Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 123/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa a

podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V

47/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalšími rozhodnutiami súdov“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2010 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a podľa

ods. 3 listiny, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2009, ako aj

„ďalšími rozhodnutiami súdov“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Správkyňa konkurznej podstaty úpadkyne K. s. r. o., K., odňala Sťažovateľovi jeho

majetok a oznámila mu jeho zapísanie do KP úpadkyne podľa § 19 ZKV. Správkyňa aj

konkurzný súd vyzvali Sťažovateľa na podanie vylučovacej žaloby. Sťažovateľ túto žalobu

podal Krajskému súdu Košice, vec je vedená pod č. k. .

Sťažovateľ následne zistil, že jeho odňatý majetok nie je do súpisu KP úpadkyne

zapísaný, preto podal Okresnému súdu Košice II aj samostatnú žalobu o vydanie vecí

odňatých bez existencie právneho titulu. Vec bola vedená pod č. k. .

Okresný súd Košice II vec odstúpil Krajskému súdu Košice, kde bola vedená pod č. k.

.

Uznesením zo dňa 29. 6. 2006 krajský súd obe veci (vylúčenie aj vydanie) spojil na

spoločné konanie vedené pod č. k. .

Rozsudkom zo dňa 29. 6. 2006, č. k. , Krajský súd v Košiciach žalobu

o vylúčenie vecí z KP úpadkyne zamietol z dôvodu, že Sťažovateľov majetok nebol do súpisu

KP úpadkyne zapísaný a ďalším výrokom rozhodol o povinnosti správkyne vydať

Sťažovateľovi jeho majetok.

Žalovaná správkyňa sa odvolala proti výroku „vydať veci“.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací vytýčil pojednávanie na deň 4. 3. 2008, na ktoré

Sťažovateľa predvolal. Podaním zo dňa 20. 2. 2008 Sťažovateľ požiadal súd

o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní, ktorého sa nevie zúčastniť z finančných

dôvodov a zároveň súdu navrhol alternatívne, aby pojednávanie odročil, nechal

Sťažovateľa dovypočuť prostredníctvom košického súdu, vec vrátil na nové rozhodnutie

prvostupňovému súdu alebo uskutočnil pojednávanie v K. Sťažovateľ súdu zdôraznil, že

chce v plnom rozsahu využiť svoje právo vyjadriť sa k veci, dôkazom a argumentom

žalovanej.

Predvolaním zo dňa 13. 3. 2008 ma súd predvolal na pojednávanie na deň 1. 4.

2008. Podaním zo dňa 20. 3. 2008 som súd požiadal o ospravedlnenie neúčasti na

pojednávaní z finančných dôvodov a zopakoval som svoje procesné návrhy zo dňa 20. 2.

2008, o ktorých súd nerozhodol.

Odvolací súd sa týmito návrhmi vôbec nezaoberal, dňa 1. 4. 2008 uskutočnil

pojednávanie len za prítomnosti žalovanej, zmenil hodnotenie kľúčového dôkazu,

rozhodnutie „vydať veci“ zrušil a vec vrátil na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie,

prvostupňovému súdu.

Podľa názoru Sťažovateľa odvolací súd závažným spôsobom pochybil a preto jeho

rozhodnutie napadol dovolaním zo dňa 28. 6. 2008. Sťažovateľ zároveň požiadal súd

o ustanovenie právneho zástupcu ex offo a navrhol, aby mu súd priznal oslobodenie od

platenia súdneho poplatku za dovolanie.

Uznesením zo dňa 3. 10. 2008 súd Sťažovateľovi oslobodenie od poplatku nepriznal

a právneho zástupcu mu neustanovil.

Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu podaním zo dňa 26. 10. 2008 odvolal. Najvyšší

súd SR ako súd odvolací, uznesením zo dňa 30. 4. 2009, č. k. , prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

Podaním zo dňa 7. 7. 2009 podal Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu dovolanie,

požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní a požiadal

o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie.

Najvyšší súd SR dovolanie odmietol uznesením zo dňa 17. 12. 2009, č. k. 1 Obdo V

47/2009 bez toho, aby bolo rozhodnuté osudnom poplatku a žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu a bez toho, aby bol Sťažovateľ v dovolacom konaní riadne zastúpený...

Sťažovateľ namieta porušenie: svojho práva zakotveného v (1) SR...,

(2) SR..., (3) SR..., (2) SR..., (2) Listiny...,

čl. 37 (3) Listiny..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 13 Dohovoru...

A. Krajský súd Košice pochybil, keď rozhodol o žalobe o vydanie vecí odňatých bez

existencie právneho titulu.

B. Odvolací najvyšší súd pochybil, keď túto chybu krajského súdu nenapravil.

C. Odvolací najvyšší súd pochybil, keď vec dňa 4. 3. 2008 prejednal bez mojej účasti

bez toho, aby rozhodol o mojich procesných návrhoch.

D. Odvolací najvyšší súd pochybil, keď negoval hodnotenie kľúčového dôkazu

prvostupňovým súdom, dôkazu na ktorom bol založený výrok súdu, avšak samotný výrok

ponechal v platnosti.

E. Krajský súd Košice pochybil dôvodom, na ktorom založil neustanovenie právneho

zástupcu v dovolacom konaní.

F. Odvolací NS SR pochybil, keď rozhodnutie krajského súdu o neustanovení

právneho zástupcu potvrdil.

G. Odvolací NS SR pochybil, keď prejednal dovolanie bez toho, aby bola odstránená

prekážka spočívajúca v nezastúpení dovolateľa advokátom.

H. Odvolací NS SR pochybil odmietnutím dovolania.»

Sťažovateľ zároveň uviedol:

„Na spracovanie petitu sťažnosti si netrúfam a navrhujem Súdu, aby pripustil jeho

doplnenie právnym zástupcom, ak mojej žiadosti o jeho ustanovenie vyhovie.

Touto Sťažnosťou sledujem cieľ vyslovenia Ústavným súdom SR porušenia mojich

základných práv v zmysle mojich námietok popísaných v časti II tejto sťažnosti, zrušenia

uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 12. 2009, č. k. , ktorým súd

odmietol moje dovolanie, zrušenia ďalších rozhodnutí súdov, ktoré porušili moje základné

práva a ktorých zrušenie je v právomocí Ústavného súdu SR a vrátenia veci súdu vecne

a miestne príslušnému na nové rozhodnutie.

Zároveň Súdu navrhujem, aby mi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

1 000,- €...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných

práv zaručených , a listiny,

a listiny, (ktoré ako celok tvoria obsah práva na

súdnu a inú právnu ochranu), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

rozhodnutiami všeobecných súdov. V petite sťažnosti žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalšie rozhodnutia súdov“.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napádanému uzneseniu

najvyššieho súdu predchádzalo toto konanie:

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní o vydanie vecí

a vylúčenie vecí z konkurznej podstaty rozsudkom č. k. -280 z 29. júna 2006

rozhodol tak, že:

1. správkyňu konkurznej podstaty (žalovanú) zaviazal vydať sťažovateľovi

(žalobcovi) hnuteľné veci,

2. žalobu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty zamietol,

3. účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podali obaja účastníci konania odvolanie

–správkyňa konkurznej podstaty v časti, kde bola zaviazaná vydať hnuteľné veci,

a sťažovateľ v časti týkajúcej sa trov konania.

Najvyšší súd uznesením č. k. -359 z 1. apríla 2008 rozsudok

krajského súdu v časti týkajúcej sa vydania hnuteľných vecí zrušil a vec vrátil tomuto súdu

na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol:

„... Nie je preto doteraz jednoznačne preukázané, či osobné veci, vydania ktorých sa

žalobca domáha, a ktoré neboli do konkurznej podstaty zahrnuté, sa v objekte úpadcu

nachádzajú, alebo či si ich podľa uvedenej zápisnice prevzal a odniesol. Ak sa má správcovi

konkurznej podstaty uložiť vydať veci, ktoré nesúvisia s majetkom úpadcu, je potrebné

preukázať nielen vlastníctvo k týmto veciam, ale aj skutočnosť, že tieto veci sa v objekte

úpadcu alebo u správcu konkurznej podstaty bez právneho dôvodu nachádzajú, pričom

vzhľadom na ust. možno vychádzať len z dôkazov doteraz predložených.

Od doplnenia dokazovania v uvedenom smere, na základe v spise na nachádzajúcich

písomností, ako aj svedeckých výpovedí, je potom závislý aj výsledok v spore a od tohto sa

odvíjajúce dôvody aj odvolania žalobcu o trovách prvostupňového konania, ktoré vzhľadom

na výsledok v odvolacom konaní nebol dôvod vyhodnotiť, pretože o trovách súd znovu

rozhodne v novom rozhodnutí o veci samej, kde rozhodne aj o trovách odvolacieho

konania.“

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie a zároveň

požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov

advokátov.

Krajský súd uznesením č. k. -404 z 3. októbra 2008 sťažovateľovi

nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a neustanovil mu ani zástupcu z radov

advokátov, pričom vychádzal z celkových majetkových pomerov sťažovateľa.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol uznesením č. k. -416 z 30. apríla 2009 tak, že ho ako

vecne správne potvrdil.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2009 odmietol pre

neprípustnosť, pričom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, preto preskúmal postup

prvostupňového i odvolacieho súdu v predmetnej veci a dospel k názoru, že ako súd prvého

stupňa, tak ani odvolací súd svojím postupom neodňali žalobcovi možnosť konať pred

súdom odvolacím alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.

Prvostupňový súd v súlade s ust. , ako i ust. pomery

účastníka konania – žalobcu, riadne zistil a následne právne vyhodnotil... odvolací súd

postup prvostupňového súdu riadne v rámci odvolacieho konania preskúmal...

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné.“

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ústavný súd uvádza, že ustanovenie limituje

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa

ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci ().

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa

v uvedenom konaní domáhal ochrany svojich práv podaním opravných prostriedkov

(odvolaní), o ktorých aj najvyšší súd rozhodol.

Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v tomto smere ochranu základným právam

a slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, na základe opravných prostriedkov,

ktorá vyplýva priamo z ustanovení ( a nasl., resp.

a nasl.), vylučuje (s ohľadom na znenie ) právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať o sťažnosti smerujúcej priamo proti procesnému postupu

a rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa.

Ústavný súd v danom prípade považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za

účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd. V rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia sa odvolací súd musí vyrovnať s rovnakými skutkovými

a právnymi argumentmi uvedenými v odvolaní, ako sťažovateľ uvádza v konaní o sťažnosti

pred ústavným súdom.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených základných

práv a slobôd najvyšším súdom a zároveň požiadal o zrušenie jeho uznesenia sp. zn.

V 47/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalších rozhodnutí súdov“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v sťažovateľom napádaných

rozhodnutiach (uznesenie sp. zn. zo 17. decembra 2009, uznesenie č. k. 1

Obo 113/2008-416 z 30. apríla 2009, ako aj uznesenie č. k. -359 z 1. apríla

2008) dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery, t. j. dospel k logickým

a ústavne konformným záverom, pričom vychádzal z platnej a účinnej právnej úpravy

(). Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom týchto rozhodnutí,

ako aj jeho tvrdenia o pochybení najvyššieho súdu nie sú dôkazom o ich neústavnosti

a nezakladajú ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že právo na súdnu a inú právnu ochranu

vyplývajúce z až (a teda aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru), aj právo na právnu pomoc podľa a právo na

zabezpečenie konania bez zbytočných prieťahov podľa nemôže

všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. K porušeniu práva na súdnu a inú

právnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

() alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, sťažovateľ neuviedol konkrétne,

akým postupom všeobecného súdu malo byť porušené jeho základné právo na právnu

pomoc podľa a základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd sa teda prednostne musel vysporiadať

s identifikáciou základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a ustálil,

že sťažovateľ prioritne namieta základné právo na súdnu ochranu podľa .

Taktiež nejde o porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na

spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na

základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že

ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

ústavný súd uviedol: „Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby

a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených

dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na

aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom“ ().

V zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre

jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním štátneho orgánu

alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak

ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom tohto orgánu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ), a preto

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010