Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 25/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Z., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod

13/2005 p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Š. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),

ktoré mu j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Š. Š. trovy konania

v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. J. H., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2009 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., Z., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním a zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe podľa (ďalej len „“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 21. mája 2002

Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) „žalobu na náhradu škody

spôsobenej fyzickými osobami podľa “. Vec bola okresným

súdom vedená pod sp. zn. . Okresný súd ju postúpil krajskému súdu prípisom

z 25. mája 2005, kde je vedená pod sp. zn. . Do dňa doručenia sťažnosti

ústavnému súdu nebola právoplatne skončená, pričom podľa sťažovateľa „prvostupňový

súd po siedmich rokoch ešte ani raz nerozhodol. O žalobe sťažovateľa iba začne konať už

piaty zákonný sudca...“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -9

z 22. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru krajským súdom, vo

zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 151/10

z 22. februára 2010, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 24. februára 2010, okrem iného

uviedol:

„Z pripojeného spisu vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal návrh na začatie

konania na Okresný súd v Banskej Bystrici 22. mája 2002. Prípisom z 25. mája 2005 bola

vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti na Krajský súd v Banskej Bystrici. K samotným

procesným úkonom Krajského súdu v Banskej Bystrici pripájam stanovisko zákonnej

sudkyne, s ktorým sa stotožňujem a som toho názoru, že vo veci sa konalo bez zbytočných

prieťahov, a preto považujem ústavnú sťažnosť ohľadne porušenia práva na prerokovanie

záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote za neopodstatnenú. Krajský súd nevykonal

procesné úkony len v období od 8. júna 2005 do 13. januára 2006, čo bolo spôsobené

potrebou naštudovania veci postúpenej z Okresného súdu v Banskej Bystrici. Tento stav

zavinil navrhovateľ (sťažovateľ), ktorý podal žalobu na vecne nepríslušný súd, a preto

navrhujem jeho ústavnú sťažnosť zamietnuť.“

K vyjadreniu predsedu krajského súdu bolo priložené aj stanovisko zákonnej

sudkyne JUDr. D. D., v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom sporu je právo navrhovateľa na náhradu škody, ktoré si uplatnil podľa

spolu s 25 % úrokom z omeškania ročne titulom nesplateného úveru – pôžičky vo

výške 750.000,- Sk, ktorú poskytol ako spoločník spoločnosti B. s. r. o. a ktorú mu

spoločnosť napriek právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu v Banskej Bystrici

č. k. -180 zo dňa 26. 2. 2002 nevrátila.

K nevráteniu požičanej sumy došlo podľa tvrdenia navrhovateľa aj preto, že

odporcovia 1) a 2) ako spoločníčky uvedenej spoločnosti mali úmysel ukrátiť navrhovateľa,

ktorý bol tiež jej spoločníkom a ktorý bol zároveň aj jej veriteľom a z tohto dôvodu spôsobili

jej platobnú neschopnosť...

Na prvé pojednávanie nariadené na deň 09. 01. 2004 sa odporca 2) nedostavil,

pretože nemal vykázané doručenie.

Navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti konajúceho sudcu, o ktorej Krajský súd

v Banskej Bystrici rozhodol dňa 29. 01. 2004 tak, že tento nie je z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčený.

Vo vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa 02. 03. 2004 poukázal navrhovateľ na

znalecký posudok, ktorý sa nachádza vo vyšetrovacom spise Okresného úradu vyšetrovania

PZ v Banskej Bystrici ČVS: OÚV-740/10-BB-99 a z ktorého je zrejmé, že odúčtovanie súm

z pôžičky navrhovateľa, ktoré vykonali odporca 1) a 2) úmyselne, aby mu nemusela

spoločnosť vrátiť žiadne peniaze, bolo v rozpore so zákonom. Námietku premlčania neuznal

za dôvodnú.

Druhého pojednávania, nariadeného na deň 12. 3. 2004 sa navrhovateľ nezúčastnil

a požiadal o odročenie.

Okresný súd na v poradí treťom pojednávaní dňa 14. 04. 2004 konal

s navrhovateľom a odporcom 1), pretože odporca 2) nemal doručenie na pojednávanie

vykázané opätovne.

Navrhovateľ doložil do spisu znalecký posudok a poukázal na to, že na Úrade

justičnej a kriminálnej polície v Banskej Bystrici prebieha konanie, v ktorom by sa

zodpovednosť odporcov 1) a 2) mohla vyriešiť, a preto navrhol, aby súd zvážil vyžiadanie

spisu č. ČVS: OÚV-740/10-BB-99 a aby toto konanie prerušil až do právoplatného

skončenia uvedeného trestného konania...

Dňa 26. 01. 2005 sa konalo v poradí štvrté pojednávanie, na ktoré sa dostavil len

navrhovateľ a uviedol, že v trestnom konaní, vedenom pod č. ČVS: -2002

si uplatnil nárok na náhradu škody voči odporcovi 1) a 2). Odporca 2) nemal predvolanie

vykázané, preto bolo pojednávanie odročené.

Dňa 23. 03. 2005 sa konalo piate pojednávanie, na ktorom odporca 2) opätovne

nemal vykázané doručenie predvolania...

Vo vyjadrení zo dňa 06. 04. 2005, ktoré predložil na v poradí šiestom pojednávaní,

navrhol odporca 1) návrh zamietnuť. Odporca 2) nemal predvolanie na pojednávanie

vykázané. Pojednávanie bolo odročené.

Dňa 01. 06. 2006 sa konalo v poradí siedme pojednávanie už na krajskom súde (1x),

ktoré bolo pre žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa odročené...

Dňa 05. 10. 2006 sa konalo siedme pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom

zadováženia spisov, týkajúcich sa ukončeného a aj neukončeného trestného konania.

Dňa 09. 02. 2007 bolo krajskému súdu doručené stanovisko navrhovateľa. Dňa

10. 05. 2007 bolo nariadené v poradí ôsme pojednávanie, ktoré bolo odročené.

Pojednávania nariadené na 12. 06. a 09. 10. 2008 boli odročené.

Na pojednávanie dňa 30. 10. 2008 sa prvý krát dostavil aj odporca 2) osobne,

pričom pojednávanie bolo odročené na 04. 12. 2008, na ktorom bolo uložené účastníkom

predložiť otázky na znalca.

Po doručení uznesenia krajského súdu o zaplatení zálohy na znalca zo dňa 08. 12.

2008-Sn-359 navrhovateľovi požiadal tento dňa 17. 12. 2008 o oslobodenie od platenia

zálohy na znalca.

Uznesením krajského súdu zo dňa 16. 02. 2009 nebol navrhovateľ oslobodený, preto

sa proti nemu odvolal.

Odvolanie bolo predložené odvolaciemu súdu dňa 03. 03. 2009. Zároveň

navrhovateľ vzniesol voči konajúcej sudkyni JUDr. S. námietku zaujatosti.

Dňa 10. 02. 2010 Najvyšší súd SR rozhodnutím č. k. -395 zrušil

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici o neoslobodení navrhovateľa od platenia

zálohy na znalca. Spis bol vrátený z NS SR dňa 18. 02. 2010 a v ten istý deň bolo

rozhodnutie zaslané advokátovi navrhovateľa.

Z priloženého prehľadu úkonov vykonaných na Krajskom súde v Banskej Bystrici

vyplýva, že jedine v období od 08. 06. 2005 do 13. 01. 2006, t. j. v čase, kedy zrejme ešte

nebol spis v poradí na vybavovanie, nebol v ňom urobený žiaden úkon, avšak od 13. 01.

2006 boli v konaní sústavne a pravidelne vykonávané úkony, ktoré smerovali k tomu, aby

mohol súd vo veci rozhodnúť, a to až do 03. 03. 2009, kedy bol spis zaslaný na rozhodnutie

o odvolaní navrhovateľa na Najvyšší súd Slovenskej republiky.“

Právny zástupca sťažovateľa na vyjadrenie predsedu krajského súdu reagoval

podaním z 2. marca 20010, v ktorom uviedol:

„... k doručenému vyjadreniu Krajského súdu v B. Bystrici, sp. zn. Spr. 151/10,

z 22. 2. 2010, nemám dôvod vyjadriť sa, nakoľko rozhodujúci z dôkazného hľadiska je stav

zistený konajúcim ústavným súdom v samotnom súdnom spise Krajského súdu v B. Bystrici,

sp. zn. .“

II.

Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento

priebeh namietaného konania:

1. V období od doručenia žaloby okresnému súdu, t. j. od 22. mája 2002 do 8. júna

2005, vo veci konal okresný súd (vec bola vedená pod sp. zn. ), ktorého postup

sťažovateľ nenamieta (v tomto období okresný súd nariadil vo veci spolu šesť pojednávaní,

ktoré boli odročované z dôvodu neúčasti odporkyne v 2. rade; okresný súd vykonal

neúspešne viacero procesných úkonov smerujúcich k zisteniu jej aktuálneho trvalého pobytu

a zabezpečeniu jej účasti na pojednávaní).

2. Dňa 8. júna 2005 okresný súd postúpil spis vedený pod sp. zn.

krajskému súdu, kde bol označený spisovou značkou , pričom 4. januára

2006 bola vec sťažovateľa pridelená sudkyni JUDr. P.

3. Krajský súd po zisťovaní trvalého pobytu odporkyne v 2. rade (úkony z 15. marca

2006, 20. marca 2006 a 6. apríla 2006) nariadil 5. mája 2006 pojednávanie vo veci na 1. jún

2006.

4. Na pojednávaní konanom 1. júna 2006 bez prítomnosti sťažovateľa a odporkyne

v 2. rade (predvolanie jej nebolo doručené) krajský súd uznesením uložil odporkyni

v 1. rade a právnemu zástupcovi sťažovateľa predložiť skutkové a právne vyhodnotenie veci

s návrhom na prípadné dokazovanie, právnemu zástupcovi sťažovateľa krajský súd uložil

predložiť aj právny dôvod uplatnenia pohľadávky a vyhodnotenie iných súdnych konaní,

ktoré súvisia s vecou v lehote 30 dní.

5. Sťažovateľ doručil 26. júna 2006 vyjadrenie k veci a navrhol vykonať znalecké

dokazovanie. Vyjadrenie sťažovateľa bolo doručené právnej zástupkyni odporkyne v 1. rade

26. júla 2006 (odporkyňa v 2. rade si zásielku neprevzala).

6. Pojednávanie konané 5. októbra 2006 bolo odročené s tým, že krajský súd si

vyžiada prehľad všetkých právoplatne skončených, ako aj právoplatne neskončených

trestných konaní súvisiacich z predmetom konania (odporkyňa v 2. rade sa pojednávania

nezúčastnila; predvolanie si neprevzala).

7. Dňa 25. januára 2007 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. M. S.

8. Dňa 30. marca 2007 krajský súd nariadil pojednávanie na 10. máj 2007

(odporkyňa v 2. rade si predvolanie opätovne neprevzala); pojednávanie bolo odročené na

neurčito s tým, že krajský súd bude zisťovať trvalý pobyt odporkyne v 2. rade [žiadosť

krajského súdu zo 16. mája 2007 Registru obyvateľov v Banskej Bystrici (ďalej len

„register“) o oznámenie pobytu odporkyne v 2. rade a oznámenie pobytu jej najbližších

príbuzných; urgencia z 11. júna 2007; oznámenie registra z 27. júla 2007 o trvalom pobyte

odporkyne v 2. rade; žiadosť podpredsedu krajského súdu z 24. augusta 2007 registru vo

veci oznámenia najbližších príbuzných odporkyne v 2. rade – opakovaná žiadosť zo

7. novembra 2007; odpoveď registra zo 16. novembra 2007, podľa ktorej musí byť žiadosť

doplnená podľa požiadaviek vyplývajúcich zo o hlásení pobytu

občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov; žiadosť krajského súdu z 22. novembra 2007 Obvodnému oddeleniu

Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „obvodné oddelenie“) o oznámenie trvalého

pobytu najbližších príbuzných odporkyne v 2. rade; odpoveď obvodného oddelenia

doručená 13. decembra 2007; prípis z 19. decembra 2007 adresovaný rodičom odporkyne

v 2. rade vo veci zistenia jej pobytu...).

9. Krajský súd uznesením z 18. februára 2008 ustanovil odporkyni v 2. rade

opatrovníka, proti ktorému sa odporkyňa v 2. rade podaním doručeným krajskému súdu

25. marca 2008 odvolala.

10. Krajský súd na 14. apríl 2008 nariadil informatívny výsluch odporkyne v 2. rade,

ktorý sa neuskutočnil z dôvodu jej neúčasti (zásielka o konaní informatívneho výsluchu jej

bola doručená až 24. apríla 2008; úkonom z 28. apríla 2008 krajský súd zisťoval

prostredníctvom Pošty 1 v Banskej Bystrici dôvody nedoručenia zásielky a nevrátenia

doručenky, podľa výsledku reklamačného konania bola zásielka prevzatá osobne

odporkyňou 24. apríla 2008).

11. Dňa 19. mája 2008 krajský súd doručoval predvolania na pojednávanie nariadené

na 12. jún 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že zásielka nebola doručená odporkyni v 2. rade,

krajský súd upovedomil účastníkov konania o odročení pojednávania na neurčito prípisom

z 3. júna 2008; odporkyňa v 2. rade sa však 12. júna 2008 osobne dostavila na pojednávanie.

12. Dňa 10. júna 2008 krajský súd doručoval predvolania na pojednávanie nariadené

na 9. október 2008, odporkyňa v 2. rade si neprevzala zásielku; pojednávanie bez

prítomnosti odporkyne v 2. rade bolo uznesením odročené na 30. október 2008 (predvolanie

bolo 10. októbra 2008 osobne doručené odporkyni v 2. rade).

13. Na pojednávaní konanom 30. októbra 2008 boli vypočutí účastníci konania

a pojednávanie bolo odročené na 4. december 2008 pre účely doplnenia dokazovania

(preloženie listinných dôkazov).

14. Krajský súd na pojednávaní konanom 4. decembra 2008 rozhodol o ustanovení

znalca z odboru účtovníctva a pojednávanie odročil na neurčito.

15. Krajský súd uznesením z 8. decembra 2008 uložil sťažovateľovi zaplatiť zálohu

na znalecké dokazovanie; sťažovateľ podaním z 18. decembra 2008 požiadal o oslobodenie

od súdnych poplatkov; krajský súd mu uznesením zo 16. februára 2009 nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov.

16. Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu zo 16. februára 2009;

spis bol pre účely rozhodnutia o odvolaní predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. marca 2009.

17. Dňa 3. marca 2009 sťažovateľ doručil krajskému súdu námietku zaujatosti proti

zákonnej sudkyni, ktorá uznesením zo 17. marca 2009 uložila sťažovateľovi povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku; sťažovateľ doručil krajskému súdu 26. marca

2009 opakovanú žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.

18. Dňa 30. septembra 2009 bol spis pridelený sudkyni JUDr. D. D.

19. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. februára 2010 zrušil

napadnuté uznesenie krajského súdu zo 16. februára 2009 o nepriznaní oslobodenia od

súdnych poplatkov a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie a

dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania

pred krajským súdom je rozhodovanie o žalobe o náhradu škody spôsobenej fyzickou

osobou porušením právnej povinnosti podľa , konštatuje, že

po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy

všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania nesignalizuje ani to, že by

predmetná vec bola zložitá z faktického hľadiska.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou

by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Na druhej strane ústavný súd vzal

do úvahy, že niektoré procesné úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa Občianskeho

súdneho poriadku právo (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, námietka

zaujatosti), mali objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť čiastočne

zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, bol postup samotného krajského súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru môže dôjsť nielen

neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ).

Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu 21. mája 2002 žalobu o náhradu

škody spôsobenej fyzickou osobou porušením právnej povinnosti, pričom vec pôvodne

vedená okresným súdom pod sp. zn. bola postúpená z dôvodu vecnej

príslušnosti 8. júna 2005 krajskému súdu. Po postúpení veci bol krajský súd vo veci nečinný

až do 13. januára 2006, čo uznáva vo svojom vyjadrení aj predseda krajského súdu

s poukazom na to, že to „bolo spôsobené potrebou naštudovania veci postúpenej

z Okresného súdu v Banskej Bystrici“. Ústavný súd túto obranu krajského súdu považuje za

akceptovateľnú.

Činnosť krajského súdu v ďalšom priebehu konania však ústavný súd hodnotí ako

neefektívnu, keďže jeho aktivita sa v podstate až do decembra 2007 sústredila na zisťovanie

trvalého pobytu odporkyne v 2. rade bez toho, aby využil všetky právne prostriedky, ktoré

mu poskytuje na zabezpečenie súčinnosti účastníkov konania Občianskeho súdneho

poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoje zistenia zo spisu, z ktorých

vyplýva, že krajský súd uplatnil na zisťovanie aktuálneho trvalého pobytu odporkyne

v 2. rade obdobné procesné úkony ako okresný súd v období, keď mal spis v dispozícii,

pričom tieto sa už v tom čase ukázali ako neúspešné (neefektívne). K zvýšeniu efektívnosti

postupu krajského súdu došlo až potom, keď uznesením z 18. februára 2008 ustanovil

odporkyni v 2. rade opatrovníka, na ktoré táto bezprostredne reagovala podaním odvolania.

Na skutočnosť, že odporkyňa ani v ďalšom období neposkytovala krajskému súdu

dostatočnú súčinnosť (nepreberanie zásielok), mohol krajský súd reagovať podľa názoru

ústavného súdu účinnejšie (napr. uložením poriadkovej pokuty alebo nariadením jej

predvedenia na pojednávanie).

Neefektívnosť činnosti krajského súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že o nariadení

znaleckého dokazovania rozhodol až 4. decembra 2008, t. j. po tri a pol roku od postúpenia

spisu (viac ako päť a pol roka od podania žaloby). K zbytočnému predĺženiu namietaného

konania zo strany krajského súdu došlo aj v súvislosti s posudzovaním žiadosti sťažovateľa

o oslobodenie od súdnych poplatkov z 18. decembra 2008. Najvyšší súd totiž uznesenie

krajského súdu zo 16. februára 2009, ktorým sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od

súdnych poplatkov, svojím uznesením z 10. februára 2010 zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol: „Súd

prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s dôvodmi

neoslobodenia od súdnych poplatkov...“

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský

súd po takmer piatich rokoch od postúpenia spisu vo veci zatiaľ meritórne nerozhodol,

pričom dosiaľ sa neuskutočnilo ani znalecké dokazovanie, ktorého výsledky sú potrebné

na ustálenie skutkového stavu [krajský súd toto znalecké dokazovanie nariadil ešte

v decembri 2008 (sťažovateľ jeho nariadenie navrhoval už 26. júna 2006)], a na tomto

základe rozhodol, že neefektívnou činnosťou krajského súdu v namietanom konaní došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti

právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 €.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

pokračujúceho porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného

súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení

finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných

ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so

zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania pred krajským súdom (takmer

päť rokov), zohľadňujúc pritom aj jeho celkovú doterajšiu dĺžku, t. j. aj obdobie, počas

ktorého vo veci konal okresný súd (takmer osem rokov od podania žaloby), berúc do úvahy

konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj

dôvody, pre ktoré došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, ústavný súd

považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. J. H. (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri

rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo

o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14

ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j.

spolu v sume 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010