Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 140/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. marca 2009, ako aj postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. januára 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

8. februára 2010 doručené podanie Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. K., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd 2“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. marca 2009, ako aj

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. januára 2010. Toto podanie sťažovateľ doplnil ďalšími

podaniami doručenými ústavnému súdu 12. februára 2010, 1. marca 2010 a 5. marca 2010

a dvomi podaniami doručenými ústavnému súdu z 15. marca 2010.

Po posúdení obsahu podaní ústavný súd dospel k záveru, že ich treba posudzovať

ako sťažnosť podľa , pretože sa nimi sťažovateľ domáha vyslovenia

namietaného porušenia svojich základných práv označeným konaním okresného súdu 1

a okresného súdu 2 a jeho rozsudkom z 3. marca 2010 a po doplnení svojho podania

aj označeným konaním krajského súdu a jeho rozsudkom z 11. januára 2010.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v konaní okresného

súdu 1 vedenom pod sp. zn. , v ktorom je v postavení žalovaného. Sťažnosť

podal z dôvodu, že okresný súd 1 nezastavil toto konanie napriek tomu, že žalobca v určenej

lehote nezaplatil súdny poplatok (termín splatnosti bol 22. decembra 2003, ale ho zaplatil

až 23. decembra 2003). Napriek tomu okresný súd 1 vydal platobný rozkaz

sp. zn. z 23. apríla 2004, proti ktorému podal sťažovateľ odpor a následne

okresný súd 1 vydal rozsudok č. k. -110 z 10. februára 2005, proti ktorému podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. -138

z 9. februára 2006 tak, že ho zrušil a vrátil vec okresnému súdu 1. na ďalšie konanie.

V nadväznosti na toto rozhodnutie sudcovia okresného súdu 1 oznámili predsedovi súdu

skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení, na základe čoho došlo následne k ich vylúčeniu

z prerokúvania a rozhodovania veci. Krajský súd „pridelil“ vec okresnému súdu 2, ktorý

rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -269 z 3. marca 2009, proti ktorému

sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté 11. januára 2010 a napadnutý

rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. februára 2010.

Sťažovateľ vo svojich podaniach z 8. a 12. februára 2010 žiadal, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Právo podnecovateľa Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 a podľa Dohovoru o ochrane základných práv

a slobôd v znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Humennom vo veci vedenej

pod sp. zn. a následne postupom a rozhodnutím č. k. -269 zo

dňa 3. marca 2009 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Prešov č. k. -269 zo dňa

3. marca 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie

a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.“

Okrem toho žiadal, aby mu ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie

v sume 20 000 €.

Sťažovateľ doplnil svoje podanie ďalším „doplnením podnetu zo dňa

26. januára 2010“, doručeným ústavnému súdu 1. marca 2010, v ktorom uviedol,

že 26. februára 2010 mu bol jeho právnym zástupcom doručený rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 11. januára 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu 2.

Postup krajského súdu považuje sťažovateľ za postup, ktorým krajský súd porušil jeho

základné právo podľa a požadoval:

„Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 11. 1. 2010

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie bez

zbytočných prieťahov.“

Dňa 5. marca 2010 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie, v poradí už štvrté podanie

označené ako „upresnenie podania“, ktorým sťažovateľ opakovane rozšíril svoju sťažnosť

aj na postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a z tohto dôvodu žiada vysloviť porušenie svojich práv aj vo veci vedenej na krajskom súde

v Prešove pod sp. zn. “ s upresnením petitu v bode 1 pôvodného návrhu

petitu.

Dňa 15. marca 2010 sťažovateľ doručil ústavnému súdu „sťažnosť pre porušenie

práva na súdnu ochranu podľa a pre porušenie

na konanie bez zbytočných prieťahov

a pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 v konaní vedenom na Okresnom

súde Humenné pod sp. zn. , následne postupom a rozhodnutím Okresného

súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a následne postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. “.

Vo vzťahu k okresnému súdu 1 sťažovateľ namieta nerešpektovanie svojej „neúplnej

pasívnej legitimácie v spore“, kde bol v pozícii žalovaného, a to spolu s Ing. J. M., keď

predmetom označeného konania pred okresným súdom 1 bolo nezaplatenie nájomného za

prenajaté nebytové priestory vyplývajúceho z uzatvorenej nájomnej zmluvy č. 512-037/96

o prenájme nebytových priestorov. V čl. IV bode 7 tejto zmluvy sa obaja nájomcovia

zaviazali, že „ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy voči prenajímateľovi

spoločne a nerozdielne“. Túto skutočnosť nikto v konaní nespochybnil, napriek tomu sa

žalobca domáhal plnenia na základe svojho žalobného nároku z 11. novembra 2003, a to

peňažného plnenia s príslušenstvom len od sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa mal

okresný súd 1, okresný súd 2 a tiež krajský súd žalobný návrh zamietnuť pre „neúplnú

pasívnu legitimáciu“ sťažovateľa v spore.

Okresný súd 2 návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol a vo svojom

rozsudku sp. zn. z 11. januára 2010 krajský súd toto rozhodnutie potvrdil,

hoci podľa názoru sťažovateľa svoje rozhodnutie nepodložil žiadnymi právnymi

argumentmi, a preto je podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu v tejto časti

nepreskúmateľný a nečitateľný.

Podľa sťažovateľa je zrejmé, že okresný súd 2 mal konanie prerušiť, a nie

rozhodovať vo veci samej svojím rozsudkom z 3. marca 2009. Podľa sťažovateľa z veci

potom logicky vyplýva, že samotný rozsudok okresného súdu 2 č. k. -269

z 3. marca 2009 je nezákonný, a teda nemal byť vôbec vydaný pred prerušením konania.

Krajský súd mal tento rozsudok okresného súdu 2 uznesením zrušiť a vec vrátiť okresnému

súdu 2 na ďalšie konanie. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že okresný súd 2 a krajský súd

mali povinnosť odmietnuť podanie, lebo podanie má také nedostatky, bez odstránenia

ktorých nemožno v konaní pokračovať. Na doplnenie podania bol žalobca vyzvaný

v uznesení okresného súdu 2 č. k. -158 zo 14. augusta 2006 v lehote do 15

dní pod hrozbou odmietnutia jeho podania, ak nebude doplnené. Napriek tomu, že žalobca

podanie nedoplnil a ani na výzvu nereagoval, okresný súd jeho návrh neodmietol, napriek

písomnému upozorneniu doručenému žalobcovi. Žalobca zareagoval až na opakovanú

výzvu okresného súdu 2 z 3. novembra 2006 (prvá výzva bola zo 14. augusta 2006),

a to svojím vyjadrením z 23. novembra 2006. Okresný súd 2 uznesením

č. k. -168 z 2. februára 2007 konanie zastavil, avšak krajský súd toto

uznesenie svojím uznesením č. k. -198 z 31. marca 2008 zrušil. Sťažovateľ

zastáva názor, že okresný súd 2 mal zákonnú povinnosť pred zastavením konania odmietnuť

podanie žalovaného. Pretože okresný súd 2 takto nikdy nerozhodol, porušil podľa

sťažovateľa jeho základné právo podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že vo svojom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu 2 predložil ako hlavný dôvod svojej sťažnosti sfalšovanie dátumu uzavretia

nájomnej zmluvy 20. decembra 1996, k čomu v tento deň nikdy nedošlo, na čo má ďalšie

dôkazy. Krajský súd sa touto „sfalšovanou“ zmluvou vyrovnal tak, že sťažovateľ údajne

nepredložil alebo neoznačil všetky dôkazy pred vyhlásením rozhodnutia okresného súdu 2

vo veci samej, ale až v odvolaní (teda nenamietal uvedené skutočnosti v konaní okresného

súdu 2). Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu 2

a zamietnuť žalobný návrh žalobcu z 11. novembra 2003, pretože sťažovateľ na súde prvého

stupňa predložil relevantné dôkazy spochybňujúce opodstatnenosť uplatneného nároku.

Na základe uvedeného dospieva sťažovateľ k záveru, že okresný súd 1, okresný súd 2

a krajský súd ignorovali rozhodnutie okresného súdu 1 č. k. -112

z 10. októbra 2002 (podľa ktorého je nájomná zmluva predložená žalobcom falzifikátom),

rozhodli vedome v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím, čo pre sťažovateľa

znamená porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom na skutočnosť, že „súd“ mal od počiatku skúmať, či sú splnené

podmienky konania, a vzhľadom na to, že konanie je postihnuté nedostatkom pasívnej

legitimácie sťažovateľa v spore, ako aj inými nedostatkami, mali označené súdy konanie

už na začiatku zastaviť. Tým, že okresný súd 1 tak neurobil, musel sťažovateľ zbytočne

strpieť byť nezákonným účastníkom konania viac ako šesť rokov, čo mu spôsobilo značné

psychické stresy a stratu viery v spravodlivé súdne konanie. Z tohto dôvodu žiada priznať

v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti aj primerané finančné zadosťučinenie

za zbytočné prieťahy v konaní.

Sťažovateľ ostatným podaním doručeným ústavnému súdu 15. marca 2010 žiada,

aby ústavný súd takto rozhodol:

1.

Právo Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v

znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Humennom vo veci vedenej pod sp.zn.

a postupom Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod sp.zn.

a jeho rozudkom č.k. -269 zo dňa 3.3.2009 a postupom Krajského súdu v

Prešove vo veci vedenej pod sp.zn. a jeho rozhodnutím č.k. zo

dňa 11.1.2010 porušené bolo.

2.

Rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. -269 zo dňa 3.3.2009

a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. zo dňa 11.1.2010 sa zrušuje

a vec sa vracia na Okresný súd Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných

prieťahov.

3.

Ing. J. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur, ktoré

sú Okresný súd Humenom a Okresný súd Prešov povinní uhradiť spoločne a nerozdielne do

2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

4.

Ing. J. J. sa priznáva náhrada trov konania v sume 223,46 eur, ktoré je Okresný súd

Prešov povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. K., H. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okrem toho sťažovateľ doručil ústavnému súdu 15. marca 2010 návrh na odloženie

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 11. januára 2010.

Navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Prešov zo dňa 11.1.2010

č.k. , ktorým som bol ako žalovaný zaplatiť navrhovateľovi sumu

6.525,64 eur s 13 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.947,84 eur od 7.2.2003

do zaplatenia a zo sumy 577,81 eur od 10.4.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku a trovy konania 326,13 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sa odkladá.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Znamená to, že právomoc ústavného

súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom subsidiárna, ak má účastník konania

pred všeobecným súdom k dispozícii účinné právne prostriedky na zabezpečenie ochrany

svojich základných práv alebo slobôd, na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov [

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, , ) musí

ich predtým, ako sa obráti so svojou sťažnosťou na ústavný súd, vyčerpať; inak ústavný súd

jeho sťažnosť odmietne podľa .

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje

bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že sťažnosť

nemá náležitosti predpísané zákonom, že je neprípustná alebo podaná niekým zjavne

neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa môže

ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom

konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal

z týchto zistení:

1. Vec napadla na okresný súd 1 na základe žalobného návrhu žalobcu voči

sťažovateľovi a ďalšiemu nájomcovi prenajatých priestorov 11. novembra 2003 a bola

jej pridelená sp. zn. ;

2. Okresný súd 1 vydal 23. apríla 2004 platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ

podal odpor. Následne bola veci pridelená sp. zn. ; žalobný návrh

znel na zaplatenie povinného plnenia s príslušenstvom z dôvodu zaplatenia

nájomného vyplývajúceho z nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanými pod

č. 512-037/96 dňa 20. decembra 1996;

3. Okresný súd 1 rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -110

z 10. februára 2005, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

4. Krajský súd uznesením č. k. -138 z 9. februára 2006 rozsudok

okresného súdu 1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. V nadväznosti na toto rozhodnutie sudcovia okresného súdu 1 oznámili predsedovi

skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení, a následne boli krajským súdom vylúčení

z prerokovávania a rozhodovania veci. Vec bola „pridelená“ okresnému súdu 2.

6. Okresný súd 2 rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -269

z 3. marca 2009, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.

7. Dňa 18. júna 2009 okresný súd 2 zaslal spis v dôsledku podaného odvolania

krajskému súdu.

8. V čase, keď sa vec nachádzala na krajskom súde, doručil sťažovateľ ústavnému súdu

- 8. februára 2010 svoje prvé podanie označené ako „podnet“, v ktorom sa domáhal

vyslovenia porušenia svojich práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu 1 a okresného

súdu 2 (t. j. v čase, keď krajský súd už o odvolaní rozhodol);

- 12. februára 2010 doplnenie svojho podnetu z 26. januára 2010 o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €;

- 1. marca 2010 ďalšie doplnenie, ktorým sa dožadoval zrušenia rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 11. januára 2010 a vrátenia veci okresnému súdu 1

na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov,

- 5. marca 2010, upresnenie svojho podania o petit rozhodnutia tak, že ho rozšíril

aj na postup a rozhodnutie krajského súdu;

- 15. marca 2010 ďalšie podanie, v ktorom požadoval odložiť vykonateľnosť rozsudku

krajského súdu;

- 15. marca 2010 nové znenie podania označené už ako sťažnosť s priloženým

splnomocnením na svoje zastupovanie pred ústavným súdom advokátom, upravenou

sťažnosťou vrátane novej formulácie petitu.

Je jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd

v čase, keď už vec bola rozhodnutá na krajskom súde a svoju sťažnosť smerujúcu proti

postupu a rozhodnutiu krajského súdu rozšíril navyše až v čase, keď rozsudok krajského

súdu už bol právoplatný (25. februára 2010).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa musel zohľadniť

predovšetkým tieto skutočnosti, a v tejto pozícii posúdiť sťažnosť vrátane jej doplnení,

t. j. posúdiť stav v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými konaniami okresného súdu 1,

okresného súdu 2 a krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej

neistoty (). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti

na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v (čo platí

aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo

dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis

mutandis , , , ).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa ústavnej ochrany svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v napadnutom konaní okresného súdu 1 a okresného súdu 2 domáha až v čase, keď

k porušovaniu označených práv sťažovateľa už nemohlo dochádzať (vec sa od júna 2009

nachádzala na krajskom súde, pričom napadnutý rozsudok okresného súdu,

a to č. k. -168 z 3. marca 2009, v časti, v ktorej bol návrh žalovaného

na prerušenie konania zamietnutý, nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2009), a preto

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Rovnako ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, lebo

v čase, keď sťažovateľ namietal porušenie týchto svojich práv krajským súdom, bola už vec

aj na krajskom súde právoplatne skončená (25. februára 2010). Sťažovateľ namietal

porušenie svojich práv krajským súdom podaním doručeným ústavnému súdu osobne

1. marca 2010.

Navyše ústavný súd dodáva, že čo sa týka konania sp. zn. vedeného

na krajskom súde, konanie začalo na krajskom súde v júni 2009 a krajský súd vo veci

rozhodol 11. januára 2010. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už táto sama

skutočnosť nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti

v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaniami a rozhodnutiami okresného súdu 1

a okresného súdu 2

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených práv

podľa a dohovoru postupom okresného súdu 1 v konaní

vedenom pod sp. zn. a okresného súdu 2 v konaní vedenom

pod sp. zn. konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný

na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V je totiž zakotvená zásada

subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, podľa ktorej je ústavný súd

oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane

nerozhoduje iný súd. V danom prípade o obidvoch rozsudkoch okresného súdu 1

a okresného súdu 2, ako aj o postupe, ktorý predchádzal ich vydaniu, rozhodoval krajský

súd ako súd odvolací, t. j. sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv právnymi

prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. januára 2010

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť

rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ),

ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Ústavný súd v kontexte uvedeného poukazuje na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru

neuvádza nič konkrétne o tom, ako má byť vec posudzovaná, resp. ako majú byť

posudzované dôkazy, ktoré má všeobecný súd k dispozícii, iba zakladá vo všeobecnosti

právo na spravodlivé súdne konanie. Jeho obsahom však nie je právo na prejednanie

záležitosti, ktoré by malo byť konformné s právnym názorom niektorého účastníka konania.

Článok 6 ods. 1 dohovoru rovnako neupravuje prípustnosť dôkazov, pričom podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ide o oblasť podriadenú predovšetkým

vnútroštátnemu právu a vyhodnotenie dôkazov predložených stranami sporu prináleží

zásadne vnútroštátnym súdom. Judikatúra ESĽP zaväzuje súdy, aby svoje rozhodnutia

odôvodňovali, avšak tento záväzok nemôže byť ponímaný tak, že sa vyžaduje podrobná

odpoveď na každý argument účastníka konania (Van Hurk v. Holandsko, 1994).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP.

Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz

v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp

riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať

dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť

ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa

rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení

prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných

článkov a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia

zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za

zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis ).

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2010, ktorým rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu 2

č. k. -269 z 3. marca 2009 tak, že ho podľa ako vecne správny

potvrdil s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie konania (voči

tomuto výroku napadnutého rozsudku okresného súdu 2 sťažovateľ nepodal odvolanie),

a zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta tieto skutočnosti:

- krajský súd nezamietol žalobný návrh navrhovateľa „pre neúplnú pasívnu

legitimáciu sťažovateľa v spore“, čím poprel vzájomnú solidaritu sťažovateľa a ďalšieho

žalovaného (povinného) v označenom konaní,

- nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu,

že návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol,

- napadnutý rozsudok nemal byť vydaný pred prerušením konania, ale krajský súd

mal napadnuté rozhodnutie okresného súdu 1 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,

-krajský súd mal povinnosť odmietnuť podanie žalobcu z 11. novembra 2003, ktorým

na výzvu okresného súdu 1 na doplnenie podania zareagoval až po uplynutí súdom určenej

lehoty a až na opakovanú výzvu súdu,

- krajský súd nereagoval na námietku sťažovateľa o „falošnosti zmluvy“, na základe

ktorej vznikla sťažovateľovi povinnosť tým, že nepredložil všetky dôkazy pred vydaním

rozhodnutia vo veci samej, ale až v odvolacom konaní, resp. v odvolaní,

- krajský súd „ignoroval“ právoplatné rozhodnutie okresného súdu 1 č. k

-112 z 10. októbra 2002.

Krajský súd odôvodnil odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok takto:

- k námietke sťažovateľa uvedenej v odvolaní, že boli splnené zákonné podmienky

na odmietnutie žalobného návrhu už v konaní vedenom pod sp. zn. na okresnom

súde 1, krajský súd uviedol:

„K námietke, že boli splnené zákonné podmienky na odmietnutie žalobného návrhu

už v konaní vedenom pod sp. zn. , pretože v lehote 15 dní od doručenia uznesenia

žalovaný nedoplnil svoje podanie a nepreukázal, že JUDr. A. C. bol oprávnený konať

za žalobcu podľa ust. , treba uviesť, že márne uplynutie lehoty určenej

súdom účastníkovi konania k odstráneniu vád jeho nesprávneho, alebo neúplného podania

nespôsobuje nemožnosť vady podania odstrániť neskôr, dokiaľ súd z ich neodstránenia

nevyvodil zákonom predvídané následky.“

- k „neodmietnutiu“ podania žalobcu okresným súdom 2 krajský súd uviedol:

„K ďalšej námietke, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k odmietnutiu podania

žalobcu ani po tom, čo súd prvého stupňa ho na doplnenie podania opätovne vyzval, treba

uviesť, že súd prvého stupňa vyvodil z uvedeného následky zákonom predvídané v ust.

a konanie zastavil. Odvolací súd svojim skorším rozhodnutím zo dňa

31. 3. 2008 uvedené uznesenie zrušil s tým, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu

žalobca písomným podaním doručeným súdu 29. 11. 2006 potvrdil, že JUDr. A. C. ako

zamestnanec ŽSR „poverený vedením odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania-

mal oprávnenie v inkriminovanom období 11. 11. 2003 podpisovať žalobné návrhy za ŽSR

na základe poverenia generálneho riaditeľa Ing. R. V., o čom svedčí „poverenie -

splnomocnenie č. 1" zo dňa 1. 8. 2003, ktoré podpísal v tom čase novovymenovaný

generálny riaditeľ Ing. R. V.. Preukázanie, že pracovník je oprávnený konať za právnickú

osobu patrí k podmienkam konania. Potvrdenie žalobcu doručené súdu 29. 11. 2006 podľa

názoru odvolacieho súdu postačuje na preukázanie, že JUDr. A. C. bol oprávnený konať

v tejto veci za žalobcu. Nedostatok podmienky konania bol týmto odstránený.“

- k námietke, že žalobca sa domáha žalovanej sumy len od sťažovateľa a nie aj od ďalšieho

povinného podľa zmluvy č. 512-037/96, keďže sú „spoloční a nerozdielni nájomcovia“

a k „neúplnej pasívnej legitimácii“ sťažovateľa krajský súd uviedol:

„K ďalšej námietke, že žalobca sa domáha zaplatenia žalovanej sumy len

od žalovaného napriek tomu, že v zmluve č. 512/037-96 je okrem žalovaného uvedený

aj Ing. J. M., podľa názoru žalovaného s Ing. J. M. sú spoloční a nerozdielni nájomcovia

a túto právne relevantnú skutočnosť súd nezohľadnil, mal žalobu zamietnuť v dôsledku

neúplnej pasívnej legitimácie, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle

ktorej spoločný solidárny záväzok nezakladá sám osebe nerozlučné spoločenstvo

v občianskom súdnom konaní. Právnym následkom pasívnej solidarity vo vzťahu veriteľa

k dlžníkom je to, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka.“

- k „sfalšovaniu“ nájomnej zmluvy č. 512-037/96 a k doplneniu dôkazov sťažovateľa

v odvolaní krajský súd uviedol:

„Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že nájomná zmluva č. 512-037/96 je sfalšovaná

a nemožno z nej vyvodiť žiadne právne následky, ako aj k tvrdeniu, ktoré obsahuje písomné

podanie žalovaného - doplnenie dôkazov k odvolaniu zo dňa 15. 6. 2009 súdu doručenému

24. 6. 2009 je treba uviesť nasledovné:

v rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej.

Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ust.

ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť

ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej a tiež, že na dôkazy označené a predložené

neskôr nebude prihliadnuté. Ak bol účastník konania riadne poučený v zmysle ust. § 120

ods. 4 , môže skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neuplatnil v konaní pred súdom prvého

stupňa uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne určených v § 205a písm. a) až d)

Takéto, pred súdom prvého stupňa neuplatnené skutočnosti alebo dôkazy sú pri

odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)

alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa ,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia

súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že na pojednávaní dňa 11. 12. 2008 bolo

účastníkom konania dané poučenia podľa ust. a účastníci

sa na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 3. 3. 2009 pred vyhlásením dokazovania

za skončené vyjadrili, že ďalšie dôkazy nenavrhujú. Keďže hore uvedené skutočnosti

žalovaný namietal až v podanom odvolaní, odvolací súd na ne nemohol prihliadať.

K námietke žalovaného uvedenej v písomnom podaní zo dňa 2. 7. 2007 je treba uviesť,

že nebol dôvod zo strany súdu prvého stupňa na zastavenie konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku, ak žalobca súdny poplatok uhradil aj po 10 dňovej lehote určenej súdom.

Poplatková povinnosť žalobcu trvala aj po tejto lehote určenej súdom a zo strany súdu

prvého stupňa po úhrade súdneho poplatku nebol dôvod na zastavenie konania.“

K nesprávnosti údajov vo faktúrach krajský súd uviedol:

„K ďalším námietkam uvedeným žalovaným v podanom odvolaní je treba uviesť,

že súd prvého stupňa sa s týmito námietkami náležitým spôsobom vyporiadal a v tomto

smere sa odvolací súd s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v plnom rozsahu

stotožňuje. Dôvody, ktoré uvádza súd prvého stupňa vo vzťahu k týmto ostatným námietkam,

a to, že zo strany žalobcu boli fakturované aj nebytové priestory, ktoré neboli v čase

fakturácie určené na prevádzkovanie obchodu a služieb a žalovaný ich preto nemohol

využívať na podnikanie podľa živnostenského listu, že údaje uvedené vo faktúrach, ktoré

predložil žalobca obsahujú také nedostatky, ktoré vylučujú ich úhradu, že žalovanému

nebolo vyhovené žiadosti o zmenu určenia uvedených miestností na poskytovanie obchodu

a služieb, že na žiadosť žalovaného bolo odstavené teplo, čím sa znemožnilo užívanie,

sú v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa správne a presvedčivé.“

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa vysporiadal so všetkými

odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré sa zásadne zhodujú s námietkami, ktoré sťažovateľ

uviedol v súvislosti s namietaným porušením jeho práv aj označeným rozsudkom krajského

súdu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil označený rozsudok

okresného súdu, obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatočné skutkové aj právne

dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa a nemožno

ho považovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých založil svoje

rozhodnutie, nie sú podľa názoru ústavného súdu rozporné alebo svojvoľné. Hodnotenia

dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili

do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský

súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil

sa aj s jeho právnym názorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne

preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd

žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd dospel.

Ústavný súd zhodne s ESĽP zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v sťažovateľom

predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk v. Holandsko 1994, správa

Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996). Je vecou ústavnej zodpovednosti

celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny,

primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

K námietke sťažovateľa, ktorá nebola predmetom odvolacieho konania a je založená

na konštatovaní sťažovateľa, že krajský súd ignoroval právoplatné rozhodnutie okresného

súdu č. k. -112 z 10. októbra 2002, ústavný súd uvádza, že predmetné

rozhodnutie okresného súdu 1 sťažovateľ ako dôkaz k svojej sťažnosti ústavnému súdu

nepriložil; to však nič nemení na skutočnosti, že okresný súd 2 sa k uzavretiu nájomnej

zmluvy č. 512-037/96 explicitne vyjadril (a krajský súd sa potvrdením napadnutého

rozsudku okresného súdu 2 s jeho názorom stotožnil). Okresný súd 2 sa vo svojom rozsudku

č. k. -269 z 3. marca 2009 k predmetnej veci vyjadril takto:

„... Medzi žalobcom ako prenajímateľom a nájomcami - žalovaným a Ing. J. M., bola

pod č. 512-037/96 uzavretá nájomná zmluva- datovaná je dňom 20.12.1996.

Predmetom nájmu boli nebytové priestory špecifikované v nájomnej zmluve,

nájomcovia sa zaviazali platiť prenajímateľovi nájomné vo výške 200,- Sk/m2, spolu sumu

159.714,- Sk za rok. Podľa zmluvy nájomné malo byť platené štyrikrát ročne, vždy k 5.2.,

5.5., 5.8. a 5.11. príslušného kalendárneho roka na základe predložených faktúr. Nájomná

zmluva uzatvorená bola na dobu určitú 20 rokov. Podľa článku 3. tejto zmluvy nájomca

bude prenajatý nebytový priestor užívať na účely uvedené v živnostenskom liste

a na prenajímanie tretej osobe na obchodné účely po predchádzajúcom súhlase

prenajímateľa.

Mesto Humenné vydalo pod č. MsU-OSMaPČ 204/97 dňa 4.2.1997 rozhodnutie, ktorým

na základe žiadosti žalobcu súhlasí s uzavretím zmluvy o nájme pre nájomcov J. M.

a Ing. J. J.

„... Na základe návrhu žalobcu zo dňa 25.10.2000 vedené bolo na Okresnom súde

Humenné pod sp.zn. konanie o vypratanie žalovaného ako aj Ing. J. M.

z priestorov, ktoré im žalobca prenajal nájomnou zmluvou č. 512 037/96 z 21.12.1996;

podľa žalobcu je táto nájomná zmluva neplatná, pretože nebol k nej daný predchádzajúci

súhlas obce, Mesto Humenné súhlas udelilo až 4.2.1997. Okresný súd Humenné rozsudkom

-112 z 10.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.12.2002 návrh žalobcu

zamietol; podľa súdu nájomná zmluva bola uzavretá až po 4.2.1997, po predchádzajúcom

súhlase Mesta Humenné čo vyplynulo z vykonaných dôkazov.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Účastníci konania uzavretím nájomnej zmluvy č. 512-037/96 vstúpili do záväzkového

vzťahu s dohodnutým predmetom tohto záväzkového vzťahu, pričom obsahom záväzkového

vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré z nájomnej zmluvy vyplývajú.

Nájomná zmluva je vo svojej podstate zmluvou odplatnou, absencia dohody o výške

a splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia je dôvodom pre neplatnosť zmluvy o nájme,

pokiaľ jej predmetom je nájom nebytových priestorov.

Podľa v znení účinnou v rozhodnom období, zmluva musí

mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného

a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas. Čas, na ktorý sa nájom

uzaviera.

Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia nebytové priestory sa prenajímajú na účely,

na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno

prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru, pokiaľ národný výbor

do pätnástich dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas

bol udelený. Podľa ods. 4 tohto zákonného ustanovenia pokiaľ sa zmluva uzavrie bez

súhlasu národného výboru podľa ods. 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa

ods. 3, je neplatná.

Z dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané vyplýva, že nájomná zmluva, ktorá bola pod č. 512-

037/96 uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou platnou, jej zmluvnými stranami sú

subjekty, ktoré do tohto záväzkového vzťahu boli oprávnené vstúpiť, zmluva má všetky

zákonom predpokladané náležitosti.“

Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že dátum

uzavretia nájomnej zmluvy č. 512-037/96 uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom

a Ing. J. M. bol falšovaný a na tomto základe okresný súd 1, okresný súd 2 a krajský súd

rozhodovali, a nemožno súhlasiť ani s tým, že tieto súdy sťažovateľom uvádzané

rozhodnutie v sťažnosti č. k. -112 z 10. októbra 2002 ignorovali.

Sťažovateľ namieta aj nesprávne údaje uvedené vo faktúrach, ktoré mal na základe

žalobného návrhu žalobcu uhradiť; k sťažnosti priložil rozsudok okresného súdu 1

č. k. -193 z 21. decembra 2004, ktorý bol právoplatný 9. marca 2005 a týkal

sa úhrady iných faktúr, a to za dodávky tepla za november až december 2000

do podnikateľských priestorov sťažovateľa, ktorý tento užíval práve na základe nájomnej

zmluvy č. 512-037/96, podľa ktorej bol sťažovateľ povinný uhrádzať odber elektrickej

energie, tepla, vody a tuhého komunálneho odpadu „zvlášť“ (čl. IV bod 5 nájomnej zmluvy

č. 512-037/96). Otázka falšovania označenej nájomnej zmluvy nebola predmetom tohto

konania.

Čo sa týka námietky uvedenej v sťažnosti a týkajúcej sa prerušenia konania, táto

nebola predmetom preskúmania krajského súdu v rámci odvolacieho konania; sťažovateľ

sa proti tomuto výroku rozhodnutia prvostupňového súdu neodvolal, t. j. nevyužil podľa

účinný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu

jeho práv poskytuje v systéme všeobecných súdov, čo vylučuje právomoc ústavného súdu

rozhodovať o tejto námietke, a je dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa

pre nedostatok jeho právomoci. Rozhodnutie okresného

súdu 2, ktorým návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, nadobudol právoplatnosť

15. apríla 2009, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa

z dôvodu, že v tejto časti bola sťažnosť podaná

oneskorene.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde uzavrel, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade

sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa a dohovoru a namietaný

rozsudok nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorá by mohla byť predmetom

posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej, sťažnosť pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010