné dokazovanie, právnemu zástupcovi sťažovateľa krajský súd uložil
predložiť aj právny dôvod uplatnenia pohľadávky a vyhodnotenie iných súdnych konaní,
ktoré súvisia s vecou v lehote 30 dní.
5. Sťažovateľ doručil 26. júna 2006 vyjadrenie k veci a navrhol vykonať znalecké
dokazovanie. Vyjadrenie sťažovateľa bolo doručené právnej zástupkyni odporkyne v 1. rade
26. júla 2006 (odporkyňa v 2. rade si zásielku neprevzala).
6. Pojednávanie konané 5. októbra 2006 bolo odročené s tým, že krajský súd si
vyžiada prehľad všetkých právoplatne skončených, ako aj právoplatne neskončených
trestných konaní súvisiacich z predmetom konania (odporkyňa v 2. rade sa pojednávania
nezúčastnila; predvolanie si neprevzala).
7. Dňa 25. januára 2007 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. M. S.
8. Dňa 30. marca 2007 krajský súd nariadil pojednávanie na 10. máj 2007
(odporkyňa v 2. rade si predvolanie opätovne neprevzala); pojednávanie bolo odročené na
neurčito s tým, že krajský súd bude zisťovať trvalý pobyt odporkyne v 2. rade [žiadosť
krajského súdu zo 16. mája 2007 Registru obyvateľov v Banskej Bystrici (ďalej len
„register“) o oznámenie pobytu odporkyne v 2. rade a oznámenie pobytu jej najbližších
príbuzných; urgencia z 11. júna 2007; oznámenie registra z 27. júla 2007 o trvalom pobyte
odporkyne v 2. rade; žiadosť podpredsedu krajského súdu z 24. augusta 2007 registru vo
veci oznámenia najbližších príbuzných odporkyne v 2. rade – opakovaná žiadosť zo
7. novembra 2007; odpoveď registra zo 16. novembra 2007, podľa ktorej musí byť žiadosť
doplnená podľa požiadaviek vyplývajúcich zo zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu
občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov; žiadosť krajského súdu z 22. novembra 2007 Obvodnému oddeleniu
Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „obvodné oddelenie“) o oznámenie trvalého
pobytu najbližších príbuzných odporkyne v 2. rade; odpoveď obvodného oddelenia
doručená 13. decembra 2007; prípis z 19. decembra 2007 adresovaný rodičom odporkyne
v 2. rade vo veci zistenia jej pobytu...).
9. Krajský súd uznesením z 18. februára 2008 ustanovil odporkyni v 2. rade
opatrovníka, proti ktorému sa odporkyňa v 2. rade podaním doručeným krajskému súdu
25. marca 2008 odvolala.
10. Krajský súd na 14. apríl 2008 nariadil informatívny výsluch odporkyne v 2. rade,
ktorý sa neuskutočnil z dôvodu jej neúčasti (zásielka o konaní informatívneho výsluchu jej
bola doručená až 24. apríla 2008; úkonom z 28. apríla 2008 krajský súd zisťoval
prostredníctvom Pošty 1 v Banskej Bystrici dôvody nedoručenia zásielky a nevrátenia
doručenky, podľa výsledku reklamačného konania bola zásielka prevzatá osobne
odporkyňou 24. apríla 2008).
11. Dňa 19. mája 2008 krajský súd doručoval predvolania na pojednávanie nariadené
na 12. jún 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že zásielka nebola doručená odporkyni v 2. rade,
krajský súd upovedomil účastníkov konania o odročení pojednávania na neurčito prípisom
z 3. júna 2008; odporkyňa v 2. rade sa však 12. júna 2008 osobne dostavila na pojednávanie.
12. Dňa 10. júna 2008 krajský súd doručoval predvolania na pojednávanie nariadené
na 9. október 2008, odporkyňa v 2. rade si neprevzala zásielku; pojednávanie bez
prítomnosti odporkyne v 2. rade bolo uznesením odročené na 30. október 2008 (predvolanie
bolo 10. októbra 2008 osobne doručené odporkyni v 2. rade).
13. Na pojednávaní konanom 30. októbra 2008 boli vypočutí účastníci konania
a pojednávanie bolo odročené na 4. december 2008 pre účely doplnenia dokazovania
(preloženie listinných dôkazov).
14. Krajský súd na pojednávaní konanom 4. decembra 2008 rozhodol o ustanovení
znalca z odboru účtovníctva a pojednávanie odročil na neurčito.
15. Krajský súd uznesením z 8. decembra 2008 uložil sťažovateľovi zaplatiť zálohu
na znalecké dokazovanie; sťažovateľ podaním z 18. decembra 2008 požiadal o oslobodenie
od súdnych poplatkov; krajský súd mu uznesením zo 16. februára 2009 nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov.
16. Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu zo 16. februára 2009;
spis bol pre účely rozhodnutia o odvolaní predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. marca 2009.
17. Dňa 3. marca 2009 sťažovateľ doručil krajskému súdu námietku zaujatosti proti
zákonnej sudkyni, ktorá uznesením zo 17. marca 2009 uložila sťažovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku; sťažovateľ doručil krajskému súdu 26. marca
2009 opakovanú žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.
18. Dňa 30. septembra 2009 bol spis pridelený sudkyni JUDr. D. D.
19. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 26/2009 z 10. februára 2010 zrušil
napadnuté uznesenie krajského súdu zo 16. februára 2009 o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje
pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania
pred krajským súdom je rozhodovanie o žalobe o náhradu škody spôsobenej fyzickou
osobou porušením právnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka, konštatuje, že
po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy
všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania nesignalizuje ani to, že by
predmetná vec bola zložitá z faktického hľadiska.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou
by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Na druhej strane ústavný súd vzal
do úvahy, že niektoré procesné úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa Občianskeho
súdneho poriadku právo (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, námietka
zaujatosti), mali objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť čiastočne
zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen
neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005 ústavný
súd zistil, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu 21. mája 2002 žalobu o náhradu
škody spôsobenej fyzickou osobou porušením právnej povinnosti, pričom vec pôvodne
vedená okresným súdom pod sp. zn. 7 C 88/2002 bola postúpená z dôvodu vecnej
príslušnosti 8. júna 2005 krajskému súdu. Po postúpení veci bol krajský súd vo veci nečinný
až do 13. januára 2006, čo uznáva vo svojom vyjadrení aj predseda krajského súdu
s poukazom na to, že to „bolo spôsobené potrebou naštudovania veci postúpenej
z Okresného súdu v Banskej Bystrici“. Ústavný súd túto obranu krajského súdu považuje za
akceptovateľnú.
Činnosť krajského súdu v ďalšom priebehu konania však ústavný súd hodnotí ako
neefektívnu, keďže jeho aktivita sa v podstate až do decembra 2007 sústredila na zisťovanie
trvalého pobytu odporkyne v 2. rade bez toho, aby využil všetky právne prostriedky, ktoré
mu poskytuje na zabezpečenie súčinnosti účastníkov konania Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoje zistenia zo spisu, z ktorých
vyplýva, že krajský súd uplatnil na zisťovanie aktuálneho trvalého pobytu odporkyne
v 2. rade obdobné procesné úkony ako okresný súd v období, keď mal spis v dispozícii,
pričom tieto sa už v tom čase ukázali ako neúspešné (neefektívne). K zvýšeniu efektívnosti
postupu krajského súdu došlo až potom, keď uznesením z 18. februára 2008 ustanovil
odporkyni v 2. rade opatrovníka, na ktoré táto bezprostredne reagovala podaním odvolania.
Na skutočnosť, že odporkyňa ani v ďalšom období neposkytovala krajskému súdu
dostatočnú súčinnosť (nepreberanie zásielok), mohol krajský súd reagovať podľa názoru
ústavného súdu účinnejšie (napr. uložením poriadkovej pokuty alebo nariadením jej
predvedenia na pojednávanie).
Neefektívnosť činnosti krajského súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že o nariadení
znaleckého dokazovania rozhodol až 4. decembra 2008, t. j. po tri a pol roku od postúpenia
spisu (viac ako päť a pol roka od podania žaloby). K zbytočnému predĺženiu namietaného
konania zo strany krajského súdu došlo aj v súvislosti s posudzovaním žiadosti sťažovateľa
o oslobodenie od súdnych poplatkov z 18. decembra 2008. Najvyšší súd totiž uznesenie
krajského súdu zo 16. februára 2009, ktorým sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od
súdnych poplatkov, svojím uznesením z 10. februára 2010 zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol: „Súd
prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s dôvodmi
neoslobodenia od súdnych poplatkov...“
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský
súd po takmer piatich rokoch od postúpenia spisu vo veci zatiaľ meritórne nerozhodol,
pričom dosiaľ sa neuskutočnilo ani znalecké dokazovanie, ktorého výsledky sú potrebné
na ustálenie skutkového stavu [krajský súd toto znalecké dokazovanie nariadil ešte
v decembri 2008 (sťažovateľ jeho nariadenie navrhoval už 26. júna 2006)], a na tomto
základe rozhodol, že neefektívnou činnosťou krajského súdu v namietanom konaní došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cbod 13/2005 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 €.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného
súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so
zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania pred krajským súdom (takmer
päť rokov), zohľadňujúc pritom aj jeho celkovú doterajšiu dĺžku, t. j. aj obdobie, počas
ktorého vo veci konal okresný súd (takmer osem rokov od podania žaloby), berúc do úvahy
konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj
dôvody, pre ktoré došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, ústavný súd
považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. H. (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri
rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo
o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j.
spolu v sume 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2010