Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 140/2010
PDF · 428.33 KB
No categories available
IV. ÚS 140/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 151/2004, postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 177/2006 a jeho rozsudkom z 3. marca 2009, ako aj postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 199/09 a jeho rozsudkom z 11. januára 2010,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
8. februára 2010 doručené podanie Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. K., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 151/2004, postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd 2“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 177/2006 a jeho rozsudkom z 3. marca 2009, ako aj
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 199/09 a jeho rozsudkom z 11. januára 2010. Toto podanie sťažovateľ doplnil ďalšími
podaniami doručenými ústavnému súdu 12. februára 2010, 1. marca 2010 a 5. marca 2010
a dvomi podaniami doručenými ústavnému súdu z 15. marca 2010.
Po posúdení obsahu podaní ústavný súd dospel k záveru, že ich treba posudzovať
ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sa nimi sťažovateľ domáha vyslovenia
namietaného porušenia svojich základných práv označeným konaním okresného súdu 1
a okresného súdu 2 a jeho rozsudkom z 3. marca 2010 a po doplnení svojho podania
aj označeným konaním krajského súdu a jeho rozsudkom z 11. januára 2010.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v konaní okresného
súdu 1 vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2004, v ktorom je v postavení žalovaného. Sťažnosť
podal z dôvodu, že okresný súd 1 nezastavil toto konanie napriek tomu, že žalobca v určenej
lehote nezaplatil súdny poplatok (termín splatnosti bol 22. decembra 2003, ale ho zaplatil
až 23. decembra 2003). Napriek tomu okresný súd 1 vydal platobný rozkaz
sp. zn. 9 Ro/24/2003 z 23. apríla 2004, proti ktorému podal sťažovateľ odpor a následne
okresný súd 1 vydal rozsudok č. k. 6 C 151/04-110 z 10. februára 2005, proti ktorému podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 4 Co 226/05-138
z 9. februára 2006 tak, že ho zrušil a vrátil vec okresnému súdu 1. na ďalšie konanie.
V nadväznosti na toto rozhodnutie sudcovia okresného súdu 1 oznámili predsedovi súdu
skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení, na základe čoho došlo následne k ich vylúčeniu
z prerokúvania a rozhodovania veci. Krajský súd „pridelil“ vec okresnému súdu 2, ktorý
rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 16 C/177/2006-269 z 3. marca 2009, proti ktorému
sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté 11. januára 2010 a napadnutý
rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. februára 2010.
Sťažovateľ vo svojich podaniach z 8. a 12. februára 2010 žiadal, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Právo podnecovateľa Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd v znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Humennom vo veci vedenej
pod sp. zn. 6 C /151/2004 a následne postupom a rozhodnutím č. k. 16 C 177/2006-269 zo
dňa 3. marca 2009 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C/177/2006
porušené bolo.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 177/2006-269 zo dňa
3. marca 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie
a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.“
Okrem toho žiadal, aby mu ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie
v sume 20 000 €.
Sťažovateľ doplnil svoje podanie ďalším „doplnením podnetu zo dňa
26. januára 2010“, doručeným ústavnému súdu 1. marca 2010, v ktorom uviedol,
že 26. februára 2010 mu bol jeho právnym zástupcom doručený rozsudok krajského súdu
sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu 2.
Postup krajského súdu považuje sťažovateľ za postup, ktorým krajský súd porušil jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a požadoval:
„Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 111/2009 zo dňa 11. 1. 2010
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie bez
zbytočných prieťahov.“
Dňa 5. marca 2010 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie, v poradí už štvrté podanie
označené ako „upresnenie podania“, ktorým sťažovateľ opakovane rozšíril svoju sťažnosť
aj na postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 111/2009
a z tohto dôvodu žiada vysloviť porušenie svojich práv aj vo veci vedenej na krajskom súde
v Prešove pod sp. zn. 2 Co 111/2009“ s upresnením petitu v bode 1 pôvodného návrhu
petitu.
Dňa 15. marca 2010 sťažovateľ doručil ústavnému súdu „sťažnosť pre porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a pre porušenie
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov
a pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 v konaní vedenom na Okresnom
súde Humenné pod sp. zn. 6 C/151/2004, následne postupom a rozhodnutím Okresného
súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 177/2006 a následne postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 111/2009“.
Vo vzťahu k okresnému súdu 1 sťažovateľ namieta nerešpektovanie svojej „neúplnej
pasívnej legitimácie v spore“, kde bol v pozícii žalovaného, a to spolu s Ing. J. M., keď
predmetom označeného konania pred okresným súdom 1 bolo nezaplatenie nájomného za
prenajaté nebytové priestory vyplývajúceho z uzatvorenej nájomnej zmluvy č. 512-037/96
o prenájme nebytových priestorov. V čl. IV bode 7 tejto zmluvy sa obaja nájomcovia
zaviazali, že „ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy voči prenajímateľovi
spoločne a nerozdielne“. Túto skutočnosť nikto v konaní nespochybnil, napriek tomu sa
žalobca domáhal plnenia na základe svojho žalobného nároku z 11. novembra 2003, a to
peňažného plnenia s príslušenstvom len od sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa mal
okresný súd 1, okresný súd 2 a tiež krajský súd žalobný návrh zamietnuť pre „neúplnú
pasívnu legitimáciu“ sťažovateľa v spore.
Okresný súd 2 návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol a vo svojom
rozsudku sp. zn. 2 C 111/2009 z 11. januára 2010 krajský súd toto rozhodnutie potvrdil,
hoci podľa názoru sťažovateľa svoje rozhodnutie nepodložil žiadnymi právnymi
argumentmi, a preto je podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu v tejto časti
nepreskúmateľný a nečitateľný.
Podľa sťažovateľa je zrejmé, že okresný súd 2 mal konanie prerušiť, a nie
rozhodovať vo veci samej svojím rozsudkom z 3. marca 2009. Podľa sťažovateľa z veci
potom logicky vyplýva, že samotný rozsudok okresného súdu 2 č. k. 16 C/177/2006-269
z 3. marca 2009 je nezákonný, a teda nemal byť vôbec vydaný pred prerušením konania.
Krajský súd mal tento rozsudok okresného súdu 2 uznesením zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu 2 na ďalšie konanie. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že okresný súd 2 a krajský súd
mali povinnosť odmietnuť podanie, lebo podanie má také nedostatky, bez odstránenia
ktorých nemožno v konaní pokračovať. Na doplnenie podania bol žalobca vyzvaný
v uznesení okresného súdu 2 č. k. 16 C/177/2006-158 zo 14. augusta 2006 v lehote do 15
dní pod hrozbou odmietnutia jeho podania, ak nebude doplnené. Napriek tomu, že žalobca
podanie nedoplnil a ani na výzvu nereagoval, okresný súd jeho návrh neodmietol, napriek
písomnému upozorneniu doručenému žalobcovi. Žalobca zareagoval až na opakovanú
výzvu okresného súdu 2 z 3. novembra 2006 (prvá výzva bola zo 14. augusta 2006),
a to svojím vyjadrením z 23. novembra 2006. Okresný súd 2 uznesením
č. k. 16 C 177/2006-168 z 2. februára 2007 konanie zastavil, avšak krajský súd toto
uznesenie svojím uznesením č. k. 8 Co/42/2007-198 z 31. marca 2008 zrušil. Sťažovateľ
zastáva názor, že okresný súd 2 mal zákonnú povinnosť pred zastavením konania odmietnuť
podanie žalovaného. Pretože okresný súd 2 takto nikdy nerozhodol, porušil podľa
sťažovateľa jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že vo svojom odvolaní proti rozsudku
okresného súdu 2 predložil ako hlavný dôvod svojej sťažnosti sfalšovanie dátumu uzavretia
nájomnej zmluvy 20. decembra 1996, k čomu v tento deň nikdy nedošlo, na čo má ďalšie
dôkazy. Krajský súd sa touto „sfalšovanou“ zmluvou vyrovnal tak, že sťažovateľ údajne
nepredložil alebo neoznačil všetky dôkazy pred vyhlásením rozhodnutia okresného súdu 2
vo veci samej, ale až v odvolaní (teda nenamietal uvedené skutočnosti v konaní okresného
súdu 2). Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu 2
a zamietnuť žalobný návrh žalobcu z 11. novembra 2003, pretože sťažovateľ na súde prvého
stupňa predložil relevantné dôkazy spochybňujúce opodstatnenosť uplatneného nároku.
Na základe uvedeného dospieva sťažovateľ k záveru, že okresný súd 1, okresný súd 2
a krajský súd ignorovali rozhodnutie okresného súdu 1 č. k. 11 C 1285/00-112
z 10. októbra 2002 (podľa ktorého je nájomná zmluva predložená žalobcom falzifikátom),
rozhodli vedome v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím, čo pre sťažovateľa
znamená porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.
Vzhľadom na skutočnosť, že „súd“ mal od počiatku skúmať, či sú splnené
podmienky konania, a vzhľadom na to, že konanie je postihnuté nedostatkom pasívnej
legitimácie sťažovateľa v spore, ako aj inými nedostatkami, mali označené súdy konanie
už na začiatku zastaviť. Tým, že okresný súd 1 tak neurobil, musel sťažovateľ zbytočne
strpieť byť nezákonným účastníkom konania viac ako šesť rokov, čo mu spôsobilo značné
psychické stresy a stratu viery v spravodlivé súdne konanie. Z tohto dôvodu žiada priznať
v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti aj primerané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní.
Sťažovateľ ostatným podaním doručeným ústavnému súdu 15. marca 2010 žiada,
aby ústavný súd takto rozhodol:
1.
Právo Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v
znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Humennom vo veci vedenej pod sp.zn.
6C/151/2004 a postupom Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod sp.zn. 16C/177/2006
a jeho rozudkom č.k. 16C 177/2006-269 zo dňa 3.3.2009 a postupom Krajského súdu v
Prešove vo veci vedenej pod sp.zn. 2Co 111/2010 a jeho rozhodnutím č.k. 2Co 111/2009 zo
dňa 11.1.2010 porušené bolo.
2.
Rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 16C 177/2006-269 zo dňa 3.3.2009
a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co 111/2009 zo dňa 11.1.2010 sa zrušuje
a vec sa vracia na Okresný súd Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných
prieťahov.
3.
Ing. J. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur, ktoré
sú Okresný súd Humenom a Okresný súd Prešov povinní uhradiť spoločne a nerozdielne do
2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia
4.
Ing. J. J. sa priznáva náhrada trov konania v sume 223,46 eur, ktoré je Okresný súd
Prešov povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. K., H. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Okrem toho sťažovateľ doručil ústavnému súdu 15. marca 2010 návrh na odloženie
vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010.
Navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Prešov zo dňa 11.1.2010
č.k. 2 Co 111/2009, ktorým som bol ako žalovaný zaplatiť navrhovateľovi sumu
6.525,64 eur s 13 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.947,84 eur od 7.2.2003
do zaplatenia a zo sumy 577,81 eur od 10.4.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a trovy konania 326,13 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sa odkladá.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Znamená to, že právomoc ústavného
súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom subsidiárna, ak má účastník konania
pred všeobecným súdom k dispozícii účinné právne prostriedky na zabezpečenie ochrany
svojich základných práv alebo slobôd, na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov [§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, IV. ÚS 276/08) musí
ich predtým, ako sa obráti so svojou sťažnosťou na ústavný súd, vyčerpať; inak ústavný súd
jeho sťažnosť odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje
bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že sťažnosť
nemá náležitosti predpísané zákonom, že je neprípustná alebo podaná niekým zjavne
neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže
ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom
konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.
Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal
z týchto zistení:
1. Vec napadla na okresný súd 1 na základe žalobného návrhu žalobcu voči
sťažovateľovi a ďalšiemu nájomcovi prenajatých priestorov 11. novembra 2003 a bola
jej pridelená sp. zn. 9 Ro 24/03;
2. Okresný súd 1 vydal 23. apríla 2004 platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ
podal odpor. Následne bola veci pridelená sp. zn. 6 C 151/2004; žalobný návrh
znel na zaplatenie povinného plnenia s príslušenstvom z dôvodu zaplatenia
nájomného vyplývajúceho z nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanými pod
č. 512-037/96 dňa 20. decembra 1996;
3. Okresný súd 1 rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 6 C 151/04-110
z 10. februára 2005, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.
4. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 226/05-138 z 9. februára 2006 rozsudok
okresného súdu 1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. V nadväznosti na toto rozhodnutie sudcovia okresného súdu 1 oznámili predsedovi
skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení, a následne boli krajským súdom vylúčení
z prerokovávania a rozhodovania veci. Vec bola „pridelená“ okresnému súdu 2.
6. Okresný súd 2 rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 16 C/177/2006-269
z 3. marca 2009, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.
7. Dňa 18. júna 2009 okresný súd 2 zaslal spis v dôsledku podaného odvolania
krajskému súdu.
8. V čase, keď sa vec nachádzala na krajskom súde, doručil sťažovateľ ústavnému súdu
- 8. februára 2010 svoje prvé podanie označené ako „podnet“, v ktorom sa domáhal
vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu 1 a okresného
súdu 2 (t. j. v čase, keď krajský súd už o odvolaní rozhodol);
- 12. februára 2010 doplnenie svojho podnetu z 26. januára 2010 o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €;
- 1. marca 2010 ďalšie doplnenie, ktorým sa dožadoval zrušenia rozsudku krajského
súdu sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010 a vrátenia veci okresnému súdu 1
na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov,
- 5. marca 2010, upresnenie svojho podania o petit rozhodnutia tak, že ho rozšíril
aj na postup a rozhodnutie krajského súdu;
- 15. marca 2010 ďalšie podanie, v ktorom požadoval odložiť vykonateľnosť rozsudku
krajského súdu;
- 15. marca 2010 nové znenie podania označené už ako sťažnosť s priloženým
splnomocnením na svoje zastupovanie pred ústavným súdom advokátom, upravenou
sťažnosťou vrátane novej formulácie petitu.
Je jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd
v čase, keď už vec bola rozhodnutá na krajskom súde a svoju sťažnosť smerujúcu proti
postupu a rozhodnutiu krajského súdu rozšíril navyše až v čase, keď rozsudok krajského
súdu už bol právoplatný (25. februára 2010).
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa musel zohľadniť
predovšetkým tieto skutočnosti, a v tejto pozícii posúdiť sťažnosť vrátane jej doplnení,
t. j. posúdiť stav v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými konaniami okresného súdu 1,
okresného súdu 2 a krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom
a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej
neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti
na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí
aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo
dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis
mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa ústavnej ochrany svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní okresného súdu 1 a okresného súdu 2 domáha až v čase, keď
k porušovaniu označených práv sťažovateľa už nemohlo dochádzať (vec sa od júna 2009
nachádzala na krajskom súde, pričom napadnutý rozsudok okresného súdu,
a to č. k. 16 C 177/2006-168 z 3. marca 2009, v časti, v ktorej bol návrh žalovaného
na prerušenie konania zamietnutý, nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2009), a preto
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Rovnako ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, lebo
v čase, keď sťažovateľ namietal porušenie týchto svojich práv krajským súdom, bola už vec
aj na krajskom súde právoplatne skončená (25. februára 2010). Sťažovateľ namietal
porušenie svojich práv krajským súdom podaním doručeným ústavnému súdu osobne
1. marca 2010.
Navyše ústavný súd dodáva, že čo sa týka konania sp. zn. 2 Co 111/2009 vedeného
na krajskom súde, konanie začalo na krajskom súde v júni 2009 a krajský súd vo veci
rozhodol 11. januára 2010. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už táto sama
skutočnosť nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti
v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaniami a rozhodnutiami okresného súdu 1
a okresného súdu 2
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 1 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2004 a okresného súdu 2 v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 177/2006 konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný
na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž zakotvená zásada
subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, podľa ktorej je ústavný súd
oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane
nerozhoduje iný súd. V danom prípade o obidvoch rozsudkoch okresného súdu 1
a okresného súdu 2, ako aj o postupe, ktorý predchádzal ich vydaniu, rozhodoval krajský
súd ako súd odvolací, t. j. sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv právnymi
prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť
rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01),
ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho
rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),
ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa
„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“
ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 48 ústavy). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
Ústavný súd v kontexte uvedeného poukazuje na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru
neuvádza nič konkrétne o tom, ako má byť vec posudzovaná, resp. ako majú byť
posudzované dôkazy, ktoré má všeobecný súd k dispozícii, iba zakladá vo všeobecnosti
právo na spravodlivé súdne konanie. Jeho obsahom však nie je právo na prejednanie
záležitosti, ktoré by malo byť konformné s právnym názorom niektorého účastníka konania.
Článok 6 ods. 1 dohovoru rovnako neupravuje prípustnosť dôkazov, pričom podľa názoru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ide o oblasť podriadenú predovšetkým
vnútroštátnemu právu a vyhodnotenie dôkazov predložených stranami sporu prináleží
zásadne vnútroštátnym súdom. Judikatúra ESĽP zaväzuje súdy, aby svoje rozhodnutia
odôvodňovali, avšak tento záväzok nemôže byť ponímaný tak, že sa vyžaduje podrobná
odpoveď na každý argument účastníka konania (Van Hurk v. Holandsko, 1994).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej
judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP.
Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz
v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp
riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať
dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť
ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa
rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení
prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných
článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia
zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za
zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Sťažovateľ predložil ústavnému súdu rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 111/2009
z 11. januára 2010, ktorým rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu 2
č. k. 16 C 177/2006-269 z 3. marca 2009 tak, že ho podľa § 219 OSP ako vecne správny
potvrdil s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie konania (voči
tomuto výroku napadnutého rozsudku okresného súdu 2 sťažovateľ nepodal odvolanie),
a zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta tieto skutočnosti:
- krajský súd nezamietol žalobný návrh navrhovateľa „pre neúplnú pasívnu
legitimáciu sťažovateľa v spore“, čím poprel vzájomnú solidaritu sťažovateľa a ďalšieho
žalovaného (povinného) v označenom konaní,
- nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu,
že návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol,
- napadnutý rozsudok nemal byť vydaný pred prerušením konania, ale krajský súd
mal napadnuté rozhodnutie okresného súdu 1 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
-krajský súd mal povinnosť odmietnuť podanie žalobcu z 11. novembra 2003, ktorým
na výzvu okresného súdu 1 na doplnenie podania zareagoval až po uplynutí súdom určenej
lehoty a až na opakovanú výzvu súdu,
- krajský súd nereagoval na námietku sťažovateľa o „falošnosti zmluvy“, na základe
ktorej vznikla sťažovateľovi povinnosť tým, že nepredložil všetky dôkazy pred vydaním
rozhodnutia vo veci samej, ale až v odvolacom konaní, resp. v odvolaní,
- krajský súd „ignoroval“ právoplatné rozhodnutie okresného súdu 1 č. k
11 C 1285/00-112 z 10. októbra 2002.
Krajský súd odôvodnil odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok takto:
- k námietke sťažovateľa uvedenej v odvolaní, že boli splnené zákonné podmienky
na odmietnutie žalobného návrhu už v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/04 na okresnom
súde 1, krajský súd uviedol:
„K námietke, že boli splnené zákonné podmienky na odmietnutie žalobného návrhu
už v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 151/04, pretože v lehote 15 dní od doručenia uznesenia
žalovaný nedoplnil svoje podanie a nepreukázal, že JUDr. A. C. bol oprávnený konať
za žalobcu podľa ust. § 21 ods. 1 O.s.p., treba uviesť, že márne uplynutie lehoty určenej
súdom účastníkovi konania k odstráneniu vád jeho nesprávneho, alebo neúplného podania
nespôsobuje nemožnosť vady podania odstrániť neskôr, dokiaľ súd z ich neodstránenia
nevyvodil zákonom predvídané následky.“
- k „neodmietnutiu“ podania žalobcu okresným súdom 2 krajský súd uviedol:
„K ďalšej námietke, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k odmietnutiu podania
žalobcu ani po tom, čo súd prvého stupňa ho na doplnenie podania opätovne vyzval, treba
uviesť, že súd prvého stupňa vyvodil z uvedeného následky zákonom predvídané v ust.
§ 104 ods. 2 O.s.p. a konanie zastavil. Odvolací súd svojim skorším rozhodnutím zo dňa
31. 3. 2008 uvedené uznesenie zrušil s tým, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu
žalobca písomným podaním doručeným súdu 29. 11. 2006 potvrdil, že JUDr. A. C. ako
zamestnanec ŽSR „poverený vedením odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania-
mal oprávnenie v inkriminovanom období 11. 11. 2003 podpisovať žalobné návrhy za ŽSR
na základe poverenia generálneho riaditeľa Ing. R. V., o čom svedčí „poverenie -
splnomocnenie č. 1" zo dňa 1. 8. 2003, ktoré podpísal v tom čase novovymenovaný
generálny riaditeľ Ing. R. V.. Preukázanie, že pracovník je oprávnený konať za právnickú
osobu patrí k podmienkam konania. Potvrdenie žalobcu doručené súdu 29. 11. 2006 podľa
názoru odvolacieho súdu postačuje na preukázanie, že JUDr. A. C. bol oprávnený konať
v tejto veci za žalobcu. Nedostatok podmienky konania bol týmto odstránený.“
- k námietke, že žalobca sa domáha žalovanej sumy len od sťažovateľa a nie aj od ďalšieho
povinného podľa zmluvy č. 512-037/96, keďže sú „spoloční a nerozdielni nájomcovia“
a k „neúplnej pasívnej legitimácii“ sťažovateľa krajský súd uviedol:
„K ďalšej námietke, že žalobca sa domáha zaplatenia žalovanej sumy len
od žalovaného napriek tomu, že v zmluve č. 512/037-96 je okrem žalovaného uvedený
aj Ing. J. M., podľa názoru žalovaného s Ing. J. M. sú spoloční a nerozdielni nájomcovia
a túto právne relevantnú skutočnosť súd nezohľadnil, mal žalobu zamietnuť v dôsledku
neúplnej pasívnej legitimácie, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle
ktorej spoločný solidárny záväzok nezakladá sám osebe nerozlučné spoločenstvo
v občianskom súdnom konaní. Právnym následkom pasívnej solidarity vo vzťahu veriteľa
k dlžníkom je to, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka.“
- k „sfalšovaniu“ nájomnej zmluvy č. 512-037/96 a k doplneniu dôkazov sťažovateľa
v odvolaní krajský súd uviedol:
„Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že nájomná zmluva č. 512-037/96 je sfalšovaná
a nemožno z nej vyvodiť žiadne právne následky, ako aj k tvrdeniu, ktoré obsahuje písomné
podanie žalovaného - doplnenie dôkazov k odvolaniu zo dňa 15. 6. 2009 súdu doručenému
24. 6. 2009 je treba uviesť nasledovné:
v rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť
ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej a tiež, že na dôkazy označené a predložené
neskôr nebude prihliadnuté. Ak bol účastník konania riadne poučený v zmysle ust. § 120
ods. 4 O.s.p., môže skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neuplatnil v konaní pred súdom prvého
stupňa uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne určených v § 205a písm. a) až d)
O.s.p. Takéto, pred súdom prvého stupňa neuplatnené skutočnosti alebo dôkazy sú pri
odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia
súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že na pojednávaní dňa 11. 12. 2008 bolo
účastníkom konania dané poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a účastníci
sa na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 3. 3. 2009 pred vyhlásením dokazovania
za skončené vyjadrili, že ďalšie dôkazy nenavrhujú. Keďže hore uvedené skutočnosti
žalovaný namietal až v podanom odvolaní, odvolací súd na ne nemohol prihliadať.
K námietke žalovaného uvedenej v písomnom podaní zo dňa 2. 7. 2007 je treba uviesť,
že nebol dôvod zo strany súdu prvého stupňa na zastavenie konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, ak žalobca súdny poplatok uhradil aj po 10 dňovej lehote určenej súdom.
Poplatková povinnosť žalobcu trvala aj po tejto lehote určenej súdom a zo strany súdu
prvého stupňa po úhrade súdneho poplatku nebol dôvod na zastavenie konania.“
K nesprávnosti údajov vo faktúrach krajský súd uviedol:
„K ďalším námietkam uvedeným žalovaným v podanom odvolaní je treba uviesť,
že súd prvého stupňa sa s týmito námietkami náležitým spôsobom vyporiadal a v tomto
smere sa odvolací súd s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v plnom rozsahu
stotožňuje. Dôvody, ktoré uvádza súd prvého stupňa vo vzťahu k týmto ostatným námietkam,
a to, že zo strany žalobcu boli fakturované aj nebytové priestory, ktoré neboli v čase
fakturácie určené na prevádzkovanie obchodu a služieb a žalovaný ich preto nemohol
využívať na podnikanie podľa živnostenského listu, že údaje uvedené vo faktúrach, ktoré
predložil žalobca obsahujú také nedostatky, ktoré vylučujú ich úhradu, že žalovanému
nebolo vyhovené žiadosti o zmenu určenia uvedených miestností na poskytovanie obchodu
a služieb, že na žiadosť žalovaného bolo odstavené teplo, čím sa znemožnilo užívanie,
sú v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa správne a presvedčivé.“
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa vysporiadal so všetkými
odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré sa zásadne zhodujú s námietkami, ktoré sťažovateľ
uviedol v súvislosti s namietaným porušením jeho práv aj označeným rozsudkom krajského
súdu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil označený rozsudok
okresného súdu, obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatočné skutkové aj právne
dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa a nemožno
ho považovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, nie sú podľa názoru ústavného súdu rozporné alebo svojvoľné. Hodnotenia
dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili
do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský
súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil
sa aj s jeho právnym názorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne
preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd
žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd dospel.
Ústavný súd zhodne s ESĽP zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v sťažovateľom
predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk v. Holandsko 1994, správa
Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996). Je vecou ústavnej zodpovednosti
celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny,
primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.
K námietke sťažovateľa, ktorá nebola predmetom odvolacieho konania a je založená
na konštatovaní sťažovateľa, že krajský súd ignoroval právoplatné rozhodnutie okresného
súdu č. k. 11 C 1285/00-112 z 10. októbra 2002, ústavný súd uvádza, že predmetné
rozhodnutie okresného súdu 1 sťažovateľ ako dôkaz k svojej sťažnosti ústavnému súdu
nepriložil; to však nič nemení na skutočnosti, že okresný súd 2 sa k uzavretiu nájomnej
zmluvy č. 512-037/96 explicitne vyjadril (a krajský súd sa potvrdením napadnutého
rozsudku okresného súdu 2 s jeho názorom stotožnil). Okresný súd 2 sa vo svojom rozsudku
č. k. 16 C 177/2006-269 z 3. marca 2009 k predmetnej veci vyjadril takto:
„... Medzi žalobcom ako prenajímateľom a nájomcami - žalovaným a Ing. J. M., bola
pod č. 512-037/96 uzavretá nájomná zmluva- datovaná je dňom 20.12.1996.
Predmetom nájmu boli nebytové priestory špecifikované v nájomnej zmluve,
nájomcovia sa zaviazali platiť prenajímateľovi nájomné vo výške 200,- Sk/m2, spolu sumu
159.714,- Sk za rok. Podľa zmluvy nájomné malo byť platené štyrikrát ročne, vždy k 5.2.,
5.5., 5.8. a 5.11. príslušného kalendárneho roka na základe predložených faktúr. Nájomná
zmluva uzatvorená bola na dobu určitú 20 rokov. Podľa článku 3. tejto zmluvy nájomca
bude prenajatý nebytový priestor užívať na účely uvedené v živnostenskom liste
a na prenajímanie tretej osobe na obchodné účely po predchádzajúcom súhlase
prenajímateľa.
Mesto Humenné vydalo pod č. MsU-OSMaPČ 204/97 dňa 4.2.1997 rozhodnutie, ktorým
na základe žiadosti žalobcu súhlasí s uzavretím zmluvy o nájme pre nájomcov J. M.
a Ing. J. J.
„... Na základe návrhu žalobcu zo dňa 25.10.2000 vedené bolo na Okresnom súde
Humenné pod sp.zn. 11 C 1285/00 konanie o vypratanie žalovaného ako aj Ing. J. M.
z priestorov, ktoré im žalobca prenajal nájomnou zmluvou č. 512 037/96 z 21.12.1996;
podľa žalobcu je táto nájomná zmluva neplatná, pretože nebol k nej daný predchádzajúci
súhlas obce, Mesto Humenné súhlas udelilo až 4.2.1997. Okresný súd Humenné rozsudkom
11 C 1285/00-112 z 10.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.12.2002 návrh žalobcu
zamietol; podľa súdu nájomná zmluva bola uzavretá až po 4.2.1997, po predchádzajúcom
súhlase Mesta Humenné čo vyplynulo z vykonaných dôkazov.
Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Účastníci konania uzavretím nájomnej zmluvy č. 512-037/96 vstúpili do záväzkového
vzťahu s dohodnutým predmetom tohto záväzkového vzťahu, pričom obsahom záväzkového
vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré z nájomnej zmluvy vyplývajú.
Nájomná zmluva je vo svojej podstate zmluvou odplatnou, absencia dohody o výške
a splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia je dôvodom pre neplatnosť zmluvy o nájme,
pokiaľ jej predmetom je nájom nebytových priestorov.
Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb. v znení účinnou v rozhodnom období, zmluva musí
mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného
a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas. Čas, na ktorý sa nájom
uzaviera.
Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia nebytové priestory sa prenajímajú na účely,
na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno
prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru, pokiaľ národný výbor
do pätnástich dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas
bol udelený. Podľa ods. 4 tohto zákonného ustanovenia pokiaľ sa zmluva uzavrie bez
súhlasu národného výboru podľa ods. 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa
ods. 3, je neplatná.
Z dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané vyplýva, že nájomná zmluva, ktorá bola pod č. 512-
037/96 uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou platnou, jej zmluvnými stranami sú
subjekty, ktoré do tohto záväzkového vzťahu boli oprávnené vstúpiť, zmluva má všetky
zákonom predpokladané náležitosti.“
Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že dátum
uzavretia nájomnej zmluvy č. 512-037/96 uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom
a Ing. J. M. bol falšovaný a na tomto základe okresný súd 1, okresný súd 2 a krajský súd
rozhodovali, a nemožno súhlasiť ani s tým, že tieto súdy sťažovateľom uvádzané
rozhodnutie v sťažnosti č. k. 11 C 1285/00-112 z 10. októbra 2002 ignorovali.
Sťažovateľ namieta aj nesprávne údaje uvedené vo faktúrach, ktoré mal na základe
žalobného návrhu žalobcu uhradiť; k sťažnosti priložil rozsudok okresného súdu 1
č. k. 15 Cb 267/01-193 z 21. decembra 2004, ktorý bol právoplatný 9. marca 2005 a týkal
sa úhrady iných faktúr, a to za dodávky tepla za november až december 2000
do podnikateľských priestorov sťažovateľa, ktorý tento užíval práve na základe nájomnej
zmluvy č. 512-037/96, podľa ktorej bol sťažovateľ povinný uhrádzať odber elektrickej
energie, tepla, vody a tuhého komunálneho odpadu „zvlášť“ (čl. IV bod 5 nájomnej zmluvy
č. 512-037/96). Otázka falšovania označenej nájomnej zmluvy nebola predmetom tohto
konania.
Čo sa týka námietky uvedenej v sťažnosti a týkajúcej sa prerušenia konania, táto
nebola predmetom preskúmania krajského súdu v rámci odvolacieho konania; sťažovateľ
sa proti tomuto výroku rozhodnutia prvostupňového súdu neodvolal, t. j. nevyužil podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu
jeho práv poskytuje v systéme všeobecných súdov, čo vylučuje právomoc ústavného súdu
rozhodovať o tejto námietke, a je dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok jeho právomoci. Rozhodnutie okresného
súdu 2, ktorým návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, nadobudol právoplatnosť
15. apríla 2009, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že v tejto časti bola sťažnosť podaná
oneskorene.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde uzavrel, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade
sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru a namietaný
rozsudok nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mohla byť predmetom
posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej, sťažnosť pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. marca 2010